Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

Brusel a Liège na jeseň

Radnica Bruselu sa rozhodla zavrieť cafés. Nevôľa, a polemika, čo je vlastne café, a na koho sa nariadenie vzťahuje? Cafés nie sú kaviarne, tie Brusel takmer nemá. Hipsterské, ovankúšované obývačky s rôznymi druhmi alternatív pre mlieko a raw koláčikmi sa presadzujú pomaly. Sú, ale nie je ich veľa. Káva sa tradične pije v brasseries alebo v reštauráciách, či cafés, čo sú však bary. V meste sa objavujú malé espresso podniky, kde si človek buchne baristerské takmer postojačky.

Po istých naťahovačkách sa spresnilo, že nariadenie sa týka všetkých podnikov, ktorých hlavná aktivita nie je podávanie jedla pri stole. Keď som šla v piatok z práce na jogu, Woodpecker v Parc Bruxelles bol otvorený, drevené lavice pod šnúrami svetiel, a stačí si dať k pivu čipsy a pravidlo je viac-či skôr menej dodržané. Dala som si čaj a vzala si ho na lavičku. Rozprašovanie vírusu na všetky strany padá na hlavy mladých, chtivých všemožných a intenzívnych kontaktov. Otvorene sa nehovorí o spoluobčanoch etnických skupín, ktoré vyznávajú život pokope a v uliciach, lebo to je politicky nekorektné, ale padá to aj na ich hlavy. V tomto meste sú desiatky samostatných miest so svojimi zvykmi a pravidlami. Dobrá správa je, že Belgicko má po takmer dvoch rokoch federálnu vládu, a nie sú v nej extrémisti. Tak sa uvidí, ako si poradia.

V sobotu je na Gare Centrale takmer rovnako rušno ako vždy, čakám na vlak do Liège, vedľa stoja tri dámy, starostlivo vyčesané, oblečené a vychystané na návštevu. Nesú veľký darčekový kôš v priesvitnom celofáne, vyzerá to na dary pre novorodené dieťa – dievčatko. Dary a ísť sa pokloniť je spôsob, ako prejaviť úctu, radosť. Nemusel by to byť celofán s plyšovou hračkou, pre mňa, ale dobre. Alebo nie dobre, lebo potrebujeme von z tohto škôlkarského veku, kde čím farebnejšie a šušťavejšie, tým lepšie a polovica kúpeného sa okamžite zahodí.

Koľko ilúzii tu tancuje a poletuje? Devy si vo vlaku primaľovali nechty a pripudrovali nosy a vystúpili tiež v Liège pod kupolou novej stanice. Liège je fajn destinácia – mesto má sútok riek, okolo sú kopce, kostoly, ostrov s výborným múzeom moderného umenia La Boverie, a prvá art déco obchodná pasáž z polovice 19. storočia. 30 kilometrov do Maastrichtu, ďalších 30 na nemeckú hranicu. Francúzsky hovoriace mesto má atmosféru, jemnú pálenku z borievky, mäsové guľky, vafle a kávu a la Liegois, a svoje pivá, ako inak. Keď sme pri tých pôžitkoch a škôlkach pre dospelých. Výstava Andy Warhol, je otvorená až do februára a určite je lákadlom tejto sezóny, prijatá s veľkým záujmom a nadšením, to je cítiť. V  Liège sa radnica rozhodla zrušiť pravidelný festival pouličných umení, so smútkom, ako inak.

A tie ilúzie? Ilúzia, že ma ktosi-čosi ochráni pred vlastnými strachmi. Že peniaze sú moc. Že moc je vyslobodením z komplexov. Že veda a výskum sú tu na to, aby sme žili dlho a šťastne, ako v rozprávke. Ajaj, dalo by sa pokračovať.

Nová kniha je na svete: Variácie záhad, čerstvo v predaji. A len domnelo píše André Aciman o láske. Píše o všetkých možných ilúziách, s akými si ego lásku zamieňa. Neviem, či to autor vie. To je jedno. A je to v poriadku, lebo sú to fajn príbehy.

Ilúzia ma sestru – tou je intuícia, tichá, skromná, tá, ktorú nechávajú doma, keď sa ide na bál. Má rada ticho, teplo, priestor a prijatie. Ilúzia ju má po svojom boku, aj keď o tom nevie, aj keď si myslela, že ju nechala doma a šla na bál sama. A vôbec to nie je Popoluška. Býva v Bruseli, v Liège a kdekoľvek na svete.

Múzeum moderného umenia v Liege

: https://www.laboverie.com/

Kniha A. Aciman: Variácie záhad

https://www.martinus.sk/?uItem=776959

Skvelá krčma na dobré jedlo a pitie:

http://www.maisondupeket.be/peket/

Home at Heart

Late summer evening at The Hofstade lake

In the Leopold´s park in Brussels there is a pond. Ponds are everywhere in town parks; they are this town´s water.  Here, in Leopold´s park, like everywhere, lake birds build nest homes.

In the early September mild late summer sun, we pass the pond and see a nest, and in the nest two biggish turtles are sunbathing. The plate-like surface of their bodies occupies the whole nest. Next to it, the original owner and builder of the nest, running under the name coot (I just checked wiki), tries to catch attention of the turtles; most probably to tell them that he/she is the proprietor. It flops the wings furiously (or so it looks) moves its beak along its body – to no avail. Try to catch attention of a turtle sunbathing! The coot´s kids are circling around waiting for the parent to solve the issue. Quite some associations come with the sight. It brings back a reoccurring dream with turtles I had as a child, a distressing dream. It rises the question: Do birds have egos? A bit of ego, for sure. Here, it clearly looks like a passive-aggressive call for attention. Do turtles have egos? In fairy-tales they pass for wisdom characters usually.

In the town when some close to 200 different nations live whose home is whose is quite a pertinent issue. Home is in the heart, they say.

A homeless guy occupies a spot on the bus station across a fresh-med shop where I like to go – he is usually disguised in a blue princess dress,; a reserve of dresses stocked in a big shopping bag. A drinker, obviously. What might be hidden behind this liking? Did his mum want him to be a princess? Was the love of his life wearing sky blue?

Questions, and no answers. Stories interwoven; stories behind. So, I keep walking, observing, balancing between the world of forms and the pure consciousness. Recently I got introduced into a tool (Access Consciousness):

You have ten seconds more to live. What do you choose to feel? To be?

It sounds crazy, extreme but it is a cool tool. For once – the extreme of it shuts the mind up immediately. Mind shut up, intuition and consciousness come to the foreground. I access the present moment. Then, in the very present moment, I choose to purely be. Energetically, the exercise brings a joyful vibration that is difficult to describe. Also, it is so simple, and can be repeated hundred times a day. Into the silent 10 seconds I usually induce a few words: Abundance. Quiet mind. Love and loved. Generosity. The mind quickly slips into the usual mode of searching for “problems” that it can solve. But again: You have 10 seconds…

Fun.

And as life loves to unfold in counter points, like music, I have finished reading a novel A Little Life by Hanya Yanagihara. Though almost unbearable, it is also a novel of love in various forms. It confirms that we cannot fix anybody. We are not here to fix or save anybody. That is the up-cycled fairy-tale that we pass from generation to generation. I cried and admired the purest narration style. It deserves to be among the 100 best by Guardian. https://www.theguardian.com/books/2016/jan/20/a-little-life-why-everyone-should-read-this-modern-day-classic

Also finished 5 seasons of greatly admired Peaky Blinders about the inability to escape the traumas and unhealed wounds by our will.

Never mind. There are tools, there is the realm of pure potential. Healing is possible, natural, and free. Plus, it induces life with sense and purpose and meaning and adventure.

Seasons twisting…

The next day, the turtles are gone. I imagine they just slipped to water when the sun went down.

Charleroi v hlave

Leto za vrcholom. Návrat z dovolenky a do práce a v hlave ten známy monológ: Prečo tráviť dni v úrade, keď ich dokážem zmysluplne naplniť aj inak? Adaptácia, jeden deň augustovej polo-nudy na ambasáde, a vzápätí zmení dynamiku dní prípad J. Chovanec, človeka, ktorý zomrel na následky policajného zásahu v roku 2018. Prípad nie nový, v počítači je jeho zložka a tá zrazu ožije a vyskočí na rovné nohy, hoci pán Chovanec už na rovné nohy nevyskočí. A ja si prestanem klásť otázky, prečo som tu. Ego na chvíľu zavrie hubu, my sme tím, podvečer unavený tím.

Charleroi a okolie. Boli to policajti zo Charleroi, Pán Chovanec zrejme jedinec na autistickom spektre (moja hypotéza), neštandardný pre bežné normy prijaté v našej spoločnosti. Charleroi je drsné mesto. Kedysi mesto baníkov a banských magnátov: čierne zlato, talianske reštaurácie a známe obchody s topánkami, na ktoré si Taliani potrpia. Mnohí baníci totiž pochádzali zo Sicílie, doviezli ich na prácu, negramotných, húževnatých, hľadajúcich obživu. Banská tragédia v Marcinelle roku 1956, kedy výbuch uväznil a usmrtil stovky mužov. Moja známa, učiteľka francúzštiny Innuncia, pochádza z komunity talianskych baníkov a vraví, že na Sicílii niet rodiny, ktorá by tam niekoho nestratila. Potom bane nadobro zavreli, Valónsko schudobnelo, Charleroi schudobnelo, stalo sa z neho tmavosivé zachmúrené mesto, kasína, krčmy, tak si ho pamätám z rokov 2007-2010.

Medzitým tu vzniklo ono známe letisko – Brusel juh, hoci od Bruselu ho delí viac ako 40 kilometrov kukurice. Stojí za to po pristátí zájsť do mesta Charleroi a obzrieť si ten amalgám bohatstva, chudoby, potlačeného aj vybuchujúceho hnevu, rozpadu a obnovy.  

Nejdem posudzovať zasahovateľov, ktorí zapríčinili smrť pána Chovanca, mne sa nezodpovedajú. Stať by sa to mohlo aj inde, ale stalo sa tu. A svedomie máme všetci. Svedomie, ako láska, nie je selektívne, a je to pre mňa najkrajšia myšlienka z českého filmu o V. Havlovi. Pre mňa tento axióm potvrdzuje mystérium sveta, to, že naša myseľ, a táto fyzická realita, sú len drobným aspektom, dierou v opone, ktorou vieme vyzrieť von,.

Som ovplyvnená aj tým, že sme to raz v Charleroi skoro schytali, dve baby s foťákom, pritom len zvedavé. Na chvíľu som pocítila ten bezprostredný strach zoči-voči fyzickej agresivite, strach prvej čakry.

Šialené konanie policajtov a policajtky voči mužovi v strese. Nevie, čo to spustil. Je to hyperbola, drak utrhnutý z reťaze, potláčaná bolesť, ktorá vyrazila štupeľ. Predkovia, ktorí prežili život na nezamestnaneckej podpore, sociálna nerovnosť, strata sebadôvery..

Je mi ľúto, keď vidím to video z cely. Je mi ľúto, lebo toľko energie dávame do pamätníkov Holocaustu, pripomíname si hrdinov a?

Ľudí v autistickom spektre bude asi pribúdať, homo sapiens sa mení, hoci prvotným drive-om sú stále dolné, animálne čakry, právo prežiť a cítiť, áno, aj cítiť bolesť. Lenže toto právo je po tisícročia manipulované, potláčané, a tak to potom vyzerá. Na lajnu koksu sa blíži nos, ktorý nevie, že je dych, a vedomie a potenciál všetkého. Nos to vlastne vie, ego a strach to nevie. Ja teda s kokaín line skúsenosť nemám, toto ide z predstavivosti, ale tisíc spôsobov potláčania bolesti mi umožňuje cítiť s celou tou partičkou v cele v Charleroi. Potláčala som kedysi bolesť rôznymi spôsobmi: prejedaním, nejedením jedením sprostostí, ignorovaním prirodzeného rytmu, pasívitou, lenivosťou, citovým vydieraním, posadnutosťou výzorom, nástojením na vlastnej pravde, a to je len pár stratégií na ilustráciu. Nedokážeme sa zmeniť z vôle ega, aspoň nie naozaj, dokážeme sa však zakoreniť v prítomnej chvíli a priniesť do nej vedomie. Zvedomené, nástroje seba-zachovania a seba-deštrukcie stanú sa dvoma stranami tej istej mince. Dovolím všetkému byť: horkému, sladkému, ľahkému, ťažkému, veselému a tragickému… sú to uhly pohľadu, zlomky príbehov, dôkazy hravosti zmyslov.

A tak utíchla polemika v mysli, či tráviť dni v úrade alebo seba-zamestnaním sa. Je to jedno, v oboch budú okamihy vzletné, nudné, napäté aj veselé, plné zmyslu a niekedy nie. Vytiahnuť znova zložku Chovanec, odpovedať na telefonáty, maily, dúfajúc, že rodina dostane vďaka práci vyšetrovateľov a advokátov odškodné, ak peniaze dokážu toto urobiť. Hej, aj peniaze sú sloboda, radostné pípnutie karty v obchode s pocitom, že áno, že je dosť na olivy aj syr aj víno a dosť podeliť sa. Chudoba je hnusná. Charleroi sa mení, no stále je to drsné mesto ukrývajúce zranené dieťa.

Za návštevu stojí banské múzeum, múzeum fotografie, kanál spájajúci mesto s Bruselom a ďalej prístavmi, okolité ruiny priemyselných podnikov, ale aj centrum samotné, kde sa veľa búra a stavia. A dodnes sú tu vraj najlepšie talianske reštaurácie a obchody s topánkami.

Nejdem skončiť s tým, že joga je odpoveď, rozumiem úplne aj postoju Prdím na jogu. Ja síce nie, ja sa na tú podložku postavím alebo zvalím asi aj posledný deň života, no ciest je nespočetne. Môžem vnímať bolesť všetkých ako svoju len vtedy, keď tú svoju prijmeme za svoju. A má zmysel hľadať odstup od vlastnej story v hlave, lebo je tak veľmi tvorená čriepkami zadretými do psychiky, trieskami uväzneným v koži, nervoch a svaloch, pochádzajú z detstva a z predchádzajúcich generácii.

Venujem skupine Feel, Syse aj baníkom, ktorými sme.

http://www.museephoto.be/

http://www.leboisducazier.be/

Nájdené

Chystala som sa tento víkend napísať nový blog, keď mi zrak padol na dokument v počítači starý viac ako šesť či sedem rokov. Otvorila som ho zo zvedavosti – taký, aký je, nie je na zverejnenie, ale niečo by som z neho rada zdieľala precedené cez prítomný okamih. Rámujem ho teda prítomnosťou, hoci aj tá už je minulosť:

Šla som dnes do práce na bicykli, krížom cez Etterbeek po cyklistickom chodníku popri bulvári generála Jacque, kopírujúc trasu električky 7. Sčasti je dláždená mačacími hlavami, na ktorých bicykel (skvelý, ručne montovaný, z Holandska) hrkoce a naskakuje. Až pred ambasádou som zistila, že mi z nosiča spadla taška – nie hlavná taška s „dôležitosťami“, ale predsa, bol v nej denník, obsahuje tajomstvá tohto roku, okrem toho kódy, čísla, odkazy a všeličo možné.

Vysadla som teda znova na bicykel (v sandáloch na podpätkoch) a vracala som sa po svojich stopách. Prešla som takmer dve tretiny, potom som to obrátila, a v duchu prenechala tašku osudu. Hádam ju niekto len zahodí v obave z vírusov, v lepšom prípade, na prvej strane vždy napíšem meno a telefón, takže by mi ju mohol nálezca aj vrátiť. A znova som šla popri trati električky, koľajnice sa leskli v rannom slnku, slabšia letná špička doznela, takže takmer žiadne autá na dohľad. Ďaleko pred sebou som zbadala medzi koľajnicami čosi biele. Buď prejdený holub, vreckovka alebo?

Bola to plátnová taška, spučená, a v nej zošit, nepoškodený.

No marilo sa mi, že som tam ráno doma dávala viac ako jednu vec…

Späť k starému dokumentu z počítača, má názov Hľadanie. Vznikol v náročnej situácii, auto-terapeuticky.

„Spisovateľka,“ povedala som komusi z kamarátov mojich rodičov, keď sa pýtali, čím budem, keď vyrastiem. Jedna z obligátnych otázok, tá druhá – Máš radšej mamu alebo otca? – bola len takou skúškou, či dieťa odpovie správne: Oboch! Dodnes neviem, prečo sa to všetci pýtali.

Čím budeš? mi nespôsobovalo nijaké zaváhanie. Vedela som, že odpoveď je pravdivá a motivácia správna, nešlo o snahu ohúriť.

Skôr, ako som vedela naozaj písať, zapĺňala som stránky haky-baky písmom, čiarkami, slučkami a bodkami. Výsledok ma uspokojoval, strana plná tajomných znakov. Potom som sa naučila čítať a písať. Neustále som čítala, nutkavo, často dokola tie isté obľúbené knihy. Pred očami mi rástli svety.

„Pozri, Katka, mlyny!“ ukazovala mi mama nadšene, keď sme cestovali po obdivovanom Západe. Nos som mala zaborený v Anne zo Zeleného domu, duchom som bola na Ostrove princa Eduarda a mlyny za oknami auta ma nezaujali. Mama nechápala. Príhoda sa stala rodinnou anekdotou.

Ako malá som napísala pár básničiek, v puberte sme s kamarátkou písali román na pokračovanie: o dvoch kamarátkach a ich láskach. Všetko také triviálne, predpokladateľné, málo originálne..

Skutočné povolanie sa rodí ťažko. Hlboko skryté pod nánosmi seba kritiky, posudzovania a odsudzovania, pochybovania a lenivosti. Prečo? Lebo aj to má svoj zmysel...

Toto je kúsok z textu, ďalšie časti hovoria o detských traumách, a nepatria sem. No hojenie tráum, vlastných aj medzigeneračných je témou dneška.

V zošite prejdenom električkou je veľa o traume z opustenia. Dlho som o nej nevedela, bola gniavivou, nutkavou, dobre známou podprahovou bolesťou, s ktorou som sa naučila žiť. Nikto z dôležitých ľudí ma v detstve neopustil, a tak som jej dlho nerozumela. A možno ani netreba, poznanie mysľou je vždy len fragmentovité, lepšie si pamätá telo, priamejšia je cesta cez pocity a city. Sčasti je to určite trauma predkov a vojny, všetky tie pretrhnuté vzťahy, drámy odchodov, neistota návratov… Myslím, že si ju nesieme všetci.

No nedávno mi tieto dni docvakol celkom iný aspekt, asi podstatnejší: nejde o traumu opustenia niekým iným. To ja som sa opustila, keď som časti svojej osobnosti chcela vytesniť, zmeniť, ignorovať, zotrieť, skrátka, zbaviť sa ich. Nedá sa. A tak som ich skúšala opustiť. Aha-moment.

Asi stačí. Asi viac nateraz netreba.

Popoludní som šla z ambasády domov, bicykel, sandále, všetko je rovnaké, svetlo je iné, deň pokročil, každý rozhovor, každé jedlo, každá vybavená vec, nás pretvárajú. Cez deň som prišla na to, čo bola druhá vec v plátnovej taške: moja kozmetická taštička. Prišla som na to, keď som chcela vytiahnuť lesk na pery alebo zrkadlo, veci, bez ktorých je deň v úrade neznesiteľný. Hrkocem popri trati sedmičky, ale ešte o dosť vyššie od miesta, kde ležal zošit. Na mieste, kde sa križuje na bulvári Louise sedmička s osmičkou, je čosi povedomé. Prázdna taštička na franforce, so šmuhami rúžu.

Britský seriál Peaky Blinders  skvelí herci, Anglicko v roku 1918, po Veľkej vojne. Chuť žiť a nemožnosť zotrieť s blatom zákopov aj rany duše. Blato, smrť a strach sú zároveň psychologický drive, surový materiál, predpoklad transformácie.

A rada by som toto prepletanie teraz nechala doznieť do ticha, ale ešte jedno zistenie, ktoré ma oslobodilo tieto dni:

Nepotrebujeme opraviť. Nepotrebujeme byť opravení. Nepotrebujeme sa opravovať. Skrátka, nepotrebujeme opravu. Objavujeme sa, a to je hojenie.

Ants Not?

„…We are like ants; we all walk with the overwhelming burden of lives on our heads. “

Rosa Montero, Las Lágrimas en la Lluvia

The quote feels heavy, it comes from an excellent sci-fi book by excellent Rosa Montero.

Nevertheless, we are not ants, and there is a way out of the mind slavery. There are ways, uncountable unique ways, I am repeating myself as a reminder not to think mine is the only one. Yoga is not the only one, it is, though, an excellent one.

Get to know the body leads to getting to know its sensations, getting to know the energy of sensations leads to the caves guarded by the Soul. From the caves we lift to the realms of pure inspiration, we realize creative potential of each moment, and instead of getting overwhelmed, we acknowledge all that is and we are ready to descend to the caves again, and again. Planting each foot consciously in standing postures, we feel the roots, knowing the gravity, we learn to fly. Yoga brings along a glow, a deep joy of saying yes to the presence. Egos transcended, not erased, not ignored, not humiliated, not boosted. The effort melts into non-effort.

I like the metaphor of two minds: the jumpy, conflicting one, and the other one, that gets into the foreground with the yoga practice: the calm, cool and deep mind lake of wisdom, connected to all that is.

Standing by the balustrade, pelvis strapped in a belt to feel the lightness when some gravity is lifted, aware of psoas muscles, the humble muscles of the soul, enabling to bend back, but also to walk. Simply walk. Or stand.

Outside, a bustling Friday afternoon town in Het Muntpunt opera area; shoppers, commuters, partygoers, waiters, parents, children, lovers, drunkards, and others. A very urban setting; meadows, and hills of my previous summers far away. Feels all right and home, too. Embracing duality to experience wholeness. No light without a shadow. Gold shimmers most beautifully in the dark.

Behind any human need is a Soul´s need to be accepted, to be acknowledged, honored, heard. It dawned on my rather recently. Either this true need gets fulfilled, or it comes out in various compensation strategies, disguised as cravings, attachements, or avoidance, for the matter. Desire is fire. Light is light. There is a way to know without knowing – through paying attention, through tuning to the presence, through taming, letting go, welcoming, letting go again.

In the fire of the practice, pride metamorphoses into grace.

Grateful to all the teachers, now especially grateful to B.K.S for his legacy to humankind, as this blog is inspired by Simon´s class on Friday in Brussels. I remember one awkward holiday stay in Bulgaria six or seven years ago? On the verge of a major break-up, reading Light on Life on a crowded beach, I felt so close the author, Mr. Iyengar. Then, when we returned to Brussels, I learnt he died those very August days.

Nothing real ever dies, the wisdom traditions say.

Glimpses into B.K.S. yoga in the yoga journal article:

https://www.yogajournal.com/lifestyle/light-on-iyengar

BYP yoga studio at the heart of Brussels:

https://www.b-y-p.be/default.aspx

Fly high, dive deep

Approaching Plankendael ZOO on a clear, hot day of this year midsummer. Only later will we realize how strong the sun comes down on us. We are about to revisit childhood: all adults, or verging adulthood, we enter the ZOO with the anticipation of infants. Blue sky, white clouds, storks flying high above, many of them. Their nests are on all possible elevated platforms of ZOO constructions. The energy of procreating, the nests, the families, remarkably like visitors here.

Under huge domes less lucky birds: vultures, pecking on mice bodies. They get enough food, they do not get the freedom to hunt, to fly, to follow their instincts. Are they aware of repulsion they stir in human visitors? In nature, the cleaners are vital, noble, essential. In our human-illusionist-manipulating world, they are despised. They remind us of death we want to shut off, not aware that with death, we are shutting off life, too.

Vultures should not be here; they should fly and find their own food.

Primate sector gets the most attention, of course. Breast-feeding, flea-searching, monkey summersaulting, it resembles a playground on a Sunday afternoon. Only, these guys cannot leave anywhere.

Plankendael is a dreamy place, a botanical success. Some hundred years ago, similarly, they brought a group of native people of Congo to Belgium to show them around. Some of them died, of distress, confusion, cold, sadness. This year, the King of Belgians apologized to the Congo people for the first time.

ZOO´s are remnants of colonial past. Even though they have been progressively transformed into more liveable, acceptable places. Even though they do a job of preserving close to extinct species. Mind-ego-bound elitist society conquered, penetrated, exploited, destroyed their habitats. Now, we would so much love not to deal with consequences.

The world wisdom traditions, all of them, warn us what happens when ego goes untamed. They provide the tools to harness, to yoke, to master ourselves, so that transformation is allowed. Love is a binding force, not a sentiment. We are all different aspects of oneness. We mirror each other.

Then, in hands of religions, dogmas develop, and it all gets f-up. Good/bad, virtuous/villain, pretty/ugly.

The present moment is always an opportunity to glimpse beyond – to dive deep. Dive, descend, travel to the caves, and then rise high. Only to dive deep again.

The duality is here: lost and found. Known and unknown. We are capable to unite them, and thus to become whole.

A cold beer under thick trees. C-19 rules are still there, disinfectants and masks.

Some ZOO inmates look happy, and I believe there will be less and less of those really unhappy ones here. Only because they simply do not hold on. Cage is no place to an animal that roams hundreds and thousands of kilometres.

The storks are flying high, above the Flemish countryside, they are free. We are the storks. We are also the imprisoned vultures.

We leave when the ZOO is about to close for the day, evening still far away on midsummer. We are sun-stroked, despite the fact we moved in a shade for a good part of the afternoon.

I dream of cool, deep lake swim.

For deep-water dreamers, check out: www.soulspelunker.com www.lonerwolf.com and the books by Anodea Judith.  

Plankendael ZOO: https://www.zooplanckendael.be/en/

Current read:

Rosa Montero: Lágrimas en la Lluvia. The original is Spanish, translation might be available, or I hope so. It is a crime story in futurist technology-overrun society. A real shaker. Tears in the rain, a quote taken from the Blade Runner. Tears are water. Tears are Love.