Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

História Dnes

Rieka Dijle, kanál medzi mestami Mechelen a  Haacht

V júni, v piatok, na rue BaillitIxelles, hľadám darček pre Lulu – za 18 skúšok, ktoré spravila tento semester, predtým, ako bude vedieť výsledok, pretože darček je za odvahu, vynaloženú energiu, húževnatosť. V malom butiku polovičná Talianka (ako mi povedala) predáva všeličo – detské veci, doplnky, tašky, a šperky z ocele okúpané v zlate. Sama ich má na sebe niekoľko, a kým sa tam ponevieram, zopár ľudí vojde a pýta sa na náramky. „Výklad predáva,“ usmieva sa majiteľka. „Ľudia sa začínajú vracať do malých obchodov, možno sa im zunovali tie veľké shoppingy.“ Vybrala som – zlatý náhrdelník s niekoľkými drobnými korálkami a nenápadným srdiečkom.

Piatok je začiatok víkendu, oplatí sa chodiť päť dní do práce pre ten pocit radosti, že mám odrazu dva dni voľno. Na zastávke 81 pri trojičnom kostole to vyzerá na električku o dve minúty, o chvíľu o päť a vzápätí o desať minút. Opačný count down ako sa od MHD čaká, a tak sa vyberiem pešo. Často sa to stáva – som rýchlejšia ako 81. Zložím doma nákup, poteším Lulu a môžem si robiť, čo chcem. Ísť/nejsť na jogu, do kina, do lesa, do mesta alebo zostať doma. Napokon sa, hoci unavená, osprchujem, prezlečiem a vyberiem na Czech street party – každoročné koncerty sú na rue Caroly uzavretej pre túto akciu; je to pred-prázdninová tradícia s veľa známymi tvárami a decibelmi; vtáky z okolitých stromov sa pravdepodobne na tento večer presťahujú inde. Pohára českého piva (škoda, že plastový) a vyskáčeme sa pri MIG 21, app v mobile mi za to napočíta 20 000 krokov. Dosť dlho trvá, kým potom zaspím, v hlave mi rolujú zvuky a farby, no ráno bez budíka je slasť. Jogu si dám s Timom na youtube a zvažujem prechádzku pri kanále na mieste, kam sa už dávno chcem vrátiť. Po obede zistím, že sa mi nechce ani palcom na nohe pohnúť, a keď sa s tým zverím Lule, dostanem jasnú odpoveď: „Mami, ale nemusíš stále niekam chodiť. Je okej nikam nejsť.“

Aha. Vonku buráca mesto (veta požičaná od kamaráta Roberta), zajtra je svetový deň jogy, je jún a víkend a nikam? Napokon som sa vybrala ku kanálu neďaleko mesta Haacht až o siedmej večer. Popoludnie na gauči pomohlo, kráča sa mi ľahko, svetlo je nádherné. Prejdem okolo niekoľkých lodiek, v jednej z nich osamelý muž popíja ružové víno a počúva Leonarda Cohena. Väčšina je prázdnych, na jednej si spravila hniezdo potápka a nehybne v ňom sedí. Tridsať kilometrov dlhý kanál rieky Dijle z Mechelenu do Leuvenu s cestami pre cyklistov, ktorí svištia okolo, áno, aj tí zohnutí do vodorovnej polohy, splývajúci s bicyklom, aj babky, ktorým sivé vlasy poletujú vo večernom vetre. Žaby kvákajú, volavky hanblivo preletujú, keď sa priblížim, kačiciam a labutiam sú ľudia jedno, v diaľke vidno veľké americké M a pútače obchodov, ale zároveň je tu mikrokozmos prírody, kravy a stromy a kvety a voda, voda. Na tomto mieste sme mali pred pár rokmi s dnes bývalým manželom jeden z rozhovorov o rozchode – zašli sme až po najbližší sluis, priepust a most v jednom, prešli na druhú stranu a vrátili sa. Bolo to v presne opačnej sezóne roka, skorý súmrak neskorej jesene a chlad. Nerozumela som, prečo sa môj svet bezpečia rúca.

Dnes aspoň do istej miery rozumiem. Spravím tú istú trasu, je to hodina tam a hodina naspäť a oddeľujem sa od minulosti. Kytica poľných kvetov je svedok. Ďalšie dve hodiny čistej radosti a noc a ráno bez budíka. Čítam knihu od Siri Hustvedt Memories of the Future, o ktorej som toľko počula. Kniha vyžaduje trpezlivosť, no oplatí sa, rezonuje vo mne postreh, že minulosť a predstavivosť sú jedno, teda pamätáme si to, čo si naša myseľ chce pamätať, tak, ako si to uloží. Fakty zafarbené našou predstavivosťou, emóciou, väzbou na to ostatné, čo sa nám s nimi spája.

Tu je niekoľko citátov od S. Hustvedt:

Všetko závisí od toho, ako si vykladáme svet a pritom si ho neustále vykladáme mylne.

Spomienka ma bolí – a bolí ma teraz – týmto spôsobom zostáva minulosť živá. Nie je to miesto, je to pohyb…

Jazyk ukuje vizuálnu spomienku a keď sa obraz rozpadne, prežijú slová.

Môže minulosť slúžiť ako úkryt pre prítomnosťou?

 

Môže. Ale je to len predstava minulosti, a tá existuje v súčasnosti. Vytvára to neopakovateľné TERAZ. A teraz je iný víkend, ďalšia nedeľa, prvá vlna letnej horúčavy, dali sme si pomalý hlboký flow s Laurou v rotterdamskom štúdiu: https://yoganesa.nl

Be June

Picture: A photo taken on one of the first days at KVS. It was a very hot and dry summer.

(Now, after a year, the physical change is mostly visible in Alex, he is so broad-shouldered and mature. )

Walking down my street nicknamed KVS, I spot a woman and a ten-year-old girl heading towards the same entrance. Each of them carries some outils de menage, a broom, a spate, a bucket. I am a carrier myself; I just attached the bicycle to the stand, and I have a handbag and two bags of groceries. “You must be…” I start a conversation.

“I am Alice, the new tenant.” She promptly responds.

Oh yes, we all got a text message on the phones that a woman would move in soon and have her daughter living with her every other week. So now, faces are matched to the message. It is Friday late afternoon, I am happy the week is over, I feel a dull tiredness, physical and mental, as I pair the office work with lot of walking, cycling and yoga practice. I dressed June-like in the morning into a long pale blue skirt and sandals and a white tank-top, but it is rather cold outside, windy with fits of rain. So, I am not only tired, but also a bit cold and wet. Still curious, I am looking at Alice outside the entrance: a middle-aged woman with short cropped hair, she is slim and small and black, she has tired eyes and a nice shy smile. Her daughter is of a lighter complexion, with a broad face and I sense she wants to be a part of the conversation, so I turn to her.

“Can I ask you a little question?” The little girl asks me when she gets my attention. She talks in a very adult way, imitating her teacher, perhaps.

“Sure.”

“When are we supposed to take out general garbage?”

Brussels with its precise days and hours assigned for garbage.

“Early Saturday morning.”

“And the paper bin?”

“Wednesday morning.”

“Thank you.”

Such an un-child-like interest. I imagine these two are going to spend weekend installing themselves, cleaning, shopping, cooking, perhaps having some friends over for a warming-up, simply, being brave. I think I know – they have been through a lot. This is clearly a post-divorce situation. I see it in the tiredness of the woman´s sight, in the eagerness of the girl. Suddenly I feel a pang of shame. A very tiny one, but it is there. Like when you season a dish with saffron – you use just a pinch coming from the tiniest jar, and still, it will be very present in the food. I have been there, the divorce situation vis-à-vis strangers stirs up shame in me: I have failed something important.

I always preferred other herbs and spices to saffron: generous amounts of herbs of Provence, freshly ground pepper, spoonful of curry. But fine, there are many flavours to choose from. We do not choose shame, still, it is good to recognize and invite it – not in others, but in oneself.

I unlock the front door and wish the girls a good evening and weekend. Welcome to the KVS, it sure be a new chapter full of adventure.

For us, it´s been now a year here; a huge new chapter with lots of surprises, tensed moments, expectations, explorations, fun and sadness and joy.

Yoga being an important part of all, mats unrolled and rolled up, food prepared and eaten, sky observed in its ever-changing moods.

Be June.

 

 

Dávka jogy, po ktorú si chodím

Foto by Lula. 

Vzala som si na prezlečenie do práce veci na jogu vediac, že by cez obed mohol vzniknúť časo-priestor zacvičiť si. Navyše, je slnečný deň, tráva v mestskej záhrade obohnanej múrom a stromami je svieža a zelená. Už niekoľko dní som sa nedostala na hodinu, myslím takú, ktorú vedie niekto iný, kde sa postavím na podložku a poddám prítomnej chvíli. Cítim sa ťažká, napriek tomu, že takmer všade chodím pešo a na bicykli, a, áno, mohla by som menej jesť. Mohla, mala, chcela je reč nenásytného ega.

Okej, o dvanástej naozaj vznikne časo-priestor, šup dole sukňu, šup tie nohavice a prvý pozdrav slnku na terase pred kanceláriou veľvyslanca. Zhora vidím, že sa dolu na dvore naťahuje kolegyňa, potreba hýbať sa je nám vlastná. Zídem za ňou, a zacvičíme si spolu, hej, výhodou súčasnej casual-smart módy je, že v niektorých modeloch sa dá cvičiť. Tri pozdravy, zostava troch bojovníkov, trojuholníky a prasarita na vyrovnanie. Naša tretia kolegyňa nás pozoruje, monitoruje telefón a spraví pár fotiek. Vytvorilo sa trio, čosi tu vzniklo. A usmievame sa všetky tri. Namasté. A najeme sa spolu a pokračujeme: život na podložke a ten druhý.

Téma dostať jogu z podložky do každého okamihu bytia je moja, teórie poznám, základ je vedomé dýchanie, prijať a nechať plynúť. Vo chvíli ticha, meditácie, tomu aj rozumiem, prijímam, nechám plynúť. Veď preto to je, ten rituál meditácie.

Prax? Spravím si kávu, pohodlne sa usadím, ani necítim, že mám plecia opäť mierne zdvihnuté, obrana naučená dávno v detstve, a ani sa nepristihnem, že porušujem prvú a najdôležitejšiu zásadu jogy – nenásilie – tým, že komentujem správanie a zvyky niekoho iného. Okej, už sa pritom dokážem pristihnúť – uvoľniť si plecia a odpustiť si: toto ohováranie.

Prestať ohovárať je detox, odpor bolí. Tak? Tak to prijať, sme ľudia, odpustiť si je zvyk a krása jazyka, základ slova je pustiť. Pustiť do vedomia, prijať a potom pustiť.

Cvičenie jogy je ako dávka drogy: uvoľnenie a blaženosť sa niekedy dostaví už po pár dychoch, niekedy až na konci, zaslúžene, po celej zostave. A vyjdem von, do svetla, tmy, do mesta, do hluku, zápachov, do vzťahov a križujúcich sa energií. A účinok drogy sa rozplynie, len esencia zostáva, a možnosť znova nájsť podložku.

Detox ohovárania, ako s jedlom, treba si odpustiť prehrešky. Bývala som na seba prísna, roky som nemala vedome v ústach nič sladké, bol to neustály boj. Raz sme sedeli s kamarátkou na Holubyho chate na Javorine, v bare mali ten stroj, čo vyrába tekutú čokoládu, pohľad na tú zamatovú hustú tekutinu, predstava, že mi dúšok prejde hrdlom, potlačenie chuti, verbalizujem a Sysa zareaguje: K´mon, dáš si. Objedná mi horúcu čokoládu, a ja ju naozaj vypijem.

Hej, ohováram niekedy, viac pri káve ako horúcej čokoláde. Hej, je to porušenie ahimsa, nenásilia, hej, cítim, že za to platím ťažobou a som ochotná priznať si to. Je to začiatok uvedomenia?

A z Bruselu tento týždeň: V piatok sme boli s kolegami na ochutnávke slovenského tokajského firmy Macík. V divokom východnom Schaarbeeku, kde si električka namáhavo razí prednosť živými ulicami. Je Ramadan, v štvrtiach ako Schaarbeek to cítim, okrem bežných pozdravov používam aj bon ramadan, lebo, hej, mám úctu k rituálom. Ochutnávka je v starom dome, jeho majiteľ obchoduje s mazivami do áut – veteránov a s vínom. Objavil slovenské. Je tu aj pán Macík, sebavedomý a príjemný, pretože robí to, čo vie a čo ho baví. Oneskorene sa dostaví zástupca belgického cechu, guildy vinárov. Príjemne prekvapený chuťami v pohári. Odchádzam a v krásnej dizajnovej fľaši si nesiem Mono Furmint, je príjemné zažívať Slovensko v Belgicku.

Montessori škola odohrala výročné divadelné predstavenie v novom kultúrnom centre Tervuren. Alex je rytier Perceval, obyčajný chlapec, ktorý sa stane rytierom, pretože kráča cestou odvahy. Sedíme v hľadisku s Luciou a Braňom všetci traja spolu, hoci len na tieto dve hodiny. Alex nám po predstavení poslal správu: Ďakujem, že ste prišli.

A Lula robí jednu skúšku za druhou, robí, čo treba. Po skúške chodíme na kávu za odmenu. Život je dar, stretnutia, rozchody, skúšky.

Detox a odmena je joga.

A tu je vinárstvo Tokaj Macík: https://tokajmacik.sk/en/about_us/

Slony a ľudia

Červené buky lemujú aleju z arboreta do parku v Tervurene 

Park v Tervuren je jeden z najkrajších v okolí Bruselu; cesta z mesta k nemu vedie po širokom bulvári so starými stromami, lemovanom palácmi a mestskými vilami: stromy a architektúra, aká to lahodná kombinácia a bulvár potom plynule prejde do lesa, je to už okraj Zonienwoud, za križovatkou 4 Bras pokračuje ďalej –  za kruhovým objazdom porastenom rododendronmi všetkých odtieňov ružovej, predstavte si ho teraz, v máji. Vpravo je arboretum, prehliadka drevín z celého sveta. Ide sem električka 44, bicykel tiež možnosť. Stále rovno až po ďalší kruhový odjazd pred zámkom, na tomto hrá kapela – zvieracia. Je to najveselšia fontána-súsošie, akú poznám, žaba hrá na saxofóne, slon na bicie, hroch na gitare. Až minulú nedeľu som si prečítala tabuľku pri fontáne: inšpirovaná africkými zvieratami, postavená v roku 2005. Vtedy sme prišli do Bruselu, takže fontána je skvelý míľnik, pekne si tu hrajú.

Zámok Tervuren je symetrická a jednoduchá stavba, často ho fotia v rôznom svetle spredu, s odrazom v jazere a oproti oblohe. Momentálne sa formálna časť parku pred zámkom upravuje, takže je to tam zvalcované, po pravde, oplotené. Naľavo od hlavnej budovy postavili novú vstupnú halu do afrického múzea, je tu vchod, kde sa kupujú lístky, reštaurácia, a odtiaľto vedie podzemný tunel do zámku. Je príliš krásne počasie na múzeum, hoci som naň zvedavá. Videla som ho naposledy, keď výstava ešte odrážala belgickú hrdosť na bývalú kolóniu Kongo. Inokedy. Zostanem vonku, skontrolujem, ako sa majú žaby v jazierku, žaby tu nie sú, ale dorastajúce žubrienky áno. Vpravo od zámku je ďalšie súsošie – fontána, z 90. rokov a z čierneho kovu – na špici stoja traja pôvodní obyvatelia Konga a pod nimi je hlava Leopolda II s nezameniteľnou dlhou bradou, a niekoľko afrických zvierat, pravdaže. Tabuľka tiež vysvetľuje, dodatočná snaha ospravedlniť sa, vysvetliť. Popravde, vznešení bojovníci na špici a smiešna odrezaná hlava Leopolda sa dajú interpretovať rôzne.

Pre tých, čo nevedia: Leopold II bol vlastníkom Konga, ktoré systematicky plienil, z nerastov, kaučuku najmä, a drahých kovov sa vystavali tie honosné parky a zámky. Belgičania sa k miestnym správali kruto a prestali s tým až na veľký nátlak.

Dôvod na optimizmus: niekam sme sa posunuli. Počas konania svetovej výstavy dal panovník Leopold II priviesť skupinku konžských obyvateľov a vystavil ich v Tervuren ako exponáty. Návštevníci im ponúkali cukríky, mužov priťahovala možnosť pozrieť si nahé prsia domorodkýň, ale Leopold prikázal, aby ženy obliekli, takže smola. Keď potom týmto ľuďom nezvyknutým stáť na mieste a jesť sladkosti, bolo nevoľno, organizátori pridali ceduľku: Nekŕmiť, domorodci dostávajú stravu.

Takže, toto už tu nerobíme. Múzeum v Tervurene nedávno prerobili, aby dali najavo vôľu vysporiadať sa s minulosťou.

Dve knihy o histórii Konga a belgickom kolonializme:

David Van Reybrouck: Congo. Na túto treba trpezlivosť a čas, je to celkom rozsiahle, diskurzné a príbehov plné dielo, ešte som sa ďaleko nedostala.

Kompaktnejšia je od Adam Hochschilda: King Leopold’s Ghost, takmer dočítané. Leopold s jeho starostlivo pestovanou bradou, dočasný majiteľ Konga, kde nikdy nebol, nemilovaný rodičmi a nešťastný v manželstve. Myslím naňho prechádzajúc popod stromy v parku, ktorý založil. Na lúke si spravím stojku a chvíľu sa pozerám na svet up-side-down. Nina, ak čítaš, tak sa určite usmievaš.

A ešte eseje Zadie Smith Feel Free, s Kongom ani Tervuren nemajú priamo nič spoločné, ale inak úplne všetko. Dokonalý pocit, keď čítajúc autorkine riadky, viem, že nie som sama.

 

Príbehy a pravdy

Obrázok: Les vo flámskych Ardenách, v ktorom na jar rozkvitnú divé hyacinty a vytvoria pod bukmi modrý koberec. Vôňa je omamná, rozprávka a pravda. 

Raz, čakajúc, kedy sa skončí obdobie sucha, som si povedala, že vždy, keď sa rozprší, budem písať. A raz, som si kúpila knihu Aimer la pluie, milovať dážď. V istej chvíli som si uvedomila, že dážď milujem odjakživa, je súčasťou premeny, alchýmie, očisty. Často o tom píšem.
Pred chvíľou začalo pršať, chvalabohu. Po dňoch “krásneho počasia”, po veľmi suchom minuloročnom lete, po zime s málo snehom, je v lese nad Dúbravkou popukaná zem, a hej, stromy aj porasť pod nimi sú zatiaľ nádherne svieže zelené a dážď je zázrak, dôvod dôverovať. Nechať plynúť je sloboda.
Do kaderníctva dnes prišla rozzúrená pani a chcela si dať ostrihať krátke vlasy. Priniesla so sebou energiu ako mrak – aj ju vypustila, hnev na lekára, hnev na dražobu lekárskych služieb. Kaderníčka, múdra žena, jej výbuch zúrivosti pozorovala, takmer nekomentovala, nepridala sa k nemu, ani doň nepriliala. Len pani ostrihala a venovala jej pozornosť. Sčasti upokojená a nakrátko ostrihaná dáma sa nechala ponúknuť kávou a odišla. Kaderníčka sa potom pustila do hlavy asi dvanásťročného chlapca s hustými tmavými vlasmi. S dobrou náladou a mnohými otázkami a pripomienkami. Chlapec mlčal a tváril sa vážne, odpovedala za neho jeho babka, ktorá s ním prišla. Vypočul si dosť. Je generál triedy. Má toho veľa, niekedy berie aj tri baby-spolužiačky do kina. Je múdry. A je to taký vážny chalan, dospelácky, komentovali ho obe – babka aj kaderníčka. Myslím si, že toho veľa počul a slová a hodnotenia zapadli kamsi do záhybov jeho mysle. Sídli myseľ v orgáne zvanom mozog alebo je to rozptýlený priestor bez pevnej štruktúry? Myšlienky, vnemy a pocity sa zlievajú a vrstvia a tvoria našu jedinečnú osobnosť, skúsenosť, áno, aj náš neopakovateľný príbeh o sebe a o svete. Príbehy sú živé, ako my.
Dala som si dnes Deepakovu meditáciu s mantrou So ham. So s nádychom, ham s výdychom. Znamená Som. Stačí. Ďalší nádych dôvery, ďalší výdych plynutia. Vnímam posolstvo tohoto otvoreného sveta a zmätených myslí a nespočetných možností: Vedú nás k podstate, nežne aj brutálne snímajú dogmy, ťukajú do tvrdej škrupiny, strhávajú zaschnuté nánosy. Vonku prší. Očistná voda.
Ľudia sa vyvíjajú. Možno pri komunikácii na dne očí a v tichu medzi slovami vnímajú, čo znamená so ham, a keď sa stretnú, pozdravom je uznanie svetla v tom druhom.
Možno…Isto. Tak ako po suchu prichádza dážď. A Deepak zakončil meditáciu takto: Vedz, že keď necháš plynúť, otvoríš sa hojnosti, uvoľní sa tvoj potenciál a cesta k naplneniu.

Shifts. Here.

Lotus flowers in the greenhouse of Meise gardens the first Saturday in April

Yoga has made me resilient, now I know. Yoga has not removed a single obstacle, has not taken away sadness, fear and doubts. Talking about positive in the yoga context is bullshit. Yes, there is lightness, the joy of full breathing, the deep knowledge that this is it during the class. I laugh when I can barely hold the tenth side plank on the Saturday course with José. And if I cannot hold it anymore, I drop to the mat, feeling the rooting energy of the ground, not worried if I am an apt yogi or not. The strength multiplies, and on the mat next to me I feel the presence of a beloved one.

I love guiding, touching, smiling at the guys in my Monday group, it is the one regular class I teach this season. So grateful for it, I feel its lively core. People come after long hours in the office, change from smart pants/skirts/dresses into whatever comfortable and grab a not very high-quality mat. We are so different there – in nationality, in body mass, in yoga practice, and still, so wonderfully united.

Every second Tuesday the living-room in the Etterbeek apartment is adapted to fit 5 mats. Tea and candles and intimacy.

No, yoga has not spared me from what could be labelled as negative experiences, only that is another bullshit. I am not here to label experiences as negative or positive, for the matter. And I am not going to give here the accounts of all the shifts and typhoon-like changes of the past 5 years, and it is not necessary.

Even longer would be to count all the gifts of these years: a trustful partnership I am experiencing for the first time in my life, joyful,  supportive friendships, lots of walks and spontaneous moves in this body, creative energy waking up together with me and accompanying me in any daily activities, and an increased capacity to stay rooted in the present moment, may it contain sorrow, dullness, confusion and, yes, even pain.

Spring means to be born again.

Thank you for the inspiration you are bringing, there will be one more sequence on Monday and Tuesday before the Easter.

Namaste.