Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

What about Victor Ego ?

Yoga is omnipresent today; it has many labels, and it stands to many judgements. For example, as being a wealthy middle-class women pass-time. Or a refuge, a cloud to go on when life is harsh. Or a show-off for people with gorgeous bodies, or for a so-called spirituality hedonism, etc. The marvel of yoga is that it is untouched by any accusations or labels and for five thousand years it evolves, offers, includes, and showers beings across cultures and eras.

With the generous family income thanks to my then husband´s salary from an EU institution, I could have done many things. I could have had my tits remade, for example. As I am frightened of medical interventions and hospital smells, I paid myself a four-year yoga teacher school instead. And so, a new era started. Though, for quite many years of practicing and teaching what I was learning, it still felt incomplete. Or rather, I felt incomplete without knowing about it. Hardly did I know there was a long preparation going on. For what? For a certain moment? For an impulse? No, that is the cinema version. In the multi-dimension version, it is more step-to-step resilience gain, shifting from talking to walking the path.

Suffering has the capacity of kicking us into great depth of our beings, into the caves that we would not rush to visit be it not the pain that sent us there. To me, gone is the idea of yoga as a wellness practice, yoga is the truthfulness practice. Though there is no general or generic truth, there is only the personal one, forged and created by every consciously lived moment.

We learn the ego voice is loud and the intuition voice is subtle. But an ego is also a proficient whisperer.

Let me use one obvious example: there are people who post a lot of material on the social media. They are often referred to as those with big egos. Then there are people who would rather die than publish something from their lives on social media and they often see themselves as not having big egos. Well, let´s look better: there is a huge, frightened ego there. Protecting fiercely the privacy, fearing exposure, feeling shame, judging those who do post. Though this ego often speaks silently.

There is an ego in yoga, too. I have given up the idea of getting rid of it. From the need to get compliments from my students after a class, to the need of mastering certain asanas, or bringing loved ones to the yoga path along. The ego has its place in transformation process, it serves perfectly as a fuel, as a drive. It is a better friend when listened to than when ignored or fought with.

What about the tits remake? Well, I do not know. I certainly could see parts of me shaped differently, but the body does shape with the steady yoga practice, muscles are discrete and thrive on the asana art, steps gain certain swing and sureness, there is grace in moving, there is a link to an auto-restoring force. What more to wish for in the physical area? I know, Ego the Victor always finds something. Smile him/her into the ever-changing face: Never mind. All included. All celebrated. All let to flow. Yoga, the teacher, leads into understanding that we are much more that this body-emotion-mind bundle. What? Energy? Energy is information in move, as Phillipe told me in a session. Let´s listen to all.

Dobrodružstvo

Tento blog nehľadá riešenia, neponúka návody. Delím sa, dávam, pretože dostávam. Všetci sme učitelia aj žiaci, pútnici, milenci aj mnísi. Sme to, čo čítame, jeme, píšeme, kráčame.

A potom prišli Číňania s nepreniknuteľnými očami, na malých koňoch, a povedali:
“Toto je naše.”
A ľudia s očami farby mora, jantáru, čokolády a kávy, sa začudovali:
“Ale veď to sme všetko vytvorili a postavili. My, a naši predkovia.”
“To je síce možné,” povedali Číňania prostredníctvom translátora v hociktorom jazyku, “ale teraz to všetko patrí nám. My sme si to kúpili, a vy ste nám zaplatili aj navyše, svojím strachom.”
Stará mama s očami ako čierna káva dorozprávala príbeh vnúčikovi s očami farby medu.
“Sú horší ako Švédi, nič im nie je sväté,” povedala by pra-pra-pra stará mama tejto starej mamy, keby žila.

Máme radi príbehy. Slová sú mocné, najmocnejšie sú v piesni a básni a z úst a pera milovaného človeka. Všetko je informácia v pohybe, povedal mi Phillipe, keď som sa ho pýtala, ako pracuje s energiami. Slová sú zvuk, vibrácia, tvar, farba, chuť. Tiež informácia v pohybe.
S mamou a tetou sme teraz pred Vianocami spomínali na to, ako boli kedysi so starou mamou v Inchebe na terapii ruského liečiteľa Kašpirovského. Na to, ako naša stará mama odišla z plnej haly vystretá a bez barle. Ja som bola vtedy na celkom inom tripe, a nikto nevie povedať, ako stará mama prežívala, keď efekt Kašpirovský doznel, a znova pocítila bolesť v kĺboch a chrbát ju prestal poslúchať. Sklamanie?
Povedala by som, že je to fér. Prečo by mal niekto z niekoho iného sňať bolesť. Vylieč seba, hovorí sa v istých kruhoch. Tvoja viera ťa vylieči, hovorí sa inde. Je to komplikované, povie skeptik.

Moja teta ešte spomínala, ako docent na alergiológii jačal na vystrašených pacientov s psoriázou: “V koncentráku nikto nemal psoriázu, ani nadváhu!” To keď mu v bezmocnosti praskli nervy. V koncentráku však mali ľudia týfus, horúčky, a väčšina z nich pobyt neprežila.

Psychiatrička Nicole LePera, začala na IG písať o svojej ceste k liečeniu a jej komunita sa rozrástla. Kolegovia spozorneli: Počkať, ona ľuďom hovorí, že sa majú liečiť sami? To je nebezpečné. Nicole pritom nikomu nehovorí, aby nechodil k terapeutovi, len trpezlivo, presne, s veľkou láskou hovorí o vlastnom hľadaní.
Phillipe ma hodinu držal za ľavú ruku, a bolo mi jedno, čo pritom hovorí a robí. Nič konkrétne som od neho nechcela, nečakala. A zrazu povedal čosi, pričom som zbystrila pozornosť: “Žijete vzťahy ako frontový vojak, pripravená strieľať, aj byť zastrelená. Prečistím to.”
Nech sa páči.
Moc. Moc, ktorú chceme, ktorej sa bojíme, pretože si ju interpretujeme ako “nad” a “pod”. Moc je pritom môcť, je sloboda rozhodnutia, je hlboko ukrytá, je mimo konfliktu, sporu. Ako dych, je dar, keď ju prijmeme.
Toľko po hodine s Phillipom. Toľko v slovách, v ich hraniciach a bezhraničnosti. Do priestoru, kde je tichý hlas intuície, vstupuje každý sám. A pritom sme tam spolu. Tu a teraz.

Slová sú v meditácii, v príbehoch, na slová sa namotávam, viem to. A tak si nadeľujem ticho. Som vďačná za jogu, ktorá využíva slová na otváranie brán vnímania, pocitov, vibrácií, tónov.

Dobrodružstvo. Zmysel vložený do vedomia.

http://etiotherapie.com https://yourholisticpsychologist.com

Shinrin-yoku

Anglický prepis z japončiny, znamená to lesný kúpeľ. Hipsterský výmysel alebo znovuobjavenie jednoduchosti? Podľa toho, kto kde je vo svojom nastavení.

Išla som do toho rada, a takmer bez očakávaní. V lese som (relatívne) dosť, meditujem denne, tak asi ma nič prevratné nečaká. Je to ten najlepší začiatok pre čokoľvek nové. Na škále od jedna do desať : obavy: 0. Očakávania:5. zvedavosť: 7/8.

Vojdeme do lesa bránou stromov, cesta stúpa mierne nahor, spomalíme krok (moje bežné tempo je stále nastavené na rýchleho psa alebo dlhonohého spoločníka). Zrazu vidím v brehoch okolo veľa dier, vstupov do príbytkov, brán do ďalších svetov. Do niektorých nakuknem: sú tam lístky, zjavne našuchorené tým správnym spôsobom, v niektorých aj pár žaluďov. Nevopchám do dier prsty, len priložím na chvíľu ucho, a nechám mysľou prebehnúť predstavy podzemných chodieb. Nevykrikujem To je krása! A nemám v ruke mobil, aby som ulovila IG snímku. (Také sú inštrukcie, celkom pochopiteľné a jasné).

Zlaté a červené listy už zväčša ležia na zemi, konáre sú holé, v lese na juhu od Bruselu ráno len zopár bežcov a horských cyklistov. Odbočíme z cesty medzi stromy, suché vetvy pod nohami pukajú a stromy vytvárajú mikrosvety, kde je svojské podloženie, svetlo, tvary. Štíhla vysoká stará breza s koreňmi sčasti nad zemou stojí osamelá, trochu bokom od kruhu briez s jasnozeleným trávovým porastom pri nohách. Táto osamelá má hore rozdvojenú korunu a stále veľa listov. Hej, brezy zhadzujú listy medzi poslednými. Vnímam les ušami, nosom, so zavretými očami. V diaľke počuť streľbu, poľovnícka sezóna. Medzi smrekmi je tmavšie, vianočnejšie, smrek má drobné, krehké šišky. (Zväčša idem lesom svižným tempom a jeden z motívov je nazbierať veľa krokov, veľa endorfínov, veľa oxytocínov, zopár fotiek). Dnes inak. Na hranici medzi lesom a zámockým parkom je priestor osadený bambusmi, vojdeme medzi ne. Nezničiteľné, jasno zelené, ohybné, miesto má potenciál bludiska, no tu ho držia na uzde, je to naozaj len taký väčšie bambusové ihrisko. Vyjdeme na lúku a odtiaľ do kopca medzi statné buky. Čas je teraz. Pribúdajú návštevníci s deťmi, víkendoví hostia. Dáme si čaj pri nohách urasteného stromu. Meno? Neviem, je to jedno, toto nie je botanická poznávacia vychádzka. Čas na rozhovor, čas na pár fotiek. Som nasýtená a pokojná. Môžem mlčať a môžem hovoriť. Nič nepotrebujem a všetko mám.

Pozerám sa do očí svojej sprievodkyni. Čaj má hrdzavú farbu popadaných listov. Myseľ sa vráti do poskakujúceho módu – bolo/bude/chcem/nechcem, ale je to iné, pretože je tu tento zážitok.

Nejde o pomalosť či rýchlosť. Ide o prítomnosť. Rôzne spôsoby dotyku so svetom, inými svetmi prinášajú prijatie.

Zuzanka, ďakujem. Je to celkom iná prechádzka ako všetky a jej esencia zostáva po vyjdení z lesnej brány.  Prepojila nás, prehĺbila korene, zdvihla myseľ do korún.

Romantické duše, zostaňte pri tomto, odsek nižšie je kontrapunkt.

Na diaľnici, prsteni okolo Bruselu, ktorý sčasti pretína lesy, leží zabitá líška. V duchu sa jej ospravedlním a vydýchnem tú pocitovú kombináciu smútku, nechuti, sklamania… Prečo autá? Prečo ten hluk, smrad, potenciál zrážok?

Lebo. Nemám odpoveď. Mám auto. Líšky sú v Bruseli veľmi prítomné. Divoké, krásne a sú lovci. Set foriem je premenlivý, hravý a metamorfuje. A ďalej?

Pre tých, čo dočítali, tu je stránka jogínky, ktorá ponúka lesný kúpeľ v Belgicku.

Čo sa týka prechádzky so Zuzanou, pýtajte sa a ja sa spýtam.

So Far in the West

Horizontal lines, with verticals of trees, church and belfry towers, cold wind. Coffee only to take away. Water everywhere, marshes, wet fields. The Pool of silence where a party spread blankets, sipping rosé while a labrador is patiently waiting. Observing them feels like being a part of a ritual. British military cemetery and two graves of German soldiers stand out of the rows. An old lady with her son, they seem a bit perplexed, as if waiting for somebody who has not come, or not knowing where to go after the cemetery walk. Wait, I start counting – the lady must have been born in the 30s, so her dad, her grandpa probably fought in this war. The huge conflict of nobody knows what reason. A few meters of mudded Flemish land? Unlike the WW2 with the enemy so clear and the objective so noble, in the WW1 the millions died or came out wounded and damaged for good and no textbook can explain clearly why. The Great War slaughter because of a huge mental lockdown.

Belgium is a master peace of monuments, they really have the skill of making them sober and touching, without any too-much-ness. Unlike Slovakia, where the Great War is a great confusion: we fought for the Keiser and his empire we did not consider our empire. This war´s end meant beginning of a new chapter called Czechoslovakia that we are also kind of unsure about.

Names are read, not aloud, more whispered. Names and ages of men who died; their stories ended, but also continue. The old lady and her 60year old son get into the car, dusk is setting over Flemish fields, in the west, the sky is still lily-rose, the shade of thin autumn air. The crimson of roses planted among the white graves. I have always been touched by late-autumn roses. Brave, keeping on blossoming.

Alex loves this trip; first time we came he was a tiny boy. Later, he came with his school and cycled around the monuments. He remembers sandwiches and lemonades served in the monument park. We both love Peaky Blinders.

We drive back to Brussels, though I like the town of Ypres so much, especially around this time, when Armistice anticipates advent, the lights are everywhere. Museums, restaurants and most of the shops are closed for another lock-down. Open-air museums are open, but the site of German trenches is closed to-day because of hunting parade going on in the area. Mass agriculture shaping the countryside, so close to France, so close to the sea, so far in the West.

This man is like a forest. He believes to be dark, and he is touched by the rays of sun everywhere.” (Free translation from French of a quote that has arrived to my heart these days. The author is Henri Gougaud).

Dedicated to men. To the men.

Svetlo vo vreci

Okamih, ktorý mi utkvel v pamäti natoľko, že som si ho nechávala v niektorom záhybe na napísanie, nebyť toho, čo sa vzápätí začalo mlieť, narábala by som s touto spomienkou inak.

Ráno po karnevalových prázdninách, čas, keď je zima unavená, jar kdesi za rohom, metro natrieskané, ja omotaná okolo tyče pozorujem skupinu hlučných školákov na sedadlách, jeden z chlapcov má tvár opálenú okolo lyžiarskych okuliarov. Je to opálenie poctivých snowboardistov a lyžiarov, tých, čo si svah naozaj odmakali, kašľali na kresby slnka. Neviem, prečo mi ten chlapec utkvel v pamäti, len som si vtedy hovorila, aký luxus pre niekoho, ísť z Belgicka tisíce kilometrov za snehom a slnkom.

Tento rok to boli tí (okrem iného), ktorí priniesli vírus. Veľmi rýchlo po jarných prázdninách sa situácia začala meniť. A obrázok z metra sa dostal do iného kontextu a mení sa ďalej a mentálnych obrazov mám veľa, ako všetci, aj teórií, pochybností, hypotéz a všetkého možného. Je Halloween, deň, keď je vraj záclona medzi viditeľným a neviditeľným najtenšia. Priehľadná? Neviem, ako v ktorom okamihu, rozpoložení. Celkom iste celá táto patália s číslom 19 kladie veľa otázok a dáva mnohé signály. Riešenia a opatrenia, hoci dobre mienené, sú podkladaním vedier na miesta, kde voda preteká zo strechy, utieraním dlážok, pod ktorými sa hýbu základy. Prebdené noci lekárov, sestier, politikov a tých, ktorým situácia vážne nabúra chod domácnosti, schopnosť platiť faktúry a zabezpečiť živobytie. A zároveň chytaním svetla do vriec, ako to robili v Kocúrkove. Nič iné sa v tejto chvíli ani nedá, no možno, keď Patália 19 konečne odpráši do neznáma, príde čas pozrieť sa na zdravie celej stavby. Lenže to je chiméra budúcnosti, a život je vždy len tu a teraz.

V Bruseli je tzv. homes pre seniorov veľmi, veľmi, veľmi veľa. V každej štvrti niekoľko, väčšina starých ľudí dožíva takto. Z rôznych dôvodov. Bonus je, že sú zakomponované do bežných bytových komplexov a blízko infraštruktúry. Nestoja kdesi na kopci, či na konci poľa za dedinou, ani nie sú vytesnené do strašidelných zámkov, ktorých majiteľov zmietli dejiny.

Alex do jedného z nich chodieval s triedou – zabávať obyvateľov, robiť malé projekty prepájajúce školu a život. Dnes spomínal na pani, ktorá ho tromfla v počte klikov – vo veku 99. Športovkyňa. Iná veľmi blízka osoba v inom homes pracuje ako nočná sestra. Historky z prvej ruky: niektorí boj s vírusom vyhrajú, niektorí podľahnú, niektorí zomrú na úzkosť a osamelosť, lebo za celú jar bol ich jediným kontaktom človek v skafandri, ktorí rýchlo urobí nevyhnutné úkony a práši ďalej, za ďalšími úkonmi. Čo si to ceníme? Ľudský život či kvalitu prítomnosti? V novinách písali o tom, že ľudia preživší pobyt na ventilátore, majú často dlhodobé traumy, nočné mory a úzkosti. Strach a úzkosť, čo sa šíria svetom, oslabujú imunitný systém, vytvárajú hmlu, cez akú nevidno jasne.

Arménsky holič, zákazník sa lúči, lebo od pondelka sú kaderníctva zavreté, želajúc mu odvahu do týchto časov. Takmer sa rozplakal. Arménske traumy – tie zdedené z predchádzajúcich generácii – znova oživuje konflikt v Náhornom Karabachu.

My sme sa za tisícročia naučili vysekať zo všeličoho, a prežiť. Aspoň fyzicky a do tej miery, že odovzdáme gény, a v nich aj semienka tráum. Myseľ sa mení a vyvíja takisto. (Čo je myseľ a kde sa nachádza? je pre mňa veľmi zaujímavá otázka). Okej, zostaňme pri hypotéze, že je myseľ nástroj vedomia, ktoré sa prostredníctvom nás zobúdza a spoznáva. Lenže tá časť mysle, s ktorou máme kontakt, je extrémne citlivá na bolesť, a snaží sa nás pred ňou chrániť, a tak spomienky na minulé bolesti starostlivo uchováva. Je to ako kvások, ktorý sa odovzdáva. Čo sa tu teraz miesi, aby sa odovzdalo ďalej?

Za oknom visí pavúk, je tam už zopár dní, utkal veľkolepú sieť a visí v jej strede. Prežil už niekoľko riadnych jesenných búrok s vetrom, vždy som myslela, že už ho tam neuvidím. Figu, po daždi znova zlezie a opraví pavučinu. Predpokladám, že si nenesie ďalej strach z búrky, traumu z pretrhanej siete ani úzkosť z kvílenia vetra. Lenže my nie sme pavúk, hoci aj sme. Sme rôzne zhmotnené vedomie. Formy sa vyvíjajú, menia, a pavúk menom Fedor, to má čarovne na háku, ale my už nie.

Intuitívne hľadanie vyžaduje pozornosť v prítomnom okamihu a obsahuje veľa pochybností, ale rozhodla som sa prijať jedno s druhým. A nič nie je jednoznačné. Aj debata o revidovaní zákona o interupciách je chodením po mínovom poli, obsahuje všetku nádej a bolesť tohto nášho ľudského sveta, preto je čistým chaosom a ďalším pokusom chytiť tmu do vreca.

Dovoľme si cítiť. Dovoľme si milovať. Tu a teraz sa zotmelo a začalo pršať a Fedor zaliezol.   

Happy Halloween.

Brusel a Liège na jeseň

Radnica Bruselu sa rozhodla zavrieť cafés. Nevôľa, a polemika, čo je vlastne café, a na koho sa nariadenie vzťahuje? Cafés nie sú kaviarne, tie Brusel takmer nemá. Hipsterské, ovankúšované obývačky s rôznymi druhmi alternatív pre mlieko a raw koláčikmi sa presadzujú pomaly. Sú, ale nie je ich veľa. Káva sa tradične pije v brasseries alebo v reštauráciách, či cafés, čo sú však bary. V meste sa objavujú malé espresso podniky, kde si človek buchne baristerské takmer postojačky.

Po istých naťahovačkách sa spresnilo, že nariadenie sa týka všetkých podnikov, ktorých hlavná aktivita nie je podávanie jedla pri stole. Keď som šla v piatok z práce na jogu, Woodpecker v Parc Bruxelles bol otvorený, drevené lavice pod šnúrami svetiel, a stačí si dať k pivu čipsy a pravidlo je viac-či skôr menej dodržané. Dala som si čaj a vzala si ho na lavičku. Rozprašovanie vírusu na všetky strany padá na hlavy mladých, chtivých všemožných a intenzívnych kontaktov. Otvorene sa nehovorí o spoluobčanoch etnických skupín, ktoré vyznávajú život pokope a v uliciach, lebo to je politicky nekorektné, ale padá to aj na ich hlavy. V tomto meste sú desiatky samostatných miest so svojimi zvykmi a pravidlami. Dobrá správa je, že Belgicko má po takmer dvoch rokoch federálnu vládu, a nie sú v nej extrémisti. Tak sa uvidí, ako si poradia.

V sobotu je na Gare Centrale takmer rovnako rušno ako vždy, čakám na vlak do Liège, vedľa stoja tri dámy, starostlivo vyčesané, oblečené a vychystané na návštevu. Nesú veľký darčekový kôš v priesvitnom celofáne, vyzerá to na dary pre novorodené dieťa – dievčatko. Dary a ísť sa pokloniť je spôsob, ako prejaviť úctu, radosť. Nemusel by to byť celofán s plyšovou hračkou, pre mňa, ale dobre. Alebo nie dobre, lebo potrebujeme von z tohto škôlkarského veku, kde čím farebnejšie a šušťavejšie, tým lepšie a polovica kúpeného sa okamžite zahodí.

Koľko ilúzii tu tancuje a poletuje? Devy si vo vlaku primaľovali nechty a pripudrovali nosy a vystúpili tiež v Liège pod kupolou novej stanice. Liège je fajn destinácia – mesto má sútok riek, okolo sú kopce, kostoly, ostrov s výborným múzeom moderného umenia La Boverie, a prvá art déco obchodná pasáž z polovice 19. storočia. 30 kilometrov do Maastrichtu, ďalších 30 na nemeckú hranicu. Francúzsky hovoriace mesto má atmosféru, jemnú pálenku z borievky, mäsové guľky, vafle a kávu a la Liegois, a svoje pivá, ako inak. Keď sme pri tých pôžitkoch a škôlkach pre dospelých. Výstava Andy Warhol, je otvorená až do februára a určite je lákadlom tejto sezóny, prijatá s veľkým záujmom a nadšením, to je cítiť. V  Liège sa radnica rozhodla zrušiť pravidelný festival pouličných umení, so smútkom, ako inak.

A tie ilúzie? Ilúzia, že ma ktosi-čosi ochráni pred vlastnými strachmi. Že peniaze sú moc. Že moc je vyslobodením z komplexov. Že veda a výskum sú tu na to, aby sme žili dlho a šťastne, ako v rozprávke. Ajaj, dalo by sa pokračovať.

Nová kniha je na svete: Variácie záhad, čerstvo v predaji. A len domnelo píše André Aciman o láske. Píše o všetkých možných ilúziách, s akými si ego lásku zamieňa. Neviem, či to autor vie. To je jedno. A je to v poriadku, lebo sú to fajn príbehy.

Ilúzia ma sestru – tou je intuícia, tichá, skromná, tá, ktorú nechávajú doma, keď sa ide na bál. Má rada ticho, teplo, priestor a prijatie. Ilúzia ju má po svojom boku, aj keď o tom nevie, aj keď si myslela, že ju nechala doma a šla na bál sama. A vôbec to nie je Popoluška. Býva v Bruseli, v Liège a kdekoľvek na svete.

Múzeum moderného umenia v Liege

: https://www.laboverie.com/

Kniha A. Aciman: Variácie záhad

https://www.martinus.sk/?uItem=776959

Skvelá krčma na dobré jedlo a pitie:

http://www.maisondupeket.be/peket/