Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

Vibrácia

za fotku ďakujem Elene Schw, ďalšie z tvorby fotografky pozrite na jej profiloch. Na tejto je to obyvateľ pokojných miest pri Severnom mori.

Vibrovať je užitočné slovo. Možno ho použiť v iných európskych jazykoch, ktoré sa naučíte, a budú vám rozumieť. Vibrer. Vibration. Vibrátor. Zdá sa mi, že i by malo byť v slovenčine y, vyzerá to skoro ako vybrané slovo. Pri použití slova hrozí vždy aj zneužitie, a toto sa priam ponúka – druhá čakra vibruje, či vybruje pocitmi.

Na všetko podstatné prichádzame každý za seba a po svojom, akurát sa pritom navzájom zrkadlíme v tej sladkej a brutálnej sfére vzťahov. Muži mi krížia cestu, na to, aby sme dvaja zistili, že sa tu krížia aj naše očakávania, záujmy, máme rôzne bariéry, rôzne koncepty, rôzne zranenia a len veľmi, veľmi hlboko, v tej esenciálnej rovine, sa spolu slobodne preháňame na jednorožcoch, alebo divokých koňoch, alebo na slonoch. Je to jedno, pretože tu je všetko možné, slobodné, ochotné hrať sa a vytvárať nové kombinácie. Mňa tie rozprávkové jednorožce až tak nikdy nebrali, ale preložila som román Dáma a jednorožec z tapisérie, ktorú utkali bruselský tkáči. Slony viac, nežné, veľké, múdre, zraniteľné vo svojej sile – Architektov učeň a jeho biely slon, ďalšia kniha.  Pohyb energie je vibrácia, niekedy sotva zachytiteľná, niekedy ťažko ovládnuteľná, akurát, že vibrácia nepotrebuje ovládať, hľadá pozornosť, pozorovateľa. Ego vrieska Takto to nechcem! A ako to teda chceš? Pýtam sa. Otázky. A vo chvíli, keď mám slobodu klásť otázky, mám slobodu tvoriť, vibrácie sa menia. Chcela by som byť kocúr – kŕmený, milovaný, vykastrovaný (pre jeho dobro), obdivovaný, a zároveň nemusí plniť očakávania? Žije v prítomnosti a je autentický. Verry zen. Chcela-nechcela, to tu teraz nehrá rolu, pretože teraz sú tu možnosti tohto fyzického vtelenia. Joga, dva cudzie jazyky simultánne na app zelenej sovy, jazerá, hudba, vnútorný priestor, meditácia, vedomé vytváranie reality a iné tvory.

S tou celkom prvou hodinou jogy kedysi dávno sa niečo skončilo a začalo vytvárať nanovo. Neskončilo sa to veľkolepo, ani viditeľne, skôr sa do hry vsunula figúrka Koniec. Hýbe sa všetkými smermi a hocikedy. Má jedno pravidlo – skončí, čo sa má skončiť. Natvrdo, úplne, bez varovania, bez stratégie. A hra pokračuje. Zmiesť to celé z hracieho poľa? To by bola škoda, je to zaujímavé. Z miesta pozorovateľa veľmi zaujímavé. Neustále sa preskupujú priority a zjavujú sa nové. Hrám to sama? Nie. Kedy je koniec? Neviem. Rozhodca? Netreba. Je nejaká odmena za výhru? Nie. A kto vyhráva vlastne? Neviem. Nikto. Každý.

Ďakujem pekne choďte s touto hrou voľakde. Hovorí viete kto.

Vyjdem z jazera a stúpim na osu, bolesť je prekvapivá, ležím na slnku a pozorujem ju, bolesť, ako sa mení. Na druhý deň je z nej svrbenie, spomienka, bod pozornosti. Potrebujem byť veľa sama, ale nemôžem byť stále sama a niekedy je spoločnosť čistý pôžitok, hlboká, chladná voda, neuróny reagujú na podnety (si vždy pripravené, v hre s nimi, prosím rátajte, sú vždy na vašej strane), vibrujú a preskupujú, sťahujú, kombinujú úplne nové možnosti. Ďakujem, Maja.

Film o Elvisovi a skvelé použitie skratiek a symbolov filmového jazyka. Ružový Cadillac pre tú najdôležitejšiu zo všetkých žien, smútok a absolútna citlivosť. Priveľký talent na jedno telo – 10 000 voltov v zásuvke na 220. Vždy sa nájde niekto, kto chce situáciu využiť. Spomeňte si, nehráme túto hru sami. Za seba, ale nie sami. Vibrácia gospelov a horúcich piesní, rozvibrujú druhú čakru v žene v Tennessee, ktorá má svojich predkov v Afrike, jej telo si pamätá rytmus, a stlačí boky svojho milenca v tejto krajine, ktorá toľko spojila a rozdelila zároveň. Elvis na hracej ploche čosi veľmi podstatné pre túto hru posunul a prepojil, urobil to svojím spôsobom a intuitívne. Natiahol rytmus a šialenú rýchlosť africkej hudby a rozvibroval ju novým spôsobom. A to sa neskončilo. Hra pokračuje, do kina chodí v lete ešte menej ľudí, sú tu červené sedadlá a čaro príbehov. Vonku je letný Brusel a všetci si dávajú lepiť nechty, javí sa to podľa vibrácií v tejto pasáži v centre. Teplý pach gélových nechtov mi dvíha trochu žalúdok. Čo robili títo istí ľudia pred desiatimi rokmi, keď ešte neboli nechtové štúdia? A zmizli solária, takmer, tých bolo kedysi oveľa viac. Posuny a preskupovanie na hráčskom poli. Ticho medzi slovami, ticho toho, čo nedokážeme vysloviť. Zo strachu z poranenia. Je to takisto vibrácia. V každom kroku možnosť zraniť aj zahojiť. Hráme, nie sami. Za seba. A za všetkých.

Farby na bielom plátne

Ako sa postaviť pred namaľovaný obraz a čo tam robiť či nerobiť?

V prípade Moneta a mnohých ďalších je to jasné – máme to predchystané, prípadne nám niekto krásnym hlasom, ktorý prešiel medom alebo školením, povie, ako na to. Keď stojím pred obrazom, čo len nedávno vyšiel z intimity ateliéru, je to moje rozhodnutie, na čo a ako sa dívať a čo objaviť Obrazy Andrey Klimo lemujú dlhú chodbu na generálnom konzuláte na Avenue Moliere a zavedú vás do salóna, kde čaká niekoľko ďalších – roztrieštený  atóm – povedala Anka stojac pred jedným z nich. Motívy tanečnice, ktorú treba nájsť vo víre farieb, zemitých a v sýtej červenej. Symetria, pre mňa je to symetria, ktorú vnímam, keď tadiaľto prechádzam, povedal kolega. Cesta ku kávovaru lemovaná obrazmi, čo viac si priať?

Umenie učí odkrývať emócie. Niečo, čo sa veľmi potrebujeme učiť. Lebo jachta, fľaša dokonale vyzretého bordeaux, pralinka, dokonca ani milovaná osoba, nám od nich nepomôžu a hej, pomáhajú nám do tej miery, ako dobrý navigačný systém, avšak je tu ten, kto navigáciu vyhodnocuje. Za obyčajným hnevom, výbuchom zlosti, sa skrýva koľko ďalších emócií, s ktorými nemáme kontakt? Napríklad? Poníženie. Bezmocnosť. Opustenosť. zrada. Hanba. Vina. Zmätok. Pokračovať?

Umenie, všetky techniky zahŕňajúce pohyb, uvoľnené sústredenie, vnímanie, rituál, spomenula som umenie? Dostávajú nás do tela, do pocitov hlbšie a ešte hlbšie a do ďalšej hlbiny. A je v celá škála pocitov od tých najvznešenejších po tie najmätúcejšie? Má to tak byť. Všetko so všetkým veľmi intímne súvisí.

Ako sa postaviť pred prázdne plátno či nepopísaný papier? Práce v záhrade sú v tomto ohľaduplnejšie a takisto odmeňujúce – v podstate vieme, čo kedy a ako spraviť. Aspoň matne to tušíme a sú tu agrotechnické termíny, aby nám pomohli. Pred bielym plátnom? Sem vkĺzneme so všetkým: s tým, čo chceme, čo nechceme, čomu rozumieme, čomu nerozumieme, čo hľadáme, čo nevieme, že hľadáme, čo odmietame, čomu veríme, o čom pochybujeme, a keď sa dostaneme do svojho centra, k intuícii, k hlbokým pocitom a za ne, tak sme v bezpečí. Tak nás to vedie. Kam? Netušíme. Alebo tušíme.

Ako a za ako dlho a čo za to? A prečo? Tak tieto otázky sú znepokojivé, a okej, nech sú, univerzálne odpovede tu neexistujú. Čas v prúde plynie inak – je to Kairos so zlatou šticou, úplná prítomnosť, hlboký ponor, prijatie všetkého. Umelci a umelkyne dnes už nie sú citmi zmietaní alkoholici, ktorí netušia, koľko je hodín, a kto je tá osoba, čo priniesla polievku a prečo ma strkajú do oddelenia nemocnice, kde sú zamrežované okná? A ako za tú polievku zaplatím? Hej, hej, Maslov a jeho pyramída.

Umelci a umelkyne sú často pracovití, disciplinovaní, majú svojich koučov a podporujúcich partnerov, kolegov, prístup ku grantom, priestorom, kde svoje umenie zdieľať. Hej, svet sa zlepšuje? Teda, je tu veľká šanca.

Učím sa nebyť snob. Ktosi povie, že píše, maľuje, komponuje, a mám tendenciu k obdivu, oh, úžasné.A potom sú pomáhajúce povolania, a zase mám tendenciu k oh, šľachetné. Alebo obsluhujúce – fyzicky náročné, kde treba vlastné ego zastrčiť do zadného vrecka alebo rovno do ponožky a vyhovieť egám iným.

Odstupujem od vlastných súdov, a hľadám prepojenie v tomto bytí, lebo všetci sme všetko. Diamant roztrieštený v abstrakcii, vytiahnutý z útrob zeme, navrstvený na plátne. A je to metafora? Je to naozaj. Je to všetko. Tvorivý proces a sila a nekonečno možností. A obrazy sú vonku z ateliéru, a my pred nimi máme možnosť pochopiť, že nahota nie je neprítomnosť šiat. Nahota je prítomnosť všetkých emócií a viac. A všetci len matne tušíme, tu sme takisto všetci jedno. Prostredníctvom obrazov novej kolekcie LIFT ME UP od Andrey Klimo sa môžete nechať uniesť do zákutí duše v týchto letných mesiacoch v priestoroch Generálneho konzulátu v Bruseli na Avenue Moliere,

S bielym plátnom sme takisto sami len zdanlivo. A biele plátno je čokoľvek, čo prítomná chvíľa a ponorenie do nej umožňujú.

The Paradox(es)

Picture: copyright and thanks to Renaat Jansen. The photographer of sublime moments that would otherwise pass unnoticed.

Self-esteem: being secure of our „good qualities“. Self-secure: the open and non-judgemental acceptance of one´s own weaknesses. (Brené Brown).

One of the paradoxes of this country, Belgium: Belgium classic school system puts a lot of pressure on children from a young age; long days, a lot of homework, state exams. I see girls and boys with papers in their hands on the public transport, poring into them as if their very survival depended on what the teacher marked there – in red, of course. Red is the color of survival (among other symbolic). One would expect the adults coming out of this system be super-performing, competition oriented, over-motivated or the opposite, as a result of. Okay, I am generalizing here, but what I see in adult Belgians that made it to the world: they show quite a laid-back, cannot-be-bothered-too-much, life-is-not-about-work-mainly attitude. That is why people from my country hit the roof when dealing with employees in services here. Easy, guys, lunch first, or, It is four thirty, time to switch off the comp.

On the other hand, in Slovak working environment prevails the mixture of old patriarchal hierarchy, sugar and whip attitude topped with the neo-capitalistic ideas of maximizing profit through pressure and demand and ego-boosting. No wonder, the whole society as we have structured it until now resembles largely prisons. Outer walls of the system and the inner walls of insecure inner children within. Almost daily I see adult men and women reacting from the place of their childhood wounds. And I am now able to observe myself in situations: the need to defend myself, the squirm of the ego when critics comes along, the need to run away, the frozen state when mind just goes blank.

We are travelers coming from far. Who has forged us to prisoners?

Original families are jails. A cell that a person does not leave easily, as she depends on the folks for the survival during tiny childhood. And when (if) she slowly realizes she is free to go, conditioning already happened. I remember the furious happiness I felt when there was 1200 kilometers between me and „my tribe“. And, please, note, I love them. Only, there is no distance that could undo what was running in my veins and what I unconsciously believed: Never trust people you love with your true needs and feelings. You will not get your true needs fulfilled unless you sneak, steal, highjack them. Yelling, thumping are necessary tools. Withdraw and hide authentic. Play roles. Please others. Pretend. Yes, yes, I was very skillful at pretending. A long road out of shit, lots of books, lots of observations, lots of yoga. Mostly yoga put into an off-mat experience.

A weekend spent on the Belgium coast in a cosy family house where children live no longer. Full of memories, holiday pictures, sport trophies, old school desks… I am enchanted, mesmerized and not deceived. The energy of games played, of cords pulled, of hidden agendas, is palpable here. And so what?

We grow up with resistance. Another paradox: we are wired to be free and to connect through allowing growth, we treasure freedom as a birth right, and, at the same time, we oppress, suppress, try to bend, fit others and us into unfitting boxes. No wonder resistance is a tool we take to life. Only, what we resist, that persists. Every generation witnesses some major shifts in the society. The nowadays shift is: Survival kit and tools do not serve so well anymore. But we use them because we are only slowly becoming aware of other tools. Parenting used to be driven by survival mechanisms – to secure that the next generation lives through, if possible, learns quickly and adapts to rules and norms. The rules and norms need to change and banging wisdom and obedience under a threats and blackmailing in the name of „love“ makes us confused, invisibly traumatized, taking blackmailing, suppressing, comparing, and hiding the personal truth as a norm. As normal, as necessary, as ways of loving.

I stumbled upon an American domestic novel. Not much happening, subtle tension of unsaid, unexpressed, un-allowed, un… A few scenes where the attentive reader feels the drama is going unnoticed by the subjects.

On the territory of my own multiple personalities, there is often a fierce defense system that does not want to break the wall because who knows what might be found in the rumbles and behind them? Excuses. And, firm beliefs. Oh, firm beliefs is such a cool form of resistance.

One more paradox – a personal one. Though I can be naked around strangers in sauna or change swimsuits on the beach without much hiding, I am very reluctant to show myself to close ones. Not only in romantic setting. And not only the body. It is a metaphor. The paradox is a torch leading me down the stairs into hidden chambers.

Time to heal. Time to redefine that four-letter word of songs and poems. Go back to the picture – Love is white in white, love is at the backdrop of all colours.

Inspired by Brené Brown, Teal Swan, Anne Tyler and, life.

Labutie vajce

V Hofstade vypukla oficiálna plážová sezóna, čo znamená, že sa zatvoria brány, vstup je kontrolovaný, miesto si možno najnovšie rezervovať iba online, a na brehu sedia plavčíci, a vykonávajú svoje poslanie s nasadením, akoby boli na Bondi Beach, kde hrozí nebezpečenstvo od žralokov, prúdov, vysokých vĺn a neviem čoho ešte. Na rozdiel od Bondi Beach, v Hofstade vo vyhradenom priestore je voda zväčša po pás a za pletivo sa na otvorenú plochu ani dostať veľmi nedá.

Avšak týždeň predtým, ako sa toto spustilo, zahájila som letnú plávaciu sezónu takmer sama. Voda je stále ľadová, nádherne studená. Pridali sa dvaja mladí muži z Libanonu, najskôr váhali, no po chvíli som sa spolu vyškriabali na plot v jazere a hľadeli do diaľky na fontánu, krúžiace čajky a bociany, rozprávali sme sa zmesou angličtiny a francúzštiny. Chalani našli vo vode veľké špinavobiele vajce. Vraj asi labutie, hovorili. Bolo to na deň matiek, opustené vajce vo vychladnutej vode sa mi javilo symbolické. Keď som si odskočila na toaletu, chlapci mi postrážili veci. Vždy ma poteší predstava, že mnohí ľudia, ktorých poznám, by túto dôverčivosť skritizovali, odsúdili. Je to moja naivita? Nie. Už nie. Nejako inštinktom viem, komu môžem dôverovať. Je to zvláštna alchýmia prijatia moci, ukotvenia v zraniteľnosti, otvorenosti a bdelosti. O naivite toho viem celkom dosť – ego by mohlo rozprávať.

Je milión spôsobov, akými sme sa ako deti naučili manipulovať, aby sme získali pozornosť, dosiahli naplnenie svojich potrieb. Pretože sme vyrástli v rodinách, a rodiny sú dokonale laboratória týchto hier.

Moja stratégia obsahovala vyhovieť prianiam iných, nech si ja želám, cítim, čokoľvek. Vyhovieť až na hranicu možného. Ak to nefungovalo, nastúpila taktika klamstva a zahmlievania. Ak ani to nevyšlo, došlo na hnev a rebéliu. Medzitým ešte ignorovanie a vytesňovanie. Všetko toto som si v zvláštnom kokteile preniesla do dospelosti, a zároveň takmer úplnú odtrhnutosť od vlastných pocitov. A tie, čo som aj zacítila, za tie som sa hanbila, cítila sa neoprávnene. A už vôbec som netušila, že na pocity a túžby mám právo. Sú to všetko veľmi podvedomé a nevedomé prúdy, až do rozhodnutia pozrieť sa do vlastného vnútra, fungujú paralelne so všetkým ostatným, nepoznané, vytesnené, prekvapujúce, prekryté maskami spoločenskej persóny, niekedy otupené a uspokojené náhradami.

Rozmýšľam o stovkách detí, ktoré počas pandémie vzali z rodinného prostredia, kde nebolo bezpečne. Pandémia vyplavila veľa potlačeného – keďže však s tieňom stále pracovať nevieme – väčšina z nás – lezie na povrch v podobe agresivity, poškodzovania, potláčania, zneužívania. V parku v George Henri sme so Sylviou v nedeľu urobili hodinu jogy pre rodičov a deti. Iniciovalo to združenie, ktoré deťom hľadá dočasný domov. Svoju hosťovskú, alebo izbu uvoľnenú po dieťati, ktoré vyrástlo a odišlo na univerzitu, môžete ponúknuť Amy a ďalším. Amy je fiktívne, ale aj skutočné dievčatko. Združenie má výbornú komunikáciu na sieťach: Otvorte im dvere, nech sa im potom pootvárajú ďalšie. Pri vstupe do parku stojí kontajner s presklenou stenou, je zariadený ako detská izba.

Prišlo niekoľko matiek s deťmi a jeden otec so synom. Zabavili sme sa – kontaktná, hravá joga, pozície zvieratiek, ale aj bojovník vo dvojici, šavasana, v ktorej má dieťa hlavu na rodičovom bruchu a načúva dychu. Dostalo sa nám veľa úsmevov a ocenenia – že to naozaj uvoľňuje, otvára priestor, povedal otec, nádherný Afričan. Opojný pocit zmyslu, keď spravíme niečo z radosti a udeje sa radosť. Aj to v rodinách zažívame, a zároveň, rodina je inštitúcia, kde je toľko potláčanej viny, nepriznaných strachov a hanby. A aby nevznikali ďalšie – je to v poriadku, toto sme sa naučili počas stáročí. V mene prežitia sa potláčanie, taktiky, manipulácie dostali do DNA. A nevieme o tom. Prišiel čas hojenia. Pomenovanie traumy je len začiatok. Lebo ak má byť traumatický zážitok, skúsenosť, na úžitok, tak nemôže ostať ďalšou stratégiou – Viete, mne to ako malej vnucovali, takže ja mám z toho traumu. Bodka, vybavené, stojí to na polici neotrasiteľne. Hojenie je jemný, špirálovitý, vnútorným zrakom viditeľný proces oslobodzovania.

Medzi dobrým a zlým sa nachádza záhrada… tam sa stretneme. Rumi.

Víkend s blízkou dušou, s ktorou sme si na ceste za hojením všetkým možným: horúce slzy, hrdelný smiech, zlúpnuté šupy, aj odhalené bolesti.

Vravela som páru labutí na jazere, aby to ešte skúsili. Zobrali to vajce a sadli si naň. Kamarátka sa mi smiala, vraj či ho chcem vysedieť ja. Položila som ho na breh.

Ďalší týždeň vypukla Bondi Beach sezóna – mravenisko detí, ľudí, labute sa vzdialili, vajce zmizlo.

Príbuzná duša a vzácny hosť na víkend priniesla knihu Brené Brown: Atlas of the Heart.

De Sjel and On a Bench in Ixelles

„Only when you dare not to look away, can you reach the essence of things.“

An elderly Moroccan gentleman sitting on a bench at one of the best squares in town – Place F. Coq. He is soaking the spring afternoon sun, dressed in traditional clothes, which is something white, loose, and embroidered with golden threads. We talk while I am waiting for my people.

“I knew I would travel to Europe one day. My gut knew when I saw the ships in the port. Then, one day, mum told me with tears in her eyes that we were leaving. My father was already in Belgium, constructing metro in the capital of this funny-tiny country.”

King Baudouin signed treaties with governments to bring workers to help rebuilding the country after the war. Italians and Spanish into mines, Moroccans into construction. How did they settle? As well as they could.

It is Ramadan right now, but „Ramadan is for the young ones to observe, and to experience thirst and hunger to develop compassion“, the gentleman told me. I got an invitation to his painting exhibition starting in June in Schaerbeek. The gentleman is an artist.

Outside Mechelen, in the area of rivers and swamps, I stumbled upon a mirror cabin installed and entered. It is a meditative place with a panorama window into the open country. You may listened to a composition while spending a moment wrapped in wood-scented solitude. A few messages are discreetly carved into the planks. To discover the essence, we need to be willing to forget ourselves. Silencing the rumbling mind and then surprised by the quality of nothingness.

Many tricks and tools humans have developed to secure raising into one´s potential, to tie together fragments, to find freedom, to heal, to conquer pulsations. More, and often less, successful. Religion practices, yoga, mindfulness, diets, energy work, you name it. Wonderful to be able to choose, I am grateful every day that I can chose. All may lead to liberation, and all may turn into traps. It is fascinating to observe, and it is great to laugh and not take it so seriously. Arriving at the point of lightness and spontaneous laughter with oneself, we are home. Finding a meaning? There is no meaning apart the one we are willing to induce into any given moment. Overcoming anxieties? Getting passed cultural conditioning? None of that can be imposed, it all comes as a miracle, as a gift. Lost, and found again. And again, and again.

What causes emotional pain? Resistance to the pain.

Where does it all get confused? In the thinking mind.

Who longs to be healed? The inner child.

What is love? Acceptance of all that the present moment involves.

How to understand another? Embrace own shadow.

How to connect?

How to be happy?

How to own the own shadow?

How do I know I own it?

Questions are better than answers. Just ask and see what happens.

The man told me Ramadan loses its sense if people hunt for food all day and stuff themselves to the point of being sick. I know the yoga pitfalls: with a stronger and grounded body it is still possible to avoid, to apply strategies, to bypass pain. What I know for sure, enough is to show up on the mat. Yoga gets you to the right place when you make space for it. Having more fun all along? Oh yes, and the best when shared. Like a meal, like a glass of wine, like a dance, like a walk.

It starts in the best company: meet thyself. All parts that present themselves at any given moment.

Beware of rituals getting stale and repetitive and obligatory.

Thoughts brought up in a brief encounter with a man who once landed in an unknown country he now calls his home. We are travellers.  

Installation in the Mechelen reviergebied: https://cultuurcentrum.mechelen.be/sjel

All north lovers, listen to this: https://www.youtube.com/watch?v=iwvuCNqMADM&list=RDEMaHrMWV9fNxFALRSS0cAY0Q&start_radio=1

Čert s tým.

Káčer na luxemburských hradbách. Žiadna závrať z výšky, nechal sa pofotiť, pokochal sa výhľadom, vykakal sa a spustil sa na hladinu rieky v rokline.

Každá situácia má potenciál stať sa liečivou.

Aká sloboda a sila v prijatí tejto myšlienky. Napísala mi ju holandská teraeutka a jogínka, Anneke Sips (https://networkyogatherapy.com/).

Anneke robí tú najprirodzenejšiu vec: rozpráva sa so svojimi psychiatrickými pacientmi. Necháva ich hovoriť príbeh. Niežeby sa z traumy dalo ľahko vykecať, to by sme boli mnohí dávno úspešne vyliečení. Dá sa prestať ľudí nálepkovať diagnózami, čo je monštruózne okresanie nekonečnej ľudskej bytosti. Človeka možno do procesu liečenia a hojenia zahrnúť. Akúkoľvek techniku, prístup, terapiu si zvolí, je slobodný. Toto je integrovaná, nie alternatívna medicína.

Dr. Anoop Kumar https://www.anoopkumar.com/otvoril na svojich sieťach debatu nazvanú revolúcia zdravia. Hovorí okrem iného aj o frustrácii, vyhorení lekárov a sestier v systéme, ktorý je nátlakový, plný napätia, protokolov, fragmentovania. Hovorí o tom, ako liečenie v skutočnosti štartujú zmeny – v stravovaní, v pohybe, v mentálnej hygiene. Niežeby toto bolo ľahké – zaužívané, staré vzorce správania, návyky, sú zanovité. Dokonca aj ich zmena je často len vonkajšia. Zámena za čosi, čo sa javí ako nové a iné, ale znovu len maskuje kontakt so zraniteľnosťou.

Nič nie je jednoznačné. Ani také odporúčané pozorovanie dychu – zo skúsenosti viem, ako dokáže spustiť panickú reakciu a potrebu kontrolovať, dokonca aj dych.

Seba-regulácia neznamená, že systém regulujem JA. Je to hlboká, inteligentná výbava buniek a vedomia nastoľovať harmóniu a hľadať najlepšie riešenia.

Joga je úžasná cesta, no citlivosť, akú prináša, vyžaduje znova a znova odvahu, pozornosť a zámer. SAN KALPA.  Videla som veľa ľudí z podložky vycúvať – ego vycíti, že prichádza o kontrolu, nadvládu. Myseľ prichádza o výhovorky. A vidím veľa ľudí trpezlivo a znova a znova na podložke stáť, sedieť, ležať. A nesúdim žiadneho.

Hnevám sa na vojnu. Čítam pamäti Doris Pena Cruz: Byť Nemkou. Vyhýbam sa mediálnym obrazovým správam. Nechcem vidieť oči chlapca, čo na úteku z Kyjeva stratil mačku. A nechcem ani vidieť jeho výraz úľavy, keď ju našiel. Lebo nie som naivná: v pude prežitia ide o prežitie, zážitky a silné emócie strachu a úzkosti sa zapisujú do systému a bez následného hojenia – SAN KALPA – pozornosti, zámeru, sa nevytratia. Čas prekryje, nie zahojí. Nie sme ako kačky, čo sa do seba pustia na jazere, no po skončení konfliktu sa vrátia do svojho (s)pokojného rozpoloženia (príklad požičaný od E. Tolleho).. Naše bolestné skúsenosti čakajú trpezlivo ako semienka v zemi, v joge sa im hovorí samskary. A technikami jogy sa vykoreňujú, plejú, donekonečna, lebo je ich veľa. Dá sa mentálna hygiena, práca s emóciami, vzťah k rodinným vzorcom, vzťah so silou, mocou, s tieňom… dá sa toto dostať do školských osnov? Dá sa hľadať v sebe znova a znova.

Doris Pena Cruz, dievčenským menom Dasch, sa narodila pred druhou svetovou vojnou. Jej otec bojoval na fronte, bol v zajatí vo Fínsku. Prežil. Matka počas dlhých rokov šialenstva, útekov, hladu, strachu, dosiahla nemožné – uchránila svoje štyri deti a niekoľko najbližších pred smrťou. O mnohých ďalších príbuzných prišla. A na jar 1945 nastal mier. Nastal mier v rodine? Našli vytúžený pokoj?  Ako sa spamätali po prehratej vojne z traumy, z rozdelenej krajiny, z kolektívnej viny a hanby? Nebudem vyzrádzať, kniha stojí za to.

Mechanizmy vyrovnania sa s psychickou bolesťou sú dvojsečné: navonok umožnia fungovanie, povrch sa hojí. Či dochádza k skutočnému hojeniu, to je otázka a vždy aj možnosť.

Karma je čin. Akýkoľvek čin, každý má svoj energetický odtlačok. Preto sa na joga pobytoch časť energie venuje karma joge: nezištnej práci pre druhých. Upratať. Umyť riad. Vyplieť hriadku. Lebo to je ten energetický odtlačok, ktorý vykoreňuje semienka strachu, separácie, úzkosti.

Chce to upgrate. Nové nástroje. Existujú. Nie potláčanie, nie vyhýbanie. Umŕtvovanie. Odstraňovanie symptómov. Vyhováranie sa na iných, osud, nemožnosť zmeny.

Tento text vznikol v spa v https://www.thermae.com/nl/thermae-boetfort. Milujem popoludnia v saunovom svete a to, že sme všetci nahí, inými slovami, zraniteľní. Rada pozorujem oddychujúce telá. Pohlavné orgány sú nesmierne dojemné, priam dýchajú svoju citlivosť. Ženské prsia a mužské prirodzenia, lebo my, ženy, máme tie ostatné ukryté pred zrakmi, preto je postoj k nim iný. Nie sú vystavené kritike a zrakom, potrebujeme im veriť intuitívne, bez toho, aby sme ich kedy videli očami. Vidíme ich dušou. S prsami je to inak. Možno čokoľvek na týchto častiach tela považovať za nečisté? Spraviť z týchto citlivých miest predmet obchodu? Nástroj manipulácie?

Najspokojnejšie a najviac plné dôvery sa javia zadky. Milujú pohyb, a vyžarujú čosi ako, Hej, dude, pre mňa je to jednoduché. Hm.

Čert s tým je postoj k životu. Devil-May-Care. Keď sme stratili toľkých, toľko ráz akoby zázrakom sotva prežili, keď sme sa toľko báli, a nervová sústava už nedokáže absorbovať viac, tak v záujme prežitia prepne do: Čert s tým. Na ničom nezáleží.

„No nedá sa ujsť pred tým, čo nosíme v sebe. A raz, v sprche pod prúdom horúcej vody, v bare po treťom poháriku, doma, keď sme sami so sebou, bolesť si nás nájde.“ @Nicole Regecová

Začiatok.