Ako november testuje melancholické struny, treba povedať, že veľmi jemne, vyhrala som sa so zostavou zameranou na srdce. Srdce, fyzické, je v hrudi, a kdesi ešte hlbšie je srdce každého atómu, múdre, neúplatné, prijímajúce. Ako sa k nemu dostať? V joge, podobne ako pri upratovaní, najskôr zhodnotím stav vecí: čo treba a kde začať? Možno len tak z náhleho popudu oprášim obľúbený obrázok a pokochám sa ním, no vzápätí si uvedomím, že je treba gruntovať od podlahy, a nie behať s prachovečkou hore-dolu.
Zem, zakorenenie, prílev energie, pevná pôda, a zemi možno odovzdať starú ťaživú energiu, bez výčitiek, ona ju zneutralizuje, vie presne ako na to. Zohriať chrbát, rozprúdiť energiu – voda, voda, jej moc a neprestajný pohyb.
Bojovníci a všetky živly v kope. Na jeseň dominuje vietor, vo vetre sa niekto cíti ako doma, a iný pred ním uteká. Kto je od prírody „kade vietor, tade plášť“, tzv. vata, bojovník jeho energiu ukotví a zharmonizuje s ostatnými. A pri bojovníkovi sa hrudný kôš, srdce, pľúca, otvárajú nádychu, prílevu novej energie. Dôvera rastie v práci.
Keď si potom ľahnem na podložku, a cítim pevnú zem, vata-vietor je na svojom mieste. Pri mostíku sa hruď a srdce otvárajú nežne, je to čas otvoriť okná a vyvetrať – niekde tam, za hrudnou kosťou sídli vnútorné dieťa, hravé, zvedavé, ale aj zranené príkoriami a nepochopením. Nájdem ho, a objímem, kolíšem ho v náručí, a dovolím mu plakať. Až s istým nádychom v mostíku sa čosi uvoľní, a dieťa sa usmeje, slzy sú lesklou spomienkou, ono je znova ľahké a radostné. Nechám ho odbehnúť skúmať svet, slobodu aj hranice, a prevrátim sa na brucho. Zase iný pocit, cítiť váhu podbruška, brucha a hrude opretú o tú pevnú zem, s plným bruchom by to nebol dobrý nápad, ale takto – je to objav iného zakorenenia. Kobra otvára srdce vďaka sile chrbta, rebier, nádychu, vďaka opore brucha a výdychu na zemi, je symetrická, hladká a ohybná, uvoľnený priestor možno naplniť niečím novým, čo sľubuje zážitok, odhalenie.
Opäť na chrbte, a nič nemusím, pretože všetko ide samo, z vnútorného popudu. Telo-dom začína dýchať, vyžarovať čistotu, ukazovať farby. Sediac, zem pod zadkom, cítim iné korene, tých je totiž mnoho, a chrbát sa musí zase vyrovnávať s gravitáciou, spomienka na predkov, ktorí sa zdvihli zo štyroch a zrazu uvideli okolie z inej perspektívy. Zažijeme to všetci, keď sa od batolenia zrazu vzpriamime v sede, a ten chrbát u malých objaviteľov je taký obdivuhodne vystretý, ohybný, a plný dôvery. V joge ho hľadáme – aby sa hruď a brucho v sede nekrčili, neuzatvárali. Celkom jemná pinzeta, pohyb vychádza z panvy, prechádza celým chrbtom, s hlavou na kolenách som blízko sama sebe. A potom to znovu otvorím pozíciou stola na štyroch nohách.
Sú tu plody práce: upratané, čas na šálku čaju, kávy, kocku čokolády, mrkvový koláč, čo len chcem. Stojím v kuchyni, a zrazu sa odkiaľsi vynorí spomienka na omamu, mamu môjho otca. Zrazu tu so mnou je, a ja, neviem, prečo, plačem, je to uvoľňujúci plač, a cez slzy sa usmievam a opakujem prepáč, prepáč. A ona vie, pohladí ma: je svet, v ktorom je všetko odpustené, moja. Voda zovrie, prebuble káva, a čokoláda chutí ako po prvý raz.
