Televízny príspevok odvysielaný 8. marca 2028:
„Pripomíname občanom, že od zajtra vstupuje do platnosti nový zákon, na základe ktorého každý jednotlivec starší ako osemnásť rokov vážiaci o dvadsať percent viac ako je koeficient odporúčanej váhy stanovený Svetovou zdravotníckou organizáciou, zaplatí osobitnú daň z nadváhy. Dlho diskutovaný zákon, medzi ľuďmi nazývaný daň z pupka, si kladie za cieľ vyriešiť civilizačný problém obezity. Podrobnosti o tom ako vyplniť daňové tlačivo a zaplatiť, nájdu občania na stránke www.danzobezity.org. Okrem toho si každý môže na ktorejkoľvek pobočke pošty vyžiadať informačnú brožúrku a šek na zaplatenie. Daň je, samozrejme, v súlade s filozofiou, z ktorej vychádza, progresívna – teda vskutku TUČNÁ DAŇ! Občania v lehote 30 dní navštívia všeobecného lekára a vyžiadajú si potvrdenie o váhe. Každý má nárok aj na získanie odtučňovacieho programu a stanovenie odporúčaní životosprávy. Zo zákona neplatia nijaké výnimky a neexistuje možnosť úľavy či odkladnej lehoty platenia, týmto spôsobom chce vláda predísť jeho obchádzaniu a zneužívaniu. Zo zákona sú vyňaté len deti a maloletí do veku osemnástich rokov, občania starší ako sedemdesiat rokov a gravidné ženy. Potvrdenia o genetickej dedičnosti či vplyve choroby alebo zamestnania na váhu sú preto zbytočné. Okrem dočasného zvýšenia štátnych príjmov, z ktorého hodlá financovať lekársky vedecký výskum v oblasti civilizačných chorôb, si vláda sľubuje rýchle zlepšenie zdravotného stavu populácie. Najviac návštevnosti zaznamenali internetové adresy ministerstva hospodárstva a zdravotníctva, ale prekvapivo aj kultúry. Ministerstvo kultúry si totiž vytýčilo ambiciózny cieľ – preskúmať, aký vplyv bude mať zoštíhlenie populácie na kultúru a umenie. Publikované závery sú v elektronickej podobe prístupné širokej verejnosti. O tom, čo si o zákone myslia, sme sa porozprávali s našimi hosťami – s „ľahšími“ aj „ťažšími“ váhami. Začnime s „horúcim“ hosťom, ministrom zdravotníctva, Jurajom Novákom (45 rokov, výška 185, váha 75 kg):
„Pán minister, aké sú vaše pocity v predvečer vstúpenia zákona do platnosti?“
Minister si prešiel dlaňou po bezchybne ušitom dvojradovom saku, bolo vidno, že je na mieru a neskrýva ani náznak vytŕčajúceho brucha:
„Neviem sa dočkať,“ usmial sa. „Chodím s osobným strážcom, aby ma bránil pred útokmi rozhnevaných ľudí ťažkej váhy,“ žmurkol na novinárku. „Dúfam, že občania začnú pomaly chápať, ako zákon vychádza v ústrety práve im. Som optimistický – aby som odpovedal na vašu otázku – cítim sa ako priekopník nového postoja. Uvediem príklad. Pozrite sa, pred desiatkami rokov sa fajčilo úplne všade a nik nenamietal. My sa už nepamätáme na podnikové schôdze odohrávajúce sa v kúdoloch dymu, na smradľavé popolníky v kanceláriách, na to, ako sa v zime do kaviarne vstupovalo cez dymovú clonu. Dnes nikomu ani na um nezíde, pýtať si v úrade popolník. Rovnako sa zmení postoj aj k tučnote, ľudia pochopia, že ide o niečo, čo im znepríjemňuje život. Vy sa, pani redaktorka, obávať nemusíte, taká štíhla,“ kompliment doplnil o žmurknutie hnedým okom.
„Poznámku a vaše žmurknutia budeme musieť vystrihnúť – nezhodujú sa s etickým kódexom televíznej žurnalistiky,“ poznamenala redaktorka mimo kamery.Rozhovor nahrávali ho pred niekoľkými dňami.
„S tým rátam,“ prisvedčil minister a opäť žmurkol.
„Nemáte náhodou tik?“ zamrmlala si redaktorka popod nos.
„Túto svoju poznámku, prosím, tiež vystrihnite.“ Minister mal dobré uši.
„Pravdaže. Pokračujeme v rozhovore: Ako si vy sám udržujete formu? Predsa –stres a záťaž vyplývajúce z funkcie, sedenie na dlhých poradách, oficiálne večere a kokteily – číslo na váhe sa u vás nemení smerom nahor?“ Tentoraz žmurkla redaktorka. Možno je to nákazlivé, povedala si v duchu, ale minister sa zrkadlovému správaniu potešil.
„Čakal som túto otázku – aby som divákov dlho neunavoval – podrobnosti o mojej životospráve a športovaní ako aj tipy na diéty a cvičenia nájdete na stránke ministerstva. V skratke – jedávam málo a racionálne, denne cvičím, dva razy do týždňa posilňujem s trénerom a dva razy hrám tenis alebo futbal,“ usmial sa spokojne.
„Ostáva len dodať – nech si z vás vezmú občania príklad. A kto nie – ten musí byť ochotný za luxus nadmernej váhy priplatiť!“ Minister aj reportérka žmurkli do kamery, akoby sa dohodli, hoci to tak nebolo. Dokonca tento posledný záber ani nevystrihli.
Ľuboš vypol zvuk a zvalil sa dozadu v kresle: „Idioti,“ na viac sa nezmohol. Žena sa naňho dívala, akoby chcela, aby tento muž, s ktorým spolu „prejedli už dvadsaťtri rokov“ a dosiahli úctyhodnú váhu, niečo rozumné povedal.
„Rátal si to? Koľko by sme mali platiť?“ ozvala sa.
„Né-ni to také hrozné,“ povedal upokojujúco. „O prachy vôbec nejde, ide o princíp: má sa mi nejaký debilný minister montovať do života? Moja vec, koľko žeriem a čo žeriem a kedy umriem!“ Ľuboš sa rozohňoval, brucho mu pod tričkom nadskakovalo, noha mu od nervozity vyletela a malíčkom bolestivo narazil do konferenčného stolíka:
„Kurva!“ zjačal a vyskočil.
„Čo je?“ preľakla sa Oľga.
„Nakopol som si prst – to kvôli tomu zasratému – au, au, au.“
„To prejde – urobím ti kávu?“
„Kávu? Chceš, aby ma šľak trafil? Myslíš, že mám nízky tlak – po hentom?“
„Tak dobre – dajme si napoly pivo.“
„Okej.“
Na obrazovke sa nemo mihali reklamy, Oľga a Ľuboš sedeli nahnutí nad stolíkom, pod pohármi s pivom mali podložky s motívom Van Goghových obrazov – Slnečnice a Izba.
„Pamätáš? Amsterdam,“ ukázala Oľga na podložku, keď zodvihla pohár.
„Hej, pivo majú bohovské – aj steaky,“ zarazil sa. „Kurva! Aby sme skončili na diéte a už nikdy sa normálne nenažrali!“
„Ber to z lepšej stránky, ak schudneš, upraví sa ti tlak. Máme nárok chudnúť pod lekárskym dohľadom –„ nestihla ani dopovedať a Ľuboš jej skočil do reči:
„K doktorovi ma nedostaneš! Len nohami napred! Nebol som tam desať rokov a ani sa nechystám!“
„Ako chceš.“ Oľga mykla plecom, pozrela na misku s chrumkami na stole, urobila pohyb, akoby sa chcela načiahnuť, no potom si zhlboka vzdychla a oprela sa:
„Majú pravdu, jedlo je droga – jesť sa má, keď je človek hladný!“
„Jesť sa má, keď sa človeku chce jesť, dofrasa!“ vykríkol Ľuboš.
„Nebudem sa s tebou hádať, rob, ako chceš. Ja zavolám zajtra Dr. Malej, aby ma objednala. Idem kuknúť na internet, ako sa tá daň počíta. Nemôže to byť hororová suma, lebo zas nechcú všetkých obéznych zruinovať.“ Vstala a odišla k počítaču na písacom stole pod oknom, ponad plece ešte prehodila:
„Mal by si ísť niečo robiť, nie vylihovať pred telkou, lebo priberieš a poskočíš v daňovej tabuľke.“
Bol to pokus o žart, ale nestretol sa s úspechom:
„Drž hubu, lebo…!“
„Už som ticho.“
„Aká to bola adresa?“ Sedela obrátená mužovi chrbtom a hľadela von do rozsvietených okien náprotivného paneláka.
„Vyser si oko,“ dostalo sa jej odpovede sprevádzanej grgnutím.
„Prasa,“ zamrmlala si pod nos.
Na obrazovke sa zjavil obrázok tancujúcej štíhlej virtuálnej ženy, ktorá si pospevovala „I am slim again…“. Vedľa blikala reklama na odtučňovací program. Klikla na ňu. Zahĺbila sa do ponuky. Za dvadsaťšesť eur aj s poštovným môže zmeniť svoj život. Klikla a zobrazila sa prvá strana ponúkanej knihy, úvodná veta bola potešujúca a povzbudzujúca: „Svoj život môžete zmeniť len vy, a ste to len vy, kto si vyberie pomocníkov. Nehľadať pomoc, znamená, že si pomôcť nechcete…“
Zhlboka sa nadýchla. Vedľa blikalo upozornenie: „Objednajte si knihu hneď, a ako darček dostanete román Carmen O. Berryovej Xenia. Je to príbeh ženy, ktorá...“
Nepočula Ľuboša vstať, spláchnuť na záchode, ani to, že sa vrátil späť na gauč, nevnímala kulisu futbalového prenosu, ozvala sa, až keď na ňu zahučal:
„Koľko vážiš? Pýtam sa ťa už tretí raz.“ Ľuboš zvýšil hlas, čo robieval aj inokedy, aby prehučal televízor.
„Čo? Prepáč, nepočula som. Čítam.“
„Koľko vážiš? Hanbíš sa priznať?“
Stiahlo jej hrdlo, proti vlastnej vôli odpovedala: „79 kíl.“ Ďalšiu desiatku nesmie prekročiť, vravela si, za nič na svete.
„Určite nie osemdesiat?“ spýtal sa.
Neodpovedala.
„Počkaj –máš 44 rokov – koľko meriaš?“ Ľuboš mal pred sebou ceruzku a papierik, na ktorom bolo vyriešené sudoku, na okraj čmáral čísla.
„Stošesťdesiatsedem,“ odpovedala poslušne.
„Takže – 167/79. 44 rokov – mala by si mať optimálne medzi 58 a 64 kg, vážiš o 15 kíl viac, prekračuješ hranicu o…“ Ľuboš sa mračil, písal, podčiarkoval, prečiarkoval, dával medzivýsledky do krúžku.
„Prečo to nerátaš sebe?“
„Ticho, nevyrušuj, teraz rátam tebe.“
„Ty si ma vyrušil, niečo robím.“ Na obrazovke počítača bol napoly vyplnený účet on-line nákupu.
„Okej, vychádza ti to asi 10 eur mesačne, cca…“
„Ty máš koľko kíl?“ Oľga usúdila, že v tejto chvíli sa nedokáže sústrediť na dokončenie objednávky, spraví ju večer, keď Ľuboš zaspí, alebo keď pôjde na balkón na cigaretu.
„Asi deväťdesiat?“ Formuloval odpoveď ako otázku, akoby si sám nebol istý.
„Takže budeš tiež cvakať,“ precedila medzi zubami.
„Uvidíme. „Pri mužoch sa to možno počíta trochu iné.“ Opäť sa vrátil k tabuľke uverejnenej v novinách.
Oľga sa obrátila k počítaču, ale vnútorným zrakom videla seba a Ľuboša. Rovnaký vek, obaja sú nevysokí, tuční. Akoby neboli manželia, ale príbuzní, u ktorých sa s vekom podoba, či karikatúra podoby stáva nápadnejšou. Mala by ho presvedčiť na zmenu, cholerická povaha, nadváha, stredný vek – to všetko sú priťažujúce okolnosti.
„Idem si zapáliť,“ ozval sa z gauča.
Prikývla. Fajčiť prestala po pôrode a nikdy viac nezačala. Aspoň jeden bod k dobru. S objednávkou bola rýchlo hotová, stačilo naťukať číslo platobnej karty. Čo ak je to však mačka vo vreci? Prebehlo jej hlavou v momente, keď potvrdila nákup. V kníhkupectvách sú celé oddelenia literatúry o chudnutí a životnom štýle, prelistovaním by získala lepšiu predstavu o tom, čo kupuje. Potriasla hlavou, akoby chcela striasť pochybnosti, inštinkt jej hovoril, že robí dobre, páčil sa jej úvod, čo si prečítala, aj to, že kniha sa sama ponúkla, keď si sadla k počítaču, aby sa pozrela na informácie o tom prekliatom zákone. Je to znamenie. A nebude nadávať –zákon je správny, naštartoval ju – lepší impulz ako cukrovka alebo infarkt. Vrátila sa na domovskú stránku a naťukala do vyhľadávača meno autorky, ktorej knihu si práve objednala: Lucia L. Gilmoureová. Zjavilo sa niekoľko odkazov. Zamrvila sa na stoličke a začala ich otvárať.
Prešlo niekoľko dní, odkedy sa Oľga začala zapodievať chudnutím a téma ju neustále prenasledovala – po ceste do práce a z práce, v obchodoch, vo výťahu. Keď sa raz človek na niečo upne, myšlienka akoby sa odrazu vznášala všade, akoby sa celý svet naladil na to isté. Sedela v električke pohrúžená do článku o dvojdňovej detoxikácii a zozadu k nej doliehalo: „Dvacka, tricka…“. Slová sprevádzali záchvaty chlapčenského rehotu. Určite hovoria o kategóriách tučnej dane. Netrúfala si obzrieť sa, až pri vystupovaní hodila pohľad smerom, odkiaľ smiech prichádzal. Chlapci si ju vôbec nevšímali, uvedomila si s úľavou. Vypočula si aj iné rozhovory, ktoré boli jednoznačné; štíhli pretriasali tému s istou blahosklonnou nadradenosťou, spomínali príbuzných, kolegov či známych, ktorí sa, chudáci, museli s problémom naozaj zapodievať.
Našťastie, Oľga nemala v práci čas na dlhé klebetenie, práve sa naplno rozbehla prvá časť výskumu v projekte Ľubočina. Išlo o obec, popri ktorej už tridsať rokov vedie frekventovaná diaľnica. Ich výskumný ústav získal grant a Oľga sa dostala do tímu. Dobrovoľníci, ktorí prežili väčšiu časť, prípadne celý život v Ľubočine, vypĺňali siahodlhé dotazníky o rodinnej anamnéze, prekonaných chorobách a životnom štýle, podrobili sa lekárskej prehliadke, odovzdávali vzorky vlasov, moču a krvi. Odmenou za spoluprácu pri výskume im bude to, že sa o svojom tele dozvedia všetko, čo je súčasná medicína schopná zistiť a počas celého trvania výskumu sa im dostane vážnosti a starostlivého záujmu. V žiadnom prípade by nemali nadobudnúť pocit, že žijú v akejsi nevyhovujúcej oblasti. Zaviazali sa nemeniť výraznejšie životný štýl a návyky, čiže, ak sa stresovali doteraz, mali v tomto trende pokračovať, ak nie, nemali s tým začínať. Ako bonus získajú celoročné predplatné na starostlivosť v súkromnom zdravotnom stredisku.
Oľga nikoho z ľudí vo výskume ani raz nevidela, poznala len vzorky. Nikdy v Ľubočine nebola, len si predstavovala podlhovasté pozemky za rodinnými domami, záhrady, čo končili pod násypom diaľnice, zhluk panelových domov tvoriacich neveľké sídlisko, námestie s pamätníkom vojakom padlým v oboch svetových vojnách, možno aj kaštieľ a neveľký park a v diaľke hrebene hôr. Diaľnice boli vo vyššom verejnom záujme, museli krajinu kdesi preťať, najlepšie v širokých údoliach.
V práci sa prezliekla do bieleho plášťa, medzitým jej zovrela voda na čaj, zjedla biely jogurt s lyžičkou prírodnej vlákniny a už aj otvárala dvere do laboratória. Donedávna by v ňom zostala, kým sa jej pred očami nezačali robiť kruhy od hladu, narýchlo by zhltla v jedálni porciu mäsa so zemiakmi alebo ryžou a utekala späť. Teraz sa prinútila myslieť dopredu, mať pripravený obed, po akom sa chudne. Znelo to neuveriteľne, jedlo, po ktorom sa chudne. Schudnete hlavne z toho, čo nezjete, znel ďalší obľúbený slogan.
Cez deň nemala s diétou problém, koniec koncov, tak to bolo odjakživa, muky nastali až podvečer, po návrate domov. Čas pozerania do chladničky a špajze, čas zemiakových lupienkov, orieškov, piva a niekedy aj, bohuchovaj, čokolády, čas zapnutej televízie, kde bežali nekonečné pásma reklám na dobroty, sladkosti, slanosti, bez ktorých život nemá cenu. A Ľuboš, manžel so známymi a nemennými návykmi, ktoré ju začali rozčuľovať. Nemá sa sústrediť naňho, nemá sa upierať na okolie, radila autorka, okolie ju môže, ale nemusí podporiť, hlavné je, aby ona, Oľga, vytrvala. „Hriešne pokušenie…“ Dievča so zmyselnými perami ponúkalo svojmu milému lyžičku čokoládovo jemného krému, muž pootvoril pery a čakal – podľa výrazu tváre na niečo božské.
Oľga odtrhla pohľad od obrazovky a pozrela na policu nad televízorom. Na fotografii v kovovom ráme boli oni traja – Oľga, Ľuboš a ich dcéra Ivana. Predtým, ako odišla. Všetci sú na nej okrúhli, no oni dvaja s Ľubošom mali však vtedy určite o desať kíl menej. Pribrali, odkedy je Ivana preč, na Kanárskych ostrovoch. Zadívala sa na usmiate dievča na fotke, bola štíhla, i keď istú guľatosť po nich podedila. V lete po maturite sa vybrala do sveta. Najskôr do Anglicka zarobiť si na štúdium. Po roku sa rozhodla investovať, čo si našetrila, do ďalších ciest a myšlienku na univerzitu odsunula. Očarili ju ostrovy – rozhodla sa pobudnúť na čo najväčšom počte stredomorských ostrovov, a potom o nich napísať knihu. Sezónnu robotu si našla vždy. Mala slnečnú povahu, možno preto tie ostrovy. To, že rodičov vidí len na Vianoce, nijako neriešila a Oľga v nej nechcela vzbudzovať výčitky svedomia a nútiť ju pristrihnúť si krídla, aby vyhovela rodičom. Pred pár rokmi sa nejaký čas zaoberala myšlienkou mať ešte jedno dieťa. Ľuboš skoro spadol pod stôl, ešteže sedel na gauči, keď pred ním tento nápad nahlas sformulovala. Aj tak sa zdalo, že sa z gauča zosunie na koberec.
„Prečo nie? Čítala som, že byť matkou v štyridsiatke je v móde, dokonca je veľa gynekológov, ktorí tento trend podporujú,“ argumentovala.
„Budeš si na to musieť nájsť niekoho iného, ja som proti.“ Vyhlásil.
Proti Ľubošovej vôli veľa nezmohla, mohla naňho vplývať, ale čas v tomto prípade hral proti nej. Okrem toho, sama nebola presvedčená, že to naozaj chce. Porodila Ivanu, keď mala dvadsať, ako bývalo zvykom v predchádzajúcej generácii. Bola vtedy mladá a hrdá matka, ako si vysnívala.
Pozrela znova na obrázok, tá guľatosť, to sú oni, ich rodinný znak, nielen fyzický, aj hlbší, pomyslela si. Dokonca aj Ľuboš drsným jazykom len maskuje okrúhlu, dobromyseľnú povahu. Žeby sa obaľovali, aby sa obrnili pred konfliktami? Autorka Gilmoureová čosi také naznačovala. Upokojila sa pri myšlienke, že v spálni medzi vankúšmi na ňu čaká kniha. Zalezie do postele a bude si čítať, živiť dušu, a tým nepriamo aj telo, mala by však Ľubošovi pripraviť niečo jesť. Prepadli ju výčitky svedomia. Boli spolu, keď sa celé večery a víkendy prejedali, a teraz ho opúšťa, hoci nejde ďaleko, len do vedľajšej izby. Výčitky sa zahryzávali hlbšie – môže byť zodpovedná za oboch? Má nútiť partnera čítať to isté, čo ona a zmeniť postoj spolu s ňou? Chvíľu plávala v týchto pocitoch, v televízore zatiaľ pokračovala detektívka, Ľuboš v kresle pozeral a zároveň listoval v novinách, ktoré nestihol ráno prečítať.
„Čo bude na večeru?“ Cez týždeň chystala jedlo Oľga, Ľuboš varieval cez víkend. Dohoda platila už roky.
„Ja mám ryžové keksy a varenú zeleninu…“
Zatiaľ prešiel len týždeň a čosi, odkedy sa riadila radami L. L. Gilmoureovej a stratila sotva kilo. Je to beh na dlhé trate, tvrdila autorka. Prvé dni ju zaskočila neznesiteľná bolesť hlavy zhoršujúca sa k večeru. Ani pomyslenie, že by do seba dostala čokoľvek okrem čaju a polovičky acylpyrínu, ktorý, na počudovanie, zaberal. Dokázala zaspať a ráno jej bolo lepšie a akosi ľahšie, ak aj nie na váhe, aspoň na duši, kde prebiehalo paralelné čistenie.
Ľuboš čosi zahundral.
„Daj si so mnou dusenú brokolicu s pórom, alebo si niečo uvar sám.“ Rada by odišla z izby, ale zároveň otáľala, prechádzala sa od sedačky k oknu a späť.
„To ti poviem aj ja v nedeľu, vysmažím rezne len pre seba.“
„Súhlasím, tento víkend mám aj tak len zeleninu a ryžu.“ „Pekne,“ poznamenal Ľuboš. „Som zvedavý, dokedy ti to vydrží.“
Nechala poznámku bez komentára a zmenila tému: „Teším sa, keď v nedeľu zavolá Ivana a porozprávam jej novinu. Na Vianoce ma nespozná. Keby si sa pridal aj ty, prekvapenie by bolo dvojnásobné.“
„Daj mi s tým pokoj – spravím si chleby vo vajci a ty si žer ryžu. Aby ti z nej nezošikmeli oči!“ zažartoval.
Kto ho nepozná, bol by zhrozený, ale Oľga vedela, že ju ma rád, že je len starnúci medveď, lenivý, dokonca lenivý rozumieť sám sebe.
„Idem niečo zjesť teraz, aby som nešla spať s plným bruchom,“ Oľga sa postavila. „A pôjdem si čítať.“ Detektívka končila, zvučka ohlasovala ďalšie pásmo reklám, po ktorých budú nasledovať televízne noviny.
„Ja sa zdvihnem po správach,“ povedal Ľuboš stále šuštiaci novinami. „Ale nemysli si, že sa vyhneš dani, budúci mesiac treba platiť, a dovtedy nezhodíš dosť…“. Pozrel na ňu: „Ako sa hovorí, kým tučný schudne, chudý skape.“
Oľga sa zasmiala sa, ale bolo jej úzko. Ľubošove výhovorky aj vtipy, za všetkým tušila strach. Ona začala byť ochotná priznať si ho, priznať si úzkosť, ľpenie na zažitých vzorcoch, neochotu pustiť sa do neznámeho.
„Nerobím to pre tú daň, vieš. Tá daň – to je len štartér, motorom je niečo iné,“ dodala cestou do spálne.
Zájde si po knihu a pri večeri si ešte raz prečíta kapitolu o dôvere. Pred pár dňami sa zastavila u lekárky po potvrdenie o nadváhe. Zverila sa jej s plánom na zmenu.
„Aj tak vám teraz nemôžem dať žiadnu úľavu,“ v doktorkinom hlase sa ozývala mrzutosť aj netrpezlivosť.
„Nechcem žiadnu úľavu,“ upokojovala ju Oľga.
„Keby sa pripúšťali výnimky, mohla by som niečo…“ nedokončila lekárka svoj teoretický sľub. Oľga si vedela predstaviť, aké pole možností by sa tým otvorilo.
„Okej, tak mi len držte palce,“ dodala Oľga zľahka.
Lekárka, drobná, tenká žena, prikývla: „Držím vám palce. Zastavte sa o mesiac, premeriam vám tlak a spravím krvný rozbor. Pre istotu, viete, diéta všeličo ovplyvňuje, aby ste boli pokojná.“
O niekoľko týždňov v nedeľu vypĺňala Oľga dotazník, ktorý jej pomôže zistiť typ temperamentu, a s tým súvisiaci typ metabolizmu. Ľuboš bol v kuchyni a smažil rezne. V televízii opäť pokračovala debata na tému tučnej dane. Zahľadela sa na obrazovku a uvedomila si: Ľuboš je v kuchyni, môže televízor pokojne vypnúť, nemusí dovoliť, aby sa jej myšlienky reťazili podľa toho, akým smerom sa bude uberať diskusia, zaiste plamenná, ako sľubovala moderátorka, ako predurčovala téma, ako požadovali súkromné televízie. Mala dobrú náladu, ráno spravila zo dva okruhy okolo jazera, zatiaľ to nebol beh, skôr úporné zápolenie o dych s častými prestávkami a čakaním, kým doznie pichanie v boku a upokojí srdcový tep, ale prvé kolo skutočne odbehla v miernom pokluse. Váha ukazovala 69 kíl, dostala sa pod hranicu sedemdesiatky a nebol dôvod, aby nepokračovala ďalej. Až tam, kde sa stretne s ideálom predpísaným v tabuľke. Ideálom? Potriasla hlavou: Som sama sebe paňou, zacitovala obľúbenú vetu L.L.G. a vypla televízor. Na chvíľu sa opäť zahĺbila do otázok, vyžadovali si pomerne veľké sústredenie: „Som od prírody veselá a ľahko sa nadchnem“ – na škále od jedna do päť mala vyjadriť, ako ju toto vyhlásenie charakterizuje.
„Prečo si to vypla?“ vyrušil ju zrazu Ľuboš vo dverách, opásaný zásterou a s obracačkou v ruke. Mračil sa.
„Ty to nepozeráš, ja tiež nie,“ odpovedala mu nezdvihnúc oči.
„Mám to ako kulisu, nemám rád ticho, deprimuje ma,“ vravel.
„Pusti si rádio v kuchyni, predsa nebude hučať telka len preto, aby hučala.“
Očakávala protest, očakávala, že napokon to bude ona, kto odíde z obývačky, ako toľkokrát za posledné mesiace, ale nestalo sa. Ľuboš zmizol v kuchyni a vzápätí sa ozvali tóny hitu z rádia. Usmiala sa.
„Koľko rezňov budeš?“ zakričal.
Hrali hru – on sa tváril, akoby v ich životoch žiadna zmena nenastala, naďalej varil pre oboch, a jedol sám.
„Ani jeden – mám na sporáku tofu wok, prihrej mi ho!“ zakričala. Neodpovedal.
Večer zavolá Ivana. Bude ju vidieť, určite si všimne ten desaťkilový rozdiel. Schudnutie oslávila tým, že si kúpila nové džínsy. Celý život diétovala a priberala, ručička na váhe poskakovala ako loptička na pingpongovom stole, a odrazu sa všetko zmenilo. Akoby pôsobením pomalého kúzla, Oľga sa tejto myšlienke smiala. „Rozhodla som sa, to je všetko. Prišla správna chvíľa –„ snažila sa vysvetliť kolegyniam. Nevedela svoju skúsenosť poriadne vyjadriť slovami, mohla im odporučiť knihu L.L.G., ale marketing nikdy nebol jej doménou. „Milenec? Ľuboš má milenku? Vyhodila ho? Nie je, hádam, chorá!“ Hádali a Oľga krútila hlavou. „Čo na to Ľuboš?“ pýtali sa. Krčila plecami: „Všetko po starom.“
„Poď obedovať!“ zavolal v tej chvíli z kuchyne a ona sa vrátila mysľou do prítomnosti. Zdvihla sa z kresla. Nemal rád, keď neprišla na zavolanie k stolu. Je to neúcta voči jeho práci aj voči jedlu, vravel. Mal pravdu. Tofu so zeleninou jej prihrial, ale pri stole sa spýtal: „Naložím ti rezeň?“
„Nie,“ odpovedala. Hrala túto hru s ním.
Ivana na ňu večer uprene hľadela, aspoň tak sa Oľge javil obraz sprostredkovaný kamerou, pri pohybe sa Ivanina tvár deformovala, pohyby pier sa oneskorovali za hlasom, občas nadobudla dôverne známa a predsa vzdialená dcéra ostré črty, občas sa rozmazávala.
„Super, mami, výborne. Tu? Prišla studená vlna, more je chladné, fúka, ale svieti slnko,“ podávala správy z ostrova. „Mami, v lete vás pozývam na návštevu, teba aj otca. Vybavila som pre vás izbu v hoteli – stačí, keď si kúpite letenku, o ostatné sa postarám.“
„Ach,“ Oľga zostala trochu zaskočená. „Porozprávam sa s otcom.“
„Dobre, ale je to hotová vec, hľadaj letenku.“ Prikázala jej dcéra.
Ľuboš odišiel už pred pol hodinou s kamarátmi na pivo. Predtým pozdravil Ivanu do kamery, chvíľu s ňou hovoril a zmizol. Keď zložila slúchadlá, zostala sedieť za stolíkom pri okne a hľadela von. Na skle okna videla seba, ako si v obchode pýta plavky číslo 42.
O pár týždňov vypukla naplno jar. Oľga vedela knihu takmer naspamäť, cvičila, chudla a občas si kúpila niečo na seba. Ráno sa viezla električkou a počúvala rozhovory spolucestujúcich. Trasa viedla gaštanovou alejou, stromy akoby sa z večera do rána zazelenali, a tým sa zmenila atmosféra dokonca aj v električke. V robote končili meranie vzoriek vlasov. Oľgin tím pripravoval ďalšiu fázu výskumu – spracovanie predbežných výsledkov. Docentka zodpovedná za projekt bola nervózna a často štekala, ale Oľga zvládala jej náladovosť lepšie ako kedysi.
„No, a vyšlo mu to na pätnásť mesačne, lenže za ženu platí skoro dvadsať, a ešte platí aj za svokru, ktorá stále nedovŕšila vek na oslobodenie…“ vravela pani v kostýme. Stáli Oľge nad hlavou, nedalo sa ich nepočúvať.
„Hovorí sa, že budú musieť zaviesť výnimky, chápeš, lebo sú ľudia, čo naozaj za to nemôžu, chápeš, majú diagnózu, pre ktorú priberajú.“
„Hej, je to neľudské,“ prisvedčila známa panej v kostýme.
Oľga po nich po očku pozrela, boli strednej postavy, nejaké tukové zásoby pod blúzkami určite ukrývali, ale dosť možné, že sa zmestili pod hranicu dane. O vlások. Zahľadela sa von. O chvíľu sa postaví a určite si ju všimnú, ohodnotia ju. No a čo, povedala sama sebe. Z tohto som sa už dostala, názory iných ma nezaujímajú – hľadala nejakú vetu z knihy, čo by si zacitovala ako podporu. Keď sa priblížili k zastávke, na ktorej vystupovala, podporu nepotrebovala, lebo dámy si medzitým sadli na uvoľnené sedadlá vpredu a nevideli ju. Zhlboka sa nadýchla a zostúpila na chodník.
V ten istý večer sa vracala domov poriadne unavená a demoralizovaná. Šéfka na ňu nakričala pre tabuľku, ktorú zostavili na porovnanie skupín dobrovoľníkov.
„Zle ste ju naložili,“ kričala, „treba to celé prerobiť! Do týždňa musí mať napísanú správu, ako to mám stihnúť, keď mám taký nemožný tím!“
V laboratóriu, v dennej miestnosti aj na chodbe vládlo ťaživé ticho až kým docentka s jedným asistentom nezistili, že to nie je také zlé a tabuľka sa dá celkom jednoducho opraviť. Ospravedlnila sa im pri popoludňajšej káve, spomínala nervy a stres, chorú mamu, svoj žlčník – samé pasce osudu. Upokojovali ju, kolega skočil do bufetu a doniesol pár chlebíkov s čerstvou reďkvičkou. Docentka si utierala slzy, jedla chlebík, medzitým volala matke, aby skontrolovala, či si pichla inzulín a prosila Oľgu, aby zavolala do kaderníctva a objednala ju na farbu, v piatok má stretnutie šéfov projektov, nemôže tam prísť s vyrastenou šedivou cestičkou. Okolo pol siedmej odišli všetci spolu, konflikt urovnaný. Oľgu cestou dobehla únava, postresová reakcia, krútila sa jej hlava, mala pocit, že páchne potom a ten sa postupne mení na elektrizujúcu mučivú vlnu šíriacu sa do okolia, ledva stála na nohách.
„Človeče, ty len pätnásť, odhadol by som ťa aj na dvadsať!“ ozval sa za ňou mužský hlas a smiech.
„Ja platím dvadsať a som na to hrdý. Vieš, jak sme to nazvali vo firme? Daň cti! Keď mám na dobré žrádlo, zaplatím aj štátu, nech vie!“
„Neplatíš dosť veľké dane a poistky aj bez toho? Ty si blázon, Fero,“ ozval sa iný hlas.
„A pomôže mi nadávať?“
„Moja stará nás prihlásila na kurz chudnutia,“ dodal ďalší.
„Pôjdeš?“
Odpoveď Oľga nepočula, možno to bolo len pokrčenie pliec. Nechcela sa obzerať.
„Ja by som sa na to zvysoka vysral. Videli ste toho tučka ministra financií? Hádajte, koľko platí?“
„Nič, je minister.“
„Čoby, ide príkladom.“
„Z takého platu by som aj ja rád dal…“
Oľga si vzdychla. Všetky debaty sa podobali ako vajce vajcu, ukrivdené, plné zmätku, maskovanej ľútosti nad sebou. Dnes večer by si aj ona dala pivo. Nemôže, hoci je piatok. Dva razy do týždňa si dopraje pohár suchého vína, ale alkohol sú kalórie. Začala ju bolieť hlava, ledva sa dotiahla domov. Ľuboš sedel pri hokejovom zápase. Napila sa v kuchyni vody, po krátkom zaváhaní si vzala polovičku analgetika, osprchovala sa a šla si ľahnúť.
Prekvapilo ju, keď sa ráno zobudila svieža, dokonca ani nie veľmi hladná, hoci naposledy jedla zeleninový šalát na obed predchádzajúci deň. Bola sobota. A jar. Ľuboš vedľa nej spal a usmieval sa zo sna. S búšiacim srdcom sa postavila na váhu: 66. Neverila vlastným očiam, ale keď spustila zrak, uvedomila si, že sa nedíva na balón brucha pred sebou, ale bez ťažkostí si vidí na bosé prsty na nohách. Všeličo nemôže, ale všeličo áno, môže si dať kávu s trochou netučného mlieka, môže ísť behať, môže si pripraviť ovsené vločky zaliate vodou a zjesť za hrsť orieškov. Prišla im na chuť. Z dotazníka zistila, že pre jej typ je najvhodnejšie nesladké ovocie, zelené druhy zeleniny, z obilnín ovos a z mäsa divina. Odkedy si vyberala správne potraviny, začala chudnúť o čosi rýchlejšie. Spomenula si na krízu predošlého dňa, akoby to bol film, niečo, čo sa jej dotklo, ale dnes už netýkalo. Na Kanárske ostrovy si v júni možno pribalí plavky číslo 40.
Televízne noviny odvysielané 8. októbra 2028
„…Výrok súdu o tom, že tučná daň nie je v rozpore s ústavou republiky, dáva strojcom tohto opatrenia zelenú a zároveň odoberá vietor z plachiet členom občianskeho združenia Slobodný život, ktorí si podľa slov ich hovorcu Michala Pastierika robia nádeje, že uspejú na medzinárodnom súde.. Vypočujme si zhrnutie jedného prípadu. Pán Pastierik –„ moderátorka odovzdala slovo mužovi sediacemu po pravici:
„Pán H. bol invalidný dôchodca odkázaný na sociálne dávky a mal silnú cukrovku. Zrejme pod tlakom poníženia a finančnej neistoty sa pred niekoľkými dňami zastrelil pištoľou, ktorú údajne kúpil kedysi od svojho kamaráta. Tu už prestávajú všetky žarty, nešťastná smrť pána H. je dôkazom, že takto sa s občanmi nemožno zahrávať.“
Oľga ho odhadla na daňovú desiatku.
„Zo samovraždy pána H. teda viníte priamo politikov, autorov zákona?“ spýtala sa moderátorka.
„Kurva! Jasné, že je to ich chyba. Jak mohli vymyslieť takú sprostosť?“ Vložil sa do debaty Ľuboš vážiaci presne toľko ako pred vstúpením dane do platnosti. Pred sebou mal pivo a lupienky a hádal sa s televízorom, aj s Oľgou.
„Myslíš?“ spýtala sa Oľga. Pred chvíľou sa vrátila z nákupov. Predavačka jej pomáhala vybrať zimný kabát a siahla rovno po číslo 40. „V tomto strihu vynikne vaša štíhla postava,“ povedala. Od návratu z Kanárskych ostrovov vážila päťdesiatosem kíl.
„K téme sa vrátime dnes večer v relácii Naostro. Má štát právo trestať občanov postihnutých obezitou? Kto je vinný zo samovraždy pána H., bývalého vodiča trpiaceho ťažkou nadváhou? O tom budeme hovoriť s ministrom zdravotníctva a ďalšími hosťami o 22. hodine…
Oľga prestala počúvať a obraz zo štúdia vystriedala znelka reklamy. Žena, ktorá večer užila prírodný regulátor činnosti čriev, si ráno dala Jeden Veľmi Konkrétny Jogurt a zbehla schodmi na slnkom zaliate námestie. Sukňa jej povievala okolo členkov.
Taká by sedela aj mne, pomyslela si Oľga.
Ľuboš si v prestávke zašiel do chladničky po pivo.
