Katarína Varsiková

Category - Poviedka na mesiac

Záležitosti srdca

Ešte stále stojím v spálni, predpoludnie pokročilo, raňajkoval som dnes skôr ako zvyčajne, dal som si dva krajce chleba s čedar syrom a paradajku. Odvtedy sa motám po byte, lebo sa blížia jej narodeniny. Zajtra, 17. októbra. Mal by som vytiahnuť zoznam miest, ktoré som jej sľúbil navštíviť  a rozhodnúť sa, čo s ním. Naozaj musím? Cestovanie ma už vôbec neláka. Stačí mi prechádzka po parku, ísť pešo do krčmy, občasné pochôdzky v meste. Prerušil som takmer všetky kontakty, zostala mi len pivná partia. Ešte jeden pohľad na Atómium, v jesennom slnku sa mi videlo takmer krásne. S povzdychom som prešiel do obývačky. Na drevenej komode ležala šálka kávy z rána; odpil som si, chutila ako voda z mláky s trochou mlieka. Na komode stáli aj tri fotografie, dva portréty Betty, a na tretej sme spolu počas poslednej dovolenky, predtým ako ochorela. Stojíme v hlbokej rokline, voda z vodopádu sa mieša na našich tvárach s potom, naširoko sa usmievame. To miesto sa volá Raj a nachádza sa na Slovensku.

A to si nemyslite, že je to nejaký sladký rekreačný rezort, vôbec nie. Je to kraj kaňonov a divokej rieky, strmých útesov a chodníkov pre odvážnych. Doteraz cítim pri pohľade na fotku zmes vôní vlhkej zeme a mokrej skaly. Boli sme odvážni; a videl som tam aj mladších, čo zapochybovali o svojej schopnosti zdolať kovové a drevené rebríky. Díval som sa na záber, sníval som s otvorenými očami, niesol som sa na vlne šťastnej spomienky. Je to hlúpe, vyzeráme tak hrdo a blažene. Vrátil som sa do prítomnosti. V hornej zásuvke je ten papier, niekde v hromade rodinných dokumentov. Prinútil som sa vytiahnuť biely obdĺžnik, na ktorom čaká päť miest, ich mená mi skáču do očí, ale nie veľmi jasne, lebo som si zabudol okuliare na čítanie v spálni. Vrátil som sa ta s papierom v ruke. Keď som si založil okuliare, Atómium za oknom sa rozmazalo, no dokázal som čítať, čo sme napísali. Tu je tých nesplnených 5:

  1. Rím. Nikdy sme vo večnom meste neboli, akosi nám uniklo. A to si naozaj myslí, že tam pôjdem sám? Ani nápad, a ani nie som katolík, aby som mal extra dôvod.
  2. Výlet loďou do dunajskej delty. Kŕdle vtákov, ešte viac hmyzu, blázni, čo si chcú dokázať, že nie sú obyčajní turisti.
  3. Sacramento v USA. Žije tam môj starý priateľ Bob. Vždy sme plánovali Sacramento ako základný tábor pre výlet po Amerike. Teraz mi môže byť celý kontinent ukradnutý, prichodí mi ako iná planéta. A ktovie, či by sme si s Bobom mali čo povedať, keď sme sa nevideli takmer polstoročie.
  4. Korzika. Prečo práve Korzika? Milovala ostrovy, tak ako ja. No moja myseľ nedokáže prísť na jediný dôvod navštíviť Korziku či ktorýkoľvek iný ostrov.
  5. Škótsko. Tak toto je ešte najpredstaviteľnejšia voľba. Hoci ma neláka.

Cestovanie dnes nič neznamená. Načo sa presúvať z miesta na miesto, keď všetko už bolo objavené? Predstava akejkoľvek cesty ma rozčuľovala. Mysľou som sa vrátil k spomienke na ten posledný spoločný výlet na Slovensko, a hlavne na jedno miesto v Raji. Dalo sa k nemu prísť až prekvapivo ľahko. Stačilo prejsť cez neveľký ihličnatý les a zrazu sme sa ocitli pred kamennou plošinou nad strmou priepasťou. Od hlbočiny nás nedelilo žiadne zábradlie. V očiach návštevníkov som čítal bázeň, aj strach. Rodičia držali deti pevne za ruku. Niekoľko odvážlivcov však zašlo až okraju, či si dokonca sadli a hompáľali nohami tisíc metrov nad zemou. Ja som zastal na meter od okraja. Pevne som sa držal Betty za ruku, hoci sme to nemali vo zvyku. Držal som sa jej, lebo som sa bál. A ona sa nahlas smiala a kričala: To je ale chvíľa! Letím!  Miernil som ju: Nechoď bližšie k okrajuNebuď blázon! Odpovedala mi a ešte viac sa rozosmiala. Otvor oči a predstavuj si, že si vták.

Veď to, nie som žiaden vták, hoci sú to moje najobľúbenejšie zvieratá. Stáli sme tam hodnú chvíľu, spravili pár fotiek. Ktovie, kde sú? Asi ešte stále na karte vo fotoaparáte. Čoskoro po výlete ochorela. A fotenie mala na starosť ona. Bez toho, aby som si to uvedomil, papier s miestami som zastrčil späť do zásuvky. Aj tak už z neho nikdy nič spolu neodfajkneme. Alebo aj hej, tam na druhej strane. Ale ja nie som veriaci, takže o tom pochybujem.  Do pekla s cestovaním, ale to jedno miesto na Slovensku, v podstate ľahko dostupné aj pre takého mizerného turistu ako som ja, to by šlo. Bude mi chýbať Bettina ruka, jej ochranná ruka a ľahkovážny smiech. No aspoň si preverím svoju odvahu. Podídem až k okraju a pozriem sa do hĺbky. Stiahne ma duch vetra dolu? Nakopne ma do zadku? Bola to znepokojujúca, aj keď smiešna predstava. Usmial som sa pod fúzy a vrátil som sa späť do spálne. Atómium. Hodil som pohľad tým smerom; vyzeralo to, akoby z jednej z gúľ stúpal dym, teroristický čin alebo iluzionistický trik pre návštevníkov? Nevenoval som  mu viac pozornosť, v hlave som plánoval výlet, ktorý ma čakal. Na miesto, ktoré nebolo na zozname.

Mambo-Jambo

Foto Stano Dančiak 

Fúkal horúci vietor, akoby jej do tváre púšťali vzduch z obrovského
sušiča vlasov, pálil ju na nosnej sliznici, s námahou zliezal do pľúc,  a s
rovnakou námahou sa dral zase von. Vlasy mala zopnuté v drdole,
pieklo jej na šiju, ľutovala, že si nevzala klobúk, no kráčala ďalej. Sme
súčasťou prírody, znel jej v hlave jeho hlboký hlas. Sme však jediní, kto má šancu uvedomiť si náš vzťah k nej. A našu duchovnú podstatu. Cítila sa byť až prílišnou súčasťou prírody, zajatcom horúčavy, tela, a aj bzukot hmyzu znel ako hrozba. Stromy sa chveli listami, ale znášali to extrémne teplo stoicky. A ona by mala svoje pocity pozorovať, nebyť ich otrokom, tvrdil. Šla ďalej s celkom jasným poslaním – prísť na miesto, o ktorom vyhlásil, že sa vyznačuje mimoriadnou duchovnou silou. A potom splniť
jeho inštrukcie napísané v správe v mobile zastrčenom v zadnom vrecku pieskových šortiek. Má tam prísť v čase vrcholiacej horúčavy, medzi štvrtou a piatou popoludní. Rozmýšľala, či si ten klobúk nevzala preto, že jej to zabudol uviesť v pokynoch. A či sa náhodou nestávala bábkou jeho mysle. Odjakživa túžila spoznať tajomstvá života, dovidieť za záves myšlienok, asi preto ju opantal. Ešteže si vzala fľašu vody. Nikde nikoho, ľudia aj zvieratá zaliezli, len lastovičky pretínali modré nebo všetkými smermi, nemali na výber, do konca prázdnin muselo byť potomstvo pripravené vyletieť, tak diktovala príroda, či duch jej prostredníctvom.
Nehľadala odpoveď, šla po rozpálenej vidieckej ceste, inokedy takej
romantickej, na lúku, kde sedela pred niekoľkými dňami. Vtedy nebolo tak odporne dusno ako teraz, bolo svieže ráno. Spravila tam zopár fotiek a poslala mu ich. Smartphone jej kúpil on, aby mali stály kontakt. Krútila sa jej hlava, alebo si to namýšľala? Ak to tu s ňou sekne, nájdu ju až o niekoľko hodín, keď slnko zájde za horu a ľudia sa znova vynoria – vyjdú si na prechádzku, na maliny, skontrolovať dobytok na pastvinách. Ľudia mali na tomto svete rôzne poslanie a predstavy o trávení času.
Zastala pri ceste, v riedkom chládku mladej slivky, a odpila si z vody, než sa odhodlala prejsť posledný úsek. Lúku obkolesoval bukový les, páľave bude vystavená len na tú chvíľu, kým vykoná jeho inštrukcie. Potom zalezie medzi stromy, cestičkou sa dostane k potoku, kde sa ochladí. A večer mu pošle fotky. Len si musí niečo vymyslieť, aby ju pri tom nepristihol Peter. To nebude až taký problém, podľa všetkého strávi večer na internete, postačí mu, že ju uvidí v chalupe. Väčšinu času si aj tak robili každý svoje. S týmito úvahami vošla medzi buky a okamžite pocítila úľavu, keď jej tá žeravá guľa nepiekla priamo na hlavu. Lúka bola naozaj jej obľúbeným miestom, veď preto mu poslala tie fotky hebkej
trávy a skalky porastenej drobnými kvetmi. O niekoľko minút prišla od neho odpoveď: Natrafila si na miesto mimoriadnej sily, chodia tam na hostinu rôzne lesné bytosti aj duchovia. Blahoželám, si skutočná adeptka šamanstva.
Komu by to nelichotilo? Veď dnes už takmer každý znova uznával, že svet je viac, než mechanické fungovanie fyzických síl. Niečo ich dáva do pohybu, je tu nejaký nám skrytý zmysel, niekto, či niečo. Hej, mávala chvíle, keď jej stačilo sedieť, vnímať seba ako súčasť veľkého obrazu, ojedinelé, vzácne chvíľky. Prišla na okraj lúky, stála a zbierala odvahu vyjsť z tieňa stromov na čistinu. Páľava naozaj vrcholila. Znova sa napila, trochu vody si vyšplechla na ramená a mokrými rukami si pretrela čelo a jemné, svetlé vlasy, otvorila fotoaparát telefónu, lebo keď sa ocitne na slnku, na displeji nič neuvidí. No potom sa znova vrátila k inštrukciám v odkaze od neho: Na každý kameň nasyp trochu zeme a polož naň kúsok machu a kamienok. Presne do stredu. Obíď každý z troch kameňov dokola v smere hodinových ručičiek. Na každý polož obe dlane a rátaj do stoosem. A potom mi ich opäť odfoť. Sivé kamene boli ploché, naozaj ako stolíky určené na hostinu víl. Šibe jej? Touto otázkou nemalo zmysel zaoberať sa práve teraz, to sem nemusela vôbec chodiť. Nahmatala vo vrecku tri kamienky z potoka, ktoré si nachystala a obzerala sa okolo seba pátrajúc po machu. Opatrne oddelila z vysušeného machového pokrovca a rozdelila ho na troje.
Potom to všetko poukladala, ako kázal. Keby ju niekto videl, čo by si
pomyslel? Ďalšia zbytočná úvaha. Obišla každý z kameňov a snažila sa pritom vyprázdniť si myseľ, oddať sa meditácii. Pri druhom kameni sa jej to celkom podarilo. Pri prvom jej v hlave vírila mantra, že je trúba. Pri treťom si hovorila, že už je to takmer hotovo, má to za sebou, a chladný potok bude miestom odmeny. S úľavou sa vrátila pod stromy, keď si uvedomila, že nesplnila poslednú časť jeho inštrukcie – odfotiť. Tvrdil, že na fotkách vidí auru miesta, zistí, či je miesto spokojné. Princíp šamanizmu je zjednotiť sa s Prírodou. Veľké P. Znova otvorila smartphone a lúku zaznamenala na sérii záberov – trochu sa s tým hrala, do tej miery, do akej to svetelné podmienky umožňovali. Fotila čupiac, aby sa dostala do horizontálnej roviny kameňov. Si druidka, napísal jej v inej správe. V dávnej inkarnácii si bola dôležitou vodkyňou. Teraz si sa vrátila, aby si znova objavila svoje skryté sily. Pretože v životoch medzitým si ich nepestovala.
Nik ju nevidel, len horúce slnko, a predsa mala pocit, že ju ktosi
pozoruje. Šialený diviak, ktorému preskočilo z tepla? Stačilo, povedala si odhodlane, bez obzretia opustila lúku a zašla naspäť na lesnú cestu. Potom už celkom veselo vykračovala smerom do doliny, zurčanie potoka počula z diaľky. Naspäť to bude znova do kopca, ale neprekážalo jej to. Poriadne sa schladí, nohy aj ruky si ponorí do chladnej vody. Pozdraví sa so žabami, ak nejaké uvidí. Cestou späť sa zastaví v krčme na jedno malé. A kým sa dostane znova na lúku, bude už večer, slnko za horami, zem bude sálať a voňať suchým senom, a to milovala. Aj túto samotu. Ktovie, ako na fotky zareaguje? Opäť predbiehala. Našou úlohou je naučiť sa žiť v prítomnom okamihu, pripomenula si ďalšiu jeho správu. Nie v minulosti, a neprojektovať budúcnosť. To práve robila, hoci to bol
projekt len na najbližšie hodiny. Dobre, stačí, vnímaj svet okolo. Zem pod bukmi bola suchá, vetvičky príjemne pukali a šumenie vody sa
stupňovalo. Pri potoku si vyzula sandále a opatrne vkročila na mokré
kamienky. Znehybnela, vnímala, ako jej chlad vody preniká cez kožu do tela. Možno by mu mala napísať, že toto je v skutočnosti v lete to pravé miesto. A dostane ďalšie pokyny, ako ho rituálne uchopiť. Z nejakého dôvodu sa rozhodla, že nie, nechá si zážitok pre seba, ani mu o ňom nenapíše. Z hlbín ju zaplavila spokojnosť s rozhodnutím. Čerila vodu, volala na žaby, presýpala si kamene z dna potoka pomedzi prsty, až jej chlad vliezol do miechy. Potom vyšla z tône do mihotavých lúčov večerného slnka. Príjemne hriali. Aj predstava studenej desiatky a nezáväzného rozhovoru s krčmárom. Ale to zase predbiehala. Mobil sa rozvibroval – správa od Petra. Kde si? Asi sa prebral po sieste a uvedomil si, že nevie, kde je. Napísala mu odpoveď – V lese, do ôsmej som doma. Stmievalo sa až pred deviatou. Nenapísala mu, aby je šiel naproti, prípadne zišiel do krčmy na jedno. Nepotrebovala ho. Ľudia sedeli pri niekoľkých stoloch na úzkej prednej terase, odkiaľ bol dobrý výhľad na cestu z dediny do susednej kopanice. Pozdravila sa kývnutím hlavy, nenadviazala s nikým očný kontakt. Vošla dnu, k barovému pultu to bolo na dva kroky. Krčmára Gejzu nevidela, iba jeho ženu, stála vzadu a obracala na panvici obaľovaný syr. Vzala mobil a v prítmí baru si pozrela fotky, ktoré urobila na lúke. Kompozične boli v poriadku, no žiaden zázrak. Prepálené, iné sa nedalo čakať, pri takom ostrom svetle. Auru, ani lesné bytosti na nich nevidela.
„Zdravím, čo si dáš?“ oslovil ju Gejza, zjavil sa za pultom, nevšimla si
kedy.
„Ahoj. Jedno svetlé. Malé.“
„Malé? Dobre. Hoci zvládneš aj veľké, určite.“ Premeral si ju priateľsky, oceňujúco, a trochu provokatívne. Nebolo to nepríjemné.„Určite. Môžem si dať aj dve malé, koniec-koncov.“
Zasmial sa, a začal čapovať.
„Budem vzadu.“
Prešla cez miestnosť s pieckou, teraz vyhasnutou, okolo toaliet na zadnú terasu, kam slnko nesvietilo. Bola obrátená do neveľkej priehlbiny zvažujúcej sa k potoku, na svahu rástli slivky a hrušky a trávu medzi nimi spásali ovce. Tie raz skončia v guláši, vedela. No dnes večer im bolo fajn, zvonce štrngotali, keď sa presúvali, občas zvedavo vyliezli k ohrade terasy, zvyknuté na pozornosť hostí. Zvieratá žijú v prítomnom okamihu, blyslo jej, keď sa s pivom usadila v rohu, nohy si vyložila na stoličku oproti a kochala sa odtieňmi zelene. Nesedel tu nik, všetci boli vpredu, pozorovali západ slnka, okoloidúcich, a klebetili.
Spoločnosť nepotrebovala. Gejza ta nakukol o desať minút a opýtal sa, či si naozaj dá to druhé. A spýtal sa na Petra. Pivo odmietla, pokrčila plecami, a otázku odbila dvoma slovami: „V chalupe.“ Sedela tam, kým jej nezačalo byť chladno na holé ramená. Potom sa zdvihla, pozdravila ovce, zaplatila a pobrala sa späť do lesa, odkiaľ viedol chodník strmo hore na lúky, kadiaľ sa krížom dostane k chalupe za necelú polhodinu.
Peter nebol na dvore, ani v kuchyni. Vyložila mobil z vrecka a šla si
prezliecť prepotené tielko a vymeniť šortky za džínsy. Na večer sa
v auguste už schladzovalo. Keď sa vrátila do kuchyne, spomenula si, že sľúbila fotky poslať. Pripojila sa na mobilné dáta, otvorila aplikáciu
a odoslala fotky, jednu za druhou. Bez komentára aj bez pozdravu.
Akoby na tom ani nezáležalo. Pivo jej cestou z hlavy vyšumelo, cítila iba príjemnú únavu svalov. A netušila, prečo ho poslúchla. Zrazu sa jej to všetko zdalo nezmyselné, nedôležité. Obloha za oknom bledla a sad pod ňou tmavol. Súmrak. Necítila hlad, nemala nijaký plán na večer. A Peter možno zašiel k susedom. Celý deň strávil sám, možno mal chuť na pohárik v spoločnosti. A čo ona teraz? Mohla by ísť za ním, ale to sa jej nechcelo. Do postele bolo priskoro. Rozhodla sa, že sa osprchuje, spláchne deň. A potom sa usadí s pohárom vína a knihou, zažne pár sviečok. Pookriala pri tej predstave. O pol hodinku, s tvárou zbavenou nánosu potu a tej trochy mejkapu, ktorého sa nevzdala ani na vidieku, vyšla z kúpeľne a cítila sa nová. Kúpeľňa susedila s kuchyňou, strnula, keď ho zbadala, stál nad kuchynským stolom a držal v ruke mobil, jej
mobil.
„Máš správu od kohosi menom Gino,“ povedal priškrteným hlasom.
Mimovoľne sa začervenala, nevediac prečo. Chladnými prstami od neho vzala telefón, na displeji svietil len začiatok správy, ďalej by sa Peter nedostal, nepoznal prístupový znak.
Mojej vášnivej druidke… Podarilo sa ti to…
Čo napísal ďalej, v tejto chvíli nevedela. Len vedela, že letná pohoda a čas mlčania sa odrazu skončili.

Predvianočné prekvapenie

Mačka sa schovala v prázdnej škatuli pripravenej na linecké kolieska, ktoré zatiaľ neboli upečené. Veko zdobili snehové vločky. Ave Maria v podaní viedenského chlapčenského zboru plnila prízemie rovnako ako vôňa týchto sušienok, práve dala do rúry prvú várku.

„Ema?“

„Áno?“

Stál vo dverách a v rukách držal akýsi balíček, okolo úst mu pohrával úsmev.

„Skončil si v pivnici?“ spýtala sa. Dom sa musel pred Vianocami upratať od pivnice po strop, tak velil starý rituál.

„Pozri, toto som našiel v spodnej zásuvke toho stola, čo tu nechal predchádzajúci majiteľ.“ Podišiel bližšie.

„Počkaj, ruky mám od cesta, nemôžem to teraz zobrať. Niečo zaujímavé?“ Práve v tej chvíli si linecké kolieska vyžiadali jej plnú pozornosť, dokázali zhnednúť veľmi rýchlo.

„Neviem, asi by sa dalo povedať, že áno. Je to list, ale musíš ho prečítať ty, moja francúzština naň nestačí. Okrem toho, rukopis je roztrasený a vyblednutý.“

„Aha, no dobre.“ Položila plech na dosku, umyla a utrela si ruky a do končekov prstov chytila papier, ktorý jej podával.

Chère Claudine,

Les trois jours de Noël sans te voir sont incroyablement longs.

Je sais, on va se voir à Nouvel An…

„Preklad, poprosím,“ prerušil ju.

„Je to starý ľúbostný list, zjavne. Čo je v tom balíčku?“ Obrátila sa k nemu.

„Viagra. Dátum spotreby 1997. Presnejšie, máj 1997. Takže ju nevyužijem.“ Usmieval sa doširoka, a pochopila, že nežartuje.

„Ako sa volala majiteľova manželka, pamätáš sa?“

Spýtal sa, lebo vedel, že má výbornú pamäť nielen na tváre, ale aj na mená.

Ticho.

“Charlotte.” Došlo jej odrazu. „Určite sa volala Charlotte.“

„Takže Claudine je…“ spravil pauzu v štýle ohlasovania víťaza Oscara.

„Nechaj to tak. Majú vyše osemdesiat. A sú Vianoce.“

Mačka vystrčila hlavu zo škatule.

Ave Maria dohrala.

 

Brieždenie

Volala sa Brieždenie. Jej meno pripomínalo štrbinu v čase, chvíľu, ktorá je magická, takmer neuchopiteľná. Jej telo nebolo biele ako deň, ani tmavé ako noc, bolo oboje: posiate bodkami, škvrnkami a škvrnami všetkých odtieňov a tvarov. Oči mala zelené, nezabudnuteľné. Bola veľmi štíhla, a obľubovala šaty, v ktorých sa jej telo strácalo. Vrecovité nohavice s pudlom pri kolenách, tričká, ktorých rukáv sa začínal rozširovať na zápästí a v priamej línii sa spájal s obrubou okolo drieku. Okolo tenkého krku si ovíjala šatky a šály. Volala sa Brieždenie, Auróra. Po francúzsky Aurore. Ešte niečo: Auróre sa rozumela číslam.

 

Po prvý raz prišla do diecézneho domu v pondelok.

 

„Na opačnom konci tejto chodby je kancelária, kde budete mať pokoj na prácu.“ Vravel riaditeľ kráčajúc pred ňou. Volal sa Fréderic Leblanc. Šli krížovou chodbou obiehajúcou štvorcové nádvorie:

 

„Tuto je malá kaplnka, tuto je kníhkupectvo, tadiaľto sa ide do veľkej kaplnky; tá je krásna, veď uvidíte. A tadiaľto sa do nášho centra vchádza z ulice.“

 

Ukázal na priestranný vstupný priestor, za ním boli veľké dvere. Vstup bol zariadený trochu ako kostol, trochu ako čakáreň: na vyradených kostolných laviciach a stoloch ležali letáky a prospekty: Život vo dvojici, Puberta – duchovný aspekt dospievania, Príprava na prvé sväté prijímanie, Spoločné veľkonočné zastavenie, Pozvanie na koncert zboru… Spolu. Spolu. Spolu. Z každého rezonovala táto myšlienka: Nie si tu sám, hľadajme spolu. Niekto sa o teba zaujíma.

 

„Ste veriaca?“ vpadol Fréderic Auróre do myšlienok.

 

„Svojím spôsobom,“ odpovedala. Vzdychol si:

 

„To ľudia vravia, ale stačí to na vieru?“

 

Nechala ho, aby si odpoveď hľadal sám. Bol to muž okolo štyridsiatky, trochu korpulentný, s plachým pohľadom, s pekne tvarovanou hlavou.

 

„Tam na nádvorí fajčím,“ zmenil tému a ukázal za chrbát. Okolo nádvoria kráčali celý čas. „Keď ma tam uvidíte, tak si nemyslite, že márnim čas. Kým fajčím, lámem si hlavu, ako z tejto situácie vybŕdnuť. Som rád, že ste tu, už nie som sám,“ usmial sa na Auróru. Marcový deň bol sivý, kríky ruží v rohoch nádvoria a uprostred boli ostrihané, ešte sa po zime len preberali k životu. „Uvidíte, v máji je tu krásne, všetky ruže kvitnú na červeno. Budete mať chuť vyniesť si počítač sem na trávu. Toto miesto má výbornú energiu. A inak – môžeme si tykať?“ Prikývla. Kancelária bola trochu ako cela, jednoducho zariadená, na bielo omietnutá, strohá. Úspory, toto slovo sprevádzalo Fréderica Leblanca počas celej desaťročnej kariéry v tomto dome. Dohoda bola, že Aurore mu počas niekoľkých mesiacov dá do poriadku papiere a účtovné dokumenty v počítači, niečo, na čo on nemal silu, a asi ani talent, keďže to vyzeralo, ako to vyzeralo. Kedysi, takmer pred sto rokmi, keď tento dom vybudovali z rozhodnutia diecézneho úradu, on tu ešte, pravdaže, nebol, a na úspory sa nemyslelo. Vtedy sa dávalo najavo čosi iné: Je nás veľa, pravoverných, darí sa nám, naša viera je tá pravá, preto sa nám darí. Hoci to nikdy nemal byť kláštor v pravom zmysle, bol tak postavený: uzavreté nádvorie, klenbová chodba, dlhé chodby s  izbami. Miesto malo slúžiť ako hotel pre pútnikov, pre hodnostárov prichádzajúcich uctievať Pána v neďalekej starobylej katedrále. Bola to Dáma Katedrála, v spoločenstve, kde dominovali muži, široko-ďaleko jediná žena. Stála, stáročiami nezmenená vo svojom pôvabe, len tých veriacich prichádzajúcich zo široko-ďaleka asi v posledných rokoch ubudlo, usudzovala Auróra z riaditeľových poznámok a vzdychov. Prešiel k stolu s počítačom a zapol ho, ponúkol Auróre stoličku, a sebe pritiahol z opačnej strany miestnosti otáčavú na kolieskach. Auróra si vyhrnula široké rukávy oranžového pleteného svetra a odhalila tenké predlaktia posiate bodkami. Pusťme sa do práce, vravela týmto gestom. Išlo o účtovníctvo, v princípe jednoduchú záležitosť – má dať, dal, má dostať, dostal. Lenže v tomto dome už roky platilo: má dať, niet z čoho, a kto by dal? Rozľahlá stavba s päťdesiatimi izbami v každom krídle, ktoré boli zväčša prázdne. Zavreté. K tomu kúpeľne, kde večne niektorý kohútik tiekol, kachličky praskali. Okná kedysi v poslednom záchvate obnovy vymenili za plastové, no kde-tu popod ne zatekalo. Kuchyňu a refektár mal na starosť jeden jediný človek, len keď sa dom naplnil, poslali mu na výpomoc sily z pracovného úradu. Vtedy, keď dom ožil, naplnil sa spevom, hlasmi, modlitbami. Niečo sa Auróra dozvedela z riaditeľových slov, veľa si domyslela.

 

„A moja výplata? Prepáč, že sa takto pýtam, ale živím dcéru.“

 

Usmial sa: „To si myslíš, že som taký blázon alebo vydriduch, aby som si privyrábal ďalší dlh a starosť? Tvoj plat hradí diecéza, tak sme sa dohodli. Si tu na to, aby si urobila poriadok v účtoch, a my sa na základe tvojich podkladov rozhodneme, čo ďalej. Koľko rokov má dcérka?“

 

„Desať.“

 

Nateraz Auróra vedela, čo potrebovala, aby mohla začať. Načas má ďalšiu prácu istú, popri tom robí účtovníctvo ešte dvom malým firmám. Jeden z väčších klientov nedávno skončil, Auróra mala starosť, ako stratu nahradí, a príležitosť sa našla.

 

„Vysvetlím vám, ako funguje náš systém, zorientujete sa rýchlo.“ Chopil sa myši a rozumu. „Zorientujem, ale aj to chvíľu trvá,“ prikývla.

 

Presedeli jeden vedľa druhého celý ten zamračený deň. Okrem obeda, keď si dali pauzu. Aurore vyšla von bránou, ktorá viedla do ulice. V bufete na prvom rohu si kúpila bagetu so šunkou a minerálku. Trochu sa prešla, vrátila sa do centra a zjedla studený obed pri stole umiestnenom v jednej z priestranných chodieb. Bolo tam chladno, ale nie neznesiteľne, veľké prázdne priestory ju upokojovali. Riaditeľa nevidela. Keď dojedla, vydala sa na prieskum, zbežne si pozrela výklad kníhkupectva, obálky naznačovali podobný  obsah ako letáky, len rozpracovaný do dlhších celkov. Okolo malej kaplnky prešla bez zastavenia, a zamierila ku schodom k veľkej. Vyšla hore: najskôr tu boli toalety a priestor na odkladanie kabátov, ako v divadle. Ďalších niekoľko schodov viedlo do kaplnky; kde boli sedadlá usporiadané zostupne, smerom k hľadisku, nie k oltáru. Farebné mozaikové okná rozprávali príbehy svätých, a hlavne dávali priestoru hravé svetlo. Sadla si do príjemného mäkkého sedadla a chvíľu sa len tak obzerala. Potom sa vrátila dolu, idúc chodbou do kancelárie videla prihrbenú postavu pri stojanovom popolníku v rohu nádvoria. Riaditeľ dumá o faktúrach, pomyslela si. Zbadal ju a naznačil, že hneď príde. Auróra si zašla k automatu kúpiť kávu a vrátila sa k počítaču. Fréderic, tabakový dych maskovaný mentolom, si onedlho prisadol k nej, a spolu pri ňom zotrvali až do piatej.

 

„O pol šiestej mi ide autobus domov,“ povedala mu. „Bývam v Chigny-les-Roses.“ „Dobre, uvidíme sa, zajtra, pekný večer,“ rozlúčili sa.

 

Dochádzala do diecézneho domu v pondelok, utorok a v stredu na celé dni. Krútila hlavou nad neporiadkom, ktorý sa nakopil v papieroch: „Ako ten človek doteraz obstál pred daňovým úradom?“ Mrmlala si prechádzajúc jednotlivé roky, faktúry, objednávky, účty a potvrdenia. „V elektronickej verzii dokáže vzniknúť rovnaký bordel ako v papierovej, možno sa o niečo lepšie zakryje…“ Vravela si.

 

Po niekoľkých týždňoch, počas ktorých sa videli len pri práci, keď potrebovala, aby jej niečo vysvetlil, zrazu Fréderic nečakane navrhol:

 

„Ak chceš, môžeme sa spolu naobedovať. Kuchár síce pre nás nenavarí, ale naproti je taliansky traitteur, prinesieme si jedlo sem, a dáme si ho na taniere, ako ľudia. Aj deci vína sa nájde.

 

„Dobre, ale bez vína, keď pracujem, nikdy nepijem. Alkohol na mňa totiž veľmi rýchlo účinkuje, strácam jasnú myseľ.“ Súhlasila.

 

„Nuž, pri tvojej váhe, nečudujem sa,“ usmial sa. Auróra sa zase nečudovala jeho návrhu, musel byť vo svojej práci osamelý, riaditeľ bez sekretárky, kuchára či záhradníka. Šli spolu, a každý zaplatil za seba: dali si zabaliť dva druhy cestovín, a dva šaláty. Jedlo vyzeralo lahodne. V kuchyni domu to všetko riaditeľ zohrial v mikrovlnke a naservíroval na bielom porceláne. Sebe nalial deci červeného, Auróre vodu.

 

„Tak ako?“ spýtal sa.

 

„Je to výborné.“

 

„Myslel som na prácu.“

 

„To už nie je také výborné,“ povedala, vzápätí rýchlo dodala: „Teda práca je v pohode, len moje zistenia ťa nepotešia. Nakláňa sa to na jednu stranu. Nedávno síce prišla záloha za prenájom izieb, celkom okrúhla suma, ale nezaplatená faktúra za elektrinu je väčšia. “ Nič nepovedal. „Najskôr, prv, než som sa zorientovala, som si hovorila, prečo ten chlap neotvorí dom širšej pospolitosti? Iným komunitám, no teraz vidím, že to sa už dávno deje…“ Prežúvala cestoviny v lahodnej smotanovo-hubovej omáčke.

 

„Veru,“ poznamenal. „Už sme tu mali všetkých, okrem moslimov. Chodia sem budhisti, zen-budhisti, jogíni, proste hľadači zo všetkých možných odvetví.“ „A platia…“ „Platia, ale vidíš, nestačí to. Budúci víkend tu bude zase okolo stovky ľudí, už sa hrozím tých všetkých sťažností: málo toaletného papiera, hentam niečo tečie, tam niečo nefunguje, na jedlo sa dlho čaká. A kuchár, ty ho neuvidíš, lebo to bude cez víkend. No vstup do kuchyne je na vlastné riziko. Vojdeš, a tvári sa, že začne vrhať nože, prípadne ti strčí hlavu do kastróla s vriacou vodou. Naposledy som pomáhal vynášať jedlo. To bol teda zážitok! Chodenie z kuchyne do jedálne je neustále prekračovanie hraničnej čiary, s tým, že míny ležia na oboch stranách. Teraz máme tie dievčatá zo sociálneho, tak aspoň to sa vyriešilo.“

 

„Nemáš to ľahké.“ Aurore dojedla, zložila príbor. Jedlo bolo hutné, rýchlo pocítila sýtosť.

 

„Kávu? Spravím kávu?“ ponúkol sa.

 

„Môžeš, ale môžem si dať aj z automatu.“

 

„Nie, dám prefiltrovať v kuchyni.“

 

Hltavo dojedol svoju porciu, tváril sa, že by sa doňho ešte zmestilo, že by možno dojedol aj po Auróre, ale, pravdaže, neurobil to. Dopil posledný hlt vína a zdvihol sa.

 

„Máš rodinu?“ spýtala sa ho, keď sa vrátil so šálkami a kanvicou. Otázku si pripravila. Zdalo sa jej, že dôvera umožňuje vzniesť aj iné témy. Koniec koncov, človek pracuje, aby zabezpečil fungovanie toho ostatného, aspoň ona to tak mala.

 

„Hej, mám ženu a tri deti, dvoch chlapcov a jedno dievča. Marie, Claire, Benoit, Gabriel, v poradí, v akom som ich získal,“ vymenoval. „Kedysi som sníval o tom, že sa stanem mníchom. Ale bola to len taká pubertálna póza, nemal by som na odriekanie chuť, ani silu, povedal som si po maturite. A šiel som študovať dejiny filozofie.“

 

„Základy účtovníctva ste tam asi nemali,“ zasmiala sa.

 

„To nie.“ „A ty?“

 

„Ja? Mám dcéru, už som ti vravela. Desaťročnú, volá sa Margueritte. A mamu, bývame všetky tri spolu.“ Otázka otca a manžela znovu odvisla vo vzduchu, prítomnejšia, než by bola, keby sa vyslovila.

 

„Do práce?“ navrhol.

 

„Hej.“

 

Šálky odniesla ona, pri tej príležitosti si obzrela pôsobisko nervózneho kuchára, ktorého nikdy nevidela. Klasika, nerez, veľké nádoby, holé, studené plochy, keďže sa tu dnes nič nevarilo. Položila riady do umývačky, a cez refektár zamierila do svojej dočasnej kancelárie.

 

Zabehali si rutinu: ráno sa pozdravili, Fréderic zväčša stál s kávou a cigaretou na nádvorí, potom šli každý po svojej práci, spolu obedovali a dali sa kávu a znova sa zahĺbili do svojho. Občas ho potrebovala na konzultáciu. Vonku sa otepľovalo; Auróra zmenšila počet vrstiev svojho oblečenia, a vymenila šály za šatky, ale stále to boli kreácie inšpirované cirkusom, farebné a veľké. Keď bolo pekne, vyšli cez obed von. Vždy niečo našli. Raz to bol maličké zariadenie, kde chlapík s veľkým entuziazmom varil bio, krútil sa za necelé dva metre dlhým pultom, zhováral sa s hosťami pri troch stoloch, žartoval, servíroval, miešal. Tešil sa, keď ho pochválili, lebo varil pre radosť, a pre ľudí. Inokedy si v supermarkete kúpili niečo hotové a odniesli do refektára alebo na nádvorie, ak svietilo slnko.

 

„Tak ako postupuješ?“ pýtal sa Fréderic.

 

„Postupujem.“

 

Krátku odpoveď nerozviedla, a on sa ďalej nepýtal; určite vedel aj sám, na čom je. Stačil zdravý rozum, čísla potrebovali úrady, nie on.   Raz sa Fréderic za Aurórou zastavil večer pred odchodom. Sedela pri počítači. Pozoroval jej zátylok trochu naklonený nad stolom, miesto na ktorom zaznamenala jeho prítomnosť najprv.

 

„Ty nejdeš domov?“ spýtal sa.

 

„Pôjdem, jasné, spať tu nebudem. Len nájdem, čo hľadám. Pre zmenu…Sú tu peniaze, ktoré prišli na účet, ale nie sú k nim žiadne doklady…“ Auróra sedela obrátená k nemu profilom. Zamrmlal čosi ako to je teda robota, ale neprejavil snahu pustiť sa pátrať po neznámom príjme.

 

Len sa jej spýtal: „Dostaneš sa večer domov?“

 

„Mám tu dnes auto, asi som to tušila, že mám prísť autom,“ zasmiala sa. „A domov som zavolala, že prídem neskôr.“ Prikývol, zaváhal, pozdravil a odišiel.

 

Niekedy, keď Auróra dokončila istú etapu práce, keď našla položku, ktorú dlho hľadala, alebo sa jednoducho už nevládala na obrazovku ani pozrieť, opustila kanceláriu a túlala sa po kláštore, ako diecézny dom sama pre seba v duchu nazvala. Najskôr nakukla do sál a chodieb na prízemí, ale nenašla nič, čo by ju zaujalo, len trochu zaprášené, málo využívané, opustené miestnosti. Z ich okien vyzrela na dvor, takisto sivý a pustý ako to ostatné. Po prízemí presnorila prvé a druhé poschodie, krídlo s izbami, pravdaže, zamknutými. Len tak, zo zábavy chodila na WC na rôzne poschodia, aspoň sa prešla. Aurórino štíhle telo potrebovalo pohyb, nie šport, len ľahkú chôdzu, kroky, ktorými sa prenášala z miesta na miesto, vnímala rozdielne vône, svetlo. Kníhkupectvo ju nelákalo, bolo to len ďalšie sliepňanie na písmenká, intelektuálny výkon, aký podávala dostatočne veľa hodín denne. Zašla tam len raz, zo zdvorilosti, z úcty k Frédericovi, ktorý ho považoval za srdce celého domu, a najradšej sa staral práve oň. Sledoval edičné plány, aranžoval výklad a aktualizoval policu s novinkami. Otváracie hodiny neexistovali. Ak prišli ľudia na niektoré z organizovaných stretnutí, Fréderic otvoril a predával. Auróre lákali viac ostatné zákutia, a zostávala jej už len jedna chodba na prvom poschodí, kde dosiaľ neprenikla. Šlo sa tam schodmi ukrytými za dvojkrídlovými bielymi dverami, objavila ich až dosť neskoro, dlho si myslela, že vedú len k toaletám na prízemí. No keď už o nich vedela, najbližšiu expedíciu zamerala na ich preskúmanie, presnejšie, preskúmanie toho, kam vedú. Schody sa uprostred ohli v pravom uhle, a vyústili do, ako inak, chodby. Aj tu vládlo prítmie, suchý pach nepoužívaných priestorov. Na stene nahmatala vypínač, a šťukla. Blikavo a váhavo sa rozsvietil stropný neón, v jeho svetle rozoznala niekoľko dvier. Skúsila jedny, boli zamknuté. Nepátrala ďalej, a vrátila sa do kancelárie pokračovať v práci.

 

No pri najbližšej príležitosti sa Fréderica na chodbu spýtala.

 

„Čo je na poschodí na tejto strane?“ ukázala rukou nad hlavu, keďže kancelária sa nachádzala vedľa chodby so schodiskom.

 

„Tam?“ zareagoval Fréderic opytovacou vetou.

 

„Uhm.“

 

„Archív,“ odvetil. „Archív, dokumenty, informácie o celej histórii domu. Začiatky, časy rozkvety, časy úpadku, našla by si tam všetko.“ „Hej? A mohla by som sa ísť pozrieť?“ „Prečo? Zaujíma ťa to? Mám pocit, že máš dosť práce…“ Začervenala sa. Akoby ju prichytil pri ulievaní, no rýchlo sa spamätala:

 

„Vieš, aj toto sa dá robiť len istý počet hodín. Potom mozog, telo povedia nie, vypýtajú si pauzu. Vtedy sa potrebujem prevetrať, prejsť. No ak ti to prekáža, vôbec tam nemusím chodiť. Alebo po pracovnej dobe,“ dodala rýchlo, aby si nezahatala prípadnú cestu. „Ako ty chceš,“ pokrčil plecami. „Posledné dvere na chodbe sú, tuším, odomknuté. Občas tam odnesiem nejaký spis.“

 

Šla, pravdaže tam Auróra šla. Fréderic vravel pravdu, kľučka dvier na konci sa poddala jej stisku bez protestov, nazrela do šera: kovové police, na nich poukladané zakladače, zväzky papierov spojené špagátom. Kde-tu vytŕčali voľné listy, kde-tu sa dokumenty šikmo nakláňali, svojou váhou tlačili na ďalšie spisy, ktoré sa poddávali ťarche. Svetlo sem dopadalo cez špinavé, roky neumyté okná. Len máličko svetla, pretože okná boli obrátené do nádvoria vedľa stojacej budovy. Opatrne nasala vôňu starnúceho papiera. Keď pocítila na krku závan vzduchu, uvedomila si, ako sa jej postavili chĺpky na zátylku, praveký inštinkt. Prešla sa jednou štrúdľou medzi regálmi, na konci mohla zahnúť do ďalšej, a odtiaľ zrejme do ďalšej, mohla sa stať svedkom ľudskej snahy katalogizovať a uchovávať. No musí sa vrátiť k práci, neplatia ju za to, aby snorila. Ticho a opatrne z archívu vyšla a zavrela za sebou dvere. Cestou dolu nevidela nikoho, až vo vestibule objavila mníšku, ktorá stála a zhovárala sa s dvoma mladými ženami. Keď sa im pohľady stretli, obe sa zdvorilo usmiali.

 

„A ty sa tam niekedy prehrabuješ, v tom archíve?“ spýtala sa Fréderica na druhý deň pri káve.

 

„Ani nie, mňa to deprimuje. Je to ako povala v starom dome. A pripomína mi nevyriešenú otázku: Čo s týmto domom raz bude? Čo s tým archívom, ak sa dom predá? Kto ho preskúma a zistí, čo stojí za uchovanie? Mám radšej nové knihy, vybaľovať zásielku z vydavateľstva, ovoniavať, byť prvý, kto výtlačok otvorí… Hento hore je jeden veľký bazár.“ Nemračil sa, Fréderic akoby sa nedokázal mračiť, len posmutnieť.

 

Niekoľko dní po sebe bolo veľmi pekne, slnečno, a Auróra dala prednosť dvoru, keď si chcela prevetrať hlavu. Až jedno ráno, keď hustý dážď bičoval do okien, a deň akoby sa ani nemal do večera rozbrieždiť, vyšla znova hore. Boli dve hodiny popoludní. Chvíľu jej trvalo, kým za radmi dokumentov na polici nahmatkala vypínač. Prechádzala očami po zoradených aj popadaných zväzkoch, pomaly, pátravo, ako keď v počítači hľadala položku, o ktorej vedela, že tam musí byť. Teraz nič zvláštne nehľadala, a predsa postupovala zrakom… „Hí,“ vykĺzlo jej z úst, a spravila krok naspäť, vzápätí sa spamätala. Z police vo výške jej pliec sa na ňu ktosi díval… prižmúrené mačacie oči. „Tak predsa tu niekto živý je, ktosi tu býva…“ Mačka, ak ju aj prekvapila Aurórina prítomnosť, to na sebe nedala znať. Sedela uvelebená na čiernych doskách a tvárila sa skúsene. „Čože to ty tu strážiš, smiem sa pozrieť?“ prihovorila sa jej a načiahla ruku. Mačka sa namiesto odpovede zdvihla a plavne zoskočila na zem, vzápätí jej zmizla z dohľadu. Auróra vzala do rúk čierne dosky, na dotyk teplé: „Kaplnka, vitráže, 1932, stálo na štítku nalepenom na doskách. Rozviazala čiernu mašľu a opatrne listovala krehkými stránkami: boli tu nákresy okien a popis príbehov. Mnohé z nich morbídne príbehy o utrpení svätcov, prečo ich ľudia tak obľubujú? Mrvila stránky medzi prstami, na konci došla k účtovnému súpisu, sklo, farby, návrh, zhotovenie, sumy v starých frankoch. Ktovie, akú majú dnes cenu? Zviazala mašle a odložila dosky na miesto. Potichu prešla k oknu; podokenica bola plná holubieho trusu, asi preto sa tu mačka usadila, je to jej revír, tučné holuby ako dostupná korisť. Na Auróru doľahol smútok, na špinavom skle videla zrazu tvár svojej dcéry Margueritte. Večer si pri stole rozprávali, čo zažili cez deň, hlavne Margueritte rada štebotala o svojich kamarátkach a škole. Čo by povedala na toto miesto? Zrejme by zarazene mlčala, mladé duše nepatria na miesta plné zatuchliny. Margueritte zatiaľ nič nevie o márnych ľudských snahách, no donekonečna ju pred márnosťou neuchráni, sama si bude musieť vybudovať svoju obranu. To, že ju priviedla na svet, bola veľká trúfalosť, táto myšlienka sa Auróre z času na čas vnucovala. Rýchlo ju zapudila. „Môžeš sa vrátiť, ak je to tvoje obľúbené miesto,“ oslovila mačku, ktorú nikde nevidela, no bola si istá, že je z niektorého úkrytu pozorovaná. Zhasla a zavrela za sebou dvere.

 

„A čo tie vitráže v kaplnke? Nemajú náhodou celkom značnú cenu?“ opýtala sa Fréderic pri ďalšom stretnutí.

 

„Istú umeleckú a historickú cenu, pravda, majú. Aj sa určite zachovajú, nech sa s domom stane čokoľvek, no ak myslíš na trh a peniaze, tak tie nás nespasia,“ odvetil Fréderic. „Prečo ti prišli na um práve vitráže?“

 

„Nakukla som do archívu, otvorila som len jeden zakladač, práve ten, ktorý sa týka okien vo veľkej kaplnke.“

 

„Aha.“ Jej zvedavosť nekomentoval, prešiel k inej téme: „Aj ja by som sa mal rozhliadať po nejakej práci. Nemôžem zostať bez príjmu…“

 

„Rozhliadaj,“ prikývla. Vedela, ako to je byť živiteľom. O mačke Frédericovi nepovedala, nevidela na to dôvod.

 

„Ako to vyzerá s akciami na ďalšie obdobie?“ spýtala sa ho inokedy pri šošovicovom šaláte v refektári. „Ešte raz sú tu jogíni, a potom prídu konečne naši,“ zažartoval. „Cez víkend v máji tu budú pútnici mieriaci do Španielska, teším sa.“

 

„Je to pre teba ťažké, mať tu iných… hľadačov svetla?“ Pozerala na neho s hlavou nabok, veľké medové kučery (spávala s natáčkami) jej orámovali tvár, malé ústa sa roztiahli v provokatívnom úsmeve. „Zvykol som si, veď vieš.“ „Počuj, ty máš bodky aj v očiach!“ povedal odrazu. Díval sa zblízka, v jej zelenohnedých očiach bol celý vesmír, na obežnej dráhe dúhovky drobné tmavé škvrnky.

 

„Hej. A všade.“ Obzerala si predlaktia trčiace z bieleho trička, kde-tu boli na ňom našité farebné geometrické tvary. „Moja značka. Dlho mi prekážali, potom som ich konečne vzala na milosť. Švanda. Pre tie bodky… som dlho s nikým nechodila, čakala som. Hovorila som si, musím to byť niekto, kto ma bude milovať takú, aká som. Až keď som mala dvadsaťosem rokov, stretla som ho.“

 

„A kde je teraz?“ opýtal sa.

 

„Osud chcel inak?“ Napoly otázka, napoly odpoveď. „O tom teraz nehovorme.“ Predsa ešte niečo dodala: „A znovu čakám, prípadný uchádzač už to má ťažšie, musí prijať nielen mňa aj s bodkami, ale aj Margueritte, a vlastne aj moju mamu. Takže asi zostanem sama.“ Díval sa na ňu… „Nepozeraj sa tak na mňa,“ upozornila ho. Skúmavo, vážne, a trochu akoby ju chcel zachrániť.

 

„Prepáč,“ zamrmlal a odvrátil zrak.

 

Po víkende, keď mali v diecéznom dome seminár jogíni, zašla Auróra do kaplnky, len tak, zo zvedavosti, či zbadá nejakú zmenu. Okrem niekoľkých obrazcov a znakov na flipcharte na pódiu, sa nič nezmenilo. A tie obrazce jej hovorili asi toľko ako klinové písmo. Posedela si v mäkkom kresle, pokochala sa vitrážami, slnečné svetlo precedené cez modré, zlaté a červené sklíčka sa pohrávalo s jej fantáziou… potom šla do kancelárie.

 

Znova sa na to isté Fréderica pýtala, keď spolu obedovali:

 

„Vôbec ti neprekáža poskytnúť tieto priestory ľuďom, ktorí cvičia a sedia v lotosovom sede, aby možno zahliadli Boha?“ Mala nutkavú potrebu poznať skutočnú odpoveď.

 

„Už si sa ma na to pýtala. Nie. V podstate nie. Prepracoval som sa k tomu „nie“ prácou na sebe. Aj moja žena sa tomu čuduje,“ odpovedal. Asi nevedel viac povedať. Aj ona na niektoré jeho otázky odpovedala len čiastočne, či nedostatočne. Prikývla a pokračovala v jedle. Bol pondelok, cez víkend sa tu varilo, a niekoľko porcií zostalo, takže mali na ich zvyklosti bohatý obed: varené hovädzie, dusenú fazuľku, zemiaky a krémový zákusok.

 

„Podľa mojich zistení sa zdá, že si ktosi z účtu diecézneho domu vylepšoval vreckové, sú to malé sumy, dvadsať, päťdesiat eur maximum. Alebo sú to nevyúčtované drobné výdavky.“ Zdvihla oči, a videla, že Fréderic sa červená. Zasmiala sa tomu priznaniu bez slov.

 

„Asi tak. Kúpim niečo, a zabudnem zobrať pokladničný doklad, alebo ho potom neviem nájsť, “ dodal na vysvetlenie. „Myslela som si to. Pre tvoje účtovné schopnosti ťa na toto miesto určite nevybrali.“ Zjedla dosť mäsa, trochu zeleniny, žiadne zemiaky:

 

„Nevládzem.“ Oprela sa v stoličke a zložila si ruky v lone. Pozoroval ju. Auróra mala trochu vystúpenú hornú sánku a stred tváre, zľahka tým pripomínala líšku. Bola to severofrancúzska črta, vyskytovala sa v tomto kraji, aj v Normandii, odkiaľ Fréderic pochádzal. Slušala jej. Len tak sedela, blúdila očami po veľkej jedálni, kde sedeli sami dvaja za stolom pre ôsmych. Na čele miestnosti stál zdobený sekretár so zrkadlom, jediný honosný kus zo starých čias.

 

„Potreboval by si takých dvestotisíc eur na konte domu, aby si mohol pokojne spávať. Pre niektoré firmy a banky to možno nie je žiadna veľká suma, ale v tomto kraji, za týchto okolností…“

 

„Nik mi taký dar nedá, dosť už stojí katedrála. Tá si to aj zaslúži, pravdaže.“ Napichol si na vidličku mäso, finančné starosti jeho apetít zatiaľ neohrozovali. „Nech sa teda rozhodnú, čo s domom. Môžeš to takto ešte ťahať, či tlačiť… Ale dokedy? Neviem, či toto mesto alebo niektorá komunita v ňom potrebujú ubytovanie týchto kapacít.“

 

„To sa ukáže. Kávu?“ Zdvihla sa, aby mu pomohla spratať zo stola.   Ruže na nádvorí už mali puky, všimla si Auróra, keď sa v to popoludnie vracala k počítaču. Nešla po chodbe, ale krížom cez nádvorie, po štrkom vysypanej cestičke. Príjemne to vŕzgalo, zvuk prechádzok a dovoleniek. Kožené mokasíny bude mať síce sivé od prachu, ale s tým si starosti nerobila.   Do archívu sa viac nevrátila, finišovala, aby dokončila prácu pred letom, ako sľúbila.

 

V  deň, keď prišla do práce posledný raz, niekoľko ruží už kvitlo, boli jasno červené, presne ako vravel Fréderic. Vzala si auto, hoci nemala nič mimoriadne ťažké na odnesenie, všetko, čo potrebovala konzultovať, našla na internete. „Teraz je v systéme celkom poriadok,“ vravela Frédericovi a položila úzku ruku na myš pri počítači. „Tu sú moje písomné závery.“ Veľa hodín posledného týždňa strávili v kancelárii spolu, vysvetľovala mu, čo všetko, ako a kde zmenila. Odchádzala o piatej popoludní, cez východ vedúci na dvor, kde parkovala. Inak, ako keď chodievala odtiaľto na autobus či do mesta. Všetko sa hodilo k pocitu inakosti, k ukončovaniu. Fréderic vyšiel s ňou. Hodila hnedú koženú tašku do kufra auta a rozlúčila sa s ním bozkom na líce. Čo sa týka módy, nesklamala ani dnes: sandále, ktorých remienky ovíjali lýtka a kreslili na nich kosoštvorce, tmavofialové nohavice, stiahnuté pod kolenom a nariasené, mali široký pás, v ňom sa strácal jej útly driek v námorníckom tričku. Odstúpil, aby mohla vycúvať. A stál tam, až kým nevyšla opatrne úzkym priechodom medzi dvoma múrmi. Raz zdvihol ruku na pozdrav.

 

Kontakt celkom neprerušili, vymenili si niekoľko mailov:

 

2.6. „Diecézny dom dávajú budúcu jar do dražby, dovtedy to tu nejako utiahnem, ako hovoríš. Máme totiž ešte záväzky, sľúbené akcie. Dúfam, že nenarobím príliš veľký neporiadok v systéme. Ružiam konkurujú muškáty, tiež červené. A znovu tu boli jogíni. To je zatiaľ všetko, čo viem. F.“  

 

12.6. „Začiatkom júla sa chystáme sa s Margueritte na dovolenku k moru, k Atlantiku až do Soulac-sur-Mer. Dúfam, že bude pekne. Už sa obe tešíme, potrebujeme zmeniť vzduchu, aby len tak spolu. A.“  

 

8.7. „Auróra, ty si pravdepodobne teraz pri mori, a tento mail nájdeš až neskôr, no neodolám napísať ti hneď. Škoda, že nevidím pritom tvoj úsmev pod fúzy, hoci fúzy nemáš. Predstav si, šiel som do archívu hľadať pôvodnú kolaudačnú zmluvu domu, a… narazil som na ten zakladač o vitrážach, o ktorom si hovorila. Teda, šiel som uličkou, a na zemi som zbadal vypadnutý papier. Zdvihol som ho, týkal sa okien v kaplnke, spomenul som si na tvoju prieskumnú návštevu. Vzal som dolu celú dokumentáciu v čiernom zakladači, bol to ten čierny, však? Ten vypadnutý papierik, to bolo nič, ale zastrčený v jednom vrecku na zadnej strane obalu som objavil list, či skôr akési vysvetlenie sklára. V ňom píše, že sa mu na blšom trhu v Bruseli podarilo kúpiť dve debničky sklených úlomkov pochádzajúcich z gotických vitráží v dóme sv. Vavrinca v Liège. Vieš, to je ten dóm, ktorý revolucionári v osemnástom storočí zdemolovali. Majster sklár píše, že na celkom hornom okne použil práve tieto sklá. Bol som sa pozrieť v kaplnke, je pravda, že jedno okno akoby bolo iného pôvodu. Ide o výjav obrátenia sv. Pavla. Celú záležitosť treba odborne preskúmať, a neviem, či nás gotické okno zachráni, ale predsa, nie je to zvláštna náhoda?“   F.

 

 

 

Po vyše mesiaci, keď už bola Auróra naspäť z dovolenky, prišla od nej odpoveď. Bola možno výsledkom dlhých hodín voľna strávených na pobreží. Fréderic videl Auróru vnútorným zrakom: ako sedí na stoličke zapichnutej v bielom piesku, okolo hrdla šál, a len tak hľadí na postupujúci príliv…

 

22.7.  

 

„Fréderic, je to zaujímavé a zvláštne, máš pravdu. A máš tiež pravdu, že jedno gotické okno dom nespasí. Premýšľala som o tebe, a vašom spoločenstve: tie vaše veľké domy a kostoly, tie už dnes nemajú opodstatnenie, sú pridrahé a prázdne, a preto smutné. Počul si o tom, že sa má na diaľnici smerom k nám stavať nový shopping mall? Počul, či nie, asi nechápeš, na čo ti o tom píšem. No buď si istý, keď ho otvoria, ľudí nájdeš práve tam. Tak mi len prišlo na um, že by si si v ňom mohol prenajať priestor na kníhkupectvo. Predsa, určite by si si našiel svojich zákazníkov, a poskytol im niečo, čo inde len tak nenájdu. Píšem ti to, aby si videl možnosti, ktoré vždy sú. Najskôr si však sprav základný kurz vedenia účtov. A keď budeš potrebovať dobrú účtovníčku, o jednej viem. A.“  

 

Volala sa Brieždenie. Jej meno pripomínalo štrbinu v čase, chvíľu, ktorá je magická, takmer neuchopiteľná. A rozumela sa číslam.

 

 

CITY PREDATORS

Ktovie, čo nakoniec bude zo záznamu udalostí, ktoré, ak sa vôbec stali, tak niekedy v nedávnych časoch, možno predvčerom alebo inokedy, prípadne vôbec alebo len v hlave pozorovateľa, čo ich nakrúcal ako film a nastrihal v štúdiu svojej hlavy…

Do námestia z kameňa a betónu vytŕča roh reštaurácie rýchlej obsluhy; vojdete ta z ulice a skryjete sa pred žiadnym-chladným mrholivým počasím začiatku zimy, prípadne dverami, ktoré spájajú jedáleň, páchnucu cesnakom a paradajkovou omáčkou, s obchodným domom zahlteným tovarom obchytkaným tisícmi ľudí denne.

Vnútri, v reštaurácii stoja za dlhým vysvieteným pultom s chrumkavými slanými pizzami a sladkými koláčmi blondíny rôzneho veku a opotrebovania zvýrazneného ostrým svetlom. Nad hlavami majú neóny s fotografiami, ako by ideálne mala vyzerať ponuka cibuľových, šunkových, šampiónových, jablkových a tvarohových vypečených kolies a pred sebou teplé pulty s menej vydarenou, približne podobnou verziou z obrázkov.

“Studený alebo teplý čaj, minerálka, kola, sóda…”, zvýšeným hlasom vymenúva mladšia z blondín a neprítomným zrakom blúdi ponad plochu hemžiacu sa zákazníkmi, na toho svojho nepozrie, vlastne práve tomu sa snaží vyhnúť. Je urastená, v červenom tričku uniformy, svetle vlasy má pripnuté vo voľnom drdole a niektoré pramene jej visia popred trochu odstávajúce uši. Obslúžený si vyberie, posunie sa s podnosom a servírke sa podarí obrátiť chrbtom k ďalšiemu zákazníkovi a čelom k vytúženému zázemiu, kde v ovzduší prevláda aróma káv, cigariet, a kde niet otravných ľudí. Vpredu sú ďalšie dve obsluhujúce, staršia, s trvalou a širokými bokmi sa ujme hladného muža s upreným pohľadom a namáhavo prehĺtanými slinami.

Za hranatými, nepohodlnými stolíkmi sedia najrozmanitejšie tváre mesta a väčšina sústreďuje energiu na slasť jedenia, nedočkavo hryzú, žujú a odtŕhajú si ďalšie kúsky, kým nezaženú najväčší hlad. Tí, čo už aspoň polovicu porcie do seba vpratali, spomaľujú tempo, konečne začínajú namáhavo dýchať. Sú tú aj takí, ktorí napriek tlaku a zmätku dodržiavajú obrad kultivovaného stolovania, nevrhajú sa na papierové podnosy, ale najskôr dokončia začatú vetu, trochu si vysúkajú rukávy, počkajú na spoločníka, usmejú sa, upijú si a potom rozvážne odkroja prvý kúsok. Keď skončia, zložia použité príbory na zvyšky jedla (málokedy zjedia úplne všetko), utrú si prsty obrúskom, ponaprávajú si odev a odnesú podnos na odkladací pult. Sú v menšine, treba povedať, prevládajú predátori – očami fixujú korisť, v tomto prípade už upečenú, nespúšťajú z nej zrak počas celej cesty od taniera k ústam.

Absolútnu výnimku tvorí nenápadný chlapec na nenápadnom mieste kdesi v strede miestnosti, jeho ústa zostávajú zovreté, nehybné, no úzke oči sú bdelé, hoci ich takmer nevidno spod čiernej pletenej čiapky stiahnutej hlboko do tváre. Sú ako tajne umiestnené snímače, ktoré nezbadáte, kým vás na ne niekto neupozorní. Spod čapice trčia ešte vyduté líca a obrovské pery, horná je mohutnejšia, pokračuje rovno od bobule nosa a prekrýva aj vlastnú spodnú polovicu. Slabomyseľný chlapec s rukami pod stolom zababušený vo vlne by možno vzbudzoval súcit, keby nebol taký škaredý, keby mal dojímavé kučery, alebo sugestívne oči, či útlu postavičku. Nič také, len hrubá tvár, neforemné telo a tie sliedivé kamery. V tejto chvíli práve vyzerajú príležitosť, črtá sa neďaleko. Dvaja zamilovaní sedia oproti sebe, smejú sa, čosi si hovoria a držia sa za ruky nad stolom pokrytým zasychajúcimi kúskami chladnúcej pizze. Po dlhej chvíli sa odsunú od stola, dievčina si natiahne čierny krátky kabátik a vezme od svojho chlapca tašku, objíme ho zozadu okolo drieku a odchádzajú spoločným hojdavým krokom. Sliedič sa medzitým priblížil už celkom blízko k ich miestu, bleskovo vyberie ruky z prítmia vlneného lona a prstami schmatne ohrdnutý podnos. O chvíľu už opäť sedí pri prázdnom umakarte, akoby sa nič neudialo a očami hľadá ďalšie možnosti.

Medzitým sa spoza obslužného pultu rozlieha podráždený monológ – mladšia Gudrun sa vrátila z cigaretovej pauzy a nenávistne hľadí do tmavej tváre mladej cigánky s vlasmi až po driek. Je malá a štíhla a ledva stojí na nohách.

“Vypadni preč, čo si myslíš, špina jedna, nič ti nedám,” rozlieha sa podráždené odmietnutie.

“Päťdesiat centov mi chýba, donesiem ich”, hrubý hlas a dutá výslovnosť znie arogantne, hoci ticho. Dievča je neodbytné, zachmúrene hľadí do červenej soptiacej tváre, za ktorú sa na znak podpory postaví druhá, staršia pohoršená Gudrun.

“My tu nedávame zadarmo, kasa musí sedieť, ja za teba nebudem platiť ani halier”, vysoký tón reže vzduch.

“Päťdesiat centov,” vytrvalo opakuje cigánočka zastretým hlasom a stojí na mieste.

“Choď už, vypadni”, mladšia blondína trhnutím schmatne peniaze z taniera na pulte a s rachotom privrie pokladňu.

Dievča s čiernymi mastnými vlasmi sa šuchtavo presunie k stolu a sadne si chrbtom k obsluhe. Sedí v predklone, hlava jej padá na podnos, ani nevidno, či niečo je, pije, alebo len tak oddychuje.

Na opačnom konci sa pri dvoch spojených stoloch hlučne rozvaľujú chlapi, niektorí tuční, jeden z nich má na hlave okázalé sombréro, rehocú sa, kabáty porozopínané, kožené bundy nahádzané na stoličkách, pred sebou zvyšky a umelohmotné poháre. Nemajú naponáhlo, určite ich nečaká hladný kolega z kancelárie, ktorého treba vystriedať po polhodinovom obede. Ich rytmus má celkom iné vnútorné hodiny, nepatrí do tejto kultúry a krajiny, pochádza odniekiaľ, kde sú dni slnečné a nemenné, tempo spomalené teplom, osobný výkon prispôsobený dostupnosti zdrojov. Zlaté prstene, široké reťaze na poodhalených krkoch, okázalo nevkusné, sa ligocú pri veľkolepých gestách, akými dvíhajú telefóny k ušiam a poháre k ústam. Okolo nich neuhasína poludňajší ruch – stále noví ľudia prichádzajú oboma vchodmi, zo zimy ulice aj s prekúreného obchodu, rachotia stoličkami, socaním sa uvoľňujú zo zvrchníkov a opäť do nich navliekajú, prinášajú si uniformované chody, na ktoré si sypú prefabrikované ochucovadlá, farbia instantnú čerň kávy instantným mliekom, kečupom zjednocujú povrch.

Mladý bezdomovec je už sýty. Prestal vyhliadať ďalšie chody a sústreďuje sa na prípravu dezertu – do otvoreného okrúhleho náprstka kávovej smotany nasypal cukor z hygienického vrecka, tučným ukazovákom zamiešal obsah a slastne si ho priložil k mäsitým perám ako likérový kalíšok, obkrúžil biely náprstok ako dieťa cumeľ a nechal si obsah vtiecť do úst a čosi aj stiecť do kútikov. Nie je toho veľa, ale na kovovom pulte ležia hygienické balíčky cukru a smotánky do kávy zadarmo, k dispozícii všetkým. Bonus podniku.

Do reštaurácie  sa vrúti ďalší nával, sú to dve rodiny na nákupoch s deťmi, zrejme vidiečania, prišli do metropole na konzumný výlet, matky vychystané vo svojich najnovších svetríkoch a starostlivo namaľované, otcovia sa tvária dôležito – majitelia peňaženiek, za ktoré sa tovar dostáva do objemných igelitiek. Deti sú vzrušené a nedočkavé, pizzeria ich vytrhla z nudy nakupovania, zavadzajú a kričia nedočkavo, kým nedostanú svoj prídel. Cigánočka zmizla v zmätku nezbadaná od stola a stojí skrytá za vysokým automatom na osviežujúce nápoje. V ruke drží stlačený papierový pohár od koly a druhou dlaňou sa podopiera o chrómový povrch steny stroja. Obslužná blondína pátra spoza teplého výkladu očami po ploche reštaurácie, odrazu si rázne utrie ruky do červenej zástery, s odhodlaným výrazom sklopí pult pri stene a vnorí sa do davu zákazníkov. Prediera sa pomedzi stolčeky, rukami naznačuje ospravedlňujúce gestá, ale rozhodne pokračuje do stredu miestnosti, prudko odbočí a vojde za hradbu nápojového automatu. Tvrdo udrie pohľadom na rozkolísanú postavu, chvíľu postojí, ako šelma pred skokom a potom vykročí, ruky voľne spustené pozdĺž tela, podíde k dievčaťu zozadu a vymrští ramená, nečakaný výpad vyvolá až šokujúci účinok, keby ju nedržala vo svojich mocných rukami, dievča by pravdepodobne  odletelo, ale takto len myká hlavou na uvoľnenom krku a tmavé vlasy jej skĺzli na obe líca. Servírka ju trhavými pohybmi vysotí až ku dverám do sivej ulice. Tento raz sa dievča neozve, buď to vzdala alebo stav vyčerpania vplyvom tepla a jedla prevládol naplno. Gudrun sa vracia na svoje miesto rýchlymi krokmi, so vztýčenou hlavou a mierne rozkročenými nohami, neobzerá sa, tvrdé zovretie okolo úst ešte nepovolilo, nevšíma si, že z rohu od stola machov ju pozorujú tvrdé oči plné znechutenia a mladý muž na znak nesúhlasu položí kávu a rukou si siaha na golier rozhalenej košele, prekrížené nohy v úzkych nohaviciach natiahnuté pod stolom až do uličky. Vráti sa na tou istou cestou a zamieri rovno do hlbín zázemia pre personál, vyčerpaná útokom. Nakupujúce rodiny sa už obliekajú, mamy utrú deťom najnápadnejšie kečupové škvrny z líc a brady, muži dopíjajú pivo a občas si nenápadne odgrgnú, únavu žien zmierňuje pocit uspokojenia z plných tašiek a predstava ich vybaľovania, pretrú si vysušené pery rúžom, už nie tak dokonale ako ráno pred zrkadlom, sýty tulák podriemkava s rukami v prítmí pod stolom a obedňajšia špička pozvoľna utícha. Viac ľudí odchádza ako prichádza, hlavne úradníci sú preč, zostalo ešte pár študentov a dôchodcov. Aj snedí chlapi sa dvíhajú, telefóny miznú za opaskami, ligot zlata sa stratí v kašmíre šálov a kožušine golierov. Mĺkvy mladík si zhrnie golier na uši a takisto nenáhlivo, bez obzretia vykročí k skleneným dverám.

Gudrun sa už vrátila dopredu pri pulte so šalátmi čosi dokladá a urovnáva. Skupina mužov sa vonku ľne rozpadáva a rozchádza  rôznymi smermi, mladík zamieri k reklamnému stĺpu s betónovým podstavcom, na ktorom sedí bez pohnutia dievča, do tváre jej nevidno. Podíde k nej zboku, predkloní sa s jednou rukou vo vrecku, druhou ju chytí za útle rameno a perami sa pritočí k uchu zakrytému tmavým prameňom. Čosi jej dôrazne šepká a očami krúži po námestí, prstami pevne zovrie rameno dievčaťa a dvíha ju na nohy. Neisto, ale snaživo prepletá nohami, vlečie sa so sklonenou hlavou a o chvíľu sa obaja stratia z dohľadu.

Záverečná. Obsluhujúce sa zdravia s upratovačkami, ktoré nastupujú smenu. S úľavou zhodili zo seba prepotené tričká rovnošiat a navliekli vlastné tielka, blúzy a pulóvre na pokožku scitlivenú únavou. Póry upchaté mastnými výparmi jedla a potom elektrizujú pri dotyku s textilom, koža podráždene reaguje na kov hodiniek a náramkov. Mladšia Gudrud zatvára dvierka na skrinke, pozapína dlhú šušťavú bundu svetlofialovej farby, potrasie nohami, aby čierne rifle lepšie sadli na sáry kožených čižiem a vyjde do tmavej, žltkastým svetlom rozriedenej hmly. Spolu odišli tri, jedna sa oddelila hneď pri východe a dve blondíny kráčajú smerom k zástavke električiek, hlavy majú zhrbené ako im chrbtica tuhne zimou a vyčerpaním a miecha sa v krčnej časti zarýva do mozgu. Po dvanásťhodinovej smene budú mať dva dni voľno, teraz chytia jednu z posledných električiek, ktoré ako vysvietené spasenie prihrkocú v dvadsaťminútových intervaloch na nástupište so schúlenými postavami.

“Postavme sa, tu uvidíme, keď pôjde tebe aj mne,” navrhuje staršia. Zostanú stáť a dívajú sa striedavo oboma smermi, odkiaľ môžu prísť električky tá, čo jej príde spoj skôr, sa s miernymi výčitkami rozbehne k dverám.

“Vyberiem kura z mrazáku, nech ho môžem dať ráno piecť,  uvidím možno urobím aj rizoto. Zas ma všetko určite počkalo, neurobia nič, tí smradi. Len aby bola chladnička plná.”

“Kašli na to,” rozptyľuje mladšia blondína pocity roztrpčenosti nad mužmi vo svojej spoločníčke. “Dobre sa vyspíme, kuknem si nejaké reprízy doobeda v telke, poobede môžeme ísť nakupovať.”

“Ešteže aspoň mäso nekupujeme, svokrovci budú zabíjať.“ Staršia sa neustále starostí o sýte bruchá rodiny.

“Ja chcem niekde pokúpiť také zlaté a červené dekorácie, vieš, takú súpravu – obrus, servítky, sviečky,” sníva o ligotavej ilúzii Vianoc mladšia.

“Ja to nekupujem, kam to budem celý rok dávať, skladovať haraburdy,” odsudzuje staršia.

“Keď je to také, no, no, také…” mladšia nevie nájsť slov, ale ani ju nikto nepočúva. Staršia Gudrun práve zočila v diaľke dva svetelné kruhy električky, ktoré sa jej odrazili ako povzbudenie v očiach pod chlpatou čelenkou.

“Ide mi, maj sa, bežím.”

“Tak, čau, drž sa.” Rozlúčia sa chvatne, nevymenia si pohľady a vykročia každá svojím smerom.

Mladšia sa presúva na zastávku bez náhlenia, pretože jej nič ešte nejde, v duchu niekde na nákupoch alebo za stolom v obývačke zakrytým červeno-zlatým obrusom ožiareným leskom sviečok a žiarou televízora. Prejde cez prechod pre chodcov a ani si nevšimne, že na pruhmi vyznačenom ostrovčeku stojí tmavé, tiché auto, do ktorého práve snedý mladík napchal útlu snedú dievčinu, stále akoby duchom neprítomnú, ktorej smena sa práve začína alebo možno končí?

Medzi dvoma mužmi

Keď sa nadránom vracala domov, chýbala do svitania slabá hodinka, aby sa krátka júnová noc bez výstrahy premenila na letný deň. Schádzala náhlivo po kamenných schodoch, ktoré viedli zo zeleného návršia do centra, k starým nájomným domom a spleti ulíc s husto zaparkovanými autami a tmavými výkladmi, pretože štvrť bola v noci pustá – žiadne davy tadiaľto neprúdili za nočnou zábavou, čo by oprávňovalo, aby ich majitelia draho vysvietili. Noc rýchlo strácala farbu a svetlo čoskoro odhalí stopy únavy aj na mladej postave a tvári – sivastý povlak pleti, hlava poklesnutá medzi ramenami, pretože ju chrbtica nedrží vo zvyčajnej vzpriamenej polohe, prezrádzajú nedostatok spánku. Jednotlivé stavce ťažko zapadajú do seba, nedopriali im uvoľnenie v ležmej polohe a teraz uberajú postave centimeter-dva a chôdzi pružnosť.

Ulica, ktorou kráčala a pozerala tesne pred seba, pod nohy, sa začala mierne zvažovať, pridá do kroku, zdvihnutím brady narovná unavenú hlavu, zabočí za posledný roh a mieri k rozložitej bráne ozdobenej pekným portálom. Snaží sa urýchliť svoj návrat, aby zostal nezbadaný, prv, než brieždenie prezradí, že nocovala inde. Stáva sa to v posledných mesiacoch často – odkedy spolu začali chodiť. Večer zatvoria krčmu, v ktorej sedia a keďže sa im nechce rozísť, túlajú sa v uličkách štvrte nad mestom, kde má prenajatý byt. Nakoniec skončia práve tam, , aby sa mohli milovať a rozprávať. Nachádzajú sa vo fáze vzťahu, čo by sa dala nazvať divadlom dvoch hercov, konverzačná hra, v ktorej dvaja protagonisti priťahovaní k sebe starou silou lásky hovoria o sebe. Ktovie, akého diváka by zaujali, keby sa dostali na ozajstnú scénu. Podľa všetkého akurát masochistického psychológa – amatéra. Dialógy sa v rôznych variáciách donekonečna opakujú, ako sa stretli, čo si mysleli v prvom momente, druhom momente, pri prvom milovaní, po ňom, keď sa prvý raz rozlúčili, keď si prvý raz zavolali… A tak dookola. Kostýmy a scéna sú veľmi civilné, herecké výkony dosť jednostranné, vyžadujú predovšetkým predvedenie kladnej stránky osobnosti na úkor nedostatkov a slabostí. Hoci dnes nad ránom masky trochu povolili a prvý raz vadili. Zaujímavé, hra by mohla priniesť nové nečakané zvraty, koniec-koncov, vždy k tomu dôjde aj v živote, nastane moment, kedy by sa partneri jeden druhému „obnažia“, niektorí priami chlapi to nazývajú „okamih prvého prdu, ktovie, ako by to otvorene pomenovala žena. Tentoraz nešlo o prd doslova, ale predtým, ako na chvíľu zadriemala, naozaj hádali sa o niečom, čo v živote pokladala za dôležité a zabudla na to, že doteraz naozaj podvedome predvádzala len jednu svoju osobnosť. No keď ju o chvíľu zobudil budík na náramkových hodinkách, nevedela si v mátožnom polobdení spomenúť, o čom. Vedela, že sa musí prinútiť vstať, natiahnuť na trochu upotené telo včerajšiu bielizeň, uváľané tričko a nohavice napáchnuté kaviarňou, ktoré ju budú omínať v rozkroku a prejsť sa dolu do mesta – domov k rodičom. Má síce čerstvých osemnásť a právnu slobodu, ale chce. Rodina nevie o novej známosti, klamať ich nechce, ani vzbudzovať dojem, že vedie čudný nočný život. Cíti doma rodičovskú podporu a dôveru, ktorá má výhody aj celkom praktické – bezstarostný študentský život, plne hradený (full expanses covered). Netrápi sa brigádami a úspornými režimami ako niektorí spolužiaci.

Tak sa teda zdvihne s rozbombardovanej postele, v kúpeľni si vypláchne ústa vodou zmiešanou so zubnou pastou, čo na chvíľu pomôže zahnať hnusnú pachuť, ale povlak zo zubov neodstráni. Mala by si brávať čisté nohavičky a kefku zo sebou, čo ale večer, keď odchádza, vyzerá čudne. Idem von, s kufríkom na 24 hodín. Bolo by to trochu ako sťahovanie, zatiaľ predčasné. Konieckoncov, ani ju zatiaľ nepozval, aby to urobila. Slušne vychované dievča.

O niekoľko minút už otvára kľúčom bránu doma a myšlienku na posledný (zatiaľ) bozk zaplaší sústredenie. Nehlučne kráča po udržiavanom schodisku, vkradne sa do tichého bytu a zavrie sa v kúpeľni. Vypije niekoľko hltov vody z kohútika, čím je uťahanejšia, tým viac pije, pomyslí si. Povyzlieka sa a ponorí do teplej sprchy. Chvíľu ešte váha, či si umyť aj vlasy, no noc treba spláchnuť dôkladne. Stiahne gumičku z dlhých ryšavých vlasov a strčí hlavu do prúdu vody. Prach a mdlosť odchádzajú v šampónovej pene. Zabalená do županu, z ktorého odkvapkáva voda mokrého tela. Vylezie von – byt je tichý, vzduch trochu ťažký spánkom, no z kuchynských dvier povieva čerstvé ráno, niekto hrkoce šálkou a ozve sa slabé cvaknutie rýchlovárnej konvice. Napadne ju rýchlo prebehnúť popred dvere, no v tých už stojí otec s veselým ranným úsmevom. Vedela, že je ranostaj, ale netušila, že vstáva na svitaní. Vlastne to nemá ako vedieť, keď sa vytiahne z postele posledná, zväčša do prázdneho bytu.

„Ty si už hore?“

Nečakané stretnutie s dcérou ho poteší a utvrdí v tom, aké je úžasné zobudiť sa skoro a vychutnať deň, kým je celkom nový. Táto nálada mu sluší, pridáva na mladistvosti, vyzerá ešte vyšší a úspešnejší ako inokedy. Niekedy sa večer vracia s unavenými vráskami a očami suchými od pozerania do zmlúv a čísel. Teraz tu stojí človek, čo má radosť zo života a celkom spokojne hľadí na mokrú, osvieženú dcéru, ktorá mu nečakane prekazila rannú samotu.

„Dáš si čaj? Idem si zabehať, ak chcš, poď so mnou.“

Chvíľu váha, už sa videla v posteli, no nakoniec ju zláka novosť situácie a otcov optimizmus.

„Hneď idem, počkaj.“

O chvíľu stoja obaja pred domom, na stále vlhké telo si natiahla bavlnené tričko a tepláky a obula tenisky naboso. Vidí, že otec má tričko rovnakej svetlosivej farby – zdedila po ňom ryšavkastú pleť a sivá obom sluší. Majú ju radi, hoci nejde o vedomé napodobňovanie. Sprcha ju osviežila a horúci čaj rozohrial a upokojil žalúdok, a tak celkom ľahko kráča opäť hore, odkiaľ sa pred nedávnom dovliekla. Nad zelenými a červenými plechovými strechami sa začína mestský park. Zatiaľ neutekajú, ulcie sú stále ešte tiché, vylezú na kopec a prejdu železnou bránou na štrkovú cestičku parku. Vlastne to ani nie je typický park, skôr lesopark s veľkými stromami, kde sú zásahy záhradníka takmer nebadateľné. Cestičky, pravdaže, vytvorili pre ľudí, no kríky azaliek a rododendronov, už odkvitnutých, akoby tu rástli z vlastnej vôle.

Pridajú v tempe, nohami sa zľahka odrážajú od príjemného podkladu, cesta ich vedie okolo prázdnych besiedok, občas prebehnú po drevenom mostíku ponad potok, stočia sa iným smerom, zbiehajú dolu a preskakujú väčšie kamene a trčiace konáre. Očami fixuje otcove nohy v teniskách a ide v jeho stope. Zrazu je z toho malá hra: otec sa odrazí od plochého kameňa a preskočí hrbolaté miesto, snaží sa napodobniť jeho skok a udržať rýchlosť a dĺžku kroku. Vôňa skorého leta je zmesou lístia, slabo cítiť odkvitajúce jarné kvety, rannú rosu a arómu ešte nekosenej, ale nespálenej trávy pod stromami. Obyvatelia mesta majú tento les radi. Trávia tu víkendové pikniky a prechádzky, na opačnom konci je dokonca drevená stavba reštaurácie s príjemnou záhradou, majiteľ ktorej má v obľube deti aj psy. Majitelia psov sú tu pravidelne a psy si určite myslia, že „toto je divočina. Nikde totiž nevidno tabuľky s upozorneniami na náhubky a retiazky, a tak si lietajú voľne s ňufákmi pri zemi ňuchajú stále prekvapujúce teritórium. Chodník sa opäť vracia hore a posledný úsek mieri na kopec, z ktorého vyštartovali. Začína cítiť únavu – pichanie v boku, rozpálené chodidlá nezvyknuté na dlhý beh sa sťažka odlepujú od štrku. Kluše v predklone a ledva vidí päty otcových nôh. Zvoľňuje tempo a stále viac na nachyľuje ku kopcu – takto asi utekajú opice hore svahom. Až na to, že bez námahy používajú všetky štyri končatiny. Ona sa len občas dotkne rukou nejakej skaly, ale to už sú hore, líca obom blčia a oči sa lesknú. Ešte sa treba vydýchať, uvoľniť napäté svalstvo a príjemný pocit sa čoskoro dostaví.

Pomaly schádzajú späť medzi domy v jasnom mäkkom svetle, aké zaplavilo mesto po sivom brieždení. Obloha je už belasá a miestami až husto blankytná. Túto sezónu sú veľkým hitom pánske košele tejto farby. Kto nemá vlastné predstavy o estetike, zakúpil si podľa vzoru hustobelasej farby doplnenú žltou viazankou. Kombinácia letného dňa, ibaže v príliš mnohých kópiách.

Neponáhľajú sa, občas pozdravia suseda, čo sa vracia z prechádzky zo psom a z obchodu, nad chodníkom sa vo vzduchú slabo miešajú aj vône parfumov a toaletných vôd – ľudia postupne odchádzajú do práce. Vysprchovaní a vyletnení nie sú to mátožné postavy prikrčené v novembrovej hmle vyhnanné z tepla domova. Ženy majú tielka, tričká a sukne jasných farieb, tenké nohavice, pod ktorými sa črtajú obrysy spodnej bielizne, sandále a šľapky s vykúkajúcimi farebnými palcami a endorfíny vyplavené fyzickou námahou len posmeľujú vidieť veci krajšie a optimistickejšie.

Otec v povznesenej nálade otvára dvere bytu a sunie sa rovno do kúpeľne, rád je v kancelácii prvý a vôbec – ráno patrí rituálom. Počuje ho zaplesnúť dvere a púšťať vodu, no to už je vo svojej izbe, ani sa nenamáha zatiahnúť žalúzie, hodí sa na posteľ, skopne na zem tenisky a cíti, ako sa telo s radosťou oddáva sneniu. Svetlo mizne pred ťažkými viečkami, v poslednej bdelej chvíli ju napadne, o čom sa to nad ránou hádali.

„Kým sa zobudím, zase to zabudnem.“

Nevie o tom, ako otec pred odchodom strčil hlavu do dverí, aby ju ešte pozdravil.

„Tí mladí dnes nemajú nijakú výdrž. Raz si privstanú a dajú trochu do tela a ešte v to dopoludnie to musia dospať,“ povie svojej sekretárke, ktorá mu prinesie ďalšiu šálku čaju.

 

Guľa má aj hrany

Román Guľa má aj hrany je síce debut, ale je to zrelé a v kontexte so súčasnou tvorbou pozoruhodné dielo. Rozprávačkou príbehu je Karolína, dobrá, ale nie špičková tanečnica na dôchodku, ktorej život plynie z jej vlastnej vôle pokojne a nevzrušivo, no okolnosti ju vtiahnu do nečakaných udalostí, ktoré prinesú nové vzťahy, prehodnotenie jej neangažovanosti aj jej aktivity a činy. Read More