Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

Ants Not?

„…We are like ants; we all walk with the overwhelming burden of lives on our heads. “

Rosa Montero, Las Lágrimas en la Lluvia

The quote feels heavy, it comes from an excellent sci-fi book by excellent Rosa Montero.

Nevertheless, we are not ants, and there is a way out of the mind slavery. There are ways, uncountable unique ways, I am repeating myself as a reminder not to think mine is the only one. Yoga is not the only one, it is, though, an excellent one.

Get to know the body leads to getting to know its sensations, getting to know the energy of sensations leads to the caves guarded by the Soul. From the caves we lift to the realms of pure inspiration, we realize creative potential of each moment, and instead of getting overwhelmed, we acknowledge all that is and we are ready to descend to the caves again, and again. Planting each foot consciously in standing postures, we feel the roots, knowing the gravity, we learn to fly. Yoga brings along a glow, a deep joy of saying yes to the presence. Egos transcended, not erased, not ignored, not humiliated, not boosted. The effort melts into non-effort.

I like the metaphor of two minds: the jumpy, conflicting one, and the other one, that gets into the foreground with the yoga practice: the calm, cool and deep mind lake of wisdom, connected to all that is.

Standing by the balustrade, pelvis strapped in a belt to feel the lightness when some gravity is lifted, aware of psoas muscles, the humble muscles of the soul, enabling to bend back, but also to walk. Simply walk. Or stand.

Outside, a bustling Friday afternoon town in Het Muntpunt opera area; shoppers, commuters, partygoers, waiters, parents, children, lovers, drunkards, and others. A very urban setting; meadows, and hills of my previous summers far away. Feels all right and home, too. Embracing duality to experience wholeness. No light without a shadow. Gold shimmers most beautifully in the dark.

Behind any human need is a Soul´s need to be accepted, to be acknowledged, honored, heard. It dawned on my rather recently. Either this true need gets fulfilled, or it comes out in various compensation strategies, disguised as cravings, attachements, or avoidance, for the matter. Desire is fire. Light is light. There is a way to know without knowing – through paying attention, through tuning to the presence, through taming, letting go, welcoming, letting go again.

In the fire of the practice, pride metamorphoses into grace.

Grateful to all the teachers, now especially grateful to B.K.S for his legacy to humankind, as this blog is inspired by Simon´s class on Friday in Brussels. I remember one awkward holiday stay in Bulgaria six or seven years ago? On the verge of a major break-up, reading Light on Life on a crowded beach, I felt so close the author, Mr. Iyengar. Then, when we returned to Brussels, I learnt he died those very August days.

Nothing real ever dies, the wisdom traditions say.

Glimpses into B.K.S. yoga in the yoga journal article:

https://www.yogajournal.com/lifestyle/light-on-iyengar

BYP yoga studio at the heart of Brussels:

https://www.b-y-p.be/default.aspx

Fly high, dive deep

Approaching Plankendael ZOO on a clear, hot day of this year midsummer. Only later will we realize how strong the sun comes down on us. We are about to revisit childhood: all adults, or verging adulthood, we enter the ZOO with the anticipation of infants. Blue sky, white clouds, storks flying high above, many of them. Their nests are on all possible elevated platforms of ZOO constructions. The energy of procreating, the nests, the families, remarkably like visitors here.

Under huge domes less lucky birds: vultures, pecking on mice bodies. They get enough food, they do not get the freedom to hunt, to fly, to follow their instincts. Are they aware of repulsion they stir in human visitors? In nature, the cleaners are vital, noble, essential. In our human-illusionist-manipulating world, they are despised. They remind us of death we want to shut off, not aware that with death, we are shutting off life, too.

Vultures should not be here; they should fly and find their own food.

Primate sector gets the most attention, of course. Breast-feeding, flea-searching, monkey summersaulting, it resembles a playground on a Sunday afternoon. Only, these guys cannot leave anywhere.

Plankendael is a dreamy place, a botanical success. Some hundred years ago, similarly, they brought a group of native people of Congo to Belgium to show them around. Some of them died, of distress, confusion, cold, sadness. This year, the King of Belgians apologized to the Congo people for the first time.

ZOO´s are remnants of colonial past. Even though they have been progressively transformed into more liveable, acceptable places. Even though they do a job of preserving close to extinct species. Mind-ego-bound elitist society conquered, penetrated, exploited, destroyed their habitats. Now, we would so much love not to deal with consequences.

The world wisdom traditions, all of them, warn us what happens when ego goes untamed. They provide the tools to harness, to yoke, to master ourselves, so that transformation is allowed. Love is a binding force, not a sentiment. We are all different aspects of oneness. We mirror each other.

Then, in hands of religions, dogmas develop, and it all gets f-up. Good/bad, virtuous/villain, pretty/ugly.

The present moment is always an opportunity to glimpse beyond – to dive deep. Dive, descend, travel to the caves, and then rise high. Only to dive deep again.

The duality is here: lost and found. Known and unknown. We are capable to unite them, and thus to become whole.

A cold beer under thick trees. C-19 rules are still there, disinfectants and masks.

Some ZOO inmates look happy, and I believe there will be less and less of those really unhappy ones here. Only because they simply do not hold on. Cage is no place to an animal that roams hundreds and thousands of kilometres.

The storks are flying high, above the Flemish countryside, they are free. We are the storks. We are also the imprisoned vultures.

We leave when the ZOO is about to close for the day, evening still far away on midsummer. We are sun-stroked, despite the fact we moved in a shade for a good part of the afternoon.

I dream of cool, deep lake swim.

For deep-water dreamers, check out: www.soulspelunker.com www.lonerwolf.com and the books by Anodea Judith.  

Plankendael ZOO: https://www.zooplanckendael.be/en/

Current read:

Rosa Montero: Lágrimas en la Lluvia. The original is Spanish, translation might be available, or I hope so. It is a crime story in futurist technology-overrun society. A real shaker. Tears in the rain, a quote taken from the Blade Runner. Tears are water. Tears are Love.

Mucha, aj lastovička, aj ja

Fotka: Time Lapse (Cloude Shine), Ján Valík, olej na plátne

„Prečo zostávať vo väzení, keď sú dvere dokorán?“ Rumi.

„Pozícia v joge sa začína vtedy, keď z nej máme chuť odísť.“

Oba citáty prileteli tieto dni, oba provokujú, oba sú ľahké, a pritom vôbec, oba môžu byť intelektuálnym cvičením v dobrej debate, ale aj bránou k meditácii. A pri oboch sa dá usmiať.

Vždy ma rozčuľovala mucha, alebo iní hmyz, uviaznutý v interiéri a márne hľadajúci otvor, ktorým by unikol. Hoci často je v danej miestnosti možností úniku neúrekom, hmyz naráža na sklo, zúrivo bzučí a skúša to znova a znova. Moja stará mama v takej situácii zobrala utierku alebo placačku a skrátila muchino hľadanie bez zaváhania. Časy sa menia, aj muchy sú dnes vzácnosť. Keď vidím lastovičky križujúce letné nebo, hovorím muche, vyleť moja, potrebujú ťa. Lenže rovnako aj lastovička či sýkorka omylom priletená do izby ťažko hľadá cestu von, hoci vtáky sú známe skvelou orientáciou. Panika a strach znemožňujú vidieť cestu.  

Je toto ľudský dôvod zotrvávania vo väzení (mysle)? Áno, ale myslím, že nie je jediný. Väzenie dokáže byť pohodlné, je to známe prostredie, čo sa o tom tam vonku nedá povedať.

Raz, dva razy v týždni som opäť v joga štúdiu, a nielen doma na podložke. Keďže sa všetko pomenilo, namiesto piatkovej ashtangy s Krysztynou je tu Simon a iyengar – postupné vchádzanie do asány, každý krok presne odprevádzaný pozornosťou, desiatky detailov. A tu ten druhý citát naberá zmysel. Pretože zostávať v pozícii, ktorá nie je dokonale postavená, vedená dychom a pozornosťou, znamená ubližovať si, znamená nerešpekt k telu, k životu.

Avšak – keď je v pozícii prítomnosť a vedomie, pozorujem: Kto chce prvý opustiť asánu? Myseľ, lebo sa nudí? Telo, lebo svaly či šľachy protestujú? Strach? V stojke, či zaklonenom bojovníkovi je strach určite prvý podozrivý. Práve preto má rituál jogy taký fyzický a metafyzický význam.

Slobodná vôľa je odísť z akejkoľvek pozície, ktorú necítim ako správnu. Slobodná znamená, že sa rozhodne vnútorný učiteľ, intuícia, a učiteľom je aj samotná asána. Hojdačka: príjemné, nepríjemné, dobré, zlé, a všetky ďalšie duálne energie, sú tu, a je nezmysel snažiť sa ich zastaviť, zrušiť, potlačiť, odmietať, ničiť. Ktorákoľvek z týchto stratégií je muchino plieskanie do zavretého okna či splašené poletovanie lastovičky v izbe.

Z duality však možno vyrásť, možno sa z nej vymaniť prijatím prítomnosti, a to je okamih, keď od dvier cely zavanie čerstvý vzduch a prítmie pretne lúč svetla a oboje ukáže cestu von. Lastovičke aj muche sa to často podarí, a vtedy nezaváhajú, v ich lete je víťazoslávne „I made it!“ Vôbec nezapochybujú, že tam, na slobode je to ono. Lastovička možno uloví práve tú muchu, to už je iná story.

Ľudská myseľ chce však tú slobodu najprv nejako poznať, vyhodnotiť, či stojí za to vyletieť, či je nekonečno možností lepšia voľba ako istota známych stien. V tejto dobe sa veľa meria, odhaduje, predpovedá, vyhodnocuje, a mne sa  vidí, že to len posilňuje neistotu a váhanie, teda strach. A tak si znova a znova vytváram situácie čistej zvedavosti a pozývam na podložku neznámo. Nemusím vedieť, nemusím ani vedieť, či a o koľkej bude prehánka alebo búrka, keď chcem ísť na výlet. Nasledujem intuíciu, občas si plieskam hlavu o sklo, občas slobodne letím.

Rozumiem ľuďom, čo jogu vyskúšajú, a potom nechajú tak. Je v poriadku cvičiť pre ten pocit “fajn, reset, pohoda”. Zo skúsenosti – keď človek prijme jogu ako rituál, fajn reset a pohoda sa stanú vedľajším, hoci stále príjemným účinkom. Podstata je Dych a Dharma.

Vlci. Wolves.

Prvá joga v štúdiu po uvoľnení opatrení. BYP v centre Bruselu, neďaleko opery, naozaj v srdci, aj v mojom, lebo je to celkom obyčajné, príjemné miesto. Po dvadsiatej sérii dosky-psy-anjane, povie José, učiteľ známy svojimi veselými tanečnými zostavami a nekonečným počítaním do 8:

“Sme oficiálne von z úkrytov. »

Oveľa menej ľudí ako inokedy, takmer samé známe tváre.

Štúdio sa nachádza v rožnej budove s výhľadom na zmätok bruselských domov : pompéznych klasicistických a úzkych, na seba prilepených stavieb. Kedysi tu bolo kníhkupectvo, uvedomila som si to až po rokoch, ako sem chodím na jogu. Áno, bolo to anglické kníhkupectve a pamätám sa, že som sem pred pätnástimi rokmi prišla s pomocou mapy a s pocitom svetáckosti a stratenosti. Dodnes sú v spoločných priestoroch knihy, ktoré si možno požičať alebo vymeniť.

Nedávno v ulici otvorili food court,volá sa Wolf. Ako inak, toto je je ulica Fossé aux Loups, Wolvegracht, obľúbená vlčia symbolika. Food court je umiestnený v budove, ktorá bola kedysi bankou-sporiteľňou s citátmi trezorov v interiéri. Zrkadlá, zákutia a nesúrodné plochy.

Čo alebo kto nás zachráni pred otroctvom mysle a emocionálnej hojdačky ?

Univerzálna otázka, dobrodružstvo hľadania odpovedí je nespochybniteľným a jedinečným právom každého z nás. Začína sa vždy tým, že si čosi nájde cestu do vedomia.

Jednu cestu nájdem vždy : Na podložku.

BYP – joga a Pilates v centre Bruselu:

https://www.b-y-p.be/

___________

The first yoga at the BYP studio after the lockdown, I have always liked the place because it is so common, non-fancy friendly, plus located in the Muntpunt area, so really at the town heart. After the twentieth series of plank-dog-launches, José, the teacher famous for his funky swinging classes, says:

We are officially deconfined.

Much fewer people still in the class, many familiar faces.

The place is located on two-floors of a corner building overlooking the melange of Brussels styles houses: pompous classic, narrow-goofy and more. It used to be a bookshop, which I realized after a few years of attending yoga here. Right, here used to be an English bookshop and I remember being here 15 years ago following a map and feeling very metropolitan and lost at the same time. Bookshelves in the common areas are still holding a few copies to be borrowed or swapped.

Recently, a food court has been open in the street, called Wolf. Of course, this is the Fossé aux Loups street, Wolvengracht, that is why, wolf symbolic is close to my heart. The food court is in the former savings bank and the decoration quotes underground bank treasury equipment. Plus mirrors, messages and miss-matched surfaces.

What or who can save us from the slavery of mind and the emotional swing?

The question is universal, the quest for the answer is a unique one. It starts with something finding the way into the awareness.

I know I always find one road: the one to the yoga mat.

The yoga and Pilates studio in the heart of Brussels:

https://www.b-y-p.be/

Birds, Books, Fire

Swallows flying swiftly across the deep blue sky, many of them, producing the high-pitched and still soft sound that can bother nobody. Not like pigeon cooing that some like and others hate, unlike harsh calls of crows. The roofs are red, the colour combo of the Mediterranean in Brussels.

Earlier in the week I drove Alex to a coach and a therapist outside the town; Alex navigating us on the smartphone, calm and poised, wearing two layers of clothes more than me, because his energy is cooler, he takes heat without any apparent disturbance. I have been learning to live with the strong inner fire and learning to cope with the hot season, to the point I now enjoy its strange discomfort, like when one lets a beloved person coming close, with smells, senses and all, knowing it may be too much, but it is a gift, such a gift.

The road takes us to a hamlet outside the town of Nivelles, the house is on the hill, overlooking Wallonie countryside. What the heck is Wallonie? I would ask if I were not living in this part of the world. A stretch of land between Brussels and the frontier to France, now closed. A land of soft sounding names, canals, boulders-remnants of mine digs, villages built in slate. Anyway, back to the hill, and the house. It lies on the Compostela route, we see church and monastery structures, fields with cows, meadows with horses, there are houses, sheds, barns, outhouses, a human-touched landscape.

The therapist we come to is a well-built, rusty hair and skin guy Alex knows and I let the two of them do whatever it is that comprises this therapy. I am not anymore overwhelmed by different body-energy techniques, I have tried a lot of them. For me, they are tiny keys or tiny lights, each brings a shift, even if a very subtle one. The guy, Phillipe, indicates a path to the river – I can take a walk in the meanwhile. And of course, welcome to take their dog, a sweet intelligent golden retriever. She walks beside me in the warm afternoon light, content, non-demanding, a perfect companion. At some point I have to take off the sandals not made for this kind of a road, sharp little pebbles piercing painfully into my bare feet, but I do not mind, there is the wind, the dirt, the dog, the river, more a brook to Slovak standards, and the freedom of being. A few kilometres from here there are shopping strips, highways, roundabouts, outskirts and all the urban noise, but here, a Viking legend for a moment. My companion would like to have a dive, but, first, the owner told me not to let her as she has a cut in her ear done by another dog, second, no chance to get to the water, because it is hedged everywhere. Never mind, her calm eyes say, and for a moment she goes off the path into a cool shade where earlier in the season a tiny canal flew, dried after the weeks of this again dry spring.

Some rain will come, it will one day or night, patience. She cools herself off, and we continue. When I drop her leash, she takes it and carries it herself. We come back early, the dog is coming home. Me? I lie down into a lazy bag on the lawn and muse: these guys have all I long for, open spaces, animals, a spacious cool house. I love my urban reality, so this is a kind of complement tone for my soul. A silent gratitude I have known this so intensely. The garden has a circus display: an old iron bed, a cart on wheels, again, it is me, part of me.

“We have elderly horses here, it is a kind of an old-horse-home,” Phillipe says later when they emerge on the threshold with Alex. Alex with an all-knowing smile. When leaving, I see the lady of the house: she is standing on the edge of the meadow, forehead propped against the long nose of a horse, both silently immersed in each other´s presence.

The sacredness of touch. Touching the soul by touching the present moment.

Reading: The Dutch House by Anne Patchett. Recommended by my friend Emma. Many years ago, we met over books (and wine) and the conversation continues. Often, many miles lie between us, nevertheless, we never lost each other. The novel is a subtle narration of Danny whose mother walked out of the family. Danny´s special bond with his sister Maeve, the magnetic spell of the old house where they used to live, inner callings and attachements, parenthood, family ties…Woman leaving behind her children is a strong myth. How can any woman cut off the strong string of motherhood? The narration is charged with beyond the words energy. The author, Ms. Patchet, co-owns The Parnassus Books in Neshville, Tennessee. Here is the author´s website:

http://www.annpatchett.com/

With the Writing Brussels group, we have created a sequence of stories around a quarantine clandestine bar on the Avenue Couronne in Brussels. Here is one by Gaelle, catching the atmosphere of the C-experience at the essence – some time long ago, our reality was denied and we lost the trust in ourselves. But never completely:

https://writingbrussels.com/2020/05/27/the-kid/

Mary Oliver, a poet, also through Emma. I have chosen this one poem, because it has a bird theme and the always fresh theme of starting, starting again:

https://www.poetryfoundation.org/poetrymagazine/browse?volume=160&issue=4&page=2

Slová, spomienky, štrbiny

Foto: Slávny usmievajúci sa anjel z remešskej katedrály.

Tieto moje blogy vychádzajú z potreby hľadať, čo sa dá povedať slovami, z mojej potreby písať, z možnosti nekonečných príbehov, ktoré vnímam. Väčšinou nepíšem o tých “najsilnejších” zážitkoch daného obdobia, ktoré prejdú nervovou sústavou ako dlhá vlna a švihajú ešte dlhším chvostom, ani nie o svojich “ťažkých” témach. Pozorujem, vnímam a píšem vtedy, keď je myseľ jasná, do tej miery, do akej sa to dá. A tom, o čom písať dokážem čo najľahšie.

Skúšala som zachrániť holuba, ktorý mal okolo hrdla a krídla omotaný – igelit. Robil saltá, metal sa, ale ako som ho pozorovala, išiel na to celkom chytro. Lenže vrecko bolo ťažké, a on ležal uprostred cesty. Tak som zašla domov po nožnice, že z neho bremeno odstrihnem, alebo aspoň ťažkú časť. Ako som sa k nemu blížila s nožnicami, preľakol sa a uletel s igelitom na neďaleký červený buk, pomerne  vysoko.  (Mohli by sme prestať rozhadzovať plasty.)  

Jar je vtáčie obdobie, na jar sú vtáky také viditeľné, okej, o holuby v meste nikto  veľmi nestojí, okrem bláznov, ktorým robí dobre kŕmiť niekoho a dostať kúsok vrkú-vďaky, a porušovať tým mestské nariadenia. Sadla som si na obrubu fontány v Park 50, ešte nie je desať, a o desiatej otvoria obchody. Je to fajn pocit, môcť ísť do iného obchodu ako do potravín, aj keď potrebujem len vymeniť baterku v hodinkách. Holuby prišli bližšie pozrieť, či sa im niečo ujde. Nič.

Deepak  Chopra  robí tieto dni každodenné príhovory o smrti a nesmrteľnosti, a zjavne si to užíva. Spomína knihu genetika K. Murakamiho The Divine Code of Life. Gény nie sú nemenné, náš osud nie je vpísaný do kameňa, prostredníctvom génu vedomie počúva – čo cítime, čomu veríme, čomu sa smejeme, nad čím plačeme.

Skúsenosť potvrdzuje. Joga sústredená na dych, na prítomný okamih, nás spája s intuíciou a s vnútorným učiteľom, prepisuje staré programy a dáva možnosť osvojiť si nové. Neodstraňuje symptómy, ale ukazuje možnosti transformácie. A to množné číslo je dôležité – možnosti – cesty – skúšam – korigujem – chápem – púšťam – umožňujem byť. V neustálom pohybe a vždy v prítomnosti.

Vesmír je sloveso, hovorí Deepak. To sa mi veľmi páči. Sloveso je pohyb, motor, vravela moja učiteľka francúzštiny. Nájdi sloveso – a veta sa ti začne odhaľovať, aj keď znie na pohľad cudzo.

Na ambasádu chodí dva razy v týždni upratovať Liliana, blondínka (teraz), Rumunka (teraz). Nehovorí veľmi dobre po francúzsky, ale vždy sa chvíľu rozprávame. V Bukurešti má malého syna, stará sa oňho jej matka, Liliana v Bruseli zarába pre všetkých. Jedného dňa tejto jari utiahnutosti prišla Liliana do práce a opýtala sa ma, či hovorím po španielsky. Odvtedy sú naše rozhovory bezprostredné, ľahké a radostné. Jazyk je kód, a hoci esencia vzťahu sa odohráva v štrbinách medzi slovami, v tichu medzi zvukmi, kódy tu sú. Vždy ide o vzťah. A v každom vzťahu sme zároveň žiak aj učiteľ.

Slzy očisťujú, rozpúšťajú, a vplývajú na naše gény, hovorí Deepak a odkazuje na Murakamiho. Toto je tiež sloboda. Slzy lásky, radosti, smútku, všetky sú znakom, že mi záleží, že vnímam, že cítim. Vyslobodzujem sa z predstavy o predurčenosti, vymotávam sa z igelitu? Veľmi dúfam.

Joga je neustály dialóg s vlastným egom. Dnes sa smejem pri spätnom pohľade na víkendy a týždne, keď sme chodili cvičiť do Remeša, bývali v kláštore-ubytovni, cvičili tri zostavy denne, medzitým recitovali Patanjaliho sútry, testovali na sebe dychové cvičenia, kreslili zostavy, skúšali ich, teoretizovali a praktizovali. Päť rokov. Pamätám si prebdené noci – vlastné – ale viacerí zažívali podobné – pretože v noci sú démoni mysle najaktívnejší. A po prebdenej noci a nemožnosti ísť na veľkú potrebu (spoločné sociálky majú presne tento efekt), to boli náročné dni. Sedieť v kaplnke nevyspatá s plnými črevami, opantaná sanskritom. Pes dolu hlavou, ak ste tri dni neboli na toalete, je mimoriadny zážitok stretnutia s vlastným telom. A že som odtiaľ ani raz neodišla skôr? Raz ma nahovorila kamarátka nejsť na nedeľný popoludňajší program a vrátiť sa skôr do Bruselu, a doteraz mám pocit, že som čosi zmeškala. Niekedy sa ego poddalo – a prišla noc, keď bola únava silnejšia, a potreba vyprázdniť sa väčšia ako hanba. A to sú tie svetlá, a aj keď sa ego znova narve do kokpitu a pokúša sa šéfovať, je to už iné. Občas sme vo veľkom refektári obedovali s pútnikmi a návštevníkmi iných seminárov. Raz sa nás ktosi opýtal, čo to vlastne hľadáme. „Joga hľadá odpoveď na otázku „Kto som?“ rozvíjal rozhovor profesor C. Maréchal. Zdalo sa mi to vtedy ako lacná fráza, odpoveď na Kto som? predsa hľadáme všetci. Niečo sa v prítomnom okamihu do slov pretaví ľahko, niečo nie. Zdieľať rituál jedla a rešpekt je v danej chvíli to podstatné.  Za seba: joga je cesta k hlbokej radosti zo vzťahov, z daru života, z dychu.

Nesmrteľnosť je prítomnosť.  

Bola som skontrolovať strom, na ktorý vyletel igelitom obťažkaný holub. Podľa všetkého, dostal sa zo zajatia. Ale neviem to naisto. Igelit je uviaznutý medzi konármi, listy buka sú na jar husté, ale zdá sa, že holub v tomto vrecku nie je.

Pre inšpiráciu: príbeh Ishary a možno aj pozvánka objaviť Plantation Villa na Srí Lanke. Video poslala kamarátka Šárka, ktorá Isharu pozná.

https://www.youtube.com/watch?v=B3DH-rw2nwU

Ďalšie čítanie, a vďaka všetkým učiteľom:

https://www.goodreads.com/book/show/11057246-the-divine-code-of-life