foto @Šárka Antošová
Stál vysoko nad údolím a díval sa na neznámu krajinu, na suché korytá riek brázdiace kamennú zem takmer bez vegetácie, na vzdialené hory zahalené oparom septembrovej horúčavy, na skaly vrchu, na ktorom sa nachádzal. Niekedy v zime sa rieky naplnia vodou stekajúcou z prameňov v horách, voda dá krajine nový život, zem sa na chvíľu zazelená. Zrazu zadul vietor a rozvíril prach, akoby chcel povedať, že voda je v tejto chvíli len márnou túžbou smädného pútnika.
Obzrel sa. Jeho skupina stála obďaleč, na námestí pred chrámom a počúvala výklad sprievodcu. Zopár ďalších skupiniek sa motalo okolo. V hlúčiku rozoznal zelené tričko a klobúčik svojej ženy, takže vedel, ktorí sú tí jeho. Usmial sa; určite dychtivo počúva rozprávky z dejín, ktoré rozpráva ich sprievodca, charizmatický chlap s jasnými očami, vedomý si duchovnej podstaty každého kroku učineného v svätej zemi. Všetci považovali túto zem za posvätnú: židia, moslimovia i kresťania, východní aj západní, aj Arméni. Všetci sa o ňu dušovali, keď sa im zdalo, že treba, aj bili.
Skupinka sa pohla smerom k bráne chrámu, mal by ísť za nimi, ale nechcelo sa mu, radšej sa znova zadíval do diaľky, a pred očami sa mu premietali obrazy. Žeby tou horúčavou, na akú nebol zvyknutý? Na okamih zazrel, ako sa prach kúdolí pod kopytami cválajúceho koňa, jazdec na úzkej kamenistej ceste bol osamelý, mieril k priesmyku, ktorým sa stúpalo nahor, k palácu, dnes v rozvalinách. Vzápätí zmizol, a po ceste sa hadila karavána tiav, o chvíľu krajina spustla, no na rovine pred horami videl belieť sa stany Rimanov… posunul si baseballovú čiapku tak, aby lepšie videl, ale aj aby ho šilt chránil pred slnkom a prachom. Opatrne sa nadychoval, stáročia mu prechádzali nozdrami a napĺňali hrudný kôš neznámym vzrušením. Keby rozpriahol ruky, zmestila by sa mu do náručia celá táto zem, až kdesi po neviditeľný okraj, kde sa púšť spája s morom, kde námorníci po západe slnka, keď sa vzduch schladí, spievajú piesne v neznámych jazykoch. Koľko by mu trvalo, kým by ta došiel?
Stál a díval sa. Len s nevôľou sa po hodnej chvíli obrátil a vydal sa k chrámu, aby sa pridal k ostatným. Postavili ho pred sto, či dvesto rokmi, čo je to v porovnaní s tisícmi rokov? Vošiel bez zvláštneho záujmu o výzdobu, oltár, či vôňu. Jediné, čo ho zarazilo, bolo to, že skupinu turistov, ku ktorej patril, v chráme nenašiel, nejakí návštevníci, tu pravdaže boli, no z jazykov počul taliančinu a nemčinu, a videl samé cudzie tváre. Kde sú? A kde je jeho žena? Rýchlo siahol do vrecka bermúd a nahmatal v ňom mobil, trochu sa mu uľavilo. Okrem toho, nemôžu byť ďaleko. Rozptýlil nepokoj a zo slušnosti sa v kostole poobzeral, bol tu chládok, prinášal úľavu v páľave. Vyšiel von, no svojich ani tu nikde nevidel, len na nádvorí pred fontánkou sedel akýsi Arab zahalený v bielom.
Pohľad na fontánu mu pripomenul, že by sa mohol napiť. Nahmatal plastikovú fľašu, ktorú mal strčenú v ďalšom vrecku, praktická móda, tieto vrecovité bermudy. Vyschlo mu v krku, a v fľaške bolo možno ešte deci. Vydal sa na prieskum po okolí. Rozvaliny Herodovho paláca, ktorého súčasťou bol aj tento novodobý kostol, sa tiahli po hrebeni vrchov. Úzkymi cestičkami v úbočí sa chodilo z jedného miesta na druhé, sprievodca musel jeho skupinku zaviesť niektorou z nich na akési ďalšie posvätné miesto, do jaskyne, kde možno kedysi žil pútnik, alebo sa ukrývali Židia, alebo sa v nej našiel poklad… Zdalo sa, že kdekoľvek sa tu človek pohne, narazí na legendu. Legendy sa vznášali vo vetre, uchovávali sa v zrnkách prachu, voňali, ako starej mamim prázdny flakón, ktorý aj po desiatkach rokov vydáva známu vôňu, možno intenzívnejšiu, ako keď bol kedysi flakón plný, keď ho starý otec kúpil na výročie sobáša od kohosi, kto bol v Paríži. To niečo znamenalo, dostať sa do Paríža, to niečo znamenalo, nechať žene priniesť pravý parfum.
Zase sa v mysli zatúlal, a nehľadal svojich. Prečesával zrakom pustatinu posiatu ruinami. Toto bol fakultatívny výlet za hlbším poznaním, trochu mimo najhlavnejšej trasy turistov, dostali sa sem vďaka mimoriadnym vedomostiam a ochote sprievodcu, oduševneného kňaza. Celkom dolu, na opačnej strane kopca, na jeho západnej strane, videl do kopca stúpať skupinku ľudí, no ani to neboli tí, ktorých hľadal. Takto sem prišli aj oni, pred hodinami, keď ich autobus vysadil pod horou. Ako to, že žene nechýba? Vytiahol mobil, najjednoduchšie bude zavolať, hoci sa mu zdalo sprosté, použiť mobil na tomto mieste dejín. Dvoma ťukmi sa dostal k známemu číslu, a o niekoľko sekúnd počul vyzváňanie – v ďalšom zo svojich vreciek. Dokelu! Vtedy si spomenul, že si požičal manželkin mobil, aby mohol fotiť, keď sa mu vybila baterka vo fotoaparáte. Cvakal, cvakal, všetko to chcel zachytiť, akosi aj tušil, že márne, že tie fotky sa vyvolajú len v jeho duši. Sklapol telefón a váhavo sa obrátil: vráti sa pred kostol, tam, kde sa naposledy videli. To im sprievodca prízvukoval: Ak sa stratíte, zostaňte na mieste, nikam neodchádzajte. Pomaly kráčal, tým spomaleným tempom dával najavo, že ani teraz nestráca dôveru. Na hodinky sa nepozrel, čas tu nemá žiadnu hodnotu, bude popoludnie, ale nakoľko pokročilo? Keď sa priblížil k prostriedku kamenného námestia, všimol si Araba. Stále tam sedel a usmieval sa; usmieval sa naňho spod bieleho hávu, ktorý mu chránil hlavu pred slnkom. Kývol mu. Váhal, či podísť ešte bližšie, v tomto kraji toľkých kultúr a nepriateľstiev. Už bol z toho pomotaný, ako včera, keď poďakoval v obchode po hebrejsky, a chlap mu sucho povedal, že je Palestínčan. Nohy ho niesli k fontáne, a nevediac prečo, zrazu počul vlastný hlas:
„I am lost.“
Arab sa usmial: „I know.“
Chvíľu na seba len tak hľadeli: „Go around the church, behind is a path leading to a crypt. They went there.“
„Thank you.“
Len sa poďakoval, nepýtal sa, odkiaľ vie, koho hľadá, celkom prirodzené mu prišlo aj to, že neznámemu veril. Vykročil, aby obišiel chrám, sotva zahol za múr, uvidel v diaľke dve postavy ako sa náhlia. Spoznal bielu košeľu sprievodcu a trávovo zelené povedomé tričko…a za nimi husí pochod skupinky. Asi si napokon všimla, že jej chýba, do sivo ružového oparu mysle opantanej príbehmi prenikla otázka Kde mám muža?
Necítil hnev, ani nevôľu, doširoka sa usmieval v tieni kostolného múru zaznamenajúc jej volanie: „Kde si, preboha, hľadám ťa.“
„Predsa tu,“ zamrmlal si len tak, popod nos.
Keď sa vrátili na námestie, pozrel k fontáne, aby dal Arabovi aspoň posunkom najavo, že sa našli, poďakoval sa. No pri fontáne nik nesedel, len akýsi tučný chlap v šortkách strkal ruku pod skromný pramienok vody. Obzeral sa, postava v bielom zmizla. Prelud? Nemohol to byť prelud, lebo tie čierne oči spod bielej šatky, tie si nevymyslel. A pamätal si ešte jeden detail, mužove bosé nohy v sandáloch; mal veľké nechty na pohľad pripomínajúce sklo, a túto spomienku nezahaľoval ružový prelud vidín.
„Poď už konečne, všetci čakajú. Tú kryptu si si nemal nechať ujsť, ale veď ti o nej porozprávam…“
Obrátili sa na zostup z opačnej strany vrchu, tam, kde ich čakal autobus.
