Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

Perá a joga

Z močiarov, z rozčítaných a nedávno prečítaných kníh: Emmanuel Carrère: Yoga Elif Shaffak: 40 pravidiel lásky (v slovenskom preklade vydal Slovart).

Električka 81 cestou z práce. Nastúpime s kolegom, a nájdeme si miesto na sedenie, lebo na tejto trati jazdia staré vozne a brzdí sa každú chvíľu. Ráno mi to nevadí, popoludní ma to znervózňuje. Vedieme unavený rozhovor, po mnohých stimuloch dňa by dobre padlo aj ticho, ale akosi sme naučení vrhať sa na slová a vrhať slovami. Poza Andrejovu hlavu ma zaujme tvár – je to žena, mladá, a niečo je na nej zvláštne. Úsmev, jamky v lícach. Až po pár zastávkach mi doklikne – je bez rúška. Nikto si to hádam ani nevšimol, je taká prirodzene zvláštna, trochu ako z iného sveta (asi ako všetci, ostatne).

Osvojila som si tento trik– v doprave nie, ale vonku chodím s holou tvárou, a vysielam signál, že toto je normálne. Víťazstvo či rebélia? Je to jedno.

Ráno si v električke prečítam pár strán – sú to sladké čerstvé chvíle, ako croissant a káva cez víkend.

Ku knihám:

Emmanuel Carrère sa  po desiatich rokoch dennodenného cvičenia jogy chystal literárne spracovať svoj život s jogou. Všetky tie úžasné účinky: plný dych, radostný pocit, doma vo svojom tele, atď. Lenže sa prepadol znenazdajky prepadne do stavu akútnej depresie, nie po prvý raz, dôverne to poznal. Úspešný francúzsky románopisec a táto kniha je delikatesa, a zďaleka nielen o joge. Emmanuel nehovorí veľa o svojom cvičení, viac o písaní, o meditácii, o ženách, snoch, o pobyte na psychiatrickej klinike, o ceste do Grécka do centra pre migrantov. Vycibrené pozorovanie a presné pomenovanie – kombinácia spisovateľského umenia a umenia jogy. Nepotrebujem vidieť jedinú asánu v jeho prevedení, a aj tak viem, že je jogín. Podľa toho, ako sa slovami dotýka miest a ľudí.

40 pravidiel lásky je kniha, na základe ktorej som si nanovo definovala, čo je láska: Ochota vytvoriť v sebe priestor pre všetko, čo vnímam, cítim, pociťujem, a tento priestor potom ponúknuť iným bytostiam. Láska rovná sa bezpečie byť sama sebou.

Citát zo 40 pravidiel lásky od tureckej autorky, dokonalej rozprávačky príbehov:

„Východ, Západ, Juh či Sever, nie je v tom žiaden rozdiel. Nech je cieľ akýkoľvek, podstatné je, aby to bola cesta dovnútra, pri nej cestujete zároveň po celom svete.“

Korán, Biblia, Patanjaliho sútry… všetky inšpirujúce knihy majú silu aj ohybnosť, s akou ich interpretujeme, dávame im významy. A 40 pravidiel lásky je pre mňa o vnútornej slobode. O slobode milovať, nech čokoľvek.

Emmanuel píše:

„Na začiatku cesty, hovorí istý zenový básnik, hora v diaľke vyzerá ako hora. Počas cesty sa neustále mení. Človek ju nespoznáva, horu nahradí predstava, nevieš ani, kam to vlastne mieriš. A na konci je to znova ona, hora, úplne iná ako tá, ktorú predtým, na začiatku pozoroval z diaľky. Je to naozaj hora. Konečne ju vidím. Prišiel som. Som tu.“

Emmanuel hovorí aj o kurze tai tchi a cvičení, ktoré sa nazýva krájanie mrakov. Na prvý pohľad pomalá gymnastika pre starých Číňanov v parku. Raz však príde na kurz jedna členka s očami prilepenými na vrchu hlavy; Chceli ju v metre okradnúť. Napadli ju, nerozmýšľajúc, poslúžila si „krájaním mrakov“. Zložila útočníkov, ani nevedela ako. Majster na to vraví: „Nedajte sa mýliť, toto je bojové umenie, toto je smrtiaca zbraň.”

Vybrala som sa skontrolovať bociany, ktoré hniezdia okolo ZOO v Plankendael. Slobodne lietajú, kým supy vo voliére depresívne sedia na bydlách, kusy mäsa rozhádzané okolo. 

Máme to všetci jasné, sloboda je tisíc ráz lepšia ako väzenie, len už nie celkom jasné, čo tá sloboda vlastne je a čo potom so zodpovednosťou, ku ktorej nás vyzve. A tie neviditeľné mreže, ktoré stavia myseľ, a ak ich aj zbadáme, myseľ rýchlo povie, že kľúč neexistuje, ani dvere. A pritom dvere sú dokorán, hovorí Rumi, a opakujem sa, viem to. Cestou za bocianmi som objavila močiar a v ňom sediacu postavu človeka – má ženské prsia, opradené chaluhami, výraz tváre pokojného bojovníka. Buď sa z močiaru vynára, alebo doň klesá, ako to chcem vidieť. Tie prsia nepozývajú prisať sa, neponúkajú útechu, lebo netreba. Tam, kde je nádej, je aj zúfalstvo. Cesta z duality je dostať sa za obe, vydať sa na neprebádané chodníky, za plot, tam, kam sa nechodí, tam, kde niet sprievodcu. Alebo áno – sprievodca sa volá prijatie a ďalší sprievodcovia sú zväčša nevidení bežným okom. Močiar je symbol tvorivosti, a táto postava v ňom symbol znovuzrodenia.  

A Hope in Diest

We are just people, and this is just a town, a hope.

The main square in a Flemish town called Diest in the middle of this tiny country called Belgium. The square has all the classic features: old and pretty 17th and 18th century houses, a béguinage court with its medieval calm, a park, and a nature reserve. Diest also sports a citadel.

Weekend day trips saturate my thirst for travel and new places. A quiet Sunday, a few people stroll or talk in the streets. Pubs and restaurants are closed, but a place called Margherita in one of the townhouses is open. It suggests pizza to take-away, what else?

When I enter, the place looks sad – tables put aside, chairs over them, lights dimmed, decorations dusty. Two kids are playing in the spacious empty restaurant and a man of Moroccan origin comes to greet me and to take the order. He speaks perfect Dutch to his kids, scolds them off – a preventive parental measure. They are 4 and 5 and shy at the beginning in the presence of a stranger. The shyness is quickly dissipated by a few smiles, as it goes with most of the kids anywhere. I sit and wait and observe. Moroccan lanterns are hanging from a ceiling still speaking of ancient Flemish craft, classic pizza selection on the menu. The kids´ shyness is gone for good; the girl starts to give piggy rides to her younger brother checking vehemently if I look. I look and I am happy I can say a few sentences and be understood: How are you? Your sister is strong. The little boy agrees with this remark, he is in the age when the admiration for his older sister is spontaneous. Their father is making the pizzas I ordered, he has relaxed as he sees I am not bothered by the children. I spent a quiet moment after a long walk, sipping a coke, content and tired. Another trip to a newly discovered town that still holds some promises and is worth coming back to. The world we are witnessing nowadays is a fusion. A fusion perhaps cures us from the illusion of separation, of building identities on shutting away and refusing the different. These two kids speak Dutch among themselves, what will they identity be once they are adult? Their tiny childhood is witnessing masked people and deserted towns. But kids are good at being absorbed in their own inner world. Kids are also good as absorbing all the conditioning they are exposed to.

All right, let´s take it all, we are on a healing path, we are becoming healers. At least, there is a good chance of it. A good chance we are paving the world for lighter, more connected, less frightened humans to walk it. A chance, right? Because I see discarded face masks on the pavements, yellow nationalist flags are hanging from a townhouse. Bottled emotions simmer to the surface everywhere, the thin layer of general ego-gratification is breaking. Good. Good. Let´s trust the process. The guy brings the pizzas, they smell deliciously, a margherita and a parmigiana – the form is oblong, neither round, nor square. Fusion has made its way to classic carton boxes. I pay, say good-bye to the children and receive two tiramisu desserts as a gift.

Outside, a sudden cold rain presents itself, so I hurry up the hill towards the citadel and the car parked under it. From the top of the hill, the town is tiny, it can be held in an open hand; a poem of a local poet is displayed on a panel. The view offers a few church towers, marshes and lowlands spreading towards the horizon.

A few slices of pizza eaten in the car before I hit the road. Strangely happy alone and not.

ESPERANCE We zijn maar mensen, en dit is maar een stad, een hoop.

HOPE We are just people, and this is just a town, a hope.

(from a poem by Thomas Gayvaerts, Diest)

Info and photos on béguinage in Diest:

https://www.werelderfgoedfotos.nl/en/photos/261-flemish-beguinage-diest.html

Pôjdy

foto: Lulu v Toskánsku, v hore Cetona, pred rokmi, na prahu detstva.

Na BBC online sa objavil článok o meditácii a úzkosti. Jogu aj meditáciu niektorí odporúčajú ako všeliek, a niektorých sklame, a úplne tomu rozumiem. Meditácia neslúži na to, aby čokoľvek odstraňovala, vytvára však priestor. Ak sa v danom prítomnom okamihu do priestoru naleje úzkosť, tak je to legitímna emócia žiadajúca o vypočutie. Možno bola kdesi dlho zasunutá, možno ju tam zahrabali generácie dávno pred nami. Ako keď sa človek vydá na pôjd, kde dávno nebol – ráta s prachom, s prekvapeniami a nálezmi. A nie všetky nevyhnutne potešia.

Pôjd u starej mamy sme milovali, boli tam truhlice s haraburdami, porcelánová bábika so strašidelnými očami. A tá móda! Klobúky! Hops, telo mŕtvej myši v pasci. Ísť na pôjd a nerátať s prachom, mŕtvymi muchami, živými pavúkmi, atď., je naivné. Na povale našich starých rodičov bolo v lete často neznesiteľne horúco, inokedy zase chladno, prach sa víril v kúdoloch, aj tak sme tam znova a znova liezli. Prehrabávali, kutrali, skúšali. Nachádzalo sa tam aj fľakaté zrkadlo, ukazovalo nám zvláštny odraz vo svetle precedenom cez škáry v streche. Veľmi podobne nás meditácia vedie na miesta fascinujúce a strašidelné, neprebádané. Poznáme to: Kto sa bojí, nech nechodí do lesa.

Skúsenosť úzkosti je mi dôverne známa, asi ako každej ľudskej bytosti: má svoju ostrú, aktívnu formu, a svoju potlačenú, nenápadnú – vtedy nastupuje tik zjesť ešte jeden čokoládový koláč, vypiť ďalší pohár vína, šklbať si kožu okolo nechtov, zrolovať po xtý ráz IG, a… pridajte vlastné. To sa úzkosť hlási, klopká, že chce byť vypočutá. Takže keď sa usadím meditovať, nečudo, že ju zrazu počuť hlasnejšie.

Osobne si myslím, že obáv sa netreba okamžite zbavovať. Jednak, dá sa čokoľvek, čo buble, pozorovať (a teda vôbec netvrdím, že sa mi to darí, a že ma nestrhne vír, keď je emócia silná). Dá sa pýtať: Čo mi hovoríš, čo potrebuješ? Emócie sú učitelia, všetky. Dá sa aj zhltnúť nejakú rýchlu ružovú, ale to pomôže len na chvíľu. Ak sa vôbec pri potláčaní dá hovoriť o pomoci.

A v tomto období, keď sa všetko hýbe, hlási, vysiela signály a zároveň nás posiela domov – rýchle ružové či biele čokoľvek funguje nespoľahlivo.

Opatrne sledujem, a hej, myslím, že prišiel čas dovoliť vojsť do vedomia dlho potláčané. Chýbajú mi kaviarne a dokonale napenené cappuccino s barista oat meal. A mám radosť z pekných vecí na sebe a okolo seba. A nemyslím, že empatia spočíva v tom, že upadnem podľa vzoru kohosi do utrpenia. Empatia práve vyžaduje, že si svoje vnútorné naladenie udržím aspoň neutrálne, alebo priamo čisté, radostné. Až vtedy viem byť empatická. Vibrujúc zúfalstvo a smútok, neodkážem vnímať, čo cítia iní.

Vraciam sa znova a znova skúmať ten svoj mikro-makro-kozmos; vo veľkom obraze tu čosi je, čo si vyžaduje hojenie, liečenie: Nedá sa akceptovať a s láskou nosiť móda, za ktorú tí, čo ju vytvárajú, nedostanú slušne zaplatené. Za dopestovaným a dochovaným jedlom nemá byť toľko ľudského a zvieracieho utrpenia. Lebo je mojou súčasťou, a ja jeho.

Často používame metaforu detstva a detí ako čohosi čistého, úprimného. Pritom však potrebujeme vyrásť. Postarať sa o deti (svoje vnútorné deti tiež) a vyrásť. Lebo vezmime si takú škôlku: plná hier, farieb, zábavy, autentických emócií. Ktosi však večer po deťoch uprace, ktosi nakupuje a varí, a prezlečie periny. Celá logistika, aby sa deti cítili dobre a pohrali. Ja viem, že aj ony si upracú hračky pod vedením učiteľov, aspoň v dobrej škôlke. A my tu na Západe sme boli takí škôlkari, aj sme čosi porobili, ale v detskej naivite o chode celého zariadenia nič netušili. Nemuseli. Typická obchodná ulica v akomkoľvek meste dnes vyzerá, ako by ju zásobovali škôlkári: porcelanové hocičo, žaby na strunke, farebné vrecká všeličoho, čo sa vydáva za jedlo, a pritom nie je.

Sú sladké, tie časy ranného detstva, a všetkým je dovolené dospieť.

Tu je odkaz na článok na BBC webe. Duševné zdravie potrebuje úctu a pozornosť. Nepohodlné pocity sú dôležitým kľúčom, sú láskou v inej podobe. Vyhnúť sa im nedá.

Dajú sa odložiť na pôjd. Raz ich tam objavia zvedavé deti. Zvedavosť je skvelá detská vlastnosť, tú si môžeme v pohode zobrať so sebou do dospievania a dospelosti.

https://www.bbc.com/worklife/article/20210202-how-mindfulness-can-blunt-your-feelings-and-spike-anxiety

Skating with the Rules

Enjoy the snow and do not step on the ice.

So much on the electronic banner at the entrance to the Hofstade recreation zone close to the town of Mechelen. Frost came unexpectedly and stayed for a week this February, resulting into ponds and canals freezing enough to bring a discussion in Belgium where one can skate that weekend. No doubt, it must be a certain layer of ice to allow securely skating. I remember stories of my childhood – the threat of drowning accompanied free-style fooling on winter lakes. My cousin (an adventurous soul) once broke through the ice and till he came home the jeans and the jacket froze on his body. It belongs to family anecdotes collection. A leg broken on a tree brunch was another threatening option.

I leave the skates in the car booth and go on exploring.

Surely, parts of the canal in shady places would be safe enough. For once, they are shallow anyway. But I do not go on, do not want to provoke, the guardians of peace (a soft word for a mild form of state force) are everywhere these days. I take a long stroll around lakes and canals, watching the birds being free, landing where they want, taking off when they want. The same thing of must-not holds here in summer – swimming outside designed area is forbidden. A free country?

I understand the meaning of rules and responsibilities, after all, anybody who gets himself/herself into a trouble can bring others in trouble. Nature is dangerous and rescue parties risk their own life and invest into saving fellow brothers and sisters.

Preventing/rule-binding energy is the mother energy, saving/rescuing is the father energy. Or vice-versa and both. Parental, in any case. The general rule for bringing up an independent individual is to prevent and set rituals and rules when the child is tiny, and slowly release the supervision and let the child to try out the borders, to enlarge and deepen the worlds.

So, in the eyes of the state – how old are we, the citizens – in this over-protective, risk-minimizing, fear-bound civilization? 

2 or 3 years old?

One of my colleagues once quoted, I believe it is from Y. N. Harari´s super famous book: “Since humans settled, they started to be softies, they started to degenerate. They could afford other than strong individuals in their communities. “

We are proud of longevity, of increased security, of care. Simultaneously, it has twisted our relationship with dangers and fear. And hence we swirl on crowded beaches and skate in rounds on rings (when pandemic is not on), and when the pandemic is on, we do not swim and do not skate. Because it is forbidden.

My friend calls about joining me on a walk – and she also took the pair of old skating shoes with. We meet at the edge of a nature reserve north of Brussels – and find us a stretch of a frozen brook. Just a few meters, just a few minutes, but it feels hilariously free to skate against the rules. And then have a long walk, they are allowed by the state. The next day I find a hidden round forest pond, almost unbearably beautiful. I step on, the ice started to talk, and crack, melting is around the corner. Pale golden sunshine sparkling on pristine snow, such a rare sight in this part of the world these days.

Nobody to remind me of any rules. The rules are within, anyway. The good thing is children have an instinct to grow. There is nothing in the world of forms that does not contain the shadow side. Danger increases intensity of living; it is a tight dance. Love is beyond duality.

Let us grow. In the experience, with the experiences.

8 ꝏ pilníkov

Zimné snežienky v Tenbosch Parku v Bruseli

Komfortná zóna nemá s komfortom nič spoločné, je to neviditeľná cela s neviditeľným strážcom, strachom.

Prečo zostávať vo väzení, keď sú dvere dokorán? Rumi.

Lebo mreže sú tiež neviditeľné. Nevieme, že sme slobodní, hovoria staré texty.

Pilníkov, ktoré dokážu neviditeľné mreže prepíliť, je veľa. Je to aj joga – všetkých 8 končatín jogy. Našu realitu tvoria pocity, obrazy, city a myšlienky, a tie ovplyvňujú naše gény. Gény nie sú nemenné, hovoria najnovšie výskumy. (Odkazy na zdroje sú pod článkom).

Pošmykla som sa na chodníku na dažďom rozmočenom psom hovne, a zviezla som sa kúsok dolu kopcom ku garáži, zachytiac sa rukami o holé konáre vistérie v susednej predzáhradke. Celé to prebehlo rýchlejšie ako myšlienka. Otrela som si hnedú brečku z topánky v mláke, a pokračovala som v ceste. Vďačná za inštinkt tela udržať rovnováhu. Nedostavil sa hnev na psa, ani na jeho pána. Nič. Situácia. Stalo sa. (Túto zimu sú chodníky posiate výkalmi viac ako inokedy, či to nejako súvisí s pandémiou, netuším.) Určite by som reagovala inak, keby som sa pred garážou rozpleštila, prípadne si vybila zub na plote. Prečo tento dodatočný scenár? Pretože aj takto funguje strážca väzenia: hľadá a vymýšľa možno alternatívy, pred ktorými chce obyvateľa cely chrániť. Katastrof je neúrekom, ak do nich zarátame všetky tie, ktoré prežili naši predkovia od veky-vekov, nespočetne. Toto je tiež výborný pilník na mrežu – napokon je väčšinou všetko inak, ako fabulujeme.

Bolesť ako súčasť ľudskej skúsenosti je buď aktívna, alebo zasunutá ako semienko, ktoré čaká na prebudenie. Ako panáčik na strune v nenápadne vyzerajúcej škatuľke – stačí otvoriť.

Čo s nimi – so semienkami bolesti? Nič. Vedieť o ich existencii, zvedomiť ich.

Sme oveľa viac proces ako hotový produkt. Existuje vraj jazyk indiánskeho kmeňa, ktorý nepozná podstatné mená, len slovesá – strom nie je strom, ale stromo-vanie. Vedomie v tejto chvíli zhmotnené v strome. Prijať, nechať prúdiť, pretekať – je v tom zážitok ľahkosti.

Party si viac užijeme, ak nenástojíme na tom, že všetko musí zostať tak, ako bolo na začiatku večera: vlasy starostlivo vyčesané, parfum na správnych bodoch, košeľa nepoškvrnená. Ak riskneme fľaky pod pazuchou, odkopnuté topánky, voňavku zmiešanú s potom, potom tancujeme, bavíme sa, a čo viac – vieme, že aj toto je v procese. Príde ráno, po sprche, so šálkou čaju, kávy, všetko je znova nové.

Bunky tela sa obnovujú veľmi rýchlo, bez nášho úsilia, prirodzene. Imunitné bunky sa kompletne vymenia v trojmesačnom cykle (Deepak Chopra).

Keď si uvedomíme vlastnú priepustnosť, existencia mreží je ilúzia. To, čo potrebujeme na prežitie, si aj tak telo pamätá inštinktívne. S jogou sme ľahší, padáme mäkšie (nemusí platiť vždy), smejeme sa pádom ochotnejšie.  Na slobode stretávame viac slobodných bytostí.

Prax meditácie a jogy sýti aj ego-strážcu, je to tak. Lebo ego sa snaží zmocniť všetkého. Trochu ako keď módna firma tlačí na tričko tvár Che Gevaru, a poriadne zarobí  presne na tom, proti čomu revolucionár bojoval. Kapitalizmus a ego majú veľa spoločného. Ego chce predĺžiť/konzervovať pocit blaha, ktorý sa meditovaním často dostaví. Alebo chce okamžitý výsledok. A vzápätí  ponúkne skĺznuť do známeho bodu: Vonku je hnusne, nič sa mi nechce, nikto mi nerozumie

Pozorujem, čo každodenné ranné meditovanie prináša, hoci prináša nie je to správne slovo. Niečo sa odlupuje, preskupuje, hýbe. Venovať pozornosť aj tomu, aby som sa nesnažila svoje pilníky ponúkať ľuďom okolo – z akejkoľvek motivácie.

S priznaným ego sa oveľa lepšie pracuje ako s neviditeľným, ustráchaným, krčiacim sa v kúte cely. Dualita fyzickej reality aj tak nájde na každý argument protiargument, kašľať na to, všetko to nechajme pretiecť, byť procesom. Transformáciu nemožno spraviť, len umožniť.   

Aj tak nie je nikdy hotovo.

Za kruh bezpečia, svetla a dobrodružstva ďakujem všetkým, ktorí doň denne prichádzajú. Svetlo má svoj kontrapunkt a tma je mäkký zamat.

Inšpiráciou tohto blogu je každodenný meditačný kruh, skupina Feel, rozhovory Deepaka Chopru s Eddiem Sternom a ďalšími, ktorí hľadajú premostenie medzi vedou a spiritualitou, joga a každá prítomná chvíľa.

https://chopra.com/articles/you-can-transform-your-own-biology

https://www.deepakchopra.com/articles/qualia-principles-the-foundation-for-a-science-of-consciousness/

What about Victor Ego ?

Yoga is omnipresent today; it has many labels, and it stands to many judgements. For example, as being a wealthy middle-class women pass-time. Or a refuge, a cloud to go on when life is harsh. Or a show-off for people with gorgeous bodies, or for a so-called spirituality hedonism, etc. The marvel of yoga is that it is untouched by any accusations or labels and for five thousand years it evolves, offers, includes, and showers beings across cultures and eras.

With the generous family income thanks to my then husband´s salary from an EU institution, I could have done many things. I could have had my tits remade, for example. As I am frightened of medical interventions and hospital smells, I paid myself a four-year yoga teacher school instead. And so, a new era started. Though, for quite many years of practicing and teaching what I was learning, it still felt incomplete. Or rather, I felt incomplete without knowing about it. Hardly did I know there was a long preparation going on. For what? For a certain moment? For an impulse? No, that is the cinema version. In the multi-dimension version, it is more step-to-step resilience gain, shifting from talking to walking the path.

Suffering has the capacity of kicking us into great depth of our beings, into the caves that we would not rush to visit be it not the pain that sent us there. To me, gone is the idea of yoga as a wellness practice, yoga is the truthfulness practice. Though there is no general or generic truth, there is only the personal one, forged and created by every consciously lived moment.

We learn the ego voice is loud and the intuition voice is subtle. But an ego is also a proficient whisperer.

Let me use one obvious example: there are people who post a lot of material on the social media. They are often referred to as those with big egos. Then there are people who would rather die than publish something from their lives on social media and they often see themselves as not having big egos. Well, let´s look better: there is a huge, frightened ego there. Protecting fiercely the privacy, fearing exposure, feeling shame, judging those who do post. Though this ego often speaks silently.

There is an ego in yoga, too. I have given up the idea of getting rid of it. From the need to get compliments from my students after a class, to the need of mastering certain asanas, or bringing loved ones to the yoga path along. The ego has its place in transformation process, it serves perfectly as a fuel, as a drive. It is a better friend when listened to than when ignored or fought with.

What about the tits remake? Well, I do not know. I certainly could see parts of me shaped differently, but the body does shape with the steady yoga practice, muscles are discrete and thrive on the asana art, steps gain certain swing and sureness, there is grace in moving, there is a link to an auto-restoring force. What more to wish for in the physical area? I know, Ego the Victor always finds something. Smile him/her into the ever-changing face: Never mind. All included. All celebrated. All let to flow. Energy is information in move, as Phillipe told me in a session. Let´s listen to all.