Zobudil ho chlad, a škrek čajok, taký, aký často počul v hlave – posmešné tatatatatá. Existujú kluby ľudí, ktorí napodobňujú hlasy týchto morských vtákov.
Posmešné je ľudský prívlastok a ľudská potreba posudzovať svet podľa svojich pocitov, nič posmešné v tom zvuku nebolo, ozval sa niekto v jeho hlave. Keď sa pred pár hodinami natiahol na pláži natretý kokosovým olejom, do ktorého sa okamžite zachytili zrnká piesku, bolo horúce popoludnie. A zrazu? Väčšina ľudí už odišla, plavčíkom skončila smena. Kto sa dnes večer utopí v Atlantiku, spraví tak na vlastnú zodpovednosť. Chlad bol možno prvou známkou úpalu. Striaslo ho. Večer sa síce priblížil, ale kým sa kotúč slnka rozleje na horizonte, prejde ešte zopár hodín. Nečudo, že tvrdo zaspal, dve predchádzajúce noci nestáli zaveľa. Tú prvú ho zachvátil atak astmy, až si musel dať záchranný liek, vďaka ktorému mu však adrenalín stúpol tak, že s tlčúcim srdcom ležal a nie a nie zaspať. Ďalší večer šiel s kamarátom na pivo, dohodli sa už dávnejšie, a nechcel stretnutie rušiť len preto, že bol nevyspatý. Sedeli pri stolíku na chodníku v centre, popíjali Chardonnay, no okolo desiatej kamoš zistil, že mu chýba peňaženka. Niekomu sa podarilo vytiahnuť ju z vrecka saka preveseného na stoličke. Do polnoci blokovali karty a dávali report na policajnej stanici. Keď sa rozlúčili, Jean šiel tortúru spláchnuť jedným polnočným pivom vo dvore alternatívnej kultúry pod agátmi. Klienti tu vyzerali, že im peniaze veľa nehovoria, a zlodeji by im ani nemali čo zobrať. Vyžarovali tým pádom auru Mne to môže byť načisto ukradnuté. Celkom zaujímavý kontrapunkt. Kým prišiel domov, a konečne zaspal, bolo takmer ráno. Vzal si teda deň voľna a odviezol sa vlakom sem, na pobrežie. Porozprávať sa s vesmírom, prečo sa mu to deje. Vesmír rozumej voľný priestor, kde je najbližšia osoba ďalej ako na dĺžku ramena, kde dominantne hučí more, nie ľudské prístroje a hlasy. Tatatatatá, ozvala sa čajka znova. Chce jedlo, pravdaže. Dobrý nápad, pomysel si Jean. Vyberie sa do niektorej z pobrežných reštaurácii, kde to vonia rybami a bielym vínom, dopraje si, a podelí sa s čajkou. S ktorou? Po pláži sa prechádzali desiatky, prečo si jeho myseľ zrazu myslí, že jedna z čajok si ho vybrala za rybára? Svetlo zjemnelo a zintenzívnelo zároveň. Únava sa vytratila. Spánok je dar. Tatatatatá. Po pláži sa k nemu blížil chlapík so slúchadlami a detektorom kovov, územčistý, oblečený v šortkách a tričku. Nazdáva sa, že v piesku nájde niečo hodné času a námahy? Niečo iné ako príležitostnú mincu či náušnicu bez väčšej ceny? Ľudia sú šibnutí, povedal ďalší hlas v jeho hlave. Možno mu ide o ten proces, nie výsledok, o samotné hľadanie. Je to namáhavé, dobré fitko, pohyb na zdravom vzduchu. Chlapík zastal na jednom mieste, akoby začul signál. Deravou lopatkou začal rozhŕňať piesok okolo nôh. Jean sa oprašoval a pritom ho pozoroval. Čo je to? Ďalší hlas. Ten zvedavý, priamy. Lopatka zaškrípala, keď narazila na čosi kovové. Chlapík si kľakol, a rozhrabával piesok rukami. Jeanovi to nedalo, podišiel bližšie. Škatuľka o niečo väčšia ako šperkovnica, v zámku dokonca kľúčik. Muž nemal chuť deliť sa o nález, obrátil sa k nemu chrbtom. Ani neskúsil nádobu otvoriť, pritisol si ju k telu. „Fíha, našli ste poklad, celkom by som rád vedel, čo je vnútri. A pravdaže, je to vaše,“ dodal.
Muž zareagoval na zmierlivý tón a potočil sa. Sme ako malé deti, ozval sa ďalší Jeanov hlas.
„Hoci pochybujem, že by sem niekto zahrabal niečo hodnotné. Ak by si to chcel schovať, tak by to nezahrabal uprostred pláže a takto plytko. Skôr sa niečoho chcel zbaviť. Pozor, aby tam neboli niekoho odrezané prsty.“
„Odrezané prsty?“ Zopakoval človek jeho slová.
„No, tak pozerám často detektívky. A viac ako prsty by sa tam nezmestili. Teda, ak by tam mala byť nejaká ľudská súčiastka.”
„Nejaká ľudská súčiastka?“
Ten chlap je pripečený, znova súdiaci hlas. Nikto naňho nemá nervy, tak si našiel takúto zábavu, aby doma manželke nezavadzal. „Vezmem ju domov, nejdem ju teraz otvoriť,“ vyhŕkol chlapík.
„V pohode, ako chcete. Mňa by síce zaujímalo, čo obsahuje. Čistá zvedavosť. Ak súhlasíte, dám vám svoje číslo, a ak budete ochotný unúvať sa, len mi napíšte, čo ste to našli.“
Načo to potrebuje vedieť? Jean prestal v tejto chvíli chápať ďalší zo svojich hlasov. Muž ale na jeho prekvapenie prikývol, a tak mu na vlakový lístok z Bruselu napísal svoje číslo. Nálezca pokladu si ho strčil do bočného vrecka šortiek. Pochybujem, že sa ozve, ďalší Jeanov hlas sa nechal počuť.
„Tak pekný večer, ja sa idem najesť.“ Nečakal na ďalšiu reakciu, lebo asi by to bolo aj zbytočné, očami prešiel po pláži, kde medzitým nastal odliv, zobral si veci a vybral sa smerom k domom a uliciam, chlapa nechal stáť so slúchadlami a úlovkom na čoraz prázdnejšej pláži. Jedno slúchadlo mal na uchu, druhé posunuté na zátylok. Ako sa vzďaľoval od pobrežia, nad jeho hlavou zakrúžila čajka, no vzápätí nabrala výšku a zmizla. Sa máš, okomentoval odlet ďalší – hlas.
Čašník priniesol pohár vína a podlhovastý podnos so štyrmi ustricami a trochou šalátu, „Pozor na čajky, sú to zlodejky,“ utrúsil západoflámskym nárečím, z ktorého Jean viac vytušil, ako porozumel. Naozaj, odrazu sa mihol tieň, čajka napikovala obrovskou rýchlosťou na stôl a uchmatla jednu ustricu. „Hej!“ Skríkol Jean.
„Hovoril som vám,“ to bol znova čašník, spustil spŕšku nadávok na vtáky, svet, život.
Ako my, len si niečo uchmatnúť, znova sa ozval vnútorný hlas. Z reštaurácie vyšiel ďalší čašník, a priniesol nadživotnú kovovú vranu a postavil ju na stôl vedľa ustríc. „Funguje to.“
Zastrašovanie funguje aj pri ľuďoch, strach sa vinie všetkým, ako tón na pozadí symfónie, komentoval ďalší hlas. Prepánajána, môžete už byť ticho? Zapil klzké sivé morské plody plné minerálov hltom vína. Čajka sa viac nezjavila, a rozmýšľal, či to bola tá jeho, tá jedna. Prečo by mala byť? Prečo si stále potrebujeme niečo personalizovať? Pre zmenu ho tento hlas zaujal, nemal potrebu umlčať ho, zosmiešniť ho. V reštaurácii sedelo niekoľko párov v staršom veku, nevyzerali, že by ich život nejako špeciálne desil. Jedli, pili, prevažne mlčali, asi si už všetko povedali za desiatky predtým. Vlhký vzduch plný jódu predlžoval život, možno práve ten vzduch rozpúšťal aj úzkosť. Jedna z bielovlasých dám, okrúhla, s okrúhlymi okuliarmi a nulovou potrebou koketovať, sa na neho usmiala, keď sa im pohľady stretli. Manžel bol zahĺbený do otvárania mušlí a srkania vývaru. Kovovú vranu na stole nemali. Hádam si vrany na bielovlasých netrúfali, alebo mušle neboli ich obľúbené jedlo, alebo si trúfali, iba keď bol človek pri stole sám. Úskalie byť single, ani čajka vás neberie ako hrozbu. Jean kývol na pozdrav, zo slušnosti. Druhý pohár vína si dal k druhému chodu, grilovanej rybe. Až keď dojedol, priblížilo sa slnko k hladine, lenže to je optický klam, lebo to Zem sa otáča okolo svojej osi. Akoby predvádzala pevne formovaný zadok milencovi, najskôr jednu, potom druhú pologuľu.
Vlak odchádzal z miesta, kde koľajnice nemali kam pokračovať, jedine do mora. Oostende, nazval to tu kedysi niekto, kto prišiel od západu. Lebo inak by toto miesto nenazval Oostende, východný koniec. Ale možno bolo meno odvodené od latinského slova ostendere, odhaliť, ukázať. V tom prípade pochádzalo od Rimanov. Akokoľvek, tu sa končila zem, teda, táto časť zeme, a tu sa končila alebo začínala aj trať.
Pred Gentom prišiel sprievodca skontrolovať lístky: „Toto máte ale lístok do Oostende, nie naspäť, máte aj ten druhý?“ Zamračil sa, keď skúmal papierik, ktorý mu Jean podal. Dokelu, na ten druhý napísal čudákovi svoje číslo, aby sa dozvedel, čo ukrývala kovová škatuľa. „Jej, musel mi niekde vypadnúť.“
„ A máte nejaký dôkaz, že ste ho kúpili?“ pokračoval sprievodca.
Jean otvoril v mobile aplikáciu banky a našiel transakciu z rána – spiatočný lístok na pobrežie. „Okej, v poriadku.“ Sprievodca, ktorému sivá uniforma pristala, sa pobral ďalej. V Gente vystúpil, Jean ho videl kráčať po peróne. Asi mu skončila služba.
Aj on, Jean, sa vrátil do mesta, ktoré jeho pľúcam až tak nevyhovovali, súdiac podľa záchvatov astmy. Bol unavený, ale vedel, že túto noc bude spať. A že sa možno niekedy a možno nikdy nedozvie, čo ukrývala škatuľka zahrabaná v piesku.
