Katarína Varsiková

Joga a príbehy

Svet stvorený zo slov a ríša, ktorá sa začína za hranicou slov.
Dve mestá – Bratislava a Brusel. A doma je v skutočnosti miesto, ktoré nie je na žiadnej mape.

V Bratislave na Mikuláša

Mikulášske dni sú ako stvorené na dary, nech je to čokoláda, arašidy, joga či príbehy. Týždeň, v ktorom sa silné okamihy striedajú s ľahkými, keď kráčam po známych miestach Bratislavy, nemám presný cieľ a na hodinky sa pozriem len občas. Týždeň rámujú dva lety natrieskanými lietadlami, naučila som sa im dôverovať, sledovať opakujúci rituál od boarding complete, cez hot paniniscratch cards až po okamih, keď stevardi stoja vzpriamene pred dverami do kabíny pilota a lúčia sa. Aj tak to nikdy nie je presne také isté. A medzitým? Improvizujem, a usmievam sa, aj keď je všetko inak, ako si predstavujem. Ako čítačka, ktorú Kali nestihol, pretože uviazol v zápche. V publiku niekoľko prekvapení. Občas mi hlavou blysne nápad prestať písať (A čo robím teraz?), lebo je to priveľká zodpovednosť. Pani, ktorá sa uprostred poviedky zdvihla a vytrielila pri pasáži, keď hrdinka Viera prinesie svojmu domácemu miláčikovi pytónovi ako menu čivavu z parku. Spôsobila som jej bolesť? Poviedka už mi nepatrí, napísala som ju síce, ale už má svoj život.

Nedeľa v Bruseli. Veronika Valentová predstavuje svoju novú knižku pre deti. V kníhkupectve Librebook, ktoré sa špecializuje na menšie jazyky Európy. Veronika číta príbehy o Sofinke a Karlíkovi, po boku šesťročná dcéra Eliška, ktorá zdôrazňuje, že je inšpiráciou tejto knihy. A je to tak. Deti šuštia stránkami, a ja si uvedomujem, aký úžasný predmet je papierová kniha, kde nová strana odkrýva ďalšie prekvapenie. Štvorročný česko-belgický chlapček na konci príbehu zamrká dlhokánskymi mihalnicami a ticho povie: Tvoj príbeh je veľmi pekný. Jeho mama na to ešte tichšie utrúsi: Anjela hrá dokonale, ale žiaden anjel to nie je. Máme svoje roly a v každej chvíli ide o všetko či o nič.

Taliansky autor detskej knihy sa predstavuje po Veronike, no akosi zabudol pozvať hostí a príde len jeden slovenský otecko, ktorého na udalosť upozornila Veronika. A to preto, že mama dievčatka je Talianka. Cestou domov cez africkú Matongé hovoríme s Veronikou o knihách, o ich cene napísanej na štítku na obálke, a o ich celkom inej cene.

A ten bratislavský týždeň? Dve Ninine hodiny jogy, plné radosti, prijatia, vykročenia z obmedzení. Tá druhá uvoľnila cez obrátené pozície a otvorenie hrudníka zdroje veselosti. Čaj a smiech. Víno a vážne témy. Topiaci sa sneh v Horskom parku, zmenená a pritom stále rovnaká horáreň. Nenapísané príbehy. Keď som s otcom chodila po starej Bratislave, občas sme spolu zašli do niektorej z chátrajúcich víl, kde dožívala zabudnutá néni, jej rodinní príslušníci vysťahovaní či emigrovaní, zostala v chladnom dome plnom spomienok v maďarčine a nemčine. Čókolom, zdravil otec tieto néniky, pretože sľúbil ich príbuzným na druhej strane železnej opony občas na ne dozrieť. Vdychujem neznáme vône: mahagón, vlhkosť, staré čipky.

Na káve s prvou manželkou môjho otca a tou druhou… tá je zase moja mama. Keby som ja neodišla zo scény, ty by si nebola na svete! Povie mi svoj veselý bonmot tá prvá. Hej, má pravdu. Životy sa neskutočne prepletajú a menia. A je tu aj vydavateľka Kveta a kričíme tak, že sa hlasy odrážajú od stien Messerschmidta, pretože sluch na starobu slabne. A mám dojem, že som uprostred mnohých príbehov, a som veľmi malá a ľahká, až sa mi krúti hlava. A celkom presne ani neviem, kto som. A viem, že mám písať.

Eliška a Veronika v Librebook 

Záležitosti srdca

Ešte stále stojím v spálni, predpoludnie pokročilo, raňajkoval som dnes skôr ako zvyčajne, dal som si dva krajce chleba s čedar syrom a paradajku. Odvtedy sa motám po byte, lebo sa blížia jej narodeniny. Zajtra, 17. októbra. Mal by som vytiahnuť zoznam miest, ktoré som jej sľúbil navštíviť  a rozhodnúť sa, čo s ním. Naozaj musím? Cestovanie ma už vôbec neláka. Stačí mi prechádzka po parku, ísť pešo do krčmy, občasné pochôdzky v meste. Prerušil som takmer všetky kontakty, zostala mi len pivná partia. Ešte jeden pohľad na Atómium, v jesennom slnku sa mi videlo takmer krásne. S povzdychom som prešiel do obývačky. Na drevenej komode ležala šálka kávy z rána; odpil som si, chutila ako voda z mláky s trochou mlieka. Na komode stáli aj tri fotografie, dva portréty Betty, a na tretej sme spolu počas poslednej dovolenky, predtým ako ochorela. Stojíme v hlbokej rokline, voda z vodopádu sa mieša na našich tvárach s potom, naširoko sa usmievame. To miesto sa volá Raj a nachádza sa na Slovensku.

A to si nemyslite, že je to nejaký sladký rekreačný rezort, vôbec nie. Je to kraj kaňonov a divokej rieky, strmých útesov a chodníkov pre odvážnych. Doteraz cítim pri pohľade na fotku zmes vôní vlhkej zeme a mokrej skaly. Boli sme odvážni; a videl som tam aj mladších, čo zapochybovali o svojej schopnosti zdolať kovové a drevené rebríky. Díval som sa na záber, sníval som s otvorenými očami, niesol som sa na vlne šťastnej spomienky. Je to hlúpe, vyzeráme tak hrdo a blažene. Vrátil som sa do prítomnosti. V hornej zásuvke je ten papier, niekde v hromade rodinných dokumentov. Prinútil som sa vytiahnuť biely obdĺžnik, na ktorom čaká päť miest, ich mená mi skáču do očí, ale nie veľmi jasne, lebo som si zabudol okuliare na čítanie v spálni. Vrátil som sa ta s papierom v ruke. Keď som si založil okuliare, Atómium za oknom sa rozmazalo, no dokázal som čítať, čo sme napísali. Tu je tých nesplnených 5:

  1. Rím. Nikdy sme vo večnom meste neboli, akosi nám uniklo. A to si naozaj myslí, že tam pôjdem sám? Ani nápad, a ani nie som katolík, aby som mal extra dôvod.
  2. Výlet loďou do dunajskej delty. Kŕdle vtákov, ešte viac hmyzu, blázni, čo si chcú dokázať, že nie sú obyčajní turisti.
  3. Sacramento v USA. Žije tam môj starý priateľ Bob. Vždy sme plánovali Sacramento ako základný tábor pre výlet po Amerike. Teraz mi môže byť celý kontinent ukradnutý, prichodí mi ako iná planéta. A ktovie, či by sme si s Bobom mali čo povedať, keď sme sa nevideli takmer polstoročie.
  4. Korzika. Prečo práve Korzika? Milovala ostrovy, tak ako ja. No moja myseľ nedokáže prísť na jediný dôvod navštíviť Korziku či ktorýkoľvek iný ostrov.
  5. Škótsko. Tak toto je ešte najpredstaviteľnejšia voľba. Hoci ma neláka.

Cestovanie dnes nič neznamená. Načo sa presúvať z miesta na miesto, keď všetko už bolo objavené? Predstava akejkoľvek cesty ma rozčuľovala. Mysľou som sa vrátil k spomienke na ten posledný spoločný výlet na Slovensko, a hlavne na jedno miesto v Raji. Dalo sa k nemu prísť až prekvapivo ľahko. Stačilo prejsť cez neveľký ihličnatý les a zrazu sme sa ocitli pred kamennou plošinou nad strmou priepasťou. Od hlbočiny nás nedelilo žiadne zábradlie. V očiach návštevníkov som čítal bázeň, aj strach. Rodičia držali deti pevne za ruku. Niekoľko odvážlivcov však zašlo až okraju, či si dokonca sadli a hompáľali nohami tisíc metrov nad zemou. Ja som zastal na meter od okraja. Pevne som sa držal Betty za ruku, hoci sme to nemali vo zvyku. Držal som sa jej, lebo som sa bál. A ona sa nahlas smiala a kričala: To je ale chvíľa! Letím!  Miernil som ju: Nechoď bližšie k okrajuNebuď blázon! Odpovedala mi a ešte viac sa rozosmiala. Otvor oči a predstavuj si, že si vták.

Veď to, nie som žiaden vták, hoci sú to moje najobľúbenejšie zvieratá. Stáli sme tam hodnú chvíľu, spravili pár fotiek. Ktovie, kde sú? Asi ešte stále na karte vo fotoaparáte. Čoskoro po výlete ochorela. A fotenie mala na starosť ona. Bez toho, aby som si to uvedomil, papier s miestami som zastrčil späť do zásuvky. Aj tak už z neho nikdy nič spolu neodfajkneme. Alebo aj hej, tam na druhej strane. Ale ja nie som veriaci, takže o tom pochybujem.  Do pekla s cestovaním, ale to jedno miesto na Slovensku, v podstate ľahko dostupné aj pre takého mizerného turistu ako som ja, to by šlo. Bude mi chýbať Bettina ruka, jej ochranná ruka a ľahkovážny smiech. No aspoň si preverím svoju odvahu. Podídem až k okraju a pozriem sa do hĺbky. Stiahne ma duch vetra dolu? Nakopne ma do zadku? Bola to znepokojujúca, aj keď smiešna predstava. Usmial som sa pod fúzy a vrátil som sa späť do spálne. Atómium. Hodil som pohľad tým smerom; vyzeralo to, akoby z jednej z gúľ stúpal dym, teroristický čin alebo iluzionistický trik pre návštevníkov? Nevenoval som  mu viac pozornosť, v hlave som plánoval výlet, ktorý ma čakal. Na miesto, ktoré nebolo na zozname.

Zámok Scry

Scry. Slovo má razanciu, možno ho zasyčať, vysloviť ako hrozbu, alebo romanticky zašepkať.

Kde sa berie smútok a radosť a kam chodia, keď nie sú doma?

Dostali sme pozvanie na návštevu do zámku vo Valónsku. Za zimného popoludnia, akých v Západnej Európe nie je až toľko – keď je obloha modrá ako pozadie windows, slnko nízko na obzore prebleskuje cez ešte nie celkom opadané lístie stromov. Zámok je biely ako kamienky terasy , vyznačuje sa symetriou, ktorú vidno na fotografii, no pred rokom mu ju vzal požiar – pravé krídlo zhorelo. Po záhrade sa prechádza mačka menom Madmoiselle. Hostiteľka v zámku v čase požiaru nebývala, ani nebýva – žije v priľahlom dome prerobenom z niekdajších stajní, je priestranný a útulný, plný kníh a cigaretového dymu. Marie-Thérèse je drobná, štíhla, nakrátko ostrihaná, má súmerné črty tváre, veľký úsmev, vlastné zuby a osemdesiatsedem rokov. Niekde v prieniku toho celého vyjde najavo, že… nás očakáva až zajtra. Prišli sme o deň skôr, a ona sa práve vrátila z  nákupu. Vezme to zľahka a ocitneme sa dnu, šumivé víno variť netreba, a káva príde neskôr. Škoda, lebo práve kávu by som po hodinovej ceste autom privítala, premáha ma akýsi tranz, a neviem mu prísť na koreň – sú to tie knihy a fotografie a nečakané uvítanie? Hostiteľka rozpráva, a rada by som sa pridala, nielen otázkami udržovala rozhovor, čo inak veľmi kompetentne robí Abram. Mám rada rozhovory, ktoré sa nekrútia okolo jedinej osoby, rada dávam, keď dostávam, no cítim sa nejako nemožne, dochádza mi francúzština aj námety.

Pani domu nám sľúbila prehliadku zámku, vezme kľúč, mačka Madmoiselle nás nasleduje sama od seba. Vo vnútri toho, čo zo sídla zostalo, je chladno, vzduch páchne aj po roku sadzami. Hasiči oheň uhasili, no voda poničila interiér. Modré oči Marie-Thérèse žiaden smútok ani nostalgiu neprezrádzajú: Bude sa rekonštruovať.

Kedysi tu bývalo živo, deti mali svoje poschodie, izby nepočítam, vnútri je všetko neskutočne veľké, pusté, pritom zjavne plné spomienok. Zámok slúžil rodine, priateľom, aj cudzím na víkendové či prázdninové pobyty. Hej, vedela by som si tu predstaviť joga víkend. Cez západné okno prúdi záplava popoludňajšieho svetla, akoby ktosi zažal stovky žiaroviek. Nepotrvá to však dlho a sadne súmrak. Striasa ma chlad, Madmoiselle je kdesi vonku, objavím ju sedieť uprostred trávnika, keď znova vyjdeme von. Stmieva sa a konečne pijeme kávu. Vraciame sa k téme popletených dní, koláč je karamelový, hoci určený na zajtra. Hovoríme však hlavne o knihách a cestách, Budapešť a Viedeň, Stefan Zweig, minulosť; Marie-Thérèse mala päť detí, žila s rodinou v Kongu, v niekdajšej belgickej kolónii, v Bruseli a ktovie kde ešte. Vnuci chcú zámok opraviť, strávili tu v detstve toľko chvíľ. Pani domu sa usmieva a nechá nás odísť ľahko, to mám rada. So sľubom, že si to zopakujeme. Aké smútky a tajomstvá skrýva, neviem. Môžem si ich vymyslieť cestou po mnohých belgických cestách.

Svety a mikrosvety. Medzi šiatrami na malom trhu v Rotterdame sedí pri stolíku mladý muž a k tabletu má pripevnenú klávesnicu imitujúcu starý písací stroj. Vlastní ju aj jeden môj kamarát, a tak sa pristavím, a on mi ponúkne:

Rozhovor, z ktorého napíše báseň. Ak chcem, po anglicky. Chcem, ale po holandsky. Iné modré oči, iná story. A báseň. Námestie zohrieva živý oheň, do ktorého akýsi muž prihodí kusy starej debny. Varí sa polievka, predáva obvyklý predvianočný punč, syry, koláče.

Kde sa vzalo to blues? Modré ako pozadie windows, ako oči Marie-Thérèse, v tme ho cítim, aj keď nevidím.

Dutch Language Musing


A Snapshot of Contented Translator

One of the best motivations to learn a new language is to fall in love with the user of the language. In my case Dutch.

I planned to take up Dutch/Flemish already for years, living in Brussels where a minority still speaks this language ?. The Flemish people in Brussels area are so fluent in English that I never felt the pressure, in fact. Outside the capital the situation is different. But on occasional trips to Flemish countryside I got by with a smile and pecking the index finger into the menu card. Once a lady sitting in a gorgeous place called Het Spaanse Huis in Tervuren (the Flemish speaking town just out Brussels) told me off for the attitude: “So, our talent for languages means you won´t try? You take pains to learn French but not Flemish?” I did feel ashamed. Not enough as to drag myself to a class. Or to a textbook. Until I found a man who opened a new door. And relief to start with a language that does not have a variety of ser as the core verb. Ser is a very common vulgarism in my native tongue. To be in Dutch is zijn. Soft sounding, more familiar, the structure of the language is closer to English/German, not so Latin bound. Slovak people often mock Dutch as impossible rattle of g´s, but I have always loved the sound. I never shared the craziness for French, spoken French seems so close-lipped, written French so impossible to get right. Deep where my language talent pride resides, I thought learning Dutch would be easy.

No.

I love surprises.

No, it is not easy.

No, German does not help much in tackling it.

In fact, my boyfriend always recommends thinking more of English logic to get closer.

Yes, I am having a lot of fun learning.

When it comes to conversations, and some would say, it is an easy practice when you have a close one there, no, not true. The two of us have English in common as an intimate language, so practicing love-Dutch does not come easily; he must wait a long time for my sentence, then corrects it dutifully, but there is not much sense exchange, if you know what I mean. It will come. I am building it. Going to Dutch yoga lessons, reading Bruzz, the Dutch written urban agenda, discovering, getting the melody. The melody is crucial to be understood.

Still, when I order kip-curry at the local butcher´s shop in Tervuren, they politely listen and answer back in English. If they answer back in Flemish, I feel a surge of happiness. It does not happen often yet. It will. I remember, when I was starting with French, somebody asked me for directions in the streets of St. Pierre where we lived. I could not assemble the sentence, but I pretended I could: hands, Spanish, here and there a French word. The lady thought I was nuts. Never mind, I managed to get there. And I now speak and read French that I do not like very much.

Dutch, despite some roughness, sounds so gentle to my ears. It is physical as well, the muscles tuning to – producing different sounds, conveying love. The first sentence my lover taught me at one of the first dates was: Ik voel me goed met jou. Easy now, that day, head hazy with hormones, it sounded exotic, the end of the phrase as if coming from Chinese – met jou.

What is behind “a language talent”? I guess it has a lot to do with the openness to new things, openness to new culture and a different way of thinking that comes with the code – the language. Hence also the preference for certain languages. From Latin ones, I love Spanish, especially Latin American Spanish. Love for the literature is part of it. And despite the reputation, French literature was never my cup of tea. Dutch belles lettres? I do not know yet. Getting there to be ready for a story in original.

No, we never sound the same when speaking different languages, for me only one is the Master Mother Tongue. We adopt and discover new personalities, though. Isn´t it odd and natural at the same time?

As the writer friend William pointed out: A world lies between saying:

Chýbaš mi. Tu me manques. I miss you. Ik mis je.

The subject and object are reversed, though without much thinking we decode it in the same way. Translating? Another immense labyrinth. As Umberto Eco said:

The new language of Europe is translation.

 

 

 

Inštruktori jogy

Ostrá a horúca ako nôž, čo vyšiel z ohňa, je joga s Ninou, ego sa počas nej postupne presúva do rohu a tam čuší, kým bude po tom; telo sa spoznáva cez dych, fyzický limit je skutočný, mentálny je ilúzia, niekde tu do prítmia telocvične v bratislavskom horskom parku svieti prítomnosť.

Tichá a vážna Valentine v  salóne v dome maliara a humanistu Marcela Hastira, ktorý tu žil od roku 1935 až do smrti v roku 2011 a počas druhej svetovej vojny prichýlil a zachraňoval  ľudí pred deportáciami. Portrét muža s upreným pohľadom a  divokými vlasmi je opretý o kozubovú rímsu. Valentine začne hodinu slovami, že joga v žiadnom prípade nemá bolieť, pozície sa prispôsobujú človeku, a nie človek pozíciám. Sotva sa tam pomestíme, medzi asánami pozorujeme dych.

V Rotterdame v podzemnom štúdiu Bodhi som nalepená na stenu, over-booking ako v Ryanair. Počúvam jemnú svetlovlasú inštruktorku a takmer ničomu nerozumiem, ale rozumiem. Ogen sluiten – zavrieť oči, het lichaam – zvláštne slovo pre telo. Rozmýšľam, čo táto yin hodina spraví s priateľom, ktorý cvičí a dýcha na podložke vedľa mňa.

Som ochotná cvičiť ich všetky, úplne rôzne formy jogy s jasným rukopisom toho, kto ich vedie. Sú také neopakovateľné ako každý z nás. A tá s ničím neporovnateľná chvíľa po… Sedíme alebo stojíme, mlčíme a egá sa z kútov postupne vracajú, pretože ich predsa len potrebujeme – na cestu domov a na všeličo iné. Je jedno veľmi dôležité kritérium inštruktora: aby on či ona jogu žili, kliesnili si svoju vlastnú, nikým neprešliapanú cestu húštinou, trpezlivo, krok za krokom, v tomto živote, tele. A potom ich s dôverou nasledujem. Na každej hodine sa niečo naučím, a potom v kurze, ktorý vediem, cítim Ninu aj Valentine a ďalších, ktorí ma inšpirujú.

Vďaka za to. Sme…Jedno.

A  Ninina báseň, ktorá mi vošla do srdca:

Prianie

Prejdi svetlom. Nezober mu lesk.

Chyť sa hviezdy. A neuleť.

Výdychom krsti nádych. Neustaň!

Farebnú spievaj pieseň. Z mŕtvych vstaň.

Po vode prejdi, s vlnou pláv. Do vlasov vplietaj z dažďa chrám.

V červených šatách ženy s davom splyň.

A tancuj! Tanec snový..

Tanec, čo prehluší aj zabuchnutie dverí.

 

Ateliér maliara Marcela Hastira v centre Bruselu:

http://ateliermarcelhastir.eu/marcel-hastir/

Ostrov sivých mníchov

alebo Schiermonnikoog,  dlho mi trvalo, kým som sa naučila meno vysloviť či napísať. Rozľahlá pláž na  severe, otvorené more, jediná dedina, na šestnástich kilometroch štvorcových sa kde-tu brezy a borovice pokrútené vetrom pokúšajú o vertikálu v krajine mokradí a tráv. Lepšie táto rola sedí dvom majákom, starému, sivému so sochou mnícha na špici, a novému červenému, ktorý v noci do diaľky vysiela svetlo. Kláštor stredovekých cisterciánov zmizol. Vzalo si ho Severné more, kto iný? Do kaplnky zaradenej skromne medzi víkendové a prázdninové domčeky, pozýva hŕstka mníchov na meditáciu.

V laviciach sedí zo sedem ľudí. Mních v bielom háve je obrátený k oltáru a rozjíma. Po chvíli sa zjaví ďalší, pokloní sa, zažne sviečku. Je to ako v divadelnom predstavení. Len jeden z mužov do kostolného hľadiska vyšle úsmev, celkom spontánny, ako keď sa slnko prederie cez sivé mraky. Spevom ani slovám modlitieb nerozumiem, nechávam sa unášať len zvukom, je tu preto, aby som počula ticho za ním. Cez vitráže okien naozaj prebleskuje večerné slnko. A keď vyjdeme von, je súmrak. Na ostrove takmer neexistuje autodoprava. Ticho je dokonalé. Počuť v ňom more, čas, pominuteľnosť a večnosť. Po cestách sa korzujú bažanty a poskakujú zajace, krajina teletubbies? Veľa vtákov, v kŕdľoch, aj osamote. Žijú na ostrove vôbec predátori? Teda, okrem ľudí, necelej tisícky domácich a stoviek tisíc turistov ročne.

Staromódny hotel na námestí, čašníci majú smoking a hostia sú tichí. Prítmie starého dreva, tóny piva. Cestovanie je dnes zväčša v balíku: loď, elektrobus, potraviny Spar také, ako všade. Je to pohodlné, a trochu aj iritujúce, podstatné a nepodstatné, ako všetko.

V telocvični základnej školy je večerný kurz jogy a full house! Kamkoľvek na cesty si človek donesie len seba. Očakávania sa rozplývajú v prítomnosti, a to je dobre. Ako dlho trvá teraz? Otázka na múre v berlínskom Mitte. Svet sa triešti a spája, ako to Severné more. Ako melódia titulnej piesne seriálu, do ktorého som sa ponorila: The Affair. Volá, znepokojuje, upokojuje. Tak ako samota, ako hluk, ako ticho, ako spoločnosť. Volanie po láske. Nič viac. Ale ani nič menej.

Venujem otcovi, ktorý mal Severné more rád.

Joga tieto dni…

Valentine, moja obľúbená inštruktorka jogy dala dokopy kurz, ktorý sa koná v sklade bio obchodu v africkej štvrti Bruselu, Matonge. Rue Dublin. Takmer všade to v Bruseli vonia vzdialenými mestami a krajinami. Dlážka je liaty betón, chladná na pohľad aj na dotyk, sú tu zrkadlá a zväčšeniny fotiek z ulice, regále z vínom a dlhá pohovka, kde zamestnanci pravdepodobne trávia chvíle prestávky. Rozložím podložku, ktorú mi požičala Valentine, v nose vôňa syrov, tá je najvýraznejšia. Hodina venovaná dýchaniu, všetky asány sú tu preto, aby sme si uvedomili dych. Odrazu začnem pod prenikavou arómou syra vnímať jemnú stopu esenciálnych olejov  – možno sú v predaji, a možno ich používajú ako umývacie prostriedky. Dych v nosných dierkach, dych zostupujúci hlboko do brucha, dych, ktorý vraciame, život, prana. Po hodine stojíme okolo Valentine. Ktosi s nádejou v hlase hovorí o televíznom programe, kde sa prezentovali výsledky výskumu: joga spomaľuje starnutie. A to už po krátkom čase cvičenia a v akomkoľvek veku. Viem o týchto výskumoch, prebiehajú v USA, v Holandsku, určite aj inde. Usmievam sa v sklade bio obchodu, hľadím na fľaše určite dobrých vin.

Veď hej. Na druhý deň sa na mojej hodine jogy zjaví Carmen, jedna z verných v kurze. Po dvoch rokoch s jogou schudla a vyriešila problém s nespavosťou. Pozerám sa na ňu, a čosi je inak. Carmen vyzerá strhane, vystresovane, nejasne naznačuje, že sa čosi udialo v rodine, čo ju vykoľajilo. A opäť nespáva. A vlastne, obmedzila všetky aktivity, pretože unavená sa sotva borí dňami.

“Hej, treba cvičiť ďalej, práve, keď nie je dobre, treba cvičiť. Napriek únave, s rešpektom k telu, ale pokračovať.” Hovorím svoje presvedčenie.

Vidím, ako váha. Joga ju sklamala, nepriniesla vytúžený trvalý obrat k lepšiemu.

“Nie, nie je to tak,” a už sa opakujem. « Joga je cesta prijatia a toho, čo je, áno, aj zdravia a radostného tela, ale keď nie je dobre, nie je dobre, telo to len dáva najavo.”

Či Carmen príde znova na hodinu, neviem. Odišla s pozdravom a slabým hlasom dodala, že si možno musí urobiť pauzu aj od jogy. Nie je mi v tej chvíli ľahko, ale musím rešpektovať. Napíšem jej ešte jeden povzbudzujúci mail, pretože preťať v návale depresie linky s rituálmi je cesta do ešte hlbšej depresie. Nevidím za roh, možno je to všetko inak. Na výstave v mojom obľúbenom Gaasbeeku je japonská porcelánová váza, ktorá bola rozbitá a pospájaná zlatom; táto technika opravy  z nej robí neopakovateľný a vzácny kúsok. Sme to my – naše rany, smútky, jazvy sú tou zlatou linkou, vďaka nej sme neobyčajne cenní, jedineční. O tom je dnešná meditácia, prijmime zranenia a smútky, sú našou súčasťou.

Posledným kúskom na výstave je podľa katalógu predmet nazvaný svätý grál, obzerám sa, podvedome hľadám nejakú ligotavú pompéznu vec. A na dlážke leží plastikový pohárik, do akých žobrákom hádžu ľudia drobné. Je to on, svätý grál, pripomína podstatu a esenciu: skromnosť.

Stojím na zastávke autobusu, rotvajler si nesie z prechádzky dlhú hrubú palicu určite ťažšiu ako jeho hlava. Pred vchodom do domu, kde býva, ju na príkaz panej položí, a vidím, že takých tam leží  niekoľko. Nevdojak sa usmejem. Všetci potrebujeme rituály.

Pastier, leto a jeseň

Pútnik, milenec, mních: trojica archetypov z mojej obľúbenej dievčenskej knihy Kraj zeleného delfína. Tri tučné, dobrodružné knihy ako stvorené na jesenné dni v kresle a s nohami v deke; ak túto trilógiu niekde v antikvariáte vyhrabete, počítate si.

Pridávam pastiera. Stretla som ho, keď som sa vracala z kopca. Na zaprášenej ceste som uvidela najskôr tri psy, o čosi ďalej kravy a… muža. Približovala som sa váhavo, psy strážiace stádo by ma mohli vyhodnotiť ako nepriateľa. Zatiaľ sa ani nepohli. Pastier si ma všimol, a tým neopísateľne malebným stredoslovenským spôsobom zvolal: „Nebojte sa, nič vám nespravia. To by som im ani nedovolil.“

A tak som sa zoznámila – s troma ovčiakmi a ich pánom. Povedal mi mená psov, svoje nie. Kravy ležali na stráni, unavené pochodom a oddychovali.

Rozhovor. Modré oči, rozšliapané baganče, vatované nohavice a bunda, lebo je akurát chladnejší deň. „Idem od Salatína. Vyšiel som ráno o šiestej. Kravy už sú ustaté.“

Medzi psami vládne hierarchia, ten hlavný nepustí pána z dohľadu a žiarlivo dozerá na pozornosť venovanú ostatným v svorke. Ak to robí príliš nástojčivo, dostane od pána rázne upozornenie, štuchanec. Psy potrebujú pevné pravidlá. Milujem ich, ale toto hlavné som si nikdy neosvedčila, a tak mám doma momentálne kocúra. Ten vyžaduje pravidiel minimum. Kocúri boli dvaja, zostal len jeden, druhý, podnikavý Viking Jorek jedného večera zmizol a nevrátil sa. Zvuk zvoncov na krku niekoľkých kráv v stáde. Inak ticho a naše hlasy. A ten zvláštny rozhovor: „Ja nemám so sebou jedlo, ani vodu. Vypil som ráno kávu, odvtedy nič. Nepotrebujem. Autom mi privezú maringotku, hentam sa rozložím. Postavím ohradu. Mám čas.“

Aj ja mám čas. A fľašu vody, bez ktorej sa nepohnem ani na polhodinovú prechádzku. Akási psychická závislosť, hlt vody ma dokáže neskutočne upokojiť aj povzbudiť. Zároveň, ak ju nemám poruke, celkom slušne aj vyviesť z miery, joga-nejoga. Túžby, ambície a strachy. Pastier ich má tiež, nie som naivná, aby som si myslela, že nie. Stojím tam v rozhovore. Počujem niečo neobyčajné, hodné pera? Inak to nezistím, len ak to skúsim napísať.

Stretla som ho o niekoľko dní znovu. Oteplilo sa, maringotka stála na poniže lúky pri potoku. Pieklo mi na hlavu a na plecia: „Rád idem na poľovačku. Lepšie je mi v horách ako medzi ľuďmi. Ľudia sú všelijakí. Psy tiež, majú svoju povahu.“

Rozumiem vlastnej zvedavosti… Prostredníctvom tohto muža ožívajú príbehy z detských čítaniek z čias, keď sa v slovenskej literatúre brnkalo na bukolickú strunu. Fascinuje ma ten rozdiel svetov: blogy, rafinované jedlá, veľkomestá, koniec-koncov, aj svet jogy je plný pomôcok, hudby, byliniek, aróm…

Archetyp – pastier – samotár – spevavá slovenčina, akú počujem zriedkavo. Horúčava, pastierske psy. Ja viem, mohla by som vnemy rozvinúť rôznymi smermi. Nechcem ospevovať, ani bagatelizovať, ani napodobňovať D. H. Lawrencea. Uložím si scénu v  nekonečnom priestore, kdesi na svojom cloude. Nie je mi smutno, ani veselo. Leto sa končí dlho. Bubliny naše, v mojej presná chuť kávy, nutnosť písať, plno obáv, ale aj kníh, hluk a ticho, blízki ľudia.

Bodka za tohoročným letom? Do Bruselu sa jeseň nasťahovala už pred niekoľkými dňami. Akože, kalendár hovorí, že už môžem, oznámila vetru a dažďu. Niektorí si myslia, že jeseň tu má trvalý pobyt, ako úradníci.

A ktoré zo zážitkov sú teda hodné pera?

Otázka balansuje na ostrej hrane, hoci to zdanlivo tak nevyzerá. Keď sa deje niečo prekvapivé, nečakané, mega-dramatické, ľudia hovorievajú: Toto nevymyslíš, to je život! Raymond Carver napísal jednu poviedku, v ktorej je hlavnou postavou spisovateľ. Jeho známi sa na neho pozerajú trochu podozrievavo, trochu obdivne. Pri spoločenskej návšteve mu predhadzujú nápady na písanie, hovoria mu o nečakaných odhaleniach, náhlej smrti, zrade a podobne. On počúva, a píše poviedku, ale o nich, o týchto svojich susedoch a svojich známych. O zdanlivo banálnych situáciách v obývačke, na verande. Zaujímajú ho viac, ako ich senzácie, ktorým odvádzajú pozornosť od prítomnosti. Rozumiem…

 

 

 

 

New Season at the Tree of Life

Photo: Courtesy to Lula. Portrait of Radek, the guy whose blue eyes are not photo-shopped. 

How much yoga practice can one pack into one day?

Tree of Life Yoga in Tervuren. Open day. Everybody welcome with an open heart.

I started with a kundalini session, then threw a class of energy-vini yoga focused on the fire element, later in the afternoon I unfurled in a wild yoga dance and finished the day sitting in an om chanting, in between I had a veggie sandwich and a spinach pie and a strawberry cake and endless cups of tea, all delicious. Smiles exchanged, offered, shared. At the end of the day, the physical and energetic body are transformed, they vibrate contentment, happiness, peace.

Fine. This is the true picture, the easy-to-write one but not a complete one and I know that. If anybody sees into me during the day, they would find moments of insecurity – Will the class I am giving be good? Is the class I am giving good? Was the class I gave good? Will I look all right in hundreds of pictures taken during the day? Shall I weigh five kilograms less? I am enough concentrated in the conversation that is going on? Etc…

And in the car, on the way home, the Indian summer evening, other thoughts flood in: How will the new season be for me? Will I succeed facing all the changes ahead?

Yes, yoga is a perfect tool of transformation, the teacher, the friend, the healer. The books that slipped into my hands this summer only prove that, consistent with the ancient teaching of yoga. They point out one important theme: Do not search for what is not there. Accept what is and start the transformation from here. Good and bad is only mind labelling.

Eyes naturally reach the surface. I also polish and control the pictures in my devices to offer the images I am content with. This is the fearful part of me.

Therefore, the books have come to me this summer to talk about the beauty of imperfection, the order in chaos, the acceptance of all. Okay, so, I am also hooked on smooth appearances, why deny that? I love good clothes and the butterfly earrings that so much suit the shade of my eyes, and at the same time, I know it is only a part of the Whole. And knowing this, I can admire the turquoise and black of my colleagues´ eyes or t-shirts and know that there is much more to admire and love. And during the wild dance to the loud music, with sweat glistening in the late afternoon sun, I forget to know anything, I am moving, purely being, loving and being loved. Perhaps the best party in town – as somebody said.

In the evening, when anxious thoughts suddenly come from nowhere, I acknowledge their presence and they can smile at me, and the punto fijo is untouched by them. Therefore yoga. But there are many roads.

As Carl Gustav Jung says, If the road we are walking is smooth, we are probably on somebody else´s one.

The new season of vini yoga courses will start with the focus on drishti. The eyes, the in-sight in asanas, carefully leading us to intuitive, inner vision.

Learning to love all.

And the books of this summer?

Jeff Foster: The Way of Rest

Thaddeus Golas: The Lazy Man´s Guide to Enlightment

Gay Hendricks: Learning to Love Yourself

Brené Brown: Daring Greatly

And of course, shining through all them is the pure, cold, perfect gem of Eckhard Tolle´s The Power of Now.

The elements dance together wild and calm at the Tree of Life Yoga. Be welcome.

Mambo-Jambo

Foto Stano Dančiak 

Fúkal horúci vietor, akoby jej do tváre púšťali vzduch z obrovského
sušiča vlasov, pálil ju na nosnej sliznici, s námahou zliezal do pľúc,  a s
rovnakou námahou sa dral zase von. Vlasy mala zopnuté v drdole,
pieklo jej na šiju, ľutovala, že si nevzala klobúk, no kráčala ďalej. Sme
súčasťou prírody, znel jej v hlave jeho hlboký hlas. Sme však jediní, kto má šancu uvedomiť si náš vzťah k nej. A našu duchovnú podstatu. Cítila sa byť až prílišnou súčasťou prírody, zajatcom horúčavy, tela, a aj bzukot hmyzu znel ako hrozba. Stromy sa chveli listami, ale znášali to extrémne teplo stoicky. A ona by mala svoje pocity pozorovať, nebyť ich otrokom, tvrdil. Šla ďalej s celkom jasným poslaním – prísť na miesto, o ktorom vyhlásil, že sa vyznačuje mimoriadnou duchovnou silou. A potom splniť
jeho inštrukcie napísané v správe v mobile zastrčenom v zadnom vrecku pieskových šortiek. Má tam prísť v čase vrcholiacej horúčavy, medzi štvrtou a piatou popoludní. Rozmýšľala, či si ten klobúk nevzala preto, že jej to zabudol uviesť v pokynoch. A či sa náhodou nestávala bábkou jeho mysle. Odjakživa túžila spoznať tajomstvá života, dovidieť za záves myšlienok, asi preto ju opantal. Ešteže si vzala fľašu vody. Nikde nikoho, ľudia aj zvieratá zaliezli, len lastovičky pretínali modré nebo všetkými smermi, nemali na výber, do konca prázdnin muselo byť potomstvo pripravené vyletieť, tak diktovala príroda, či duch jej prostredníctvom.
Nehľadala odpoveď, šla po rozpálenej vidieckej ceste, inokedy takej
romantickej, na lúku, kde sedela pred niekoľkými dňami. Vtedy nebolo tak odporne dusno ako teraz, bolo svieže ráno. Spravila tam zopár fotiek a poslala mu ich. Smartphone jej kúpil on, aby mali stály kontakt. Krútila sa jej hlava, alebo si to namýšľala? Ak to tu s ňou sekne, nájdu ju až o niekoľko hodín, keď slnko zájde za horu a ľudia sa znova vynoria – vyjdú si na prechádzku, na maliny, skontrolovať dobytok na pastvinách. Ľudia mali na tomto svete rôzne poslanie a predstavy o trávení času.
Zastala pri ceste, v riedkom chládku mladej slivky, a odpila si z vody, než sa odhodlala prejsť posledný úsek. Lúku obkolesoval bukový les, páľave bude vystavená len na tú chvíľu, kým vykoná jeho inštrukcie. Potom zalezie medzi stromy, cestičkou sa dostane k potoku, kde sa ochladí. A večer mu pošle fotky. Len si musí niečo vymyslieť, aby ju pri tom nepristihol Peter. To nebude až taký problém, podľa všetkého strávi večer na internete, postačí mu, že ju uvidí v chalupe. Väčšinu času si aj tak robili každý svoje. S týmito úvahami vošla medzi buky a okamžite pocítila úľavu, keď jej tá žeravá guľa nepiekla priamo na hlavu. Lúka bola naozaj jej obľúbeným miestom, veď preto mu poslala tie fotky hebkej
trávy a skalky porastenej drobnými kvetmi. O niekoľko minút prišla od neho odpoveď: Natrafila si na miesto mimoriadnej sily, chodia tam na hostinu rôzne lesné bytosti aj duchovia. Blahoželám, si skutočná adeptka šamanstva.
Komu by to nelichotilo? Veď dnes už takmer každý znova uznával, že svet je viac, než mechanické fungovanie fyzických síl. Niečo ich dáva do pohybu, je tu nejaký nám skrytý zmysel, niekto, či niečo. Hej, mávala chvíle, keď jej stačilo sedieť, vnímať seba ako súčasť veľkého obrazu, ojedinelé, vzácne chvíľky. Prišla na okraj lúky, stála a zbierala odvahu vyjsť z tieňa stromov na čistinu. Páľava naozaj vrcholila. Znova sa napila, trochu vody si vyšplechla na ramená a mokrými rukami si pretrela čelo a jemné, svetlé vlasy, otvorila fotoaparát telefónu, lebo keď sa ocitne na slnku, na displeji nič neuvidí. No potom sa znova vrátila k inštrukciám v odkaze od neho: Na každý kameň nasyp trochu zeme a polož naň kúsok machu a kamienok. Presne do stredu. Obíď každý z troch kameňov dokola v smere hodinových ručičiek. Na každý polož obe dlane a rátaj do stoosem. A potom mi ich opäť odfoť. Sivé kamene boli ploché, naozaj ako stolíky určené na hostinu víl. Šibe jej? Touto otázkou nemalo zmysel zaoberať sa práve teraz, to sem nemusela vôbec chodiť. Nahmatala vo vrecku tri kamienky z potoka, ktoré si nachystala a obzerala sa okolo seba pátrajúc po machu. Opatrne oddelila z vysušeného machového pokrovca a rozdelila ho na troje.
Potom to všetko poukladala, ako kázal. Keby ju niekto videl, čo by si
pomyslel? Ďalšia zbytočná úvaha. Obišla každý z kameňov a snažila sa pritom vyprázdniť si myseľ, oddať sa meditácii. Pri druhom kameni sa jej to celkom podarilo. Pri prvom jej v hlave vírila mantra, že je trúba. Pri treťom si hovorila, že už je to takmer hotovo, má to za sebou, a chladný potok bude miestom odmeny. S úľavou sa vrátila pod stromy, keď si uvedomila, že nesplnila poslednú časť jeho inštrukcie – odfotiť. Tvrdil, že na fotkách vidí auru miesta, zistí, či je miesto spokojné. Princíp šamanizmu je zjednotiť sa s Prírodou. Veľké P. Znova otvorila smartphone a lúku zaznamenala na sérii záberov – trochu sa s tým hrala, do tej miery, do akej to svetelné podmienky umožňovali. Fotila čupiac, aby sa dostala do horizontálnej roviny kameňov. Si druidka, napísal jej v inej správe. V dávnej inkarnácii si bola dôležitou vodkyňou. Teraz si sa vrátila, aby si znova objavila svoje skryté sily. Pretože v životoch medzitým si ich nepestovala.
Nik ju nevidel, len horúce slnko, a predsa mala pocit, že ju ktosi
pozoruje. Šialený diviak, ktorému preskočilo z tepla? Stačilo, povedala si odhodlane, bez obzretia opustila lúku a zašla naspäť na lesnú cestu. Potom už celkom veselo vykračovala smerom do doliny, zurčanie potoka počula z diaľky. Naspäť to bude znova do kopca, ale neprekážalo jej to. Poriadne sa schladí, nohy aj ruky si ponorí do chladnej vody. Pozdraví sa so žabami, ak nejaké uvidí. Cestou späť sa zastaví v krčme na jedno malé. A kým sa dostane znova na lúku, bude už večer, slnko za horami, zem bude sálať a voňať suchým senom, a to milovala. Aj túto samotu. Ktovie, ako na fotky zareaguje? Opäť predbiehala. Našou úlohou je naučiť sa žiť v prítomnom okamihu, pripomenula si ďalšiu jeho správu. Nie v minulosti, a neprojektovať budúcnosť. To práve robila, hoci to bol
projekt len na najbližšie hodiny. Dobre, stačí, vnímaj svet okolo. Zem pod bukmi bola suchá, vetvičky príjemne pukali a šumenie vody sa
stupňovalo. Pri potoku si vyzula sandále a opatrne vkročila na mokré
kamienky. Znehybnela, vnímala, ako jej chlad vody preniká cez kožu do tela. Možno by mu mala napísať, že toto je v skutočnosti v lete to pravé miesto. A dostane ďalšie pokyny, ako ho rituálne uchopiť. Z nejakého dôvodu sa rozhodla, že nie, nechá si zážitok pre seba, ani mu o ňom nenapíše. Z hlbín ju zaplavila spokojnosť s rozhodnutím. Čerila vodu, volala na žaby, presýpala si kamene z dna potoka pomedzi prsty, až jej chlad vliezol do miechy. Potom vyšla z tône do mihotavých lúčov večerného slnka. Príjemne hriali. Aj predstava studenej desiatky a nezáväzného rozhovoru s krčmárom. Ale to zase predbiehala. Mobil sa rozvibroval – správa od Petra. Kde si? Asi sa prebral po sieste a uvedomil si, že nevie, kde je. Napísala mu odpoveď – V lese, do ôsmej som doma. Stmievalo sa až pred deviatou. Nenapísala mu, aby je šiel naproti, prípadne zišiel do krčmy na jedno. Nepotrebovala ho. Ľudia sedeli pri niekoľkých stoloch na úzkej prednej terase, odkiaľ bol dobrý výhľad na cestu z dediny do susednej kopanice. Pozdravila sa kývnutím hlavy, nenadviazala s nikým očný kontakt. Vošla dnu, k barovému pultu to bolo na dva kroky. Krčmára Gejzu nevidela, iba jeho ženu, stála vzadu a obracala na panvici obaľovaný syr. Vzala mobil a v prítmí baru si pozrela fotky, ktoré urobila na lúke. Kompozične boli v poriadku, no žiaden zázrak. Prepálené, iné sa nedalo čakať, pri takom ostrom svetle. Auru, ani lesné bytosti na nich nevidela.
„Zdravím, čo si dáš?“ oslovil ju Gejza, zjavil sa za pultom, nevšimla si
kedy.
„Ahoj. Jedno svetlé. Malé.“
„Malé? Dobre. Hoci zvládneš aj veľké, určite.“ Premeral si ju priateľsky, oceňujúco, a trochu provokatívne. Nebolo to nepríjemné.„Určite. Môžem si dať aj dve malé, koniec-koncov.“
Zasmial sa, a začal čapovať.
„Budem vzadu.“
Prešla cez miestnosť s pieckou, teraz vyhasnutou, okolo toaliet na zadnú terasu, kam slnko nesvietilo. Bola obrátená do neveľkej priehlbiny zvažujúcej sa k potoku, na svahu rástli slivky a hrušky a trávu medzi nimi spásali ovce. Tie raz skončia v guláši, vedela. No dnes večer im bolo fajn, zvonce štrngotali, keď sa presúvali, občas zvedavo vyliezli k ohrade terasy, zvyknuté na pozornosť hostí. Zvieratá žijú v prítomnom okamihu, blyslo jej, keď sa s pivom usadila v rohu, nohy si vyložila na stoličku oproti a kochala sa odtieňmi zelene. Nesedel tu nik, všetci boli vpredu, pozorovali západ slnka, okoloidúcich, a klebetili.
Spoločnosť nepotrebovala. Gejza ta nakukol o desať minút a opýtal sa, či si naozaj dá to druhé. A spýtal sa na Petra. Pivo odmietla, pokrčila plecami, a otázku odbila dvoma slovami: „V chalupe.“ Sedela tam, kým jej nezačalo byť chladno na holé ramená. Potom sa zdvihla, pozdravila ovce, zaplatila a pobrala sa späť do lesa, odkiaľ viedol chodník strmo hore na lúky, kadiaľ sa krížom dostane k chalupe za necelú polhodinu.
Peter nebol na dvore, ani v kuchyni. Vyložila mobil z vrecka a šla si
prezliecť prepotené tielko a vymeniť šortky za džínsy. Na večer sa
v auguste už schladzovalo. Keď sa vrátila do kuchyne, spomenula si, že sľúbila fotky poslať. Pripojila sa na mobilné dáta, otvorila aplikáciu
a odoslala fotky, jednu za druhou. Bez komentára aj bez pozdravu.
Akoby na tom ani nezáležalo. Pivo jej cestou z hlavy vyšumelo, cítila iba príjemnú únavu svalov. A netušila, prečo ho poslúchla. Zrazu sa jej to všetko zdalo nezmyselné, nedôležité. Obloha za oknom bledla a sad pod ňou tmavol. Súmrak. Necítila hlad, nemala nijaký plán na večer. A Peter možno zašiel k susedom. Celý deň strávil sám, možno mal chuť na pohárik v spoločnosti. A čo ona teraz? Mohla by ísť za ním, ale to sa jej nechcelo. Do postele bolo priskoro. Rozhodla sa, že sa osprchuje, spláchne deň. A potom sa usadí s pohárom vína a knihou, zažne pár sviečok. Pookriala pri tej predstave. O pol hodinku, s tvárou zbavenou nánosu potu a tej trochy mejkapu, ktorého sa nevzdala ani na vidieku, vyšla z kúpeľne a cítila sa nová. Kúpeľňa susedila s kuchyňou, strnula, keď ho zbadala, stál nad kuchynským stolom a držal v ruke mobil, jej
mobil.
„Máš správu od kohosi menom Gino,“ povedal priškrteným hlasom.
Mimovoľne sa začervenala, nevediac prečo. Chladnými prstami od neho vzala telefón, na displeji svietil len začiatok správy, ďalej by sa Peter nedostal, nepoznal prístupový znak.
Mojej vášnivej druidke… Podarilo sa ti to…
Čo napísal ďalej, v tejto chvíli nevedela. Len vedela, že letná pohoda a čas mlčania sa odrazu skončili.