Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

Liptov in the Summer

Holiday read:

City of Girls novel by Elizabeth Gilbert. I have been carrying the book around in the e-reader. Thank you, Liz, for the experience.

The week in Liptov composes of walks and coffees and talks and sauna rounds and different kinds of dumplings in Slovak style, and new yoga experiences. Walking through the fields to meet Zuzana, yoga teacher. We drive to the little town of Lúčky (famous for its spa dedicated to female health). Local sports council provides for yoga lessons. The priest is probably not too happy and probably lets himself be heard on Sunday what he thinks about yoga (a strange practice of an unknown origin dangerous to the true faith). Slovakia is still a very traditional country. Anyway, dozens of women of all ages come regularly, knowing that spirituality holds no strangers and that Christian faith is in no danger through yoga. Steep green slopes outside the windows, a slow, sweeping, moon-inspired practice. (I really should not have had the garlic soup with croutons two hours before. My stomach keeps asking through the practice: Really, you mean that? Shall I empty it here on the mat? No, dear stomach, please, do not. That would be an embarrassment, plus I borrowed this mat. We manage, the stomach and me.)

And then I walk back to the Sojka resort witnessed by all the mountains around. A cold beer on a terrace in a good company.

As yoga is best shared, I offered a morning class on Wednesday. In my mind, this would happen on the lush summer meadow where we used to practice last year, but I woke up to steady rain, feeling first time coldness this summer. So, we retreat to a wellness relaxation room. Rooting through tadasana, then a dragon fly, and matsyendrasana and bridges. In moments I forget all the questions and doubts of the ego and let it all be. A privilege: there is a person for the first time in a yoga class, and that is always a very special thing.

Nothing better than breakfast after a morning yoga.

Insecure still, but regretting less, trusting more: Life unfolds in the present moment. Answers usually come from unexpected directions. A reason to smile. A reason to feel connected to all.

My favourite quotes from City of Girls.

…most marriages are neither heavenly nor hellish but vaguely purgatorial.

It took me many years to become an honest person, and I know why: because the truth is often terrifying.

Once you introduce truth into a room, the room may never be the same again.

It was more important to me to feel free than safe.

Sex is often a cheat – a shortcut of intimacy. A way to skip over knowing somebody´s heart by knowing instead their mere body.

And if all this sounds very yin and female, then let be assured, there has been a lot of balancing: yin and yang, active and contemplative. A great company of both men and women. City of Girls may sound a girly book, but it is far from that. It embraces both principles. It is a celebration of bridges in relationships. The bridges might get severely damaged or torn down even, nevertheless, the relationships are our best schools. And in certain relationships, the bridges are even not necessary, we swim the tide, we walk the river to be on the same side.

Grateful. Thankful. To me travel companions. To the @sojka team. To Liz Gilbert. To Liptov. To yoga.

Nároky

Niečo, čo sa snažím pomenovať v sebe, kde inde, hoci sa to zrkadlí cez vzťahy: Namyslenosť z titulu oprávneného nároku. A z tejto namyslenosti vyplývajúce utrpenie, násilie.

Keby len tak ten druhý pochopil, poslúchol, spravil, ako si ja myslím, že je pre neho dobre, hneď by bolo dobre. Alebo aspoň lepšie.

Keby tak ten niekto niekedy vyliezol na tú podložku a konečne pochopil, že joga je cesta.

Dôvod, prečo tak veľmi chcem, aby ten druhý vyliezol na podložku, chodil do kostola, nechodil do kostola, viac športoval, menej jedol… dosaďte si to svoje… je, že ma rozčuľuje, zneisťuje, hnevá svojím správaním a konaním.

A ja sa cítim oprávnená vedieť, čo je dobré a správne, lebo mám tie svoje rituály, hodnoty a tie sú správne.

Matka na návšteve u dospelej dcéry: radosť, vzrušenie aj hrdosť. A v tom celom niekde najbližšia osoba zároveň nájde miesto, kde odpočíva stará bolesť, zobudí ju. A…

Tie spomienky na staré bolesti sa v joge nazývajú samskara. Je bezpečné dovoliť blízkym zobudiť ich, a tým vyniesť na svetlo. Nepotrebujú iné, len láskavú pozornosť, v nej sa dokážu rozplynúť, rozpustiť.

Nie, moja matka ani sestra nemusia cvičiť jogu, aby sa mi podobali, inými slovami, aby ma svojou vlastnou cestou nedráždili. Nešteklili tigra na mäkkých vankúšikoch tesne pod pazúrmi. Lebo?

Nárok: Keď robím najlepšie, ako viem (ako všetci ostatní, priznajme im to), malo by sa mi vyhnúť nepríjemné. Mám nárok byť spokojná a šťastná.

Hm. Nárok sa tu v Západnom svete celkom usadil. Intímne sa spriatelil s Egom. Kombinácia zarába na utrpenie rovnako spoľahlivo, ako voda a múka zarába na cesto.

Mám nárok? Na čo?

Tu je zoznam vymeditovaných nárokov, oprávnených, jasných a pevných ako diamant, venovaných z lásky a úplného prijatia:

  • Nadýchnuť sa zhlboka a dlho vydýchnuť v každej situácii.
  • Každý deň tvoriť.
  • Povolať si na pomoc intuíciu v každej chvíli.
  • Spraviť voľbu.
  • Hovoriť a žiť svoju pravdu.
  • Pripustiť si omyl a chybu.
  • Pozorovať bez súdenia.
  • Byť zodpovedná, nech čokoľvek.

A tu sú, podľa mňa, tie falošné, akoby nároky, v skutočnosti zamaskované úzkosti Ega:

  • Vyhlásiť vlastnú pravdu za univerzálne platnú.
  • Dožadovať sa súhlasu.
  • Očakávať, že moje činy ovplyvnia či zmenia situáciu.
  • Vnucovať hodnoty iným.
  • Požadovať dôkazy, výhody či odmeny.
  • Postaviť ľudské nad iné.
  • Vytvoriť si z Ja-Myseľ ideál.
  • Hodnotiť a súdiť.

Voľajako som vymeditovala osem tých, a osem tých. Osmička je číslo nekonečna, ale aj moci. A tak sa učím: poznať v skúsenosti, vidieť a nesúdiť, nechcieť meniť a vítať zmeny.

Zo Sojky, s láskou.

Joga.

Stratárky a Hitachi

„Po niektoré roky letné dažde zbili obilie a pritisli ho k zemi, vtedy ani nemalo zmysel poslať na pole stratárky, straty boli aj tak priveľké. No po iné roky dozrela krásna úroda a klasy šli prasknúť pod náporom slnka. Niekedy začiatkom augusta povolali všetkých do žatvy, aj mňa so sestrou.“ Marta položila šálku s kávu na stôl a zdvihla vyhrávajúci mobil. Všetky tri sme sedeli v chladnej prízemnej kancelárii, vonku horúčava mučila stromy aj ľudí, čakali, kým Marta dokončí telefonát, a bude pokračovať v príbehu. Rozosmiala sa, „Počkaj dám ťa na hlasno, povedz to aj im.“ Ozval sa mužský hlas z druhého konca, „Nezabudni im povedať o blikajúcich svetlách kombajnov.“

Aha, blikajúce svetlá kombajnov, pozreli sme sa na seba. Slovo, pamäť, rozprávanie nás z horúceho júlového piatku presunulo do iného leta, kedysi dávno.

Pusté Úľany, marec, 1978

„Je tu šéf z družstva zo Seliec, prišiel volať na žatvu, chlapi, poďte do kulturáku, je tam aj predseda.“

Volaní sedeli v krčme vo Veľkých Úľanoch pri pollitri, občas roztržito pozreli na čierno-biely televízor v rohu, no vzápätí sa pohľadom vrátili k poháru. Bolo čosi po piatej, po šichte, a v televízii bežal starý romantický film. Výčapníčka, pani Gizela, mala pohľad zarosený dojatím a rovnako dojato sledovala dej tučná Eržika stojac vo dverách do kuchyne. Nenápadne, lebo by mala umývať horu riadov po obede, kým nepríde do večernej zmeny Jolanka, tá by sa teda netešila, keby to musela umývať miesto nej.

„Dopime, chlapi, a poďme. Ide sa verbovať na leto na horniaky. Tuto mladý Tibo dostane svoju prvú šancu,“ Lojzo žmurkol na ostatných a významne sa pozrel na drobného tenkého chlapca s vlasmi zrelého žita, najmladšieho z partie. „Už si mal babu?“ chlapec sa začervenal a ostatní sa rozrehovali. „Aha, nie,“ skonštatoval provokujúci Gejza. „A už si držal v ruke ženské prso? Poznáš ten pocit, keď máš medzi prstami ten najjemnejší hodváb a celé telo sa tí nadúva túžbou?“ Tibo už bol bordový a vlasy farby žita sa s ohňom tváre náramne dopĺňali.“

„Aha, ani to nie. Tak poď, ideme sa dať najať na žatvu hore v Selciach. A tam to napravíš. Tam bude totiž Evelína, a tá ti to všetko rada dá. Kto nemal Evelínu, nepozná žatvu,“ všetci sa svorne zasmiali a Tibo sa nervózne pridal. Výčapníčka fľochla ich smerom, rušili jej sledovanie. Vonku bol sivý deň skorej jari, blato po roztopenom snehu, a nízke mraky nad nížinou, žatva sa zdala ďaleko aj tu dole pri Galante, kde sa sotva zasialo, no ľudský čas plynie rýchlo. Štyria muži v pracovných handrách vyšli z krčmy a zamierili doľava, kde sa v diaľke v mdlom svetle črtali budovy družstva.

Selce, nedeľa v auguste 1978

„Vezmete toto, dievčatá,“ otec stál zohnutý a obrátený k nim chrbtom, a tak jeho hlas znel, akoby prichádzal z rúry, sestry sa pozreli jedna na druhú so sprisahaneckým úsmevom a Oľga precedila cez zuby: „Toto aj Hitachi“.

Otec z kúta šopy s náradím vybral dva drevené rámy a vystrel ruky, aby im ich podal na zoznámenie.

„Vaša úloha bude veľmi dôležitá.“

Obe stáli a dôležito im pripadal on, otec, nie úloha.

„Agronóm vám to potom ešte raz vysvetlí na poli. V zásade,“ odmlčal sa a pokračoval. „Položíte rám na pole a vyzbierate všetky zrnká vo vnútri rámu. Spočítate ich. Rám má plochu pol metra štvorcového. Prepočítate stratené zrnká na hektár a zapíšete číslo do zošita. Máte v škole matematiku, všakže?“

„A načo je to dobré?“ spýtala sa Oľga lenivým tónom ignorujúc otcovu rečnícku otázku. Staršia z nich dvoch, a odjakživa väčšia rebelka.

„Na základe vášho prepočtu si kombajnista nastaví stroj tak, aby sa straty minimalizovali. Dievčatá, toto je chlieb pre celý kraj na celý nadchádzajúci rok.“ Marta kreslila do prachu dlážky v stodole kruhy, ruky za chrbtom.

„Marti?“

„Áno, oco?“

„Počúvaš ma?“

„Pravdaže.“

„Tak si vezmite rámy a ráno sa hláste o siedmej u uja Paľa, agronóma, do služby. A nezabúdajte, že ste moje dcéry. Neurobte mi hanbu,“ dodal a prepustil ich.

Vyšli von, každá s ľahkým, no pomerne veľkým rámom po boku. Prázdniny boli v polovici, pred pár dňami sa vrátili z tábora, opálená pokožka sa im leskla, podobne ako to obilie, nasiaknutá letom.

„Rámy a Hitachi,“ zasmiala sa Oľga znova na vlastnom dôvtipe.  

„Nemali sme si ho radšej vypýtať? Ak na to prídu, bude zle.“ Reč bola o novom kazetovom prehrávači, ktorý otec kúpil v tuzexe v Bystrici za ťažko zohnané bony.

„Ak si ho vypýtame, nedostaneme ho,“ prakticky poznamenala Oľga. „Takže zabudni. Odložme tieto haraburdy a poďme sa okúpať, zajtra sa okúpeme akurát vo vlastnom pote. Rámy položili pred domom pod stenu a šli si dnu vziať plavky, uterák a ríbezľový koláč, ktorý im mama nechala v kuchyni na stole.

/

„Chlapi, „ruky preč od Marty a Oľgy. Ani si nezačnite robiť zálusk, a neopovážte sa zamilovať a použiť lásku ako výhovorku. Vieme, ako to chodí. Leto, hormóny, dievčatá v šortkách. Poviem vám aj prečo. Jednak, sú to moje dcéry. Druhák, Marta má štrnásť a Oľga pätnásť. No do basy by ste ani nedošli po vlastných, lebo by som si to s vami najskôr vybavil ja. V dedine je dosť dievok a žien. Ak budete potrebovať radu starého skúseného, čo pochybujem, no ak by, som samé ucho. V najhoršom, je tu Evelína, tú už niektorí poznajú,“ veľavýznamne pozrel do radov očí. „Chudák dievča, ale nie je to moja starosť. A má osemnásť. Keby mi jej otec prišiel pod ruku, to je iná vec. Zakrútim mu krkom. Nechal matku so štyrmi deťmi a zdúchol. Nečudo, že sa dievča takto potom spustí. Chlapcov vychová dedina, no dievky potrebujú pevnú aj láskavú ruku, a otca doma.“

Kombajnisti pozerali na svojho dočasného šéfa a ktovie, čo im behalo hlavou pri tejto prednáške, a či sa im slová vôbec z uší kamsi dostali. „No dobre, skrátim to. Viete, že sa najbližšie dni narobíte ako kone, aj viete, prečo a začo. Je to niekto po prvý raz?“

Zodvihla sa ruka váhavého svetlovlasého chlapca zastrčeného za chrbtami svojich kolegov.

Prikývol. „Ale máš tu parťákov, hej? Vy ste od Galanty, hej?“

Prisvedčil.

„Tak ťa zaučia a všetko ti vysvetlia,“ a popod nos si zamrmlal, „určite nielen do pracovných záležitostí.“

„Dostanete raňajky, párky alebo praženicu, môžete si vybrať. Desiatu a studený obed so sebou a teplá večera sa podáva tu v jedálni. Kuchárky už sa nás už chystajú. Pivo a borovičku môžete až po šichte, nech sa za vás nemusím hanbiť ja ani matere. A v krčme viete ako? Vy ste tu hostia, Selčania domáci.“

„Skráť to, počuli sme to už sto ráz,“ zamrmlal si Gejza pod fúzy po maďarsky.

„Dobre, chlapci, teším sa, že ste tu, a že to vyzerá na dobrú žatvu, počasie nám tento rok praje.“

Ozval sa rachot drevených stoličiek na kachličkovej dlažbe, to sa muži zdvihli a pobrali do letného večera.

/

Ráno pred siedmou je začiatkom augusta v horách už cítiť, že leto prešlo vrcholom. Noci sú chladnejšie a dlhšie. Magdu striaslo, keď vyšla pred dom, aby vzala oba rámy. Mala na sebe sivé tielko a červené šortky a na tom natiahnutý starý dlhý sveter, ktorý si neskôr vyzlečie, a poslúži ako podložka, keď si kľakne na pichľavú slamu. Brala oba stojany, ako sa dohodli, pretože Oľga mala za úlohu vykradnúť sa z domu s prehrávačom pod svetrom. Otec už bol dávno na družstve a mama v práci, v Bystrici v lekárni. No dedina má neviditeľné oči, a ani by nevedeli odkiaľ, rodičia by sa dozvedeli, že dievky šli na pole s tým novým tranzistorom. Sestry sa stretli na konci záhrady, odkiaľ viedla skratka cez sady do družstva. Oľga mala na sebe krátku džínsovú sukňu prešitú z páru starých wranglers, a takisto veľký pletený svet ukrývajúci v toto ráno okrem mladého tela aj hitachi.

/

Žatva sa teda posunula na sever, do údolí a úbočí okolo Hrona aj Váhu, do horského chotára Selcov. Robilo sa od svitu do mrku, s polhodinovou prestávkou na desiatu a hodinovou na obed. Chlapi pili ku všetkým jedlám pivo desinu, napriek zákazu sa to tolerovalo. Alkohol vypotili skôr, než prešiel trávením. Cez deň bolo horúco, pšenica, jačmeň aj ovos padali pod otáčajúcim sa ostrím, kadiaľ prešiel kombajn, ostala ležať slama v radoch. Oľga a Marta chodili po poliach s rámom, rátali, prerátavali a zapisovali spadnuté zrná. Cez prestávky sa stretli, rozprestreli na zem svetre, vybalili desiatu a obed, čo im nachystala mamka, nie tie grcky z jedálni, ako obe tvrdili, a počúvali z kaziet pop tohto leta. Aj pop predchádzajúceho leta, slovenský český, nemecký, anglický, či americký, to veľmi nerozoznávali. Dôležité boli hity, chytľavé melódie ich prenášali každú do vlastného sveta.

Evelína zatiaľ žila romantiku vyspievanú v hitoch naživo a naplno, striedala náručia, miesta aj časy. Počas obedňajšej pauzy a za letných nocí, za kombajnom, v lese konča poľa, v posteli v nocľahárni, a raz dokonca aj v závodnej kuchyni pod pultom na odkladanie hrncov. Delila sa s mužmi a chlapcami rovnako štedro, ako príroda nadelila jej. Počúvala hlasné volanie prírody, túžby po láske. Tibo zatiaľ na rad neprišiel.

Selce, august 1978, o týždeň neskôr

„Čo si kúpiš za výplatu?“ spýtala sa Marta, keď kráčali s Oľgou ráno na pole.

Žatva sa chýlila ku koncu. Prešlo to, ako keď bičom šľahneš, ako vravievala mama. Zostávali im ešte dva týždne prázdnin. Aj keď im mama zaiste nechá každé ráno odkaz s milión príkazmi, budekopec času na nič nerobenie, kúpanie, túlanie a tej zvláštnej nepriznanej radosti, že sa blíži začiatok školského roku.

„Džínsy určite. Tmavomodré levisky, alebo wranglers.“

Oľga sa v duchu videla prejsť uličkou medzi lavicami v triede sprevádzaná pohľadmi spolužiakov, zadok pevne obopnutý v tom najdokonalejšom kúsku odevu: modrých džínsach. Prehodila si hitachi a rám z jednej ruky do druhej. „Už sa teším, že sa toto skončí, celkom mi stačilo,“ dodala.

Obe boli do kávova opálené a modrooké, plné svalov a snov, a pritom každá iná. Marta mala pokojnú energiu a sny si žila v tajnom priestore svojej bytosti. Oľga bola poskakujúci oheň, každú chvíľu čosi vyšľahlo von, hriala aj pálila.

Prišli na jedno z posledných, ešte nezožatých polí a vybrali sa každá opačným smerom. Šoférom kombajnu, ktorý sa od Marty vzďaľoval hltajúc tú najkvalitnejšiu pšenicu chotára a nechávajúc za sebou slamenú stopu, bol Tibo. Aj on už mal toho dosť, a plné pľúca obilného prachu. Unavený z práce aj neustálej spoločnosti tých istých chlapov pri jedle aj v noci v nocľahárni, unavený z toho, ako musel napínať uši, aby rozumel tejto slovenčine, celkom inej ako sa hovorilo u nich dolu. No dnes na poludnie mal konečne pred sebou čosi iné: rande s Evelínou, ktorá naňho bude čakať v horárovej útulni v lese, sotva kilometer vzdialenej od poľa, kde žal. Zároveň bolo toto posledný deň, a musel prácu dokončil, nech by sa dialo čokoľvek.

Marta položila na zem rám, a začala zbierať tučné žlté zrnká. Napočítala ich štyridsať. To je dosť, povedala si sama pre seba, rýchlo spravila prepočet, zapísala číslo a rozbehla sa za kombajnom. Čím skôr mu povie, nech si prestaví stroj, tým lepšie. Utekala na ľahkých nohách brázdou a pribehla zboka k veľkému stroju. „Hej, hej,“ zavolala mávajúc rukami. „Priveľa, treba to zoštelovať.“

TIbo zastal, ako mal v inštrukciách.

„To fakt?“ zatiahol neodmysliteľným maďarským prízvukom.

„Fakt.“ Marta stála a čakal.

Prezeral si ju z tej výšky kabíny kombajnu. Páčila by sa mu, no bola šéfovou dcérou, inštrukcia znela jasne, tak sa len na chvíľu popásol pohľadom a skočil dolu. Marta už kráčala smerom od neho k miestu, kde v diaľke videla malú postavičku sestry v bielom tielku a ďalší kombajn. Sestra aj stroj sa postupne zväčšovali, videla, že svetlá kombajnu blikajú, signál, že zásobník je plný. Šofér auta s vlečkou už spozoroval blikanie a s rachotom sa blížil. Cez dlhý žľab sa zrno presype na vlečku, a pre Martu to bol jeden z najkrajších okamihov, pohľadov a zvukov žatvy, to tiché syčanie a sypanie zrna. Ostala stáť a sledovala žltú riavu, sestra si neďaleko nej sadla na zem a žuvala medzi zubami steblo. Zásobník kombajnu sa vyprázdnil, dno vlečky pokrývalo zrno, a auto začalo pomaly cúvať, aby vymanévrovalo preč a počkalo si na ďalšiu várku z ďalšieho stroja. Slnko hrialo, Marta si zacláňala oči a hľadela na známu scénu. Zrazu sa ozval príšerný škrek, akoby jej do útrob zaťali nožom.

„Nie!“

Obrátila sa za hlasom. Oľga už stála a v mihu vyrazila šprintom smerom k autu. Marta stále nechápala o čo ide, auto zastalo, spravilo poloblúk a pomaly sa vzďaľovalo. „Beží ako zmyslom zbavená,“ hovorila si Marta a kráčala tým istým smerom, kam utekala Oľga. Strach ju prešiel, nemohlo ísť o život, aspoň nie Oľge na rezkých nohách. Až keď prišla takmer k sestre, pochopila: obe stáli nad kovovou plackou toho, čo bol ešte pred chvíľou tuzexový prehrávač.

„Otec nás zabije,“ hlesla Oľga.

„Ty koza, prečo si ho tu nechala ležať? Nezabije, ale zbije nás,“ dodala Marta a pocítila zmes hnevu a strachu, ľudská reakcia na zbabranú situáciu, aj keď ju otec nikdy v živote nezbil. Na fackanie bola mama.

„Dokelu, nesmieme mu to povedať. Akože sa stratilo, budeme sa tváriť, akože nič.“ Oľga sa spamätala a začala myslieť na svoju záchranu.

„Pchá, to sa nám neprepečie.“

Stáli tam obe a zazerali na seba, bolo by super môcť to zvaliť len na tu druhú, ale to nepôjde, a to viac sa hnevali.

„Hej?“ maďarský akcent sa ozval za ich chrbtom.

„Nemám celý deň, poď to zmerať, či už je to dobrý.“ Bol to Tibo, ktorý dokráčal až k nim. Neprišiel sem len preto, ako magnet ho vábili obe dievčatá, hoci gramatickú kategóriu rodu v slovenčine neovládal, neuspokojenú túžbu po ženskom lone poznal dokonale. Čas rýchlo bežal, ak to nepokosí do poludnia, nestihne prísť za Evelínou do šopy. Najviac ho zneisťovalo, že nevedel, či to chce stihnúť. Radšej by šiel na rande s jednou z týchto dvoch: obe modrooké, jedna brunetka, druhá s vlasmi ako dozreté obilie za letného západu slnka.

„Už idem,“ ozvala sa Marta a začala dumať, kde vlastne nechala svoj rám. Pohodený na poli, presne ako prehrávač, ktorý nechala pohodený Oľga, nemajú si čo vyčítať. Nahlas by to nepriznala a šla premerať pás, ktorý Tibo zožal s novým nastavením. „Stále priveľa, lepšie, ale priveľa. Toto je najkvalitnejšia pšenica, strata nesmie byť viac ako dvadsať,“ ohlásila mu.

Ozvala sa spŕška maďarských nadávok, od hnevu, úľavy, či frustrácie, že mu toto lákavé stvorenie dáva pokyny.

Kým to nastavil správne, minulo sa poludnie. „Marte škŕkalo v bruchu, hoci keď si spomenula na Hitachi, hlad ju okamžite prešiel. Ak im to dá otec zaplatiť, tak sa tu zbytočne plahočili týždeň na poli. Ale vedela, že napokon nedá. Bol prísny, ale mal mäkké srdce.

Tibo znova naskočil na svoje miesto za volantom, „Idem to dokončiť.“

„Ja na prestávku,“ odpovedala mu. V kastróle pod obrúskom zavesenom v plátnovej taške na dolnej vetve planej hrušky na kraji poľa čakali bryndzové pirohy s čerstvým kôprom a smotanou, budú tak akurát, nie horúce, ale teplé od slnka.

/

Evelínu v horárovej chatrči medzitým otravovali muchy aj čakanie. Svedomie ju nehrýzlo, mala ho dôkladne odpojené, raz sa prebudí, ale nateraz čušalo. Toto leto spala s dvoma, ktorí sa jej veľmi páčili aj minulý rok, s troma, ktorí ju nesmierne vzrušovali, lebo sa im tak strašne páčila ona. A s jedným len tak, lebo nebol nikto lepší poruke. A sľúbila jednému z tých troch, že počká na toho mladého ušatého v šope. No nechodil, a múch bolo neúrekom. A tlačilo ju v podbrušku, znak, že dostane dnes-zajtra menzes, návštevu z Ruska, ako to volali v škole. Čo bola vždy úľava a dobrá správa, aj keď otrava. Hniezdila sa v útulni páchnucej drevom a starou slaninou. Vlastne, ona tu nemusí čakať, nie je nikoho slúžkou, blyslo jej mysľou. Vykukla z okienka, žiadny človek na dohľad. Rozhodla sa v mihu. Oprášila si ruky o boky v svetlej zvonovej sukni a s ľahkým srdcom vyšla cez vŕzgajúce dvierka do lesného chládku. Na jeseň aj tak odíde do mesta, má dohodnutú prácu v obchode vo Zvolene, nech ju má celá táto dedina rada. A matka si z nej už nebude robiť slúžku a poskoka.

Kým Tibo zožal pás a rozhodol nabrať kurz hájovňa, bola Evelína už pri dverách do jedálne družstva. S rukami za chrbtom, v starých teniskách, nerozhodná, čo ďalej a či vojsť medzi chlapov, z ktorých mnohých poznala dôverne a pritom vôbec, zbadala odrazu toho, čo ju na Tiba nahovoril. Podišla k nemu, postavila sa na špičky, a horúcim dychom mu šepla do ucha, „Nevyšlo to.“

Prekvapene sa pozrel, no kým stihol niečo povedať, dvere jedálne sa za ňou zavreli. Zajtra-pozajtra budú všetci preč a viac ich neuvidí. No dnes je dnes a dočerta so zapýreným Tibom, je tu toľko zaujímavých mužov.

/

Marta a Oľga odniesli rádio-placku na zadný dvor družstva, kde sa zhromažďoval kovošrot. Pochovali ju hlboko pod zvyšky zlomených ostrí a náradí.

„Dnes im o tom kazeťáku ešte nepovedzme,“ rozhodla nečakane Marta za obe.

„Dobre,“ súhlasila Oľga. K jedálni sa blížil Tibo, vyzeral trochu ako nešťastný psík, minuli ho, venovali mu len jeden krátky milosrdný  pohľad, a pokračovali ďalej. Čakali ich pirohy, ktoré stále viseli na hruške a hlad zvíťazil nad strachom a vinou.

What matters?

(The café has the most original tiles. The photo was taken earlier this year, before the sandals´ season)

„So, are you on your way? “

I am sitting in a coffee place one early summer morning, looking at the front part of my bicycle standing outside in the fresh sunny air. More and more I love this Dutch bicycle bought second-hand in a store in Rotterdam run by a guy called Malik.

On our way where? I am scanning the brain with an apprehension and a sense of guilt that my ex reliably extrudes from me at any time.

“On your way to school, you and Alex.” He repeats.

“Sh…t! School meeting!

And there goes what I considered as a rather cool morning with an easy day in the office ahead. Thinking furiously how to make up for the situation I get a text message: Thanks, I felt like an idiot here. More sense of guilt and shame, as if he had a button which goes directly to the storage of I-am- not-good-enough emotion. I am in this shit with Alex now, who is asleep at home and does not think a wink about missing a school meeting that he initiated. School year finished, he wanted to talk to his principal teachers about some stuff.

Finally, with attention and intention things can be fixed, even  smoothly. I call the teacher and Alex, both agree to meet later in the morning, I tell my colleagues I will be out for a few hours, with a mobile phone if anything. It is July and the office in the beginning of holiday mood. Things must be done, but at a leisure pace. And what started by the phone call rounds into a rich experience. What cannot be fixed, are the buttons we touch in each other with my ex. I surely hit the one opening anger and irritation in him, he hits the famous shame/guilt/defense one in me.

Anyway, there is this plant in a big pot I have at home, a plant he once got from a colleague. It almost died out years ago during summer being over-watered by an eager plant-sitter. I saved it, and it is doing fine. It looked a bit sad this spring, communicating non-happiness to me. I ask, caress its leaves, give it a shower, shift it a bit, to not much avail. Until, it comes as a flash information: too much light here for you; you are a shy plant, do not need direct light. I take the heavy pot and bring it upstairs to the shower alcove, where there is just one little window and semi-dark all the time. I give the plant a shower and put it on the tiles. When I come to check a few hours later, the leaves are upright, the tight white but of a flower firm and glowing in the dim light.

Now, you are much better here? I have the habit of talking to myself and plants and cats and cars and stones. Too much light is too much for me, too.

Back to the initial subject. Why could  we not help each other to the happiness with my ex? Because human relationships are much more selfish. We want something from the other, so, even giving, we are in an expecting mode. And what do I want there from the other that I cannot find in myself?

Complicated, this human mind.

Homo sapiens is the early stage of evolution, I guess. At some point, a much lighter creature will appear (I imagine them to be close to the Elves in Tolkien´s saga). These guys might look at archaeological relics of our age as we look at mammoths: clumsy, heavy, with little more than survival instincts.

We are mind mammoths.

Still, each day, bringing consciousness into the presence, we may get a tiny bit lighter.

Do not make others responsible for how you feel, my dear.

Yeah, thanks for the reminder. I cannot change anything. My ex will hit that shame button until there is no more shame in me and then he won´t. Until then, thanks for reminding me and have a swell present moment.

Just as for the plant, I search for a place for myself where I can flourish. Also learning to flourish where I am.

Part of evolution.

Summer StayCation

Both in English and in Slovak the word vacation has emptiness in its root.

Emptiness is something I have consciously started to explore and appreciate with yoga.

Unconsciously, I have ealways feared and cherished anything near empty:

Fridge, heart, wardrobe, wallet, terrible.

Beach, apartment, cinema, school, cool.

I learn to see emptiness much more as a potential, without the need to fill it in. To see its richness and wholeness. Mostly, it is space: for creation, renewal, surprise.

Summer newspapers always bring up the playful idea of a staycation, a new word referring to going nowhere for holiday and exploring what is around.

Stay is another word triggering off quite strong sensations. Again, for me cherish-despise issue. I love the idea that people and things stay as they are, stay near, stay by me… They rarely do, if so, only for a certain amount of time. And then, I have always loved change intuitively.

The change of weather, season, place, people.

Oh my, full of contradictions, this human mind device.

Back to holiday and staycation, yes, I am exploring its possibilities: taking a different bike route to work, stopping at an early morning coffee place (they are not too many in Brussels, unlike in Bratislava downtown); going to the spa in a castle just outside the town, watching the sun go down from a beach chair between two sauna rides; not cooking and shopping only for fruits and nuts.

A weekend in Rotterdam counts in staycation, as it is a spontaneous decision. Kids join, so I see the hot summer Rotterdam anew. In the indoor market hall on the island of Kartendrecht, Christmas lights are on all year round, and light itself is dim and soft. They serve a perfect cider there. The Maasvlakte beach outside the harbour  is spacious, almost empty, windy and the colours are strong. Nearby restaurant by the lake radiates real beach holiday atmosphere. Staycation works, the mind relaxes for a moment, allows emptiness to occupy space.

I remember the magnificent feeling of the first day of summer school holiday; after exams, suddenly, two months of nothingness. The first day at the outdoor pool with friends. And no, it was not an easy feeling. The mind rarely accepts empty for long;  boredom, insecurity, restlessness show up quickly and surely. The usual: why this swim costume does not look right on me? Why do I have money only for 1 ice cream and soda? Where is everybody? Why is tanning slow? What is the meaning of it all?

The meaning is: 42. None. Or it is the meaning we define in every present moment. Surrender to all that is: something I am learning.

História Dnes

Rieka Dijle, kanál medzi mestami Mechelen a  Haacht

V júni, v piatok, na rue BaillitIxelles, hľadám darček pre Lulu – za 18 skúšok, ktoré spravila tento semester, predtým, ako bude vedieť výsledok, pretože darček je za odvahu, vynaloženú energiu, húževnatosť. V malom butiku polovičná Talianka (ako mi povedala) predáva všeličo – detské veci, doplnky, tašky, a šperky z ocele okúpané v zlate. Sama ich má na sebe niekoľko, a kým sa tam ponevieram, zopár ľudí vojde a pýta sa na náramky. „Výklad predáva,“ usmieva sa majiteľka. „Ľudia sa začínajú vracať do malých obchodov, možno sa im zunovali tie veľké shoppingy.“ Vybrala som – zlatý náhrdelník s niekoľkými drobnými korálkami a nenápadným srdiečkom.

Piatok je začiatok víkendu, oplatí sa chodiť päť dní do práce pre ten pocit radosti, že mám odrazu dva dni voľno. Na zastávke 81 pri trojičnom kostole to vyzerá na električku o dve minúty, o chvíľu o päť a vzápätí o desať minút. Opačný count down ako sa od MHD čaká, a tak sa vyberiem pešo. Často sa to stáva – som rýchlejšia ako 81. Zložím doma nákup, poteším Lulu a môžem si robiť, čo chcem. Ísť/nejsť na jogu, do kina, do lesa, do mesta alebo zostať doma. Napokon sa, hoci unavená, osprchujem, prezlečiem a vyberiem na Czech street party – každoročné koncerty sú na rue Caroly uzavretej pre túto akciu; je to pred-prázdninová tradícia s veľa známymi tvárami a decibelmi; vtáky z okolitých stromov sa pravdepodobne na tento večer presťahujú inde. Pohára českého piva (škoda, že plastový) a vyskáčeme sa pri MIG 21, app v mobile mi za to napočíta 20 000 krokov. Dosť dlho trvá, kým potom zaspím, v hlave mi rolujú zvuky a farby, no ráno bez budíka je slasť. Jogu si dám s Timom na youtube a zvažujem prechádzku pri kanále na mieste, kam sa už dávno chcem vrátiť. Po obede zistím, že sa mi nechce ani palcom na nohe pohnúť, a keď sa s tým zverím Lule, dostanem jasnú odpoveď: „Mami, ale nemusíš stále niekam chodiť. Je okej nikam nejsť.“

Aha. Vonku buráca mesto (veta požičaná od kamaráta Roberta), zajtra je svetový deň jogy, je jún a víkend a nikam? Napokon som sa vybrala ku kanálu neďaleko mesta Haacht až o siedmej večer. Popoludnie na gauči pomohlo, kráča sa mi ľahko, svetlo je nádherné. Prejdem okolo niekoľkých lodiek, v jednej z nich osamelý muž popíja ružové víno a počúva Leonarda Cohena. Väčšina je prázdnych, na jednej si spravila hniezdo potápka a nehybne v ňom sedí. Tridsať kilometrov dlhý kanál rieky Dijle z Mechelenu do Leuvenu s cestami pre cyklistov, ktorí svištia okolo, áno, aj tí zohnutí do vodorovnej polohy, splývajúci s bicyklom, aj babky, ktorým sivé vlasy poletujú vo večernom vetre. Žaby kvákajú, volavky hanblivo preletujú, keď sa priblížim, kačiciam a labutiam sú ľudia jedno, v diaľke vidno veľké americké M a pútače obchodov, ale zároveň je tu mikrokozmos prírody, kravy a stromy a kvety a voda, voda. Na tomto mieste sme mali pred pár rokmi s dnes bývalým manželom jeden z rozhovorov o rozchode – zašli sme až po najbližší sluis, priepust a most v jednom, prešli na druhú stranu a vrátili sa. Bolo to v presne opačnej sezóne roka, skorý súmrak neskorej jesene a chlad. Nerozumela som, prečo sa môj svet bezpečia rúca.

Dnes aspoň do istej miery rozumiem. Spravím tú istú trasu, je to hodina tam a hodina naspäť a oddeľujem sa od minulosti. Kytica poľných kvetov je svedok. Ďalšie dve hodiny čistej radosti a noc a ráno bez budíka. Čítam knihu od Siri Hustvedt Memories of the Future, o ktorej som toľko počula. Kniha vyžaduje trpezlivosť, no oplatí sa, rezonuje vo mne postreh, že minulosť a predstavivosť sú jedno, teda pamätáme si to, čo si naša myseľ chce pamätať, tak, ako si to uloží. Fakty zafarbené našou predstavivosťou, emóciou, väzbou na to ostatné, čo sa nám s nimi spája.

Tu je niekoľko citátov od S. Hustvedt:

Všetko závisí od toho, ako si vykladáme svet a pritom si ho neustále vykladáme mylne.

Spomienka ma bolí – a bolí ma teraz – týmto spôsobom zostáva minulosť živá. Nie je to miesto, je to pohyb…

Jazyk ukuje vizuálnu spomienku a keď sa obraz rozpadne, prežijú slová.

Môže minulosť slúžiť ako úkryt pre prítomnosťou?

 

Môže. Ale je to len predstava minulosti, a tá existuje v súčasnosti. Vytvára to neopakovateľné TERAZ. A teraz je iný víkend, ďalšia nedeľa, prvá vlna letnej horúčavy, dali sme si pomalý hlboký flow s Laurou v rotterdamskom štúdiu: https://yoganesa.nl