Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

Lisabon

Kupujeme druhý predražený drink na prepchatom letisku, terminál dva, a je to len snaha preklenúť hodiny čakania v uzavretom priestore. Unavení, prestimulovaní ľudia, kam sa pozriem, svetlá, zvuky, veci, kopy tašiek, igelitiek, kufríkov, pomiešané energie, ktoré prechádzajú cezo mňa občas ako šok či nevoľnosť. Hodinu sedíme v naloženom lietadle a pilot čaká na pokyn odštartovať. Všetci sú ticho, disciplinovane, hoci napäto. Od dievčiny vedľa si požičiam knihu. „Je to sociologická kniha, prognóza.“ „Optimistická či pesimistická?“ pýtam sa. „Pesi, pravdaže. Zlikvidujú nás technológie. Technológie bez vedomia.“ A tak listujem, občas prečítam pasáž, autor má humor a postreh. Lietadlo konečne odštartuje, letíme tmou, Lisabon pod nami je na chvíľu morom svetiel. Dobrý okamih na úvahu Čo za svet to vytvárame? ale zároveň aj chvíľa vďaky za možnosť zažívať to, cestovať. Lisabon. Obrigada. Štyri dni kdesi na kraji lesa v chalupe by boli asi vhodnejším oddychom od Bruselu, kancelárie, nekonečného zoznamu vecí na vybavenie. Ale mestá ma síce unavujú, no neskonale nabíjajú zároveň.

Slávna žltá električka 28, ktorá namáhavo stúpa po úzkych uliciach, domy sú vykachličkované, každý neopakovateľným spôsobom, mnohé zanedbané, opustené, no väčšinou dávajú tušiť život za oknami. Vonku je teplo, dvadsať stupňov, mierne jesenné slnko a modrá obloha, inšpirácia pre kachličky? Odviezli sme sa električkou na konečnú, ako odporúča každý bedecker, ale odviezli sme sa opačným smerom, ako radia turistom. Vystúpime v rezidenčnej štvrti, je to mimo centra, nad hlavou každé tri minúty pristáva lietadlo, psy sa naháňajú vo vyhradenom oplotenom priestore, na námestíčku pred cintorínom neodmysliteľný quiosque s kávou a koláčikmi. Ideme preskúmať cintorín, prechádzam sa medzi náhrobkami, kde sa vyvaľujú mačky – strieborné, čierne, strakaté, biele a nezávislé. Z vrecka voľných letných nohavíc občas vytiahnem mobil a snažím sa o fotku s atmosférou, čo je takmer nemožné, čím viac fotiek, a čím kvalitnejšie devices, tým viac mi fotenie uniká. V jednej časti cintorína sú rodinné hrobky – cez sklo, občas aj so záclonkou, vidno naukladané truhly. To sú tí ľudia naozaj pochovaní nad zemou? A ležia v tých truhlách? Zdá sa mi to nemožné, ale Abram tvrdí, že hej. A to odtiaľ nevytečú?

Okej, nejdem rozvádzať ďalšie predstavy, vraciame sa z cintorína s plánom zísť k rieke, k rieke, čo tak veľmi v Lisabone pripomína more. Kdesi uprostred chcem odfotiť mimoriadne pekne okachličkovaný dom a siahnem do vrecka, Kde mám mobil? Už nikde. Vrátili sme sa na cintorín, k mačkám, hrobkám a správcom, ale nič. Keď naň zavoláme, je vypnutý. Abram tvrdí, že akási pani prešla tesne popri mne, hoci vraj nevyzerala na zlodejku. A možno mi vypadol pri prebehovaní ulicami a uličkami.

Okej, lepšie starý mobil ako celú peňaženku, no aj tak, nie som na seba hrdá. Toľko trénujem tu a teraz, vnímanie, bdelosť, a tak veľmi mi to nejde. Na druhej strane, nie zlé trénovať adieu, dokázať oželieť. A pamätám si poslednú správu s fotkou, ktorú som z tohto mobilu poslala. Prítomnosť.

Víno a ryby, káva a pasteis de nata, strmé kopce, pouliční muzikanti, rozľahlé námestia s mozaikami a sochami, tmavé dvory, mäkká portugalčina, pani, ktorá hrá na flautu a nemá oči – nemá vôbec žiadne oči, len kožu, na ktorej vidno jemný šev, hrad a donekonečna rozliata rieka. Lisabon.

Tu je kniha, ktorú čítala slečna v lietadle:

https://www.ynharari.com/book/homo-deus/

Dva mesiace som v električke, v posteli, pri stole, v každej voľnej chvíli čítala Knausgaardov diel 6. Napoly román-spoveď, napoly diškurz a esej. Nedá sa zostať nedotknutý Knausgaardom. Čítam Nočný vlak do Lisabonu. Prečo asi? Vonku sa brieždi, nad strechami Etterbeeku krásne svetlosivé mraky.

A najlepšie pasteis de nata sú v bruselskej kaviarni Forcado.

Jeseň

Foto: Dom  kedysi patril rodine tlačiarov a sklárov, dnes je schátraný v parku v Etterbeeku, ktoré nesie meno jedného z členov: Felix Haps. 

Vône Etterbeeku sú prekvapivé, je to zmes: tráva, suterénne vlhko, suché zhorené listy, niekto akoby tu neustále fajčil trávu – ráno aj večer.  Slovenská ambasáda je na mieste, kde sa stretávajú štyri štvrte; stačí prejsť na druhú stranu ulice, a som v Uccle, alebo vo Forest alebo v St. Gilles alebo v Ixelles. Prechádzanie rôznymi svetmi ma odjakživa vzrušuje. Nemôžem písať o živote vnútri ambasády, podlieha to kódu, pán veľvyslanec ho raz na porade aj pekne nazval, ale neviem si spomenúť ako: skrátka, o tom, čo sa udeje za bránami ambasády, sa nehovorí. Chápem.

Čakala som, čo život v úrade spraví s jogou. Ráno som na cvičenie po týždni-dvoch vyhodnotila ako nevhodné. Skoré ráno patrí káve a knihe, natiahnuť si trochu chrbát, to áno. Dva večery v týždni odcvičím so svojimi skupinkami – zostavy nachystané cez víkend. V stredu sa dotiahnem domov po prvý raz skôr ako o ôsmej, a zvalím sa  na podložku v sivej sukni a modrej košeli; po celom dni už to nie je žiadny veľkolepý outfit, ležím a sledujem vibrujúcu energiu, podložím si pod chrbát tehlu a poddám sa tiaži zeme. Rotácie, večerné rotácie sú naj, som príliš unavená na bojovníkov a viniyasy, ale vytiahnuť brucho a chrbticu do pomalých asymetrických polôh je paráda. Pes áno, pes dolu hlavou, aj hore hlavou, sukňa nakrivo a košeľa poletí do koša s bielizňou na pranie.

Cez víkend som vyskúšala nové joga centrum v starom meste. Kedysi som tam bola na hodine vo flámčine, adresa pri Muntpunt a táto spomienka vzbudzujú očakávania, že vstupujem do flámskeho mikrosveta, ale nie, všetky kurzy sú po anglicky a po francúzsky. Vkĺznuť do miestnosti, vziať si podložku a tehlu, nechať sa unášať hodinou, ktorú pripravil muž menom José – dokonalé. Má chladné ruky a výborne opravuje. Navyše, na bicykli som v starom meste za dvadsať minút a leto sa preťahuje do polovice októbra.

Šiesty diel Knausgaardovej ságy v čítačke, z nejakého dôvodu trvalo roky po vydaní originálu, kým vyšiel po anglicky, ale prišiel, nasypal sa do čítačky v určenom dátume posledný augustový deň. Vyše tisíc strán. No nie je to počet strán, s čím sa prekladateľ pravdepodobne dlho boril. Šiesty diel  je iný. Čítam, čo som nečakala – autorovo vyrovnanie sa s minimalistickou poéziou P. Celana a vzápätí stovky strán venované Hitlerovej mladosti. Vlastne som nikdy o Hitlerovi nič nevedela, otec mi kedysi povedal, že Mein Kampf je zlátanina blbostí. Vedela som, že sa narodil v Rakúsku a chcel byť maliar. Knausgaard nazval svojich šesť kníh rovnako: Môj zápas. A tak teraz čítam tie stovky strán, a som s Hitlerom vo Viedni. Zúfalá sociálna situácia mesta na začiatku 20. storočia, ale nielen Viedne, rovnako Londýna a ďalších. Masa zbedačených, zápach, nedýchateľný vzduch.

Dnes sa v týchto  mestách opäť dá dýchať, sme dobre platení a mesto je ako obývačka, hlavne pri tomto globálnom oteplení. Ľudia sa rozvaľujú na terasách a v parkoch, čítajú, jedia, pijú, zhovárajú sa. Lenže – mnohé  tie veci, ktoré k svojmu blahobytu potrebujeme,  sa vyrábajú mimo Európy a tam sa ľudia tlačia v smrade a sú bezmennou masou, ako kedysi londýnski a viedenskí robotníci. Knausgaard je majster literárnej špirály, nie analytik, je autor, ktorý vidí vnútornú súvislosť. Porovnáva dva životopisy, hovorí o človeku, ktorého sme zredukovali na symbol moderného zla. Dva pojmy mi utkveli asi na dlho: opustené egoživot robí korekcie.  Čím väčšia úchylnosť, tým dôraznejšia korekcia. Hitler bol samotár, ale samotárov je veľa, a nie všetci tak dôkladne zblbnú. Aj tak, v jeho profile vidím črty seba, a všelikoho z okolia, je to znepokojivé, ale je to tak. Opustené ego sa prejavuje napríklad tým, že človek namiesto seba chce naprávať svet. Alebo si myslí, že práve on/ona to má v hlave načisto v poriadku a pozná recept. Duchovné filozofie majú pravdu – hľadaj v sebe, nie vonku. Zabúdam na to, a spomínam si opäť a opäť.

V Etterbeeku svitlo ráno, lebo napriek otepľovaniu dni sa skracujú podľa zavedeného poriadku. Etterbeek ešte vonia starým drevom, sú to trámy striech týchto domov z inej éry? Tu žila buržoázia, v auguste sa leto skončilo a nastali chladné dni, kúrilo sa v kachliach, kuchyne boli na prízemí, odtiaľ služobníctvo servírovalo pánom jedlá na poschodie – hore je svetlo a teplo, dolu tma a vlhko.

Koningsveldstraat je stále vydláždená mačacími hlavami, mačky sa večer prechádzajú po uliciach ako kedysi. A nos mi napĺňa  tá zmes zvláštnych vôní.

Múzy v auguste

Alex, bojovník a moja vďaka, že môžem byť pri jeho premenách. Foto, zdroj: Brusk

Čítačka od kindle je skvelý spolucestovateľ, polica, na ktorej nájdem svojich. Už nie som hltač akýchkoľvek kníh. Často sa vraciam k tým istým – autorom. Občas objavím nového: Andres Barba a zbierka niekoľkých poviedok, názov preložený zo španielčiny je Prestalo pršať. V angličtine vyšla pod názvom Rain Over Madrid. Poviedky sú relatívne dlhé, a klasické. Ponúkajú, to, čo je na literatúre najlepšie: dostať sa do kože miestam a ľuďom, nájsť tie najsubtílnejšie odtiene situácií. Dcéra na rozpálenej letnej madridskej ulici presviedča ľudí, aby sa stali prispievateľmi pre Lekárov bez hraníc, a počas toho vidí svojho otca vchádzať s milenkou do brány domu. Stará pani: na staré kolená sa z toho, čo voláme charakter, veľa odlúpne, a zostane jadro, ako skamenelina. A v nej niekde je  svetlo. Dve dcéry sa jej snažia uľahčiť staré kolená, akurát, že jedna žije na inom kontinente. A svedkom matkinej smrti sa napokon stáva osoba zvonku, opatrovateľka. Vzťah muža k malému synovi, ktorého vidí len občas, keď mu to matka dieťaťa umožní. V najlepších poviedkach, ako vo snoch, sa nájdem vo všetkých postavách. A keď mám večer hlavu plnú vlastných stories, otvorím si v čítačke niečo z non-fiction; stále dokola: E. Tolle, Sila prítomného okamihu, kniha B. Brown o našej odvahe a tom, ako nám vžité predstavy bránia spojiť sa s vnútornou silou. Tanec s tieňom, tá istá téma. Nekonečné zákutia psychiky, a prečo sme sa naučili skrývať sa pred sebou? Prečo je radostné ja plné dôvery učupené v rohu a ego kričí do sveta svoje strachy? Alebo ich maskuje predstieraním sebadôvery, moci. Ako malí sme sa naučili žiť podľa predstáv iných, Faustovská zmluva: Aby som ste ma milovali, budem to teda robiť podľa vás. Prečo? Lebo neurobiť tak znamená odmietnutie, a odmietnutie znamená ohrozenie. A tak potom celý život hľadáme samých seba, učíme sa môcť byť slobodní, môcť sa prejaviť, milovať, milovať aj svoj tieň.

Prečo nám to urobili?

Odpoveď: To isté predtým urobili im. A tak sa to koleso krúti, a je o čom písať.

V noci prišla búrka a svitol daždivý deň. Budím sa z divokých snov, a hneď po zobudení si uvedomím, že sa stále nepovažujem za dosť: peknú a dobrú matku, milenku, učiteľku, spisovateľku. Hádam najjednoduchšie je to pri prekladaní, tam sa schovám do iného autora. V intímnom vzťahu je zraniteľnosť najvýraznejšia, obava z neprijatia živá denno-denne.

Pri ceste ráno ležala zrazená žaba, žaba, ktorá sa vytiahla po suchých dňoch do mokrého rána, a skončila s črevami vonku. Hádam si ju nájde vrana, koleso život-smrť-život.

S tieňom sa fajn tancuje, ak prijmeme jeho pozvanie do tanca, a vlastne, to je to zásadné a najlepšie rozhodnutie, pretože život zrazu prestane byť fádny a banálny, prestane byť výhovorkou na okolnosti, iných, štát, systém, ročné obdobie, a stane sa dobrodružstvom. V tomto horúcom lete sa ku mne vracia aj metafora iného tanca: Sme hostia bezstarostne tancujúci v bálovej sieni na lodi, ktorá sa už potápa, len my to ešte nevieme? Alebo je toto len jedno mimoriadne horúce leto, ako sa občas stáva?

Odtiaľto, zo Sojky, z drevenej verandy obrátenej k radu stromov, sa javí všetko v poriadku. Filtrovaná káva, bosé nohy, a som v americkom filme. Gerdi vytvoril úžasné zákutia, on a jeho tím vedia, čo je to tancovať medzi prianiami hostí. Nie práve jednoduchý tanec.

Vo vzťahoch sa učíme, s blízkymi aj náhodnými, ale nič nie je náhoda. Môj vnútorný pozorovateľ-učiteľ už vie rozoznať, kedy sa v komunikácii bijú viaceré vydesené egá. Toto jasno-videnie mi umožní  prestať sa snažiť vyhrať, neusilovať sa o porážku súpera. Prijať, objať, ako v tanci, možno občas odstúpiť niekoľko krokov, dotýkať sa končekmi prstov, alebo vôbec nie fyzicky, len sa otvoriť svetlu skutočného ja. Čarovný prútik. A niekedy je to také ľahké ako vkĺznuť do obľúbených sandál: Prísť a objať ľudí pred hodinou jogy, hoci aj tu stále zápolím s hlasom, ktorý hovorí: možno nerobíš dobrú hodinu, možno sa im to nepáči. Ale nie je to sabotér, je to ďalší učiteľ. Prestávam vzdorovať a myslieť si, že niečo má byť inak?

 

Andrés Barba v Shakespeare and company bookshop roku 2017 hovorí o knihe Také malé ruky. Autor číta kúsok aj vo svojej španielčine. V inom rozhovore hovorí, že neexistujú malé a veľké problémy, každý problém je spleťou mnohých súvislostí a vzťahov. A vraví aj, že podľa neho sú muži komplikovanejší a menej čitateľní ako ženy, v rozpore s zaužívaným názorom.

https://www.youtube.com/watch?v=IYR7NagupZo

 

 

 

Kráľovské pole

Foto a ruka je Lula. Výhľad z kuchyne bytu na Kráľovskom poli

Lastovičky  lietajú ponad strechy Etterbeeku a vydávajú  svoj nezameniteľný cvrkot. Príroda sú dva stromy na rohoch, kde sa pretína Ulica kráľovského poľa s ulicou Antoine Gautier, kríky ruží, vistérie a hortenzií vyrastajúce z chodníkov, mačky schované pred ľuďmi a horúčavou pod autami, chrobáky v puklinách medzi dlaždicami. Mračí sa a slnko presvitá cez sivú vrstvu, ak konečne po mesiaci a pol príde dážď, budem tancovať. Vymyslela som si vlastný pozdrav vode – s preskokom do pozície dosky, s lietajúcim bojovníkom a polmesiacom. Belgičania dnes hrajú proti Francúzom, obrazovky sú zavesené v oknách každej café. V roku 1990, presne 30. júna, prehrala Juhoslávia v štvrťfinále proti Argentíne; niektorí ľudia neskôr tvrdili, že výhra svetového pohára mohla udržať krajinu pohromade. Ktovie? Možno na istý čas, ale mnohonárodný štát, ktorí sme my, letní turisti, považovali za stabilnú a radostnú krajinu, bol plný antagonizmov. Dočítala som knihu Gorana Vojnovića, Juhoslávia, krajina môjho otca. Tragika aj komika našich identít v rodinnej story, skvele a skratkovito sa prelínajú  časové pásma, sny a skutočnosť, je to road aj návrat domov. Otec zostáva otcom, hoci je hľadaný vojnový zločinec. Možno čakať odpustenie v mene lásky? Áno. Možno ho očakávať od iných? Nie. Kedysi sa v Pule za letných večerov tancovalo na terasách hotelov na tóny sladkastej gýčovej piesne o jedinej Juhoslávii, mladá a plná estrogénu som tej piesni verila. Naši rodičia dodnes hovoria o „Juhoške“, vysnenej krajine mora a slnka, bol to portál do slobodného sveta. Obdivovali sme ich, miestnych, smiali sa Rusom otvorenejšie ako my. V každom kaderníctve visel portrét prezidenta Tita, zjednotiteľa.

Konflikt a občianska vojna trvali desať rokov. Kniha mi skočila do ruky v Antoniovom kníhkupectve v bruselskej štvrti Matonge, kde sa po chodníkoch povaľujú smeti a poletujú vlasy ostrihané z afrických hláv. Zdá sa, že miestni tu trávia väčšinu voľného času v kaderníctvach, kde sa odborníci snažia skrotiť, čo im príroda nadelila: spliesť do desiatok vrkočov, vystrihať, vyholiť strojčekom, zmotať do zložitých kreácií. Európske kníhkupectvo nemôže mať lepšiu adresu, a tiež pred ním z chodníka vyrastá strom. V tomto nezvyčajnom období bruselského sucha dúfam, že stromy v meste majú hlboké korene a prístup k podzemným zásobám vody.

Strechy, okná a komíny Etterbeeku; first times po presťahovaní, prvé návštevy, prvá orchidea, ktorú priniesli kamaráti. Hodinu som sedela v kúpeľni na zemi snažiac sa rozmotať tri náhrdelníky, ktoré sa splietli dohromady; ešte stále sú spojené, ale nevzdávam to, vymotám ich bez toho, aby som použila nožnice, rozhodla som sa. Je to fajn meditácia, ale masaker pre oči. Jeden je perlový, s perlami mám  nejaké nevyriešené veci, druhý od Alexa, spravil ho ako škôlkár, je navlečený na červenej nitke, tretí si zvesila z hrdla kamarátka, keď som jej ho pochválila, a venovala mi ho. Viac sa mi páčil na nej ako na mne. Nie je tu wifi, ale je tu čerstvé jedlo – tvaroh, melón, syry, káva. Nie je tu nikto, ale zároveň sú všetci blízki mojou súčasťou. Goran Vojnović napísal výborný román o synovi, ktorého otec nezomrel, ako si roky myslel, ale skrýva sa. Vyhnúť sa realite sa často javí ako lepšie riešenie, ale nikdy ním nie je. Toto je skúsenosť, ktorú v nejakom okamihu nadobudneme asi všetci.

Silný chrbát z tých dosiek a psov hore aj dolu hlavou, deväť dychov v stojke, brnia mi z toho kosti a neviem inak, je to môj spôsob čakania dážď, hľadania viery, kontaktu s dychom, s bytím.

Čakanie na dážď

Pergola

Veľká časť ľudského času je Čakanie, na zubára, partnera, prácu, dovolenku, pomstu, odpustenie…

Celkom dosť v tomto živote čakám na dážď. Dokonca v Bruseli s jeho daždivou povesťou. Nepršalo už týždne, hoci sa oblohou presúšajú skupiny rôznych mrakov. Pre upokojenie si otvorím weather.com a nájdem si, kde v Európe prší. Teraz v Kodani a v Odese, je to čiastočná útecha. Dážď je alchýmia, voda je život. Čakanie v prítomnej chvíli je fajn. Píšem v prestávke medzi balením: knihy, CDs, svietniky, hrnce a riady a osobné veci.

Helene včera na koncerte rozprávala o tom, ako sa im raz cestou na Korfu stratili kufre a prišli až o tri dni, potom, ako si kúpila zopár nohavičiek a tričiek a bikiny. Keď napokon obrovský kufor dorazil, pozerala sa na neho zvláštne nevediac, načo prišiel, nič z neho nepotrebovala. Napriek tomu, veci sú fajn. Aj dážď, aj weather.com, aj vietor, aj slnko schované pod hromadou mrakov.

V nedeľu sme v novom byte vykonali šamanský očistný rituál, na tieto zážitky ma netreba dva razy prehovárať, vždy pripravená. Rituál obsahoval ťah tarotov (zľahka, len dve karty, jedna veľká, jedna malá arkána, tuším tak sa to volá), a potom sme pobudli v každej miestnosti, dali si zopár asán, niečo si porozprávali, dym pochádzal z drievka z amazonského pralesa, plameň sviečky v svetlom byte takmer neviditeľný, údery na bubny. Letiaci bojovník vo vani, pluh v spálni, ešteže sme pri tom viditeľné len pre neviditeľných. Z okien je veľkolepý výhľad na bruselské nebo. A na sochy v Jubel Parku. Starý bicykel na hrkotavej dlažbe v meste, prvý preklad zo španielčiny do angličtiny, poviedka o Sofii, ktorá začína strácať pamäť a ocitá sa v časovej slučke vlastnej mysle.

Večer sa zvyčajne vyčasí, obloha si zrazu spomenie, že je jún a premení sa na modrú. Blíži sa letný slnovrat, rituál 108 pozdravov slnka. No ja si asi vymyslím pozdrav dažďa, vložím si do neho obľúbené asány a budem ho cvičiť, kým nezmoknem.

Dnes na avenue Louise sa na niekoľko minút rozpršalo, drobunké, takmer neviditeľné kvapky, a tá vôňa, keď sa dotknú teplého kameňa dlažby a kovu koľajníc.

Lila je slovo označujúce hru vesmíru, neprestajný pohyb a zmenu. Ako sa učím brať veci zľahka, vidím ju: nekonečné pole možností, príležitostí, využitých, zabudnutých, nepovšimnutých, odmietnutých, prijatých. Najlepšie je hrať ju zanietene a predsa s odstupom, a v tých okamihoch, je to naozaj ono. Plnosť prežívania.

V Sojke, v máji, s láskou

Pohľad na Ľupču. Archív Sojka

Kocúr sa volá Fúzik a víta nás pri bráne do Sojky. Mačky sú múdre tvory, využívajú svoju energiu inteligentne a prirodzene, naťahujú sa, vyhrejú sa na slnku a presunú sa do chládku, pohybujú sa s gráciou a nenáhlivo, sú nezávislí a vnímaví pozorovatelia.

Údolie Liptova obkolesujú hory a polia, v máji zelené a žlté. Rána sú svieže, plné rosy, zvonce kráv ohlasujú prechod z lúky na lúku; väčšina kráv oddychujúcich popri chodníku smerom na Maguru má farbu masla alebo veľmi svetlého capuccina. Rannú jogu si dáme vo vyhriatej relaxačnej miestnosti wellness. Začíname zostavami zameranými na korene a stabilitu, dávajú dôveru a slobodu pohybu. Ľudská myseľ je nepokojná opica, preto sa pri cvičení sústreďujeme na dych, na precítenie každého nervu a svalu, ktorý sa hlási o pozornosť. Tým sa myseľ upriami jedným smerom, je menej prelietavá, pokojnejšia.

Hory a kopce tvoria veľkolepé pozadie podvečerného cvičenia na terase a  na trávniku v záhrade. Nohy po celodennom chodení sú vďačné za obrátené pozície, dýchame hlboko do brucha, postupne objavujeme, že telo je nekonečný priestor. Spokojné brucho je to, ktoré slobodne dýcha, pravidelne sa naťahuje a vykrúca. Sme stvorení pre pohyb. Pozície zamerané na rovnováhu rozvíjajú koncentráciu, asány na otvorenie srdca zase umožňujú vyvetrať nahromadené zvyšky emócií a nechať vitálnu energiu voľne prúdiť. Jedlo a pohár vína po cvičení sú oslavou života.

Let draka je sled pohybov posilňujúcich srdce a pľúca, potlačená energia sa dostáva na svetlo a rozplýva sa ako ranná hmla. Metafora draka z rozprávky, veľa strachu, kým je schovaný v jaskyni a žiada si obete. V okamihu, keď sa hrdina rozhodne s drakom skoncovať, je to až smiešne ľahké, padajú hlavy. Draky sú naše strachy vytesnené do najužších jaskýň.

Pozdravy slnku otvárajú a prúdia. Joga je cesta, svetlo na ceste, nástroj na vysekávanie diamantu zo skaly. Pre niektorých v skupine je toto prvá návšteva Slovenska. Pre mňa je Liptov nostalgický región maminých príbehov, tu sa narodili starí rodičia, v dedine, ktorá je dnes na dne Mary. Evanjelický kostol z dreva bez jediného klinca rozmontovali a presťahovali do dediny Svätý Kríž. Je tu chlad a vôňa starého dreva. Vrchy Nízkych Tatier sú zahalené oparom.

Keď príde Mária, vyberieme sa do Vysokých Tatier a vylezieme na chatu pod Soliskom, len tak v teniskách, v teplom popoludní. Dávno som tu nebola, dávno som nešla chodníkom, z ktorého je výhľad na skaly, štíty a doliny, je to čistá radosť bytia, pocit súčasnosti, spolupatričnosti. Studený sneh predchádzajúcej zimy v dlaniach je euforický.

Hon za štrúdľou. Tento dezert môže byť nudný a suchý a nebeský a čokoľvek medzitým. Káva, voda, oči človeka, s ktorým sa rozprávam. Ponáram sa do prítomnosti, vnímam, spájam sa s dychom, viem, že nič neviem. Emócie bublinkujú, skáču, klesajú, vynárajú sa, trieskajú, vrieskajú, miznú… je to hra. Najlepšie, ak nás nezhltne, ak si ju užívame ako hráči aj pozorovatelia zároveň. To je joga. Čistá joga, keď docvičíme a pozdravíme sa, lebo vieme, že sme v tomto okamihu spolu. Ľudia v Sojke sú pohostinní a vnímaví.

Raz ráno vediem skupinku na kopec, kam som pred rokom celkom poľahky vyliezla. No skončíme pod iným vrchom, ako som si myslela, pretože som cestu hore chcela skrátiť. Rozdelíme sa, dvaja zlezieme späť dolu, a dvaja sa napokon na tú Prednú Maguru vytrepú. Neskôr dostanem fotky nízkotatranského hrebeňa na pozadí stojky. Je čas liezť hore, čas zísť dolu, čas stáť na vrchole, čas začať cestu nanovo.

Joga je kniha pravidiel hry zvanej Život, hovorí Iyengar v Light on Yoga. V tejto hre nemusí nikto prehrať. Je náročná, vyžaduje si ochotu pozorovať a opravovať, prekonávať sa, no predovšetkým milovať.