Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

V Sojke, v máji, s láskou

Pohľad na Ľupču. Archív Sojka

Kocúr sa volá Fúzik a víta nás pri bráne do Sojky. Mačky sú múdre tvory, využívajú svoju energiu inteligentne a prirodzene, naťahujú sa, vyhrejú sa na slnku a presunú sa do chládku, pohybujú sa s gráciou a nenáhlivo, sú nezávislí a vnímaví pozorovatelia.

Údolie Liptova obkolesujú hory a polia, v máji zelené a žlté. Rána sú svieže, plné rosy, zvonce kráv ohlasujú prechod z lúky na lúku; väčšina kráv oddychujúcich popri chodníku smerom na Maguru má farbu masla alebo veľmi svetlého capuccina. Rannú jogu si dáme vo vyhriatej relaxačnej miestnosti wellness. Začíname zostavami zameranými na korene a stabilitu, dávajú dôveru a slobodu pohybu. Ľudská myseľ je nepokojná opica, preto sa pri cvičení sústreďujeme na dych, na precítenie každého nervu a svalu, ktorý sa hlási o pozornosť. Tým sa myseľ upriami jedným smerom, je menej prelietavá, pokojnejšia.

Hory a kopce tvoria veľkolepé pozadie podvečerného cvičenia na terase a  na trávniku v záhrade. Nohy po celodennom chodení sú vďačné za obrátené pozície, dýchame hlboko do brucha, postupne objavujeme, že telo je nekonečný priestor. Spokojné brucho je to, ktoré slobodne dýcha, pravidelne sa naťahuje a vykrúca. Sme stvorení pre pohyb. Pozície zamerané na rovnováhu rozvíjajú koncentráciu, asány na otvorenie srdca zase umožňujú vyvetrať nahromadené zvyšky emócií a nechať vitálnu energiu voľne prúdiť. Jedlo a pohár vína po cvičení sú oslavou života.

Let draka je sled pohybov posilňujúcich srdce a pľúca, potlačená energia sa dostáva na svetlo a rozplýva sa ako ranná hmla. Metafora draka z rozprávky, veľa strachu, kým je schovaný v jaskyni a žiada si obete. V okamihu, keď sa hrdina rozhodne s drakom skoncovať, je to až smiešne ľahké, padajú hlavy. Draky sú naše strachy vytesnené do najužších jaskýň.

Pozdravy slnku otvárajú a prúdia. Joga je cesta, svetlo na ceste, nástroj na vysekávanie diamantu zo skaly. Pre niektorých v skupine je toto prvá návšteva Slovenska. Pre mňa je Liptov nostalgický región maminých príbehov, tu sa narodili starí rodičia, v dedine, ktorá je dnes na dne Mary. Evanjelický kostol z dreva bez jediného klinca rozmontovali a presťahovali do dediny Svätý Kríž. Je tu chlad a vôňa starého dreva. Vrchy Nízkych Tatier sú zahalené oparom.

Keď príde Mária, vyberieme sa do Vysokých Tatier a vylezieme na chatu pod Soliskom, len tak v teniskách, v teplom popoludní. Dávno som tu nebola, dávno som nešla chodníkom, z ktorého je výhľad na skaly, štíty a doliny, je to čistá radosť bytia, pocit súčasnosti, spolupatričnosti. Studený sneh predchádzajúcej zimy v dlaniach je euforický.

Hon za štrúdľou. Tento dezert môže byť nudný a suchý a nebeský a čokoľvek medzitým. Káva, voda, oči človeka, s ktorým sa rozprávam. Ponáram sa do prítomnosti, vnímam, spájam sa s dychom, viem, že nič neviem. Emócie bublinkujú, skáču, klesajú, vynárajú sa, trieskajú, vrieskajú, miznú… je to hra. Najlepšie, ak nás nezhltne, ak si ju užívame ako hráči aj pozorovatelia zároveň. To je joga. Čistá joga, keď docvičíme a pozdravíme sa, lebo vieme, že sme v tomto okamihu spolu. Ľudia v Sojke sú pohostinní a vnímaví.

Raz ráno vediem skupinku na kopec, kam som pred rokom celkom poľahky vyliezla. No skončíme pod iným vrchom, ako som si myslela, pretože som cestu hore chcela skrátiť. Rozdelíme sa, dvaja zlezieme späť dolu, a dvaja sa napokon na tú Prednú Maguru vytrepú. Neskôr dostanem fotky nízkotatranského hrebeňa na pozadí stojky. Je čas liezť hore, čas zísť dolu, čas stáť na vrchole, čas začať cestu nanovo.

Joga je kniha pravidiel hry zvanej Život, hovorí Iyengar v Light on Yoga. V tejto hre nemusí nikto prehrať. Je náročná, vyžaduje si ochotu pozorovať a opravovať, prekonávať sa, no predovšetkým milovať.

 

 

Dva razy Áno, dva razy Nie

Matematika mi nikdy nešla, ale milujem čísla, ich symboliku. V tomto prípade je symetria dokonalá: Pri sobáši sme obaja povedali áno. Pri rozvode obaja nie, pretože sudkyňa sformulovala otázku negatívne:

Skutočne ste si to nerozmysleli?

Nie.

Nie.

Dlho mi trvalo pochopiť, že ukončenie vzťahu neznamená prehru, ani rozvrat. Je to proces dozrievania, prijatia a začiatku nového vzťahu s tým istým človekom.

Jarná Bratislava. Vychystám sa – niečo požičané (Luline hodinky), niečo symbolické (zlatý náhrdelník) a bielu košeľu. Na skúšky som vždy chodila v bielej košeli, absolvovala so mnou celé štúdium. Raz som si dala červené šaty, a nevyšlo to. Táto biela košeľu už nie je tá istá, ale symbolika je dodržaná.  Na všetky stretnutia chodím skoro, je to učiteľský zvyk, hodinky v žalúdku. Na letisko občas prídem tak, že by som stihla aj predchádzajúce lietadlo. A tak som aj pred budovou Justičného paláca o polhodinu v predstihu pred polhodinovou rezervou. S fľašou vody, ktorá mi spadla v parku Martina Benku do trávy hneď vedľa psieho hovna. Bez fľaše vody to nejde, a už vôbec nie v takejto situácii. Na námestí je kaviareň, cez dvere dokorán povieva vánok. Kaviarne sú v Bratislave sú čistý bonus. Fľašu mi prepláchli horúcou vodou, a čas čakania sa skrátil.

Ďalšie čakanie pred pojednávacou miestnosťou; zvnútra sa ozýva krik, kričia po sebe rodičia, a na rodičov kričí sudkyňa – vo veci opatrovníctva maloletého dieťaťa. Komplikované sú tie naše vzťahy.

Rozvod je rituál, právna reč teatrálna. Áno/Áno sa mení na Nie/Nie. O hodinku som vonku. Jeden telefonát, niekoľko správ. V kaviarni v Medickej záhrade stretnem kamarátku, ktorú som dávno nevidela, kojí pri stolíku dvojmesačného syna. Všetko pokračuje, začína, mení sa. Chcem, nechcem, prijímam, dávam.

Futbal vo Foret

Foto: Iris-kosatec je symbol mesta Brusel. 

Parc Forêt je kus lesa, ako naznačuje meno, v hornej časti St. Gilles s krásnymi mestskými domami a vilami aj obyčajnými panelákmi. V kopcovitom teréne, vysoko nad mestom. Najväčší trávnik v parku je tiež vo svahu, ale to nijako  neprekáža futbalovému zápasu medzi ilegálnymi migrantmi a tými, čo im tu v Bruseli poskytujú ubytovanie, stravu, poradenstvo a pomoc. Jeden z hráčov má na sebe joga nohavice svojej hostiteľky, pretože nič lepšie sa nenašlo. Je znova na slobode, tri týždne strávil vo väzbe, platforma bruselskej pomoci zafungovala a pustili ho. Je tu chlapec, čo prišiel do Európy na lodi, loď s jeho rodičmi sa stratila, mobily sú vypnuté, má sedemnásť rokov, vystrašené vtáčatko. Sedím na tráve spolu s ostatnými fanúšikmi. Dievča vedľa telefonuje so svojím zverencom po anglicky: „Ozveš sa mi, keď nasadneš do vlaku. Aj keď vysadneš. Aj keď…“ Neviem, či by sa človek na úteku nemal sústrediť na to, čo sa deje okolo neho namiesto podávania takýchto správ. Ale rozumiem tej potrebe vedieť, ubezpečovať sa, tiež ju mám, a nízku odolnosť na situácie neistoty. Odvykli sme si tu v Európe. Migranti to skúšajú znova a znova, odídu niekam na parkovisko, odkiaľ vyrážajú kamióny do Anglicka, a pokúsia sa do niektorého dostať. Málokedy sa podarí, ak nie, vrátia sa k hostiteľovi, do spacieho vaku či pod deku na rozťahovacom gauči, a prespia nasledujúci deň. S nevydarenými pokusmi často klesá odvaha aj nálada. Preto je dobre, že sa koná tento futbal na šikmej lúke. Prevládajú Afričania, medzi nimi pobehujú svetlé deti belgických hostiteľov, aj zopár otcov. Roly sú rozdelené, ženy sedia na lúke, ponúkajú minerálku a dávajú kolovať doma upečený koláč.

Po hodine na trochu vlhkej tráve sa zdvihnem. Futbal mi nič nehovorí, a mám chuť sa prejsť, z horného do dolného St. Gilles a odtiaľ do mesta. Ľudia sú na terasách, toto je asi najzmiešanejšia štvrť Bruselu, cítiť to. Na námestí si partia moslimských chalanov chystá BBQ. Sedia na stoličkách vytiahnutých z bytov. Pred La Vieille Chechete (https://chechette.be/) sa sedí na žltých stoličkách, popíja pivo a džúsy. Kooperatívna kaviareň s kníhkupectvom. Jar v Bruseli. Rada by som pridala fotku zo zápasu, ale nemôžem. Belgickí pomáhajúci neprekračujú zákon tým, že týmto ľuďom poskytujú ubytovanie, cestovné lístky, rady a kontakty, no z dôvodu bezpečia ich hostí je potrebné zostať low-key.

Dunkerque. Dunkirk.

Dunkirk. Dunkerque. Názvy a mená v regiónoch, kde sa miešajú jazyky a kultúry, mávajú viacero variant. Prvé francúzske mesto na pobreží za belgickou hranicou pôsobí mimo sezóny opusteno a zanedbane. Na predmestí Malo Les Bains je kde-tu zachovaná krásna vila, vtesnaná medzi panelové hrôzy. Asi najkrajšia budova je strážna veža na pláži, symetrická, jednoduchá, s hodinami. Vedľa nej stojí umelohmotný panák Oscar a oznamuje, že Dunkerque je „oscarisée“, čiže ovenčený soškami. Aj to je akési smutné, pretože film sa nakrúcal v Holandsku, komparz tvorili holandskí vidiečania, a Dunkerque je naďalej zabudnutým kútom vo veľkej krajine.

Na námestí stojí socha Jean Barta, či Jana Baerta, ktorý sa tu narodil, stal sa námorným kapitánom a postrachom holandských obchodných lodiarov.

Paneláky kopírujú pobrežie tu rovnako ako v Belgicku, byty s výhľadom na more. No o čosi ďalej sú duny, z dún padajú na pláž bunkre, rozpadávajú sa, pripomínajú, ponúkajú sa umelcom – slúžia ako podklad pre graffitti, ale jeden je oblepený úlomkami skla, v hmle ľahkého dažďa svieti zvláštnym svetlom, sklíčka sú zahmlené a pohlcujú odraz. Z mora vychádza pani v plavkách, červená ako rak, a náramné spokojná s kúpaním v päťstupňovej vode. Rozpráva sa sama so sebou.

Mnohé reštaurácie sú v marci zavreté, hlavne zmrzlinárne, palacinkové a hotdogové adresy. Nápisy, slogany, lacné presklené verandy, to všetko je kulisa do post-katastrofického filmu. Ale našli sme jednu výbornú – La Cocotte – červeno-biele kockované obrusy a jedlá servírované v panvičkách – medzi ôsmou a desiatou je plná miestnych.

Milujem tieto nejednoznačné miesta, dlhé prechádzky vo vetre, úsmevy cudzích ľudí, lebo, napriek demoralizačnej architektúre a chudobe, miestni sa pri očnom kontakte usmejú. A asi si tu žijú ako kdekoľvek, v zmesi radosti, smútku a očakávaní. Hoci tak trochu to celé vyzerá, že posledný potom zhasne svetlo. A Jean Bart zostane sám na vysokom podstavci. Teda, nie sám, lebo mu na klobúk aj ramená sadajú čajky a škriekajú svoje správy ponad La Manche.

Buk klub

Foto pohľadnica: Tomáš Jacko

Druhého marca celý deň snežilo, svet do večera obelel, pôsobil čisto a vianočne. Naše stretnutia okolo prečítaných, rozčítaných, a, áno, aj nikdy nedočítaných kníh, fungujú už takmer desať rokov. Buk klub a buk pub v jednom. Veľa sa smejeme, vadíme, občas sa priznávame a myslím, že si veríme. Hľadáme tu na tomto svete všetci svoj vlastný svätý grál, ten pohár, či pohárik? Vo filme je to vždy smutný okamih, keď sa hrdina cez všetky príkoria a dobrodružstvá dopracuje k akejsi váze. A čo s ňou? Čo predstavuje? Najčastejšie len koniec filmu. Na minuloročnej výstave v zámku Gaasbeek bol svätý grál posledným artefaktom v poslednej miestnosti uzatvárajúcej výstavu na tému Rytier. A bol to plastikový pohárik, do akého bezdomovci zbierajú almužnu. Ležal tam na zemi. Nenápadný. Už som o tom kdesi písala.

Naše čítanie a písanie, šteklenie múz po nekonečných podošvách… podobá sa hľadaniu grálu?

Tomášove verše čítala Zuzka, a treba povedať, že s veľkým šarmom, iba ak bolo v básni priveľa Ř, vyšklbol jej knihu z rúk autor a prečítal ju sám :). Čítal nádherne a presne.

Uzavreli sme tému Laca Ballu, autora, ktorý, nemôže si pomôcť, vidí svojich spoluobčanov nahých, vidí do nich, a je to dar či prekliatie? Alebo je to tak, že čím viac pravdy odhalíme sami o sebe, tým viac potom rozumieme iným? Niežeby sa mi nevyhnutne tí iní museli páčiť, no môžem si povedať: Hm, poznám to aj na sebe. A prestávam hrať tú hru na smietku a brvno v očiach.

Slová majú moc, vedia vyvolať strach. Dokonale. Utešiť. Nie až tak dokonale, iba chvíľami. Povzbudiť. Bez nároku na trvácnosť celkom spoľahlivo.

Tomáš sa hrá so slovami, hľadá matematickú presnosť formy a obsahu. Fotí. Pozrite sa na týchto troch mužov v kaviarni: Ktorý priťahuje váš pohľad najviac? Chlapec hľadiaci zadumane z okna, mladík s papierovým pohárom kávy či starý pán rozhadzujúci rukami? Dobrá fotka je vždy príbeh, a nie jeden. Sme rozprávači, preto sedíme spolu okolo pomyselného ohňa a…

Prečo tie Ballove knihy nemajú príbeh? Aspoň nie jednoznačný. Tomáš spomenul Kunderovu Nesmrteľnosť, Kundera údajne nechcel, aby čitateľa viedlo od strany k strane napätie príbehu.

Ja príbeh potrebujem, každý deň. Kde nosíte ten svoj malý grál? Je to pohár na almužnu, zlatá váza, či len miesto, kam ju raz postavíte? Poháre mám kade-tade, potrebujem k životu veľa vody. Môj grálik zostáva dobre utajený, občas aj predo mnou.

Ozaj, v Bruseli je pomník poštovým holubom, ktorí sa aktívne zúčastnili Prvej svetovej vojny.

Je koniec zimy a toto je jarný sneh a jarné svetlo. Vďaka všetkým za buk klub druhého marca.

Spring Yoga Recharge

A week in the middle of Slovak mountains in the full swing of spring with two yoga classes a day. May it be still winter wagging the tail goodbye when we are stretching pleasantly into the warmth, yoga teaches us to accept all. Emotions, sensations, reactions, we are learning to observe all and evolve, getting to know ourselves. Ourselves is the key word here, it is the most adventurous journey home. A healthy ego takes part in the adventure, a neurotic ego tries to sabotage, or turn the journey into a crazy roller-coaster ride on which we did not hop voluntarily, into which we were placed, and now we are awaiting an inevitable crash.

A healthy and a neurotic ego? How to tell them apart?

Neurotic ego runs under the abbreviation FACE: fear, attachment, control, entitlement. The conductor is fear. A healthy ego represents CARE: courage, anchor, resilience and evolution. (FACE inspired by David Richo and his book Shadow Dance).

To take the FACE one into consideration means gaining access to courage, it is our essential quality, yes, we are both vulnerable and strong. Instead of lingering to anything out there, a person, a thing, a place, we explore own body and mind. The urge to control is another mask of fear, if we admit it, we obtain resilience in each experience. Whatever comes along, may it be sadness, doubt, anger, we are fully there. A blown-up ego calls for entitlement, but if we look closer, it only fears losing. Admitting it, we allow ourselves to grow, we allow changes to take place.

And yoga? My friend says, Yoga teaches us to fall and stand up. Yoga teaches us to respect limits and then, when limits suddenly disappear, we are there, in the present moment embrace. Yoga erases old and writes down new. To celebrate life means to live full potential; yoga invites all to celebrate life.

The morning yoga session at Sojka will aim at strengthening back and belt, at stability and balance and fire of digestion. The evening session will be like coming home after a long active day, where fire is lit, where there is a cup of tea and a glass of wine poured. It is rooting and calming.

And other Sojka moments? Walks, hikes, trips, massages, sauna, or deck chair and a book, story-telling. Good food and plenty of opportunity to talk or be silent. Comfort and security, zero blame and zero criticism allow trust to grow. Yes, sometimes things come to place as if by magic wand. Yes, but there is a lot acceptance involved. No, yoga has not made my life simpler, yoga has brought order into my life, it teaches me to see meaning(s) in the experience. Here and now. And the FACE popping up? Never mind, let it be, all continues, and better so, otherwise I might get bored.

Looking forward to seeing you:

From 10/05/2018 to 17/05/2018

Or

From 17/05/2018 to 24/05/2018

More info at:

kavarsik@gmail.com

mobil: 0032485413472