Autor -Katarina Varsikova

Scry. Slovo má razanciu, možno ho zasyčať, vysloviť ako hrozbu, alebo romanticky zašepkať.

Kde sa berie smútok a radosť a kam chodia, keď nie sú doma?

Dostali sme pozvanie na návštevu do zámku vo Valónsku. Za zimného popoludnia, akých v Západnej Európe nie je až toľko – keď je obloha modrá ako pozadie windows, slnko nízko na obzore prebleskuje cez ešte nie celkom opadané lístie stromov. Zámok je biely ako kamienky terasy , vyznačuje sa symetriou, ktorú vidno na fotografii, no pred rokom mu ju vzal požiar – pravé krídlo zhorelo. Po záhrade sa prechádza mačka menom Madmoiselle. Hostiteľka v zámku v čase požiaru nebývala, ani nebýva – žije v priľahlom dome prerobenom z niekdajších stajní, je priestranný a útulný, plný kníh a cigaretového dymu. Marie-Thérèse je drobná, štíhla, nakrátko ostrihaná, má súmerné črty tváre, veľký úsmev, vlastné zuby a osemdesiatsedem rokov. Niekde v prieniku toho celého vyjde najavo, že… nás očakáva až zajtra. Prišli sme o deň skôr, a ona sa práve vrátila z  nákupu. Vezme to zľahka a ocitneme sa dnu, šumivé víno variť netreba, a káva príde neskôr. Škoda, lebo práve kávu by som po hodinovej ceste autom privítala, premáha ma akýsi tranz, a neviem mu prísť na koreň – sú to tie knihy a fotografie a nečakané uvítanie? Hostiteľka rozpráva, a rada by som sa pridala, nielen otázkami udržovala rozhovor, čo inak veľmi kompetentne robí Abram. Mám rada rozhovory, ktoré sa nekrútia okolo jedinej osoby, rada dávam, keď dostávam, no cítim sa nejako nemožne, dochádza mi francúzština aj námety.

Pani domu nám sľúbila prehliadku zámku, vezme kľúč, mačka Madmoiselle nás nasleduje sama od seba. Vo vnútri toho, čo zo sídla zostalo, je chladno, vzduch páchne aj po roku sadzami. Hasiči oheň uhasili, no voda poničila interiér. Modré oči Marie-Thérèse žiaden smútok ani nostalgiu neprezrádzajú: Bude sa rekonštruovať.

Kedysi tu bývalo živo, deti mali svoje poschodie, izby nepočítam, vnútri je všetko neskutočne veľké, pusté, pritom zjavne plné spomienok. Zámok slúžil rodine, priateľom, aj cudzím na víkendové či prázdninové pobyty. Hej, vedela by som si tu predstaviť joga víkend. Cez západné okno prúdi záplava popoludňajšieho svetla, akoby ktosi zažal stovky žiaroviek. Nepotrvá to však dlho a sadne súmrak. Striasa ma chlad, Madmoiselle je kdesi vonku, objavím ju sedieť uprostred trávnika, keď znova vyjdeme von. Stmieva sa a konečne pijeme kávu. Vraciame sa k téme popletených dní, koláč je karamelový, hoci určený na zajtra. Hovoríme však hlavne o knihách a cestách, Budapešť a Viedeň, Stefan Zweig, minulosť; Marie-Thérèse mala päť detí, žila s rodinou v Kongu, v niekdajšej belgickej kolónii, v Bruseli a ktovie kde ešte. Vnuci chcú zámok opraviť, strávili tu v detstve toľko chvíľ. Pani domu sa usmieva a nechá nás odísť ľahko, to mám rada. So sľubom, že si to zopakujeme. Aké smútky a tajomstvá skrýva, neviem. Môžem si ich vymyslieť cestou po mnohých belgických cestách.

Svety a mikrosvety. Medzi šiatrami na malom trhu v Rotterdame sedí pri stolíku mladý muž a k tabletu má pripevnenú klávesnicu imitujúcu starý písací stroj. Vlastní ju aj jeden môj kamarát, a tak sa pristavím, a on mi ponúkne:

Rozhovor, z ktorého napíše báseň. Ak chcem, po anglicky. Chcem, ale po holandsky. Iné modré oči, iná story. A báseň. Námestie zohrieva živý oheň, do ktorého akýsi muž prihodí kusy starej debny. Varí sa polievka, predáva obvyklý predvianočný punč, syry, koláče.

Kde sa vzalo to blues? Modré ako pozadie windows, ako oči Marie-Thérèse, v tme ho cítim, aj keď nevidím.

Ostrá a horúca ako nôž, čo vyšiel z ohňa, je joga s Ninou, ego sa počas nej postupne presúva do rohu a tam čuší, kým bude po tom; telo sa spoznáva cez dych, fyzický limit je skutočný, mentálny je ilúzia, niekde tu do prítmia telocvične v bratislavskom horskom parku svieti prítomnosť.

Tichá a vážna Valentine v  salóne v dome maliara a humanistu Marcela Hastira, ktorý tu žil od roku 1935 až do smrti v roku 2011 a počas druhej svetovej vojny prichýlil a zachraňoval  ľudí pred deportáciami. Portrét muža s upreným pohľadom a  divokými vlasmi je opretý o kozubovú rímsu. Valentine začne hodinu slovami, že joga v žiadnom prípade nemá bolieť, pozície sa prispôsobujú človeku, a nie človek pozíciám. Sotva sa tam pomestíme, medzi asánami pozorujeme dych.

V Rotterdame v podzemnom štúdiu Bodhi som nalepená na stenu, over-booking ako v Ryanair. Počúvam jemnú svetlovlasú inštruktorku a takmer ničomu nerozumiem, ale rozumiem. Ogen sluiten – zavrieť oči, het lichaam – zvláštne slovo pre telo. Rozmýšľam, čo táto yin hodina spraví s priateľom, ktorý cvičí a dýcha na podložke vedľa mňa.

Som ochotná cvičiť ich všetky, úplne rôzne formy jogy s jasným rukopisom toho, kto ich vedie. Sú také neopakovateľné ako každý z nás. A tá s ničím neporovnateľná chvíľa po… Sedíme alebo stojíme, mlčíme a egá sa z kútov postupne vracajú, pretože ich predsa len potrebujeme – na cestu domov a na všeličo iné. Je jedno veľmi dôležité kritérium inštruktora: aby on či ona jogu žili, kliesnili si svoju vlastnú, nikým neprešliapanú cestu húštinou, trpezlivo, krok za krokom, v tomto živote, tele. A potom ich s dôverou nasledujem. Na každej hodine sa niečo naučím, a potom v kurze, ktorý vediem, cítim Ninu aj Valentine a ďalších, ktorí ma inšpirujú.

Vďaka za to. Sme…Jedno.

A  Ninina báseň, ktorá mi vošla do srdca:

Prianie

Prejdi svetlom. Nezober mu lesk.

Chyť sa hviezdy. A neuleť.

Výdychom krsti nádych. Neustaň!

Farebnú spievaj pieseň. Z mŕtvych vstaň.

Po vode prejdi, s vlnou pláv. Do vlasov vplietaj z dažďa chrám.

V červených šatách ženy s davom splyň.

A tancuj! Tanec snový..

Tanec, čo prehluší aj zabuchnutie dverí.

Ateliér maliara Marcela Hastira v centre Bruselu:

http://ateliermarcelhastir.eu/marcel-hastir/

alebo Schiermonnikoog,  dlho mi trvalo, kým som sa naučila meno vysloviť či napísať. Rozľahlá pláž na  severe, otvorené more, jediná dedina, na šestnástich kilometroch štvorcových sa kde-tu brezy a borovice pokrútené vetrom pokúšajú o vertikálu v krajine mokradí a tráv. Lepšie táto rola sedí dvom majákom, starému, sivému so sochou mnícha na špici, a novému červenému, ktorý v noci do diaľky vysiela svetlo. Kláštor stredovekých cisterciánov zmizol. Vzalo si ho Severné more, kto iný? Do kaplnky zaradenej skromne medzi víkendové a prázdninové domčeky, pozýva hŕstka mníchov na meditáciu.

V laviciach sedí zo sedem ľudí. Mních v bielom háve je obrátený k oltáru a rozjíma. Po chvíli sa zjaví ďalší, pokloní sa, zažne sviečku. Je to ako v divadelnom predstavení. Len jeden z mužov do kostolného hľadiska vyšle úsmev, celkom spontánny, ako keď sa slnko prederie cez sivé mraky. Spevom ani slovám modlitieb nerozumiem, nechávam sa unášať len zvukom, je tu preto, aby som počula ticho za ním. Cez vitráže okien naozaj prebleskuje večerné slnko. A keď vyjdeme von, je súmrak. Na ostrove takmer neexistuje autodoprava. Ticho je dokonalé. Počuť v ňom more, čas, pominuteľnosť a večnosť. Po cestách sa korzujú bažanty a poskakujú zajace, krajina teletubbies? Veľa vtákov, v kŕdľoch, aj osamote. Žijú na ostrove vôbec predátori? Teda, okrem ľudí, necelej tisícky domácich a stoviek tisíc turistov ročne.

Staromódny hotel na námestí, čašníci majú smoking a hostia sú tichí. Prítmie starého dreva, tóny piva. Cestovanie je dnes zväčša v balíku: loď, elektrobus, potraviny Spar také, ako všade. Je to pohodlné, a trochu aj iritujúce, podstatné a nepodstatné, ako všetko.

V telocvični základnej školy je večerný kurz jogy a full house! Kamkoľvek na cesty si človek donesie len seba. Očakávania sa rozplývajú v prítomnosti, a to je dobre. Ako dlho trvá teraz? Otázka na múre v berlínskom Mitte. Svet sa triešti a spája, ako to Severné more. Ako melódia titulnej piesne seriálu, do ktorého som sa ponorila: The Affair. Volá, znepokojuje, upokojuje. Tak ako samota, ako hluk, ako ticho, ako spoločnosť. Volanie po láske. Nič viac. Ale ani nič menej.

Venujem otcovi, ktorý mal Severné more rád.

Valentine, moja obľúbená inštruktorka jogy dala dokopy kurz, ktorý sa koná v sklade bio obchodu v africkej štvrti Bruselu, Matonge. Rue Dublin. Takmer všade to v Bruseli vonia vzdialenými mestami a krajinami. Dlážka je liaty betón, chladná na pohľad aj na dotyk, sú tu zrkadlá a zväčšeniny fotiek z ulice, regále z vínom a dlhá pohovka, kde zamestnanci pravdepodobne trávia chvíle prestávky. Rozložím podložku, ktorú mi požičala Valentine, v nose vôňa syrov, tá je najvýraznejšia. Hodina venovaná dýchaniu, všetky asány sú tu preto, aby sme si uvedomili dych. Odrazu začnem pod prenikavou arómou syra vnímať jemnú stopu esenciálnych olejov  – možno sú v predaji, a možno ich používajú ako umývacie prostriedky. Dych v nosných dierkach, dych zostupujúci hlboko do brucha, dych, ktorý vraciame, život, prana. Po hodine stojíme okolo Valentine. Ktosi s nádejou v hlase hovorí o televíznom programe, kde sa prezentovali výsledky výskumu: joga spomaľuje starnutie. A to už po krátkom čase cvičenia a v akomkoľvek veku. Viem o týchto výskumoch, prebiehajú v USA, v Holandsku, určite aj inde. Usmievam sa v sklade bio obchodu, hľadím na fľaše určite dobrých vin.

Veď hej. Na druhý deň sa na mojej hodine jogy zjaví Carmen, jedna z verných v kurze. Po dvoch rokoch s jogou schudla a vyriešila problém s nespavosťou. Pozerám sa na ňu, a čosi je inak. Carmen vyzerá strhane, vystresovane, nejasne naznačuje, že sa čosi udialo v rodine, čo ju vykoľajilo. A opäť nespáva. A vlastne, obmedzila všetky aktivity, pretože unavená sa sotva borí dňami.

“Hej, treba cvičiť ďalej, práve, keď nie je dobre, treba cvičiť. Napriek únave, s rešpektom k telu, ale pokračovať.” Hovorím svoje presvedčenie.

Vidím, ako váha. Joga ju sklamala, nepriniesla vytúžený trvalý obrat k lepšiemu.

“Nie, nie je to tak,” a už sa opakujem. « Joga je cesta prijatia a toho, čo je, áno, aj zdravia a radostného tela, ale keď nie je dobre, nie je dobre, telo to len dáva najavo.”

Či Carmen príde znova na hodinu, neviem. Odišla s pozdravom a slabým hlasom dodala, že si možno musí urobiť pauzu aj od jogy. Nie je mi v tej chvíli ľahko, ale musím rešpektovať. Napíšem jej ešte jeden povzbudzujúci mail, pretože preťať v návale depresie linky s rituálmi je cesta do ešte hlbšej depresie. Nevidím za roh, možno je to všetko inak. Na výstave v mojom obľúbenom Gaasbeeku je japonská porcelánová váza, ktorá bola rozbitá a pospájaná zlatom; táto technika opravy  z nej robí neopakovateľný a vzácny kúsok. Sme to my – naše rany, smútky, jazvy sú tou zlatou linkou, vďaka nej sme neobyčajne cenní, jedineční. O tom je dnešná meditácia, prijmime zranenia a smútky, sú našou súčasťou.

Posledným kúskom na výstave je podľa katalógu predmet nazvaný svätý grál, obzerám sa, podvedome hľadám nejakú ligotavú pompéznu vec. A na dlážke leží plastikový pohárik, do akých žobrákom hádžu ľudia drobné. Je to on, svätý grál, pripomína podstatu a esenciu: skromnosť.

Stojím na zastávke autobusu, rotvajler si nesie z prechádzky dlhú hrubú palicu určite ťažšiu ako jeho hlava. Pred vchodom do domu, kde býva, ju na príkaz panej položí, a vidím, že takých tam leží  niekoľko. Nevdojak sa usmejem. Všetci potrebujeme rituály.