Autor -Katarina Varsikova

Matematika mi nikdy nešla, ale milujem čísla, ich symboliku. V tomto prípade je symetria dokonalá: Pri sobáši sme obaja povedali áno. Pri rozvode obaja nie, pretože sudkyňa sformulovala otázku negatívne:

Skutočne ste si to nerozmysleli?

Nie.

Nie.

Dlho mi trvalo pochopiť, že ukončenie vzťahu neznamená prehru, ani rozvrat. Je to proces dozrievania, prijatia a začiatku nového vzťahu s tým istým človekom.

Jarná Bratislava. Vychystám sa – niečo požičané (Luline hodinky), niečo symbolické (zlatý náhrdelník) a bielu košeľu. Na skúšky som vždy chodila v bielej košeli, absolvovala so mnou celé štúdium. Raz som si dala červené šaty, a nevyšlo to. Táto biela košeľu už nie je tá istá, ale symbolika je dodržaná.  Na všetky stretnutia chodím skoro, je to učiteľský zvyk, hodinky v žalúdku. Na letisko občas prídem tak, že by som stihla aj predchádzajúce lietadlo. A tak som aj pred budovou Justičného paláca o polhodinu v predstihu pred polhodinovou rezervou. S fľašou vody, ktorá mi spadla v parku Martina Benku do trávy hneď vedľa psieho hovna. Bez fľaše vody to nejde, a už vôbec nie v takejto situácii. Na námestí je kaviareň, cez dvere dokorán povieva vánok. Kaviarne sú v Bratislave sú čistý bonus. Fľašu mi prepláchli horúcou vodou, a čas čakania sa skrátil.

Ďalšie čakanie pred pojednávacou miestnosťou; zvnútra sa ozýva krik, kričia po sebe rodičia, a na rodičov kričí sudkyňa – vo veci opatrovníctva maloletého dieťaťa. Komplikované sú tie naše vzťahy.

Rozvod je rituál, právna reč teatrálna. Áno/Áno sa mení na Nie/Nie. O hodinku som vonku. Jeden telefonát, niekoľko správ. V kaviarni v Medickej záhrade stretnem kamarátku, ktorú som dávno nevidela, kojí pri stolíku dvojmesačného syna. Všetko pokračuje, začína, mení sa. Chcem, nechcem, prijímam, dávam.

Foto: Iris-kosatec je symbol mesta Brusel. 

Parc Forêt je kus lesa, ako naznačuje meno, v hornej časti St. Gilles s krásnymi mestskými domami a vilami aj obyčajnými panelákmi. V kopcovitom teréne, vysoko nad mestom. Najväčší trávnik v parku je tiež vo svahu, ale to nijako  neprekáža futbalovému zápasu medzi ilegálnymi migrantmi a tými, čo im tu v Bruseli poskytujú ubytovanie, stravu, poradenstvo a pomoc. Jeden z hráčov má na sebe joga nohavice svojej hostiteľky, pretože nič lepšie sa nenašlo. Je znova na slobode, tri týždne strávil vo väzbe, platforma bruselskej pomoci zafungovala a pustili ho. Je tu chlapec, čo prišiel do Európy na lodi, loď s jeho rodičmi sa stratila, mobily sú vypnuté, má sedemnásť rokov, vystrašené vtáčatko. Sedím na tráve spolu s ostatnými fanúšikmi. Dievča vedľa telefonuje so svojím zverencom po anglicky: „Ozveš sa mi, keď nasadneš do vlaku. Aj keď vysadneš. Aj keď…“ Neviem, či by sa človek na úteku nemal sústrediť na to, čo sa deje okolo neho namiesto podávania takýchto správ. Ale rozumiem tej potrebe vedieť, ubezpečovať sa, tiež ju mám, a nízku odolnosť na situácie neistoty. Odvykli sme si tu v Európe. Migranti to skúšajú znova a znova, odídu niekam na parkovisko, odkiaľ vyrážajú kamióny do Anglicka, a pokúsia sa do niektorého dostať. Málokedy sa podarí, ak nie, vrátia sa k hostiteľovi, do spacieho vaku či pod deku na rozťahovacom gauči, a prespia nasledujúci deň. S nevydarenými pokusmi často klesá odvaha aj nálada. Preto je dobre, že sa koná tento futbal na šikmej lúke. Prevládajú Afričania, medzi nimi pobehujú svetlé deti belgických hostiteľov, aj zopár otcov. Roly sú rozdelené, ženy sedia na lúke, ponúkajú minerálku a dávajú kolovať doma upečený koláč.

Po hodine na trochu vlhkej tráve sa zdvihnem. Futbal mi nič nehovorí, a mám chuť sa prejsť, z horného do dolného St. Gilles a odtiaľ do mesta. Ľudia sú na terasách, toto je asi najzmiešanejšia štvrť Bruselu, cítiť to. Na námestí si partia moslimských chalanov chystá BBQ. Sedia na stoličkách vytiahnutých z bytov. Pred La Vieille Chechete (https://chechette.be/) sa sedí na žltých stoličkách, popíja pivo a džúsy. Kooperatívna kaviareň s kníhkupectvom. Jar v Bruseli. Rada by som pridala fotku zo zápasu, ale nemôžem. Belgickí pomáhajúci neprekračujú zákon tým, že týmto ľuďom poskytujú ubytovanie, cestovné lístky, rady a kontakty, no z dôvodu bezpečia ich hostí je potrebné zostať low-key.

Dunkirk. Dunkerque. Názvy a mená v regiónoch, kde sa miešajú jazyky a kultúry, mávajú viacero variant. Prvé francúzske mesto na pobreží za belgickou hranicou pôsobí mimo sezóny opusteno a zanedbane. Na predmestí Malo Les Bains je kde-tu zachovaná krásna vila, vtesnaná medzi panelové hrôzy. Asi najkrajšia budova je strážna veža na pláži, symetrická, jednoduchá, s hodinami. Vedľa nej stojí umelohmotný panák Oscar a oznamuje, že Dunkerque je „oscarisée“, čiže ovenčený soškami. Aj to je akési smutné, pretože film sa nakrúcal v Holandsku, komparz tvorili holandskí vidiečania, a Dunkerque je naďalej zabudnutým kútom vo veľkej krajine.

Na námestí stojí socha Jean Barta, či Jana Baerta, ktorý sa tu narodil, stal sa námorným kapitánom a postrachom holandských obchodných lodiarov.

Paneláky kopírujú pobrežie tu rovnako ako v Belgicku, byty s výhľadom na more. No o čosi ďalej sú duny, z dún padajú na pláž bunkre, rozpadávajú sa, pripomínajú, ponúkajú sa umelcom – slúžia ako podklad pre graffitti, ale jeden je oblepený úlomkami skla, v hmle ľahkého dažďa svieti zvláštnym svetlom, sklíčka sú zahmlené a pohlcujú odraz. Z mora vychádza pani v plavkách, červená ako rak, a náramné spokojná s kúpaním v päťstupňovej vode. Rozpráva sa sama so sebou.

Mnohé reštaurácie sú v marci zavreté, hlavne zmrzlinárne, palacinkové a hotdogové adresy. Nápisy, slogany, lacné presklené verandy, to všetko je kulisa do post-katastrofického filmu. Ale našli sme jednu výbornú – La Cocotte – červeno-biele kockované obrusy a jedlá servírované v panvičkách – medzi ôsmou a desiatou je plná miestnych.

Milujem tieto nejednoznačné miesta, dlhé prechádzky vo vetre, úsmevy cudzích ľudí, lebo, napriek demoralizačnej architektúre a chudobe, miestni sa pri očnom kontakte usmejú. A asi si tu žijú ako kdekoľvek, v zmesi radosti, smútku a očakávaní. Hoci tak trochu to celé vyzerá, že posledný potom zhasne svetlo. A Jean Bart zostane sám na vysokom podstavci. Teda, nie sám, lebo mu na klobúk aj ramená sadajú čajky a škriekajú svoje správy ponad La Manche.