Katarína Varsiková

Category - Úryvky z rukopisov

Záležitosti srdca

Ešte stále stojím v spálni, predpoludnie pokročilo, raňajkoval som dnes skôr ako zvyčajne, dal som si dva krajce chleba s čedar syrom a paradajku. Odvtedy sa motám po byte, lebo sa blížia jej narodeniny. Zajtra, 17. októbra. Mal by som vytiahnuť zoznam miest, ktoré som jej sľúbil navštíviť  a rozhodnúť sa, čo s ním. Naozaj musím? Cestovanie ma už vôbec neláka. Stačí mi prechádzka po parku, ísť pešo do krčmy, občasné pochôdzky v meste. Prerušil som takmer všetky kontakty, zostala mi len pivná partia. Ešte jeden pohľad na Atómium, v jesennom slnku sa mi videlo takmer krásne. S povzdychom som prešiel do obývačky. Na drevenej komode ležala šálka kávy z rána; odpil som si, chutila ako voda z mláky s trochou mlieka. Na komode stáli aj tri fotografie, dva portréty Betty, a na tretej sme spolu počas poslednej dovolenky, predtým ako ochorela. Stojíme v hlbokej rokline, voda z vodopádu sa mieša na našich tvárach s potom, naširoko sa usmievame. To miesto sa volá Raj a nachádza sa na Slovensku.

A to si nemyslite, že je to nejaký sladký rekreačný rezort, vôbec nie. Je to kraj kaňonov a divokej rieky, strmých útesov a chodníkov pre odvážnych. Doteraz cítim pri pohľade na fotku zmes vôní vlhkej zeme a mokrej skaly. Boli sme odvážni; a videl som tam aj mladších, čo zapochybovali o svojej schopnosti zdolať kovové a drevené rebríky. Díval som sa na záber, sníval som s otvorenými očami, niesol som sa na vlne šťastnej spomienky. Je to hlúpe, vyzeráme tak hrdo a blažene. Vrátil som sa do prítomnosti. V hornej zásuvke je ten papier, niekde v hromade rodinných dokumentov. Prinútil som sa vytiahnuť biely obdĺžnik, na ktorom čaká päť miest, ich mená mi skáču do očí, ale nie veľmi jasne, lebo som si zabudol okuliare na čítanie v spálni. Vrátil som sa ta s papierom v ruke. Keď som si založil okuliare, Atómium za oknom sa rozmazalo, no dokázal som čítať, čo sme napísali. Tu je tých nesplnených 5:

  1. Rím. Nikdy sme vo večnom meste neboli, akosi nám uniklo. A to si naozaj myslí, že tam pôjdem sám? Ani nápad, a ani nie som katolík, aby som mal extra dôvod.
  2. Výlet loďou do dunajskej delty. Kŕdle vtákov, ešte viac hmyzu, blázni, čo si chcú dokázať, že nie sú obyčajní turisti.
  3. Sacramento v USA. Žije tam môj starý priateľ Bob. Vždy sme plánovali Sacramento ako základný tábor pre výlet po Amerike. Teraz mi môže byť celý kontinent ukradnutý, prichodí mi ako iná planéta. A ktovie, či by sme si s Bobom mali čo povedať, keď sme sa nevideli takmer polstoročie.
  4. Korzika. Prečo práve Korzika? Milovala ostrovy, tak ako ja. No moja myseľ nedokáže prísť na jediný dôvod navštíviť Korziku či ktorýkoľvek iný ostrov.
  5. Škótsko. Tak toto je ešte najpredstaviteľnejšia voľba. Hoci ma neláka.

Cestovanie dnes nič neznamená. Načo sa presúvať z miesta na miesto, keď všetko už bolo objavené? Predstava akejkoľvek cesty ma rozčuľovala. Mysľou som sa vrátil k spomienke na ten posledný spoločný výlet na Slovensko, a hlavne na jedno miesto v Raji. Dalo sa k nemu prísť až prekvapivo ľahko. Stačilo prejsť cez neveľký ihličnatý les a zrazu sme sa ocitli pred kamennou plošinou nad strmou priepasťou. Od hlbočiny nás nedelilo žiadne zábradlie. V očiach návštevníkov som čítal bázeň, aj strach. Rodičia držali deti pevne za ruku. Niekoľko odvážlivcov však zašlo až okraju, či si dokonca sadli a hompáľali nohami tisíc metrov nad zemou. Ja som zastal na meter od okraja. Pevne som sa držal Betty za ruku, hoci sme to nemali vo zvyku. Držal som sa jej, lebo som sa bál. A ona sa nahlas smiala a kričala: To je ale chvíľa! Letím!  Miernil som ju: Nechoď bližšie k okrajuNebuď blázon! Odpovedala mi a ešte viac sa rozosmiala. Otvor oči a predstavuj si, že si vták.

Veď to, nie som žiaden vták, hoci sú to moje najobľúbenejšie zvieratá. Stáli sme tam hodnú chvíľu, spravili pár fotiek. Ktovie, kde sú? Asi ešte stále na karte vo fotoaparáte. Čoskoro po výlete ochorela. A fotenie mala na starosť ona. Bez toho, aby som si to uvedomil, papier s miestami som zastrčil späť do zásuvky. Aj tak už z neho nikdy nič spolu neodfajkneme. Alebo aj hej, tam na druhej strane. Ale ja nie som veriaci, takže o tom pochybujem.  Do pekla s cestovaním, ale to jedno miesto na Slovensku, v podstate ľahko dostupné aj pre takého mizerného turistu ako som ja, to by šlo. Bude mi chýbať Bettina ruka, jej ochranná ruka a ľahkovážny smiech. No aspoň si preverím svoju odvahu. Podídem až k okraju a pozriem sa do hĺbky. Stiahne ma duch vetra dolu? Nakopne ma do zadku? Bola to znepokojujúca, aj keď smiešna predstava. Usmial som sa pod fúzy a vrátil som sa späť do spálne. Atómium. Hodil som pohľad tým smerom; vyzeralo to, akoby z jednej z gúľ stúpal dym, teroristický čin alebo iluzionistický trik pre návštevníkov? Nevenoval som  mu viac pozornosť, v hlave som plánoval výlet, ktorý ma čakal. Na miesto, ktoré nebolo na zozname.

Gillesove hodiny umenia (úryvok)

Brusel a Halles, jar 2008

Vzduch v triede bol plný pachov, ktoré sa zatiaľ nestihli zmiešať – dezodorantov, slabej stopy tabaku a dymu, ľahkého náznaku potu a prachu, suchej vône papiera a pod tým všetkým znel celkom jemný podtón omietky, lebo školu cez zimné prázdniny maľovali. Popoludní sa to vždy zmenilo, pachy sa zmiešali, a v zmesi dominoval pot a prach.

Giles stál pred touto katedrou už hádam aj desiaty raz v tomto kalendárnom roku, zakaždým rovnako zmätený a nepripravený. Bolo po karnevalových prázdninách, najbližšiu zastávku sľubovala až Veľká Noc; ako učiteľ meral čas na týždne medzi prázdninami, jednotlivé dni mali tiež svoju rytmiku – dlhé pondelky zakončené schôdzou, krátke stredy, štvrtky predznamenávajúce koniec týždňa.

Učil vo všetkých typoch tried, žiakov smeru humanité, ktorí pôjdu študovať na univerzity, medicínu, filológiu a podobne, tých na technickom smere a  tento –  mal by sa vyhnúť slovu odpad. V belgickom vzdelávacom systéme nastupovala v druhom stupni škôl kategorizácia žiakov na základe výsledkov, raz zaradený do svojej triedy, každý mal viac-menej určené možnosti a obmedzenia. Napriek tomu, že demokracia zaručuje vzdelanie každému občanovi, všetky deti bez rozdielu víta v prvom roku s otvorenými bránami, a každému umožňuje rovnosť šancí. Navonok to tak pôsobilo. No na to, aby raz študoval na univerzite, musel človek podávať už od svojich dvanástich rokov náležitý výkon. Bol tu potom zlatý stred, technický smer a celkom na spodku tí, ktorí nestíhali, zaostávali a prepadávali, skončili s ostatnými podobnými prípadmi u  „profíkov“ a pripravovali sa na profesie, kde nebolo treba toľko toho vedieť.  A sú veľmi potrební, neustále sa im zdôrazňovalo, všade je nedostatok remeselníkov, kuchárov, záhradníkov, ak budú šikovní, nič im nestojí v ceste za slušným, dôstojným životom. Realita bola však taká, že v triedach profíkov čoraz viac dominovali deti, ktorých zdravé ambície a snaha niečo dosiahnuť dávno zapadli v pocitoch neschopnosti, prehry, sklamania.

Mnoho ráz sa Giles hádal so Chantal, čo učila francúzštinu, či by sa to dalo alebo nedalo vymyslieť lepšie. Podľa Chantal bol systém diskriminujúci, nespravodlivý. Giles argumentoval protiotázkou: Ako inak zvládnuť, aby sa státisíce detí naučili v istom časovom rozpätí písať, čítať a počítať? Jedine kategorizáciou. Tí, čo sú chytrí, predsa majú právo napredovať, nie stagnovať na úkor tých pomalších a hlúpejších. Že pritom veľa detí vychodí školu, lebo je povinná, no ich talent zostane zakrpatený, že si niektorí nebudú môcť vybrať štúdium, čo ich zaujíma, pretože nie sú dostatočne pripravení – to predsa nemôže riešiť štát alebo učiteľ. Nik z nich nenahradí rodiča a prostredie, v akom človek vyrastá, ktorého hodnoty vedome aj podvedome preberá. Chantal to nazývala nespravodlivosťou, Giles tvrdil, že spravodlivosť v takom zmysle, ako ho ona chápe, neexistuje nikde na svete.

V tejto chvíli naňho hľadelo 17 párov očí, nikto špeciálne nevyrušoval, niežeby zo záujmu, skôr sa po ránu ešte neprebrali. A nie všetci už prišli, ešte nejakú chvíľu sa budú trúsiť oneskorenci. Raz z nich hádam budú predavači, v ešte lepšom prípade remeselníci, ale u mnohých hrozilo, že zostanú jednoducho lúzermi, ďalšie slovo, ktorému by sa mal Giles vyhnúť.

Toľko vecí by mal v živote spraviť! Začať konečne robiť to, čo ho naozaj baví, prestať sa dva razy do týždňa opíjať v meste so študentmi z univerzity, ktorí boli z roka na rok mladší ako on, prestať spávať s kamarátkami len preto, že sú práve voľné, pripité, nešťastné alebo nevedia nič lepšie podniknúť so sobotňajšou nocou, zmieriť sa s tým, že ho vykopli z fakulty, keď po piatich rokoch asistovania nebol schopný ani len si zvoliť tému na dizertačnú prácu, využiť kopec voľného času – víkendy, večery a prázdniny na to, aby tvoril namiesto popíjania piva a takmer bezcieľneho surfovania po internete, nelegálneho sťahovania nových filmov a ich vášnivého kritizovania.

Stál pred tabuľou a rozmýšľal, či nenávisť k práci a k sebe samému je jedno a to isté. Ako vyučovať umenie ľuďom, ktorí o umenie nikdy ani nezavadili, v galérii boli možno raz zo základnej školy a pamätali si len to, ako ich učiteľky upozorňovali, aby boli ticho, na nič sa nechytali a najviac im utkvelo, keď v bufete rozdali obložené chlebíky a fantu? Mohol by im povedať robte si, čo chcete a nič by sa na ich duševnej mape nezmenilo.

To však  nemôže, to sa nezlučuje s etikou povolania a s náplňou práce; okrem iného nemôže stratiť toto miesto lebo by nemal z čoho žiť.

Samé modálne slovesá – môcť, musieť, nesmieť – blyslo mu hlavou. Prehrabol si polodlhé vlasy, začínal šedivieť a odjakživa neznášal holičov, takže sa dával strihať len raz štvrťročne. „Putain,“ zaklial v duchu, vzdychol si a otvoril ústa, aby čosi povedal. Z hodiny ubehlo iba päť minút.

Ako veľkú tému polroku si zvolil modernú architektúru európskych miest. V paralelnej triede technikov moderoval tento týždeň debatu o tom, ktoré budovy v rôznych mestách poznajú a považujú za zaujímavé. Študentov to celkom zaujalo, po krátkom rozbehu začali dvíhať ruky a pretekať sa, aby porozprávali o svojich cestách s rodičmi, povedali, čo sa im kde páčilo. Mal problém diskusiu účinne koordinovať a dať priestor každému – niekedy bolo ťažšie zapchať ústa tým, čo sa chronicky radi počúvali, ako prinúť hovoriť utiahnutejších jedincov.

Čo však podniknúť tu? Pozeral po pätnásť až šestnásťročných, ktorých mal pred sebou – zopár detí tmavších prisťahovalcov, nijako ich nemohol charakterizovať tak, aby sa vyhol politicky nekorektnému označeniu, zopár potomkov belgických  nezamestnaných na celoživotnej podpore, produktov doby a systému, vďaka ktorému niektoré deti nikdy nezažili rodičov chodiť do práce a preto nevedia, čo to vlastne je. Rodiny žili z nejakej tisícky na mesiac, ako-tak vyžili a príležitostne si privyrobili prácou na čierno, bol to pre nich bežný spôsob života.

Prechádzal očami po triede, každý z prítomných sa pokúšal o nejaký imidž, niekoľko obéznych dievčat nosilo tvrdohlavo obtiahnuté krátke tričká a bedrové nohavice, z ktorých im pretekalo sadlo, iné chudé dievčiny predvádzali podobnú, otrocky diktovanú módu s lepším výsledkom, chlapci naňho ľahostajne pozerali alebo ho ignorovali a hľadeli z okna na sivý dvor, niektorí sa hrali s mobilom, a ani sa to nesnažili tajiť. Giles pochyboval, že sa veľa nacestovali, hoci niektorí možno boli v Maroku alebo Turecku, odkiaľ pochádzali. Skúsil to s otázkou:

„Ktoré z veľkých miest ste navštívili?

Prispanú triedu to nijako nevyburcovalo, ktosi zo strednej lavice utrúsil na pol úst „Brusel“ a niektorí sa zasmiali.

Giles rozmýšľal, v prvej chvíli sa mu odpoveď zdala absurdnou, Brusel bol od mestečka Halles na valónsko-flámskom pomedzí, kde sa nachádzala škola, sotva tridsať kilometrov, Giles odtiaľ dennodenne dochádzal a ani mu poriadne nedošlo, že prechádza z mesta do mesta. Žiaci tejto triedy to možno vnímali inak, určite už každý z nich zopár ráz v hlavnom meste bol, ale väčšinu svojho života prežili tu, čo by robili v drahej a preplnenej metropole, kde sa nevyznajú?

„Hej, Brusel, ale Brusel je osobitnou témou, myslel som mestá v zahraničí – Rím, Paríž, Londýn, možno Istanbul, Budapešť či iné. Len v Európe sú desiatky super zaujímavých miest…“ vravel Giles a nechcel znieť ako snob, ani ako poučovateľ. Od triedy neprichádzala nijaká reakcia, tak sa ju pokúsil vyprovokovať:

„Neverím, že ste inde ako v Bruseli v živote neboli, takže mi pekne každý vymenuje aspoň jedno mesto, ktoré navštívil.“

Prechádzal pohľadom od prvej lavice, niektorí krčili plecami a mlčali, jeden povedal, že bol v Maroku, zo dvaja v Paríži, ako predpokladal, niektorí menovali Namur, Tournai a Mons, mestá v južnom Belgicku, zopár dievčatá navštívilo Lille na severe Francúzska.

„Nakupovať módu,“ dodala jedna z nich a s úsmevom naňho pozrela.

Cítil, ako sa červená a sklopil oči, aby sa pozrel na seba – hnedo béžová károvaná košeľa nebola stará, ani pokrčená, kúpil ju nedávno cestou za výpredajom cédečiek. Prechádzal okolo obchodu, kde mali zľavy. O košeli sa asi dalo povedať len to, že bola lacná a nezaujímavá. Ako on? V duchu si vynadal za túto myšlienku, odev je predsa na to, aby človeka zakryl, zohrial a ochránil. Tak prečo sa potom červená pred týmito žabami? Dával si mimoriadny pozor, aby v triedach nepovzbudzoval nijaké flirty a erotické iskrenie medzi ním a študentkami. Nové džínsy by však zniesol, kedysi bola zámerná nedbalosť a ľahostajnosť istý statement, už ale nemá 18. Dva razy toľko.

„Lille je zaujímavé mesto,“ prisvedčil.

„Môj zámer je však tentoraz iný, nechcem, aby ste náhodne popísali ktorékoľvek mesto – ide mi o to, aby sme spoločne objavili ambíciu súčasnej architektúry v metropolách. Kedysi sa stavali veľkolepé chrámy, ktoré boli dôkazom moci a úspechu vládnucich, mali v občanoch vzbudiť lokálny patriotizmus, paláce bohatých zas rešpekt a úctu…“ Znovu mu čosi na vlastných slovách prednesených týmto deťom nesedelo, rýchlo sa spamätal, aby nestratil niť a pokračoval:

„Každý obyvateľ mesta, aj ten najchudobnejší, mal aspoň vo sviatok príležitosť vojsť do chrámu a stať sa súčasťou jeho vznešenosti, kochať sa krásou a pocítiť jej účinok.“

Zopár dievčat vyprsklo smiechom a chlapci ho väčšinou ignorovali. Vzdychol si. Okej, jeho vlastná chyba, neadaptoval túto hodinu na potreby publika, viac-menej z lenivosti si povedal, že stačí, čo si pripravil v paralelnej triede. Tam debata vyšla, ani nevedeli, ako preletela hodina a zazvonilo, odchádzal so slovami, že budú pokračovať nabudúce. Predchádzajúci večer si na vyučovanie ani nespomenul, prečítal si na internete noviny, otvoril si pivo a pozeral kvalifikáciu na majstrovstvá vo futbale.

„Dobre, nebudeme teoretizovať – neviete, čo mám na mysli, potrebujete najskôr získať predstavu,“ dodal a odmlčal sa. Od okna sa zdvihla ruka, zdvihol obočie a naznačil, že počúva:

„Prosím, môžem ísť na WC, kým získam predstavu?“

Trieda vyprskla. Musel priznať, že keby sedel v lavici tiež by sa zasmial, v tomto prípade ale nemal chuť smiať sa sám sebe. Pozbieral zvyšky odvahy a inšpirácie – ani jedno mu doteraz v živote nechýbalo, skôr výdrž a disciplína.

„Choď.“ Vecným a normálnym tónom dal podnet na ukončenie šaškovania, aspoň pre danú chvíľu. Sledoval zrakom, ako chlapec s nohavicami spustenými tak, že mu z nich vzadu trčala dobrá polovica bielych spoďárov, odkráčal zámerne tanečným krokom ku dverám a vyšiel.

„Všetci viete používať internet?“ položil otázku rozšumenému publiku.

„Jasné, iste, áno!“

„Konečne nejaká pozitívna reakcia,“ povedal Giles.

„Tak fajn, kto nemá možnosť surfovať doma, v knižnici sú dva počítače pripojené na sieť.“

„Každý má predsa počítač, aj sieť nie?“ ozval sa chudý chlapec s tmavými očami v úzkej tvári.

„Vďaka, Hassan, nemusíš robiť spolužiakom advokáta. V každom prípade, ďakujem, že to hovoríš. Nik sa nebude vyhovárať, že nemal kde študovať. Keby to náhodou nešlo doma, opakujem, v škole môžete ísť bezplatne na internet každé popoludnie. Dám vám zadanie – vytiahnite si zošit a píšte.“

Hassan mal pravdu, prístup na internet si dnes zabezpečil každý – z praktických dôvodov. Internet rovnal sa celý svet. Aj mobil pred pár rokmi predstavoval status a dnes nevyhnutnosť, kus bakelitu, ktorý vlastní každý nezamestnaný aj bezdomovec. V triede konečne nastal aspoň sčasti koncepčný šum, keď si väčšina jedincov začala hľadať niečo na písanie. Giles sa pozrel na nástenné hodiny vzadu. Ubehla pol hodina, kým im zadá, čo majú v priebehu týždňa urobiť, bude môcť dnešné stretnutie pozvoľna ukončiť. Ak ešte zostane nejakých pár minút, popýta sa predsa na to, ktoré budovy sa im v belgických mestách páčia. Otvorili sa dvere a vošiel žiak, čo bol na toalete, Claude. Nepozrel naňho, nič nepovedal, cestou k lavici sa pristavil pri spolužiačke a niečo jej pošepkal. Isabel sa usmievala a dívala sa naňho. Giles sa nikdy nedozvie, čo všetko si o ňom hovorili, ani ktoré poznámky sú na jeho adresu. Je rovnako možné, že čo Claude povedal Isabel, sa ho nijako netýka. A možno áno.

„Dobre, už si sadni, nech môžem začať,“ povedal chlapcovi.

„Každý z vás si sadne k počítaču a vyhľadá mapu Európy. Nájdete hlavné mestá aspoň troch štátov, vyberajte podľa seba, celkom ľubovoľne, napríklad tie, kam by ste sa radi pozreli, alebo tie, čo sa vám zdajú najexotickejšie –, urobte, ako myslíte. Dajte do vyhľadávača názov mesta a pozrite si niektoré stránky, fotografie, základné údaje, významné pamätníky. Urobíte si stručný prehľad. Kto chce, môže sa pozrieť doma do knižnice a priniesť nejakého zaujímavého sprievodcu či cestopis,“ zarazil sa pri predstave, čo tak asi majú rodičia týchto detí v knižnici. Knižnica je možno len polica s časopismi, pár cédečkami a náhodne získanými výtlačkami, ktoré nikdy nikto neotvoril.

„V žiadnom prípade nechcem počuť výhovorky, že sa nedokážete pripraviť. Rovnako vás dopredu upozorňujem, že neprídete všetci s tým istým nápadom. Práve preto si každý vyberie tri mestá a z nich potom určíme tie, ktorým sa budeme venovať. Je to jasné?“

„To sa za týždeň nedá stihnúť,“ ozval sa ktosi.

„Ale dá,“ odpovedal Giles rázne a skrátka, aby predišiel vyjednávaniu. Toto bol ďalší aspekt práce, večné dohadovanie. Viac energie vymrhali na odpor voči tomu, aby čosi spravili, než by ich stálo vykonanie samotnej úlohy. Nebolo to takisto aj s ním? Koľko jeho energie vsiakli steny krčiem a barov, kde viedol nekonečné debaty o zmysle a nezmysle života? Už dávno nosil v hlave ideu komiksu, hrdinami mali postavy inšpirované ľuďmi, čo chodili do brasserie, bistra na rohu ulice, kde býval a kam dosť často zašiel na jedlo alebo pivo. Na Vianoce dostal od kamarátky pekný skicár, doteraz bol prázdny. Nie je čas, aby sa tým teraz zaoberal, vrátil sa mysľou do triedy.

„Toto bude prvá fáza nášho projektu. Vyberieme niekoľko miest, a v nich ďalej zaujímavú stavbu – môže to byť divadlo, hotel, nákupné centrum, most, škola, čokoľvek – rozdelíme sa na skupiny po štyroch a každá skupina potom zrealizuje jeden model. O podrobnostiach sa dohodneme neskôr. Všetko je jasné?

„Podľa čoho tie mestá nájdeme?“ ozvalo sa dievča v zadnej lavici.

„Akože podľa čoho? Nerozumiem?“ Giles bol smädný, chcelo sa mu sadnúť si a chvíľu byť ticho. Začal sa prechádzať po triede.

„Naťukáš si do vyhľadávača hlavné mestá Európy a objaví sa kopec stránok,“ odpovedal ktosi zaňho, kým Giles došiel na koniec triedy a naspäť.

„Presne tak,“ dodal Giles. „Niekto zo spolužiakov ti určite rád pomôže. A môžete pracovať aj viacerí spoločne,“ dodal. Keď opäť stál pred tabuľou, skontroloval čas – zostávalo ešte pätnásť minút mučenia. V rýchlosti sa rozhodol, ako s nimi naložiť:

„Niekto príde a bude písať na tabuľu mená miest a my si spomenieme, aké stavby sa nám pri ich predstave vynoria. Začneme: „Alicia, k tabuli a píš – Paríž.“

„Eiffelovka,“ ozvalo sa zborovo, prevládal tón naznačujúci, že Giles vyžaduje úplnú triviálnosť.

„Tak, teraz som vám ukázal spôsob, ako na to. Eiffelovku pozná naozaj každý a my budeme hľadať ďalšie budovy v ďalších miestach, ktoré stoja za povšimnutie.“

„Stačí na dnes,“ ozval sa falošne prosebný tón z prvej lavice.

Giles zdvihol ruku v predstieranom hneve a umlčal komótneho chlapca, ktorý si často pod lavicou odhrýzal zo sendviča alebo koláča. Už to nejako ubehne, hovoril si Giles. Bude mať desaťminútovú prestávku a potom ešte jeden blok s maturantmi na technickom smere, po tomto trápení to bude robota ako za odmenu. Myslel na kávovar v učiteľskej miestnosti; kúpili si ho spoločne s kolegami ako povzbudenie do nového roka, mal jednoduchý čierny dizajn a presso z neho bolo výborné. S kolegyňou, francúzštinárkou Chantal, si vytvorili rituál cigarety na úzkom balkóniku pri učiteľskej miestnosti. Je to lepšie ako chodiť fajčiť na dvor, argumentovali riaditeľke, ktorá chcela stanoviť generálny zákaz fajčenia vo všetkých priestoroch školy. Z učiteľského zboru fajčili len traja, starší učiteľ biológie, ktorý však nebol zhovorčivý a cez prestávky sa za každého počasia prechádzal pri plote na konci školského pozemku, Chantal a on.

Skončenie hodiny uvítali s úľavou Giles aj žiaci. Predstava študentov, že pedagóg s radosťou naťahuje vyučovanie a koniec hodiny pokladá za zmarenie rozkoše sa nezakladala na pravde, ako toľko ďalších školských predsudkov a povier. Chantal v zborovni nebola. Spravil si kávu do maslovo sfarbenej talianskej šálky z jemného porcelánu – darček od inej kolegyni k narodeninám a postavil sa k otvorenému oknu. Vzduch bol chladný, mraky nízko, ponad budovy z neomietnutých tehál videl rady domov v mestečku, nekonečné, takmer navlas podobné ulice a kostolnú vežu ako orientačný bod. Hlavu mal prázdnu. Zrazu sa všetky tie úvahy a myšlienky o  živote, paralely medzi vlastným životom a triedou profíkov, čo mu pri vyučovaní spontánne naskakovali v hlave, kdesi vyparili. Vnímal len horkú chuť kávy miešajúcu sa s nikotínom. Cez pootvorené dvere na balkón kývol na pozdrav a prehodil pár slov s učiteľmi, čo si prišli vymeniť pomôcky, vypiť si niečo teplé alebo zjesť jablko. Bol čas preladiť sa, uvedomiť si v duchu na ďalšiu hodinu: Čo ho čaká?  Cestou do triedy by sa mal stihnúť vymočiť. Odložil popolník do rohu balkóna na zem a šálku postavil vedľa umývadla. Umyje ju pred odchodom domov. Ďalší pravidelný rituál, jeden z úkonov, ktorý meral čas strávený v škole.

Guľa má aj hrany (úryvok)

“Ponúkol mi, aby som zariadila čajovňu pre kamarátky a veštiareň. Jasné, že mu pri predstave starých báb nenapadlo nič iné ako bosoráctvo,” rekapitulovala som svoje nedávne zážitky a skúsenosti pred kamarátkami.
“Náhodou brnkol na správnu strunu, stareny sú odjakživa symbolom mágie, strážkyňami múdrosti a skúsenosti, aj v rozprávkach sa na rady chodí k starým, nie k mladým,” povedala Jolana, doktorka sociológie so zvykom komentovať realitu jazykom tejto vednej disciplíny.

Read More

Cesta do Havany (úryvok)

Nevedel, čo jej objednať, no vedel, čo potrebuje on:
„Borovičku a sódu,“ povedal staršej žene v plášti. Dopĺňala do vaničiek šaláty: vajíčkový, pikantný, bulharský, treska, zhodnotil pohľadom.
„Máte ešte niečo iné na jedlo?“ spýtal sa.
Hodila naňho plechový výraz:
„Máli sa vám?“ odpovedala protiotázkou.

Read More