Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

Príbehy a pravdy

Obrázok: Les vo flámskych Ardenách, v ktorom na jar rozkvitnú divé hyacinty a vytvoria pod bukmi modrý koberec. Vôňa je omamná, rozprávka a pravda. 

Raz, čakajúc, kedy sa skončí obdobie sucha, som si povedala, že vždy, keď sa rozprší, budem písať. A raz, som si kúpila knihu Aimer la pluie, milovať dážď. V istej chvíli som si uvedomila, že dážď milujem odjakživa, je súčasťou premeny, alchýmie, očisty. Často o tom píšem.
Pred chvíľou začalo pršať, chvalabohu. Po dňoch “krásneho počasia”, po veľmi suchom minuloročnom lete, po zime s málo snehom, je v lese nad Dúbravkou popukaná zem, a hej, stromy aj porasť pod nimi sú zatiaľ nádherne svieže zelené a dážď je zázrak, dôvod dôverovať. Nechať plynúť je sloboda.
Do kaderníctva dnes prišla rozzúrená pani a chcela si dať ostrihať krátke vlasy. Priniesla so sebou energiu ako mrak – aj ju vypustila, hnev na lekára, hnev na dražobu lekárskych služieb. Kaderníčka, múdra žena, jej výbuch zúrivosti pozorovala, takmer nekomentovala, nepridala sa k nemu, ani doň nepriliala. Len pani ostrihala a venovala jej pozornosť. Sčasti upokojená a nakrátko ostrihaná dáma sa nechala ponúknuť kávou a odišla. Kaderníčka sa potom pustila do hlavy asi dvanásťročného chlapca s hustými tmavými vlasmi. S dobrou náladou a mnohými otázkami a pripomienkami. Chlapec mlčal a tváril sa vážne, odpovedala za neho jeho babka, ktorá s ním prišla. Vypočul si dosť. Je generál triedy. Má toho veľa, niekedy berie aj tri baby-spolužiačky do kina. Je múdry. A je to taký vážny chalan, dospelácky, komentovali ho obe – babka aj kaderníčka. Myslím si, že toho veľa počul a slová a hodnotenia zapadli kamsi do záhybov jeho mysle. Sídli myseľ v orgáne zvanom mozog alebo je to rozptýlený priestor bez pevnej štruktúry? Myšlienky, vnemy a pocity sa zlievajú a vrstvia a tvoria našu jedinečnú osobnosť, skúsenosť, áno, aj náš neopakovateľný príbeh o sebe a o svete. Príbehy sú živé, ako my.
Dala som si dnes Deepakovu meditáciu s mantrou So ham. So s nádychom, ham s výdychom. Znamená Som. Stačí. Ďalší nádych dôvery, ďalší výdych plynutia. Vnímam posolstvo tohoto otvoreného sveta a zmätených myslí a nespočetných možností: Vedú nás k podstate, nežne aj brutálne snímajú dogmy, ťukajú do tvrdej škrupiny, strhávajú zaschnuté nánosy. Vonku prší. Očistná voda.
Ľudia sa vyvíjajú. Možno pri komunikácii na dne očí a v tichu medzi slovami vnímajú, čo znamená so ham, a keď sa stretnú, pozdravom je uznanie svetla v tom druhom.
Možno…Isto. Tak ako po suchu prichádza dážď. A Deepak zakončil meditáciu takto: Vedz, že keď necháš plynúť, otvoríš sa hojnosti, uvoľní sa tvoj potenciál a cesta k naplneniu.

Shifts. Here.

Lotus flowers in the greenhouse of Meise gardens the first Saturday in April

Yoga has made me resilient, now I know. Yoga has not removed a single obstacle, has not taken away sadness, fear and doubts. Talking about positive in the yoga context is bullshit. Yes, there is lightness, the joy of full breathing, the deep knowledge that this is it during the class. I laugh when I can barely hold the tenth side plank on the Saturday course with José. And if I cannot hold it anymore, I drop to the mat, feeling the rooting energy of the ground, not worried if I am an apt yogi or not. The strength multiplies, and on the mat next to me I feel the presence of a beloved one.

I love guiding, touching, smiling at the guys in my Monday group, it is the one regular class I teach this season. So grateful for it, I feel its lively core. People come after long hours in the office, change from smart pants/skirts/dresses into whatever comfortable and grab a not very high-quality mat. We are so different there – in nationality, in body mass, in yoga practice, and still, so wonderfully united.

Every second Tuesday the living-room in the Etterbeek apartment is adapted to fit 5 mats. Tea and candles and intimacy.

No, yoga has not spared me from what could be labelled as negative experiences, only that is another bullshit. I am not here to label experiences as negative or positive, for the matter. And I am not going to give here the accounts of all the shifts and typhoon-like changes of the past 5 years, and it is not necessary.

Even longer would be to count all the gifts of these years: a trustful partnership I am experiencing for the first time in my life, joyful,  supportive friendships, lots of walks and spontaneous moves in this body, creative energy waking up together with me and accompanying me in any daily activities, and an increased capacity to stay rooted in the present moment, may it contain sorrow, dullness, confusion and, yes, even pain.

Spring means to be born again.

Thank you for the inspiration you are bringing, there will be one more sequence on Monday and Tuesday before the Easter.

Namaste.

Na jar v Kyjeve

Až Kyjev na jaře kaštanem začne kvést…

To ešte chvíľu potrvá, no mám prvý kompletný týždeň voľna od začiatku septembra, letenky s Abramom do Kyjeva a veľmi hmlisté očakávania. Ako obvykle, myseľ si vedie svoj nekonečný dialóg s prítomnosťou: Prečo nejdeš radšej niekam do hôr alebo k moru, kde je ticho a pokoj? Prečo do cudzieho mesta? Nič zlého na týchto otázkach nie je, aj tak sa učím vypúšťať zo slovníka hodnotenie dobré-zlé. Je to, čo je, a hlavne, máme letenky a hotel, tak načo tie otázky?

Lietadlo klesá nad zhlukmi domov, pomedzi ktoré tečie široká rieka. Preletíme ponad mestom a zalesnenou krajinou a pristaneme. Vonku sú zvyšky špinavého snehu, spiace stromy, tma, chlad a autostrády. Je skorý predjarný večer a taxikár nás dovezie do hotela zastrčeného v mestskom dvore. Kyjevské dvory stoja za to, ale na to prídem až neskôr. Jaroslaviv val – ulica sa začína na veľkom námestí s niekoľkými opustenými domami ako duchmi a končí sa na živom vysvietenom námestí s drevenou Zlatou bránou, replikou mestskej brány, ktorá tu kedysi stála. Kráčame popri reštauráciách, hoteloch, obchodoch s „produktami“, čiže potravinami, kaviarňach a pekárňach. Jaroslaviv val je hipster, je to jasné. No tradičná ukrajinská reštaurácia s mierne letargickou obsluhou v červených lajblíkoch pôsobí schátralo. Za sklom ryba rozrezaná priečne na kusy, a hneď vedľa zákusky s neprirodzene tuhou šľahačkou. Ruština a ukrajinčina, oba slovanské jazyky, oba vzdialeno blízke, oba znejú v Kyjeve. Za veľkými oknami chodci v kabátoch, bundách a čižmách. Kabáty Kyjavčaniek takisto stoja za zmienku, takmer všetky krásne. Prvé chvíle na novom mieste sú vždy magické.

V pondelok máme rande s redaktorkou z vydavateľstva, ktoré spravilo sériu cestovateľským kníh o tejto krajine: Awesome Ukraine, Kyiv, Lviv a tak ďalej. Ešte niekoľko stretnutí je fixných – večera u Arieho a Julietty a potom v piatok s ich priateľmi.

Rande s redaktorkou o jednej na obed pri stanici metra, lenže stanica má aspoň tri východy a vieme len to, že Jarina bude mať na sebe fialovú bundu. Krúžime okolo, striehneme pri všetkých východoch na striedačku, a nič. Akurát po čase odhalím šmelinára, pravdepodobne s lístkami na koncerty (hneď vedľa je veľký štadión); fláka sa ležérne a zároveň veľmi sústredene medzi ľuďmi. A niekoľko kioskov s kávou, to je ďalšia kyjevská pamätihodnosť: káva je odpoveďou na ruský samovar a čaj, a je všade, v kaviarňach, pravdaže, a v rôznych búdach a vozíkoch a autách vybavených presso strojom a ostatným príslušenstvom. Na námestí, kde čakáme Jarinu, je káva-stánkov aspoň päť. A Jariny nikde. A tak sa vrátime do hotela, nájdeme mail, ktorý veľa nevysvetľuje, ale dáme si ďalšie rande a dostaneme sa napokon ešte v ten istý deň ku knižkám. Jarina je mladá, usmievavá, a jej fialovú bundu som si predstavovala celkom inak. Chystá sa do Bruselu, tak sa naše cesty možno niekde stretnú.

V Kyjeve nachodíme denne desiatky kilometrov, po širokých chodníkoch, smradľavých uliciach, je to veľkomesto, po zákutiach a dvoroch a parkoch, mostoch, námestiach a bulvároch. Stavby Stalinovej éry sú obrovské. Spomeniem si na pesničku z albumu Szidi Tobias, kde sa milenci na jar vedú na bulvár Kreščatyk, a on jej kúpi basturmu. Mám tu pieseň rada, a vždy mi tie slová unikali, čo to tam ten Geišberg melie? Voila, bulvár Kreščatyk je hlavná ulica v centre a basturma sušená šunka, môže byť aj z konského mäsa. V piesni ešte kvitnú gaštany, symbolický strom mesta, v marci holý a nepoznateľný. Kyjev je hlučný, každá kaviareň a obchod je vybavená reproduktormi a hudby sa navzájom prekrikujú, nájsť tichý bar či bistro by vyžadovalo dlhší pobyt, za týždeň sa nám to nepodarilo. Iba raz – v podzemnej krčme s antikvariátom, kde sedí starý muž a keď sa tam zvedavo obzerám, podá mi bez slova knihu. Neviem prečo a akú, nejako súvisí s Kyjevom, no azbuka je pre mňa takmer nečitateľná. Chvíľu ju obraciam v rukách, a potom vrátim na miesto. Hoci nie som ďaleko od rozhodnutia kúpiť ju – moja odveká snaha zavďačiť sa ľuďom. Brloh-krčma trochu pripomína bratislavské podniky 90. rokov, a paralel s deväťdesiatymi na Dnepri a Dunaji nájdeme viacero.

Dneper je širší ako Dunaj, velikánsky. Na miestach, kam sa kedysi slobodne na jar vylieval, stoja predmestské Petržalky – veľké, veľké, veľké. V jednom z domov býva aj Arie, takže prenikneme dnu. Panelák má 24-hodinovú živú službu, a tá Juliettu pozná, takže nás veselo pošle na štvrté. Po istom blúdení po výťahoch sa ocitneme v prerobenom byte, ktorý so sviečkami, svetielkami, červenými stenami, knihami, veľkým stolom a panorámou mesta za oknami pôsobí luxusne. Arie prekladá diela ruských autorov do holandčiny, rozhovor pri jedle a víne o krajinách, o nás. Mäsové guľky v skvostnej jemnej omáčke, šalát z červenej cvikle s orechmi. Na druhej strane Dnepra stráži mesto obrovská ženská – socha Matky-Domoviny. Vraj sa dá schodmi vyliezť do vztýčeného meča a štítu, niečo, čo viem, že urobiť nechcem. Na rieke je niekoľko ostrovov, na jeden z nich prejdeme po moste pre peších a cyklistov. Sú tu pláže a plážové bary, teraz pred sezónou patria tulákom, ojedinelým milencom a svorke psov. Sú to priateľské a ostražité psy, v ušiach majú čip, čiže celkom divoké nie sú. Neboja sa, ale neprídu blízko, okrem šteňaťa, ktoré sa nadšene zvalí do prachu a nechá si škrabkať bruško. Jeden plážový bar je otvorený, káva v papierom pohári s obrázkom Paríža skvelá, ako inak, a hudba prekrikuje vodu a vietor, ako inak. Slnko naberá silu, na lavičke sa dá sedieť v bunde a predstavovať si letné chvíle obyvateľov mesta.

Na veľkom trhu v meste zvanom Bezarabka  to vonia orientom, orechy, ovocie, ale aj mäso vysekávané na mieste zo zvieracích tiel, predavači vynukujú kaviár, pretože ten turisti kupujú hlavne. Zablúdili sme do tmavého kúta tržnice, sú tu naskladané kartóny a odpad zo stánkov, a medzi nimi sedí na stoličke stará pani. Má rukou napísanú ceduľku, na ktorej zároveň hovorí niečo o zdraví a prírode, aspoň tak sa dohadujem. A za ňou nekonečné škatuľky s bylinkami, je to ozajstná bylinkárka. Na druhý raz sem zavediem Juliettu, v snahe dozvedieť sa viac. Ponúkne nám stoličku a Julietta začne rozhovor. Pani má 90 rokov, nechodí po doktoroch, a dovolia je tu predávať, pretože liečila rôznych potentátov. Vyžaruje pokoj a s nájdením tej správnej byliny sa nijako neponáhľa. Zbiera ich sama, najväčšiu moc má rastlinka tesne po tom, ako ju navštívi včela a vytiahne nektár, rastlina sa vtedy vzchopí a vydá to najlepšie. Metafora toho, ako dávať znamená dostať. Bylinkárka nás o ničom nepresviedča, naveľa predá Juliette akýsi koreň a vraví, že na presnú diagnostiku potrebuje ďalší rozhovor. A tak sa rozlúčime a ideme na večeru do reštaurácie krymských Tatárov. Prechádzame nočným mestom, pred kioskom stojí rad ľudí, predávajú perepičku, pochúťku odporúča aj kniha o Kyjeve. Tentoraz nevyskúšame, a vôbec, koľko sa toho dá za krátky čas zažiť a vyskúšať?

Maidan nezaleznosti, námestie slobody, ako inak, rozľahlé, nad ním sa týči kolos hotela, všade sú fotky a tabule pripomínajúce revolúciu, modro-žlté stužky, súčasnosť a minulosť. Mesto je naozaj veľké, no každodenným chodením sa mi začínajú štvrte prepájať, raz, netušiac ako, sme po dlhej prechádzke vynorili z celkom iného smeru pri kaviarni, kde sme boli na začiatku týždňa a páčila sa nám. Za niekoľko dní sa počasie zmenilo zo zimy na jar, pred kaviarňou sú stolíky, ten istý mladý muž za barom, koláče, pivo, keramika, a pravdaže, neodmysliteľné capuccino, na ktoré barman láka okoloidúce devy. Mám pocit, že toto mesto zrazu trochu poznám, ľudia sú vonku so psami a deťmi, prvá slnečná a teplejšia sobota, na námestiach trhy, zlaté kupole chrámov sa lesknú, betónový hotel Kyjev, bratranec toho bratislavského, patrí zjavne do inej éry. Zo zvedavosti vojdeme, áno, lobby pripomína zlaté časy komunizmu príšerným medeno-strieborno-zlatým barokovým dekórom, kde-tu aj sedia páni, ktorých akoby tu zabudli po schôdzi vedenia strany okolo roku 1985. V butikoch osamelé predavačky a cez chodbu sa dá vojsť do bufetu zaspomínať.

Úplne inak to vyzerá v štvrti, kde žil takmer dve desiatky rokov Bulgakov, je to dom jeho rodičov. Ulica je strmá, na kopci elegantný kostol sv. Andreja, pekne zasadený do okolia, a pritom vôbec nie bombastický. Mesto stojí na kopcoch, takže sa neustále chodí hore a dole. Prehliadka Bulgakovovho múzea je v ruštine, a veľmi napínam uši, aby som čosi vychytala: jeho sestry, bratia, povolanie lekára, ktoré neuchráni pred chorobami, intimita postelí a skríň, v knižnici všetky možné vydania Majstra a jeho Margaréty, aj slovenské. Príbeh patrí Moskve, no svojím spôsobom aj sem. Vonku prechádza po chodníku sučka a v papuli nesie obrovský kus mäsa, zmizne na kopci, kde má úkryt a mladé. A mám hmlistý pocit, že odkiaľ vykúka a smeje sa Woland v podobe kocúra. Žiadne zlo neprináša, vyťahuje z ľudí len to, čo v nich už je. A Majster a Margaréta patria k sebe.

Na jednom z vŕškov nad Dneprom je veľký kláštor a v susedstve pamätník vĺn hladomoru v 20. storočí, je to triezve a pietne miesto, určite stojí za to pripomenúť si, že veľké dejiny sú v skutočnosti príbehmi ľudí, neveľká soška vychudnutej dievčiny s klasom obilia v ruke hovorí za všetko. a nepotrebuje predimenzované parametre tej obrovskej kovovej ženskej, ktorú tu dal vztýčiť Brežnev v osemdesiatom druhom. Vraj mala byť potiahnutá zlatom, nie je. A v skutočnosti ju vidno len z jednej strany mesta, pre tie kopce. Je obrátená na Moskvu, stráži Kyjev. Jej tvár v detaile v sprievodcovi je však vydarená. Nešli sme veľmi blízko, ani sme do nej nevošli, obrátili sme to do ďalších obytných štvrtí, aby sme sa akoby náhodou ocitli v gruzínskej reštaurácii, kam sme predtým chceli ísť, a bolo zavreté. Špirála či kruh?

Dovidenia, Kyjev.

 

Pieseň inšpirovaná fotografiou a Kyjevom, spieva Marián Geišberg na albume Szidi Tobias, Pod obojím

https://www.youtube.com/watch?v=hI8EgMoy7KQ

 

Útulné a priateľské štúdio jogy v štvrti Jaroslaviv Val, kde sa, inak, nachádza aj veľvyslanectvo SR:


http://studiya.com.ua

Before Spring

(The picture taken at the Brussels exhibition Beyond Klimt. One of the best the town has offered this year. I did not note down the author, so if you stumble upon the sculptor´s name, let me know.)

Everything is relative, anything goes…

And with that, everything is so confusing.

I am drawn to animals, but I feed our cat with the carcasses of the less lucky creatures that lived poorly and died cruelly. I know I could never hunt and kill my dinner, so the answer could be veganism, but what do vegans feed their cats and dogs?

The pavements in Ixelles are sprayed with vegan messages, I read them walking to work every morning: Not your mum, not your milk… It is a good marching tune: Not-your-mum-not-your-milk, but is it a road to lighter, more conscious humans, fewer or no animals in cages, more singing birds and plenty of wildlife? I secretly hope it is, go to the office and shuffle through the endless e-admin. An admin-free world would be my ideal, but I understand and take the message: Learn to focus on what needs to be done. Once I let the repulsion dissolve, joy comes, office work gets smoother, not for too long, as the job is never done. Another form attached to an email, another document pops up.

Beginning of February, we went to the Brussels book fair with my writing friends. Two writers  sitting on a stage, trying to put their minds into words, people passing, laughs and claps from other stages calling attention. One American, one Brit, similar generation, very different personalities, I see them distracted by all the buzz around. After a few moments, I move on, too, I revert from the books and eat a slice of pizza in the bar, more out of the need to do something concrete and simple than out of hunger.

In all the maze of this life, perhaps the most important skill is to learn to focus. Clear the mind, forget selection and place the choice. It is my free will and choice to do the admin with the concentration it requires, it heals the rebel in me that used to ignore it.

The greatest choice and compass, though, is bonding. In the presence of a few very close ones I am slowly allowing the timid and wounded inner child to come to the open. The little girl is squinting into the bright light and tends to run away to the shady corner. Never mind, there she is smiling shyly. Letting the child out is not risky, but better to be practiced with trusted individuals. Once the practice is established, the walking, talking and even the admin gets lighter, funnier, less tiring.

Energy flows, and that is the real miracle.

Yoga classes these days are filled with space: granting space to everything: cells, emotions, smiles, clumsiness, seasons´ changing.

Warriors. An Eagle Pose.

Allow and welcome.

How Many? One and Many.

There is a new thing I recently got hooked on: the phone app step watcher. It counts the number of steps the holder does a day, after ten thousand, the app announces the goal is accomplished. Funny, right? Since I have been aware of the counting, I am carrying the phone everywhere  so that no step gets uncounted, reminding myself to remove the device from the back pocket before pulling down the jeans on the toilet. Until now, successfully. Ten thousand steps are not too much or too little, I usually manage to make them, even though sometimes the last five hundred I do while brushing the teeth hopping in the bathroom.

Why? Because. I do not know why. It is a kind of a play, and nothing wrong with it. And recently, I have managed to unhook the mind from another app – the Duolingo Dutch course. The silly owl was also counting, chanting, cheering to my performance. After 500-hundred-day streak, I missed a day and lost it. The cunning owl suggested buying the streak back – which I had already done several times but this time I decided against it. No, I do not need it. Since then, I do the grammar exercises regularly, but I do not fret about missing a day or two. OK, not two, that would be too much.

For sure, I do yoga without the phone. And yes, there are many ways in the contemporary life that keep the mind in the controlling mode: clocks, lists, timetables, all of them neatly piled in one machine called smartphone.

And yoga practice? The hour and a half on the mat? I love the moments on the mat, sweating, smiling, striving, surrendering. The experience is that with a regular practice the mind gets more obedient, a better-working device, clearer, even a bit calmer. Even though the ego-yoga-traps are always there, too: over-performing, observing, comparing and judging the others, wishing for quick results, feeling superior because of the practice, etc.

On Sunday morning we got a train to a Rotterdam suburb where Wim gives a yoga class. And we agreed on a private class after the group one. I follow my intuition, the accord between my mind and the gut feeling is there. Wim is teaching pralaya  yoga that I have little experience with and there is another thing I am ready to acknowledge: after fifteen years daily on the mat, (and I am good at hooking up on a routine), I still feel deep tensions around the shoulders, as if the shoulder blades, the collar bones and the arms where glued together, and reluctant to let me into… Into what? Well, into certain asanas, though that is not the only point. The tensions are the ego´s watchtower: do not let go, do not trust completely, better shut up than sing out. Today, with Wim, on blocks, in supported back-bends, in arched positions that lead to openings, yoga is a new experience.

It is raining in Rotterdam, almost the whole weekend the sky is grey, the wind is cold,  it is this season that has no name, it is all seasons in one. I glance at the phone several times a day to see how many steps there are accounted. Nevertheless, on this Saturday afternoon, I am lying on a sofa reading, sitting at a table in a perfect little house just a few kilometres from the Dutch coast, being in company and being company, letting go the number of steps, observing  birds coming for a bite into the garden, savouring delicious food, and life is just perfect with all the imperfections, fresh, shared, offered, accepted.

Sunday night train to Brussels. 8408 steps so far today 😊.

Wim Klerk in Rotterdam: https://www.prabala.nl/yoga/

Tibet in Belgium. Yoga Weekend at the Tibetans

The first days of 2019 are rainy; no heavy rain, there is just an ongoing drizzle and trickle, the water condenses on the bare branches of trees, it fills the porous earth, it pulls the sky down, and shapes the fog. The roofs and sculptures of bright tropical colours – golden, green, red, peacock blue and bright green – shine through. It is The Tibetan Buddhist centre close to the town of Huy and to the nuclear power plant of Tihange. One can get very close to its cooling towers, though there is a double barbered wire. The towers seem to have undergone a reconstruction, a few years ago they looked like plastered with an office tape. Vapours swirl around their tops and mingle with the moist air. In the region, there are several castles and manor houses, once I was here in a viniyoga training. It feels a long ago, a different era, a different me.

The Buddhists own the castle, it is a typical brick construction with an inner patio, the original decoration contrasts with the Tibetan ones; there is a symbiosis with yoga, though I suspect the monks do not care about the yoga so much. Yoga brings visitors and visitors help to ensure the monastery maintenance. Why not?

My ego is in a strong opposition with everything institutional, though. I feel like banging into large gongs and letting them produce a loud benggggg. It is probably not allowed so I refrain myself. Perhaps it is the strict rules I so do not like about institutions. We attend an evening meditation in a great temple, the gongs are used moderately, mostly, there is  silence in which an ego is supposed to dissolve. Again, I feel like banging the gong, let its sound to lift me. Instead,  I shift, scratch, turn and do all the parasite moves which my mind uses in order to keep its power.

Yoga practice is a meditation in move, it fits me better than motionless sitting. After rounds of sun salutations the head switches off spontaneously. Three hours of practice a day in the spacious temple and then whatever: vegetarian food at shared tables, a walk through the forest in Wellington boots, an early night and an early morning meditation.

Abram studied the house rules, and there are quite some, whenever I hear or read about one, I have a strong urge to break it. I do not, but the urge is there. Yoga is a discipline of observation, so I just look at it from the observation point.

A deep respect for people who have opted for a path of withdrawal from desires, for conscious seeking of something beyond mind. It requires courage. A few Belgium guys perform the chores around the kitchen, they are striving to live as monks. A gazebo on a little hill is the only place where they can smoke, voices are constantly heard from there, it is a little island of revolt. Lama is humming mantras during lunch; chickpeas, carrots and rice in a tight embrace.

The yoga teacher is Sebastien and the present moment. The classes are constructed to introduce shivananda yoga; sun salutations as a warm-up, followed by a head stand, upside-down positions and counter-positions and much more. Sebastien is enthusiastic and joyful, he inspires, and the sequence works fine, the breath of life is there. It is swell to be guided.

The price of the yoga weekend is fully given to the Centre.

Sunday afternoon the dusk comes early, sped by dark clouds. In the Tibetan library peace prevails,  I see a few writer-teachers, touch their backs with a finger and eyes, for a moment, I nap on a comfortable leather couch.

We put the mats into the car, after a couple of hundred of meters the cooling towers are in sight again.

And I almost forgot important castle inhabitants, there is a couple of a black and a white swans swimming in the pond. They are accompanied by a white duck, perhaps the swans adopted it, like in a fairy tale.

Sebastien:

https://www.yogawebacademie.fr

Tibetan Budhist Centre near Huy (a non-profit organisation)

https://www.tibinst.be/