Piatok, začiatok marca, rok 2016, poludnie, mala by som mať hodinu s niekoľkými zverencami mojej kolegyne Lindy, ktorá je v Ardenách na tréningu joga terapie s Dr. N.C., indickým lekárom a učiteľom. Prídem o pol hodiny skôr, pretože nerada chodím na poslednú chvíľu, nájdem kľúč schovaný v terakotovej mise vedľa vchodu, deaktivujem alarm, číslo mám napísané na ľavej dlani, lebo moja schopnosť zapamätať si štyri čísla spoľahlivo viac ako zlomok sekundy je nulová, a zložím sa v miestnosti, ktorá je zadným traktom obrovskej vily patriacej Lindinej matke. Kúrenie je pustené, a to je dobre, pretože vonku pri 3 stupňoch vytrvalo prší, a to je počasie, ktoré vlezie nielen pod bundu a sveter, ale aj hlbšie. Kúrenie hučí, hlasitosť si uvedomím, až keď na chvíľu prestane. Pripomenie mi náš starý dom na Manoir d´Anjou, aj tam bol tento starý systém, a dom bol buď tichý a chladný, alebo naplnený upokojujúcim zvukom, ktorý prinášal chvíľkové teplo, a dával mi vedieť, že to teplo sa kdesi vyrába, má svoju cenu. Zvýšim termostat na viac ako dvadsať (belgická predstava luxusu), veď je to len na hodinu, hlavne, kým prídu cvičiaci, a zohrejú sa, potom už môže byť aj chladnejšie. Pohľadu do mokrej a zimnej záhrady bránia biele závesy. A tak len obsadím miestnosť svojimi zvyčajnými prípravnými rituálmi: rozložím podložku, stíšim mobil, vyzujem si ponožky; prezliekať sa mi nechce, zostať v džínsoch, napodiv, robí zo mňa lepšiu inštruktorku ako prezliecť sa do pohodlných nohavíc a tielka, ako keď cvičím. Džínsy znamenajú, že sa sústredím na iných, budem ich sledovať, viesť hlasom, a nechám sa inšpirovať ich potrebami. Obzerám sa, akú sviečku zažať, je ich tu niekoľko, ale všetky nové, a tak radšej zažnem malú lampu s bielym plisovaným tienidlom. Vyzerá draho a dizajnovo. Drahá a obrovská je táto vila pani notárky. Luxus St. Pierre už mi dávno nič nerobí, prekukla som ho už pred rokmi na Manoir d´Anjou. O tejto rodine viem málo, a ani to málo nebudem prezrádzať. Z mosadznej tabuľky sú známe len mená členov klanu, mlčí jazierko v oválnej záhrade, aj rozložitý biely dom na jednej z najvýstavnejších ulíc štvrte St. Pierre. Mám ju prebrúsenú – s Benetonom aj sama – vydáva ticho predsudkov a obáv, že žiadne bohatstvo nie je schopné uchrániť človeka od strachu, mysle, od seba samého. A nie je. Je to aj štvrť mnohých starých ľudí v priveľkých domoch, štvrť tých bohatých expats, ktorí prežívajú skúsenosť: zmluva do konca života a vysoký plat neuchráni človeka…, veta pokračuje takisto ako tá o pár riadkov vyššie. No, nie, lebo záchranu sľubuje len práca so sebou, transformácia skúsenosti a pochopenie. Pri rituálnom motaní prešla polhodina, spravila som si pár asán, vyskúšala rovnovážny stoj na ramenách, ktorý trénujem už mesiace a opäť si len potvrdím, že zatiaľ to nejde. Bráni mi strach, prvých pár sekúnd, keď nahodím východiskové body, to vyzerá, že ako nič zodvihnem dolnú polovicu tela a nájdem rovnovážny bod… až do momentu, keď sa do hry zapojí myseľ, vyšle pochybnosť, a som dolu. Neva, inokedy, joga učí prijatiu a trpezlivosti. Ale už by tu niekto mal byť, je štvrť na jednu. A potom štvrť preč, overím si, že som tu v správnom čase, a to som. To sa mi totiž stáva tiež – že sa dostavím na miesto určenia o týždeň skôr, pretože tak som si to zapísala do kalendára. Myseľ je klamárka, okrem iného. Vtom počujem zvuk otváraných dvier, niekto predsa. Jedna osôbka s plachým úsmevom, dievča, ktoré začalo s jogou pred pár mesiacmi, cíti, že jej robí dobre, ale v tejto chvíli ani ona nevie, kam ju dovedie. To je celkom jedno, to zase myseľ skúša ďalší trik – projektovať budúcnosť. Nateraz je podstatné, že je tu, a že pravdepodobne nik viac nepríde.
“Linda si to asi neuvedomila, minulý týždeň jej ľudia vraveli, že nemôžu. Mali sme byť len dve, tá druhá asi už nepríde.”
Asi nie, tak si dáme jogu my dve, rozhodnem. Som na tento typ cvičenia zvyknutá, považujem ho za to pravé, správne, venovať sa jednému človeku. Aj teraz – stačí uttanasana, a vyjde najavo, čo človek tu a teraz potrebuje. Krásny, jednoduchý, pravdivý jazyk tela, prispôsobím sa mu, a prevediem svoju zverenkyňu cez cakravakasana a balasana na štyroch, ktoré harmonizujú chrbát bez akéhokoľvek rizika. Opravím psa dolu hlavou tak, aby boli v poriadku hlavné elementy, otvorenie hrudného koša, správne zladený chrbát, ukážem jej v ľahu, ako sa skontaktovať s dolným chrbtom, jemne otvoriť panvu, ľahká rotácia, pol-mostík, samé terapeutické cviky, ale tie sú v tejto chvíli správne a viem to nie mysľou, ale intuíciou a srdcom. Kúrenie sa občas vypne, ale častejšie si veselo hmká, pretože dosiahnuť dnes na poludnie viac ako 20 stupňov v priestore pod úrovňou záhrady, je preň výzva. Po hodine sa rozlúčime, zostanem spratať, zhasnúť, stíšiť kúrenie. Nahodím alarm a vyjdem. Rozhodnem sa netráviť dnes viac času v St. Pierre, hoci by som mohla zájsť na neďaleký Pl. Dumont, kde som kedysi nakupovala a vybavovala bežné pochôdzky. Mohla by som tam ísť niečo zjesť, kúpiť, čo som zabudla cez týždeň, ale rozhodnem sa ísť domov. Linde dám vedieť, že sme mali 1:1 hodinu. Zaplatila mi za štyri osoby, a teoreticky by mohla táto jedna osôbka zaplatiť za individuálnu hodinu, tá je však drahá, a ona sa v nej ocitla nechtiac, nebolo to plánované, pripravené, a preto by to ani nebolo fér. A tak Linda možno povie, aby som to nechala tak, možno povie, aby som jej vrátila časť honoráru, v tom prípade som strávila fajn a zmysluplný čas za odmenu desať eur, čo je asi päť eur v slovenských pomeroch. V podstate na tom v tomto prípade až tak nezáleží, čo urobím, ale vo svete inštruktorov je prípad hodný zamyslenia sa. V tom by sa mohla uplatniť myseľ, ktorú v joge stále upratujeme na miesto. Tréningy, skúšanie a tvorenie zostáv, čas, pozornosť, zodpovednosť, veľa je v hre. Zjavne, ani Linda ani ja nepotrebujeme honorár na šeky a jedlo, lebo inak by sme to takto nemohli robiť. Veziem sa prázdnym Grand Champ v daždi. Na ulici je jediný zametač, vily odtiahnuté od chodníka vyzerajú prázdno. Väčšina obyvateľov je v meste v niektorej inštitúcii, no ktovie, za koľkými oknami sú ľudia, rovnako šťastní či nešťastní ako hocikde inde na svete?
