Keď som roku 2005 prišla do Bruselu, bol máj, kvitli rododendrony, dni boli nekonečne dlhé a veľa času som trávila s deťmi vonku, v parkoch. Objavovala som mesto. Nič som netušila o jeho tmavej, mokrej a chladnej podobe, a tak som sa zamilovala najskôr do tej svetlej: premiešaný, chaotický svet. Postupne som prišla na to, že za zdanlivým chaosom a uvoľnenou atmosférou sa skrýva veľa pravidiel týkajúcich sa škôl, parkovania, verejných miest, stravovania, státia v rade… Hustota obyvateľstva si vyžaduje organizovanosť.
Sloboda potrebuje disciplínu, joga je jasná reč, zlatá nič, prísna a láskavá učiteľka. Viniyoga, aby som bola presná, lebo škôl a podôb toho umenia je nekonečne veľa.
Tisícdvesto kilometrov od Bruselu je iné mesto –Bratislava. Návrat je nemožný, no dá sa tam neustále a znova prichádzať, nájsť sa v známych a meniacich sa uliciach, pri rieke, na kopcoch, v kaviarňach. Obe živé mestá filtrované mojimi očami a dušou sú hrdinami príbehov.
No hlavne ľudia, tu aj tam, im v skutočnosti príbehy patria. Aj vďaka za to, že zostali priateľmi tam v Bratislave, a stali sa nimi tu v tomto meste s daždivou reputáciou.