Katarína Varsiková

Category - Recenzie na knihy čítaných autorov

Love in Literature and…

This blog is mostly meant for fiction and literature lovers. The quotations and thoughts are of Rosa Montero, a Spanish writer and journalist. A special gratefulness to Raquel Ruiz, my teacher, who brings up  contemporary Spanish literature to me. And also to Veronika who pointed out the non-existence of the word mourning in the Slovak and the Czech language.

Rosa Montero has written a book that can be loosely translated as The Funny Idea of Never Seeing You Again. Mourning. The period after losing a close person. The transition to acceptance of the loss. There are languages that have a special word for this experience. El duelo in Spanish. In Slovak, one “wears sadness”. In traditional setting, it is shown to the world by wearing black. Do men wear black, too? Or is it only women?

A year that a human being needs to settle into the idea of never seeing the beloved face again; the well-known smile, smell, voice is gone. The book is neither sad nor pessimistic, on the contrary, it is invigorating, uplifting, tickling curiosity about people and their stories.

These are a few ideas that inspire me a lot. Reading the book is having a conversation with an intimate friend. So, I hope Rosa Monterro would give me permission to translate and share them.

Here they are:

“Creativity is an alchemist intention to transform suffering into beauty.

Art in general, and particularly literature, are strong weapons against Bad and Pain.

We need to narrate ourselves to live. Our memory is in fact imagined. A story we rewrite every day.

When I was younger, I wanted to raise myself as a writer and create a great book about the human condition. Now, I modestly aspire at the freedom… And it is not about raising myself, but the contrary, descending, going down to the bottom of my unconsciousness where I hopefully can hear a piece of the collective song. Because deep in me there are we all. Only in total liberty can one really dance, make love, and write well. And those are the most important activities. And therefore, if you are asking me: Are you completely free in the text you are writing? I respond: Well, not. But I am heading there.

Fictional characters are marionettes of the unconsciousness.

I think there is no good fiction that does not strive at universality, that does not try to understand what it means to be a human.

The more you are nearing the essential, the less you can put it in words.

The marrow of the books lies in the corners of words. In good novels, the important is in the eclipse, in the air that circulates between the characters, in little sentences. Therefore, I cannot say more about Pablo: his place is within the silence.”

 Finally, the last extract that brings up Carl Gustav Jung and the spirituality of being One:

“I have a raising sensation that there is a continuation of human mind. That, in fact, there is a collective consciousness uniting us, that we dance unison without knowing it. And the coincidences form a part of that dance, of that music, common song that we finally do not hear completely, because the wind brings us only isolated notes.”

 The official site of the author:

http://www.rosamontero.es/index.html

 

 

Kniha radosti. Život v radosti.

Kniha radosti. The Book of Joy. Jeho svätosť Dalai Lama a arcibiskup Desmond Tutu spolu s Douglasom Abramsom.

“Našu budúcnosť nepredurčuje nejaký temný osud, ale my.”

Dalai Lama a Desmond Tutu hovoria o radosti za často neradostných okolností. Otvorená myseľ. Zahojená myseľ. Myseľ vyliečená z ilúzie izolácie. Sme tu na to, aby sme pochopili, že nie sme sami, vravia obaja. Radosť, súcit aj smútok zdieľame. V živote sa trápeniu nevyhneme. No naše osobné trápenie nie je prekážkou radostného bytia, práve naopak. Človek, tak veľmi vybavený na prežitie, zároveň túži po veľkorysosti, radosti a láske.

A tak dobre sa to číta, úsmev je tak veľmi blízko.

V Medickej záhrade kvitnú magnólie. Prechádzame sa so Samom. Delí sa o svoje prvé skúsenosti z práce na ministerstve.

„Nechápem, prečo obe moje kolegyne, analytičky, ľudia  automaticky považujú za sekretárky. Pritom sú šikovnejšie ako ja.“

Šikovnejšie, neviem, všetci sme šikovní v niečom. No ozaj, prečo?

Vojde pracovník, zbadá dievčinu, a okamžite mu napadne, že by mohla čosi prekopírovať alebo niekomu zavolať.

„Prepáčte, ja tu nie som sekretárka,“ ohradí sa dotyčná.

A dotyčný sa potom sťažuje na oddelení, že majú drzú a neochotnú… sekretárku.

Asi nám to potrvá, kým ako Dalai Lama a Desmond Tutu prekukneme ilúziu a dovidíme pod povrch. Moje svetlo hovorí s tvojím… a nie je problém niečo aj prekopírovať.

Máme rôzne vzťahy. Jeden milenecký, partnerský, kde sa napĺňa túžba po splynutí. Niekoľko úzkych priateľských, veľa kamarátskych, kolegiálnych. A potom tie komplikované, rodinné, kde moja bolesť je zároveň bolesťou všetkých ostatných. Radosť takisto.

Dalai Lama a Desmond Tutu hovoria o siedmich miliardách bratov a sestier, s ktorými zdieľajú… všetko. „Som presne ako oni, moja bolesť je ich bolesťou,“ vraví Dalai Lama. „Moja túžba po šťastí je rovnaká ako u každého človeka.“ A to zároveň oslobodzuje, lebo načo mať trému, pochybnosti, keď viem, že sme všetci jedna nekonečná bytosť túžiaca po láske?

A tak, ako povedala Nina na začiatku hodiny jogy, kamkoľvek sa pozriem, vidím vždy len seba.

Žeby sa tu niečo začínalo?

 

Karl Ove Knausgaard: Môj zápas

Je spisovateľ. Mám chuť začať týmto: niekoľkým kamarátkam pri káve/čaji povedala, že čítam istého skvelého Nóra; a keďže smartphone alebo iný device je vždy poruke, naťukali jeho meno do vyhľadávača a…niečo zjavne funguje univerzálne:

“Áa,” prekvapený, príjemne prekvapený výraz, obočie o poschodie vyššie, listovanie fotkami, a potom sa postrehy a poznámky aj trochu líšia, aby sme dali zadosť ľudskej a ženskej mnohorakosti, no čosi, čosi… Ach, pán Knausgaard, ako sa žije s takou tvárou?

Nechajme otázku otvorenú, ide predsa o spisovateľa, o vzťah, ktorý s ním nadviažem prostredníctvom slov, nie fotiek.

Pán Knausgaard sa po smrti svojho otca rozhodol napísať svoj príbeh a dal mu meno My Struggle. Prvá časť sa volá Smrť v rodine, hoci veľa strán sa dotýka mladého Karl Oveho, osemdesiate roky, punk, pivo, sneh, rybárčenie, puberta a alkohol, starší brat a… otec. Na desiatkach stranách sledujeme, ako Karl Ove kráča potme po pustej zasneženej ceste za silvestrovského večera, a nesie igelitku s pivom. Je to ako film, film nakrútený v hlave, autorova pamäť, ktorá je dokonale presná nie z hľadiska faktov, ale z hľadiska emócie, prítomnosti v skúsenosti. Most medzi tým, kto riadky píše, a kto číta, je asi to najmagickejšie a najneviditeľnejšie, a pritom najskutočnejšie, čo sa v literatúre dokáže odohrať.

Karl Ove Knausgaard bol v januárový večer medzi dažďom a snehom hosťom v bruselskom Bozar, hľadisko koncertnej sály, napriek počasiu a bezpečnostným opatreniam, takmer plné. Všetci si museli povinne odložiť kabáty do šatní, to nebýva zvykom, ale ľudia poslušne stáli v dlhom hadiacom sa rade vediac, že si ho rovnako odstoja po skončení.

Je to koncept: dve kreslá, belgická (flámska) literárna novinárka, a pán spisovateľ, viac alebo menej dopredu pripravený scenár. Tentoraz fajn rovnováha medzi pripraveným a spontánnym. S nohou prehodenou cez nohu, Knausgaard povedal na úvod, že takéto veľké publikum zvládne vďaka tomu, že ho ignoruje, predstiera, akoby tam bol len novinárka a on. Introvert na stage! Končí sa turné, ktoré korunuje ukončenie projektu My Struggle, spisovateľ potrebuje predovšetkým písať, nie chodiť po nociach besedovať. Určite sa s úľavou vráti do svojej samoty. S vedomím, že ľudia v sále sú prostredníctvom kníh súčasťou jeho intimity, tu sedí, a odpovedá, a rozvíja témy nahodené vtipnou aj rozvážnou novinárkou.

Nejdem nič reprodukovať, rozhovory aj články, a hlavne, autorove knihy sú dostupné. Chystám sa na diel 2 autorovho románu – nerománu. V nemčine vychádza pod názvom Mein Kampf. Aj o tom Knausgaard hovoril.

Slovenský preklad? Bolo by fajn.

 

Moshin Hamid: The Reluctant Fundamentalist (2007)   

 

„Prepáčte pane, môžem pre vás niečo urobiť? Ach, vyľakal som vás, ako vidím. Nebojte sa mojej brady, mám Ameriku rád. Všimol som si, že čosi hľadáte, či skôr, akoby ste sem prišli s istým poslaním, a keďže som rodák z tohto mesta a hovorím vaším jazykom, možno by som vám mohol byť nápomocný.“

Týmito slovami sa začína útly román, ktorý sa odohrá za jediné popoludnie a večer na bazáre v Lahore, v Pakistane.

Slovo prepáčte a zdvorilá otázka: Môžem pre vás niečo urobiť? dokážu v istom prostredí a za istých okolností vyvolať strach a zobudiť obranný inštinkt, no muž, Američan, sa rozhodne zostať, a nechať sa pohostiť zdvorilým hostiteľom z Lahore, aby sa dozvedel jeho príbeh…

Obradne ponúknutý čaj a neskôr, keď sadne súmrak, ochladí sa, a začnú poletovať netopiere, príde čas na večeru.

Američan počas celého posedenia neprehovorí, len počúva. Ako sa chlapec z dobrej pakistanskej rodiny dostal na štúdium do USA a neskôr stal jedným z ambicióznych mladých ľudí v konzultačnej firme. Ako a prečo sa jedného dňa vrátil domov.

O vôni jazmínu, o túžbe spraviť všetko pre milovaného človeka a pritom sa nestratiť sebe, o kráse, horúčave, svete tu a tam.

Kniha, z ktorej si čitatelia vypisujú, podčiarkujú, vety aj odstavce, ako mi vraví čítačka. Som jednou z nich, z podčiarkujúcich.

Kniha, o ktorej sme kedysi diskutovali na večierku, na ktorý som sa dostala ani neviem ako. Kniha, ktorá je rovnako vzrušujúca aj na druhé a tretie čítanie, pre to  vnútorné napätie, pre mnoho otázok, chutí a vôní…

 

Roberto Bolaňo: román 2666 a poviedky Posledné večery na Zemi

(zdroj foto: Wikipedia)
Roberto Bolano je jeden z tých, ktorí sa dožili literárnej slávy, ale aj nie celkom. Zomrel krátko predtým, ako sa dočkal transplantácie pečene, a tesne predtým, ako sa jeho posledná kniha, román 2666, dostala k čitateľom. Tak-tak ho stihol dopísať. Rozsiahla kniha spôsobila rozruch v španielsky píšucom literárnom svete, a z Roberta Bolaňa, pracovitého, chudobného spisovateľa, sa stala legenda. Kolegovia o ňom hovoria ako o novom G. García Marquézovi; priatelia na neho spomínajú v rozhovoroch, a jeho deti a rodina sú zabezpečné. Aj to si Bolaňo veľmi želal.
Roberto Bolano je jeden z tých, ktorí žijú preto, aby čítali a písali, neexistuje iné povolanie, iné volanie. Písal s posadnutosťou, nekonečné ľudské osudy premenil do slov. Témy? Mnohé z tých, ktorými žije Mexiko, Chile, Španielsko. Mexicko-americká hranica, pohraničné mestá, kde v továrňach, tzv. maquiladoras, ľudia za otrockú almužnu vyrábajú spotrebné veci pre USA; nikdy neobjasnené vraždy žien, ktorých telá sa našli zakopané či len pohodené v púšti. Večné vzťahy medzi mužmi a ženami a literatúrou, emigrácia. Bolaňo píše jednoduchým jazykom, takmer bez metafor (ak sa nejaká v texte vyskytne, o to viac zažiari), píše dlhé vety, používa relatívne málo dialógov, a žiadna odbočka mu nie je zaťažko.
V anglickom preklade sa preslávili Los Detectives Salvajes.
Kto nemá guráž na tisíce strán,môže si dať na úvod zbierku poviedok, v anglickom preklade Last Evenings on Earth.
Bolaňo je majster modernej literatúry, vie, že veľké témy sú často klišé, a katarzia je vnútorná, intímna.
Tip pre odvážneho prekladateľa do slovenčiny 🙂

Raymond Carver: The Fires

Oheň. Ohne.
Oheň trávenia. Oheň tvorenia.
Spaľujúci oheň závislostí: červené topánky, ktoré nemožno len tak skopnúť z nôh.
Tenké červené čiary. Niektorí sa bojíme piť, niektorí nepiť.
Je rozdiel medzi kraso-písaním a hľadaním autenticity. Čo tam po kráse.
R. Carver poslal do časopisu poviedku THE NEIGHBORS: redaktor mu odpovedal (konečne!), že ju berie. A mení názov na: NEIGHBORS. Carver vie, že na každom slove záleží, v angličtine aj na každom člene. Stálo by možno za to porovnať niektoré poviedky v rôznych prekladoch.
Napätie ne(do)povedaného.
Písať, fotiť a maľovať to, čo hľadám, aj keď viem, že to možno nenájdem.
Vo veľkej krajine sa ľahšie sťahuje: v Kalifornii ušetriť za kúrenie, ísť za snom. Preč od chudoby, cesta za snom o vzdelaní, blahobyte.
Vzťahy milenecké a rodinné sú zložité, v porovnaním s nimi má lov a rybačka jasné, upokojujúce pravidlá. Čo ak nie? Čo ak ich (iní) nedodržiavajú?
Príliš nezrelí na deti: keby sme mali možnosť spraviť to ešte raz…priviesť sem tieto deti, ktoré nás navždy zmenia…už nikdy ich nedostaneme z hlavy…z domu možno áno…
Traumy a bolesti driemajúce v pamäti: jednotlivca aj kolektívnej.
Čakáme na Katedrálu 🙂
A na esej o ohňoch.
A na ďalšie…
Namasté. K.