Autor -Katarina Varsikova

Jarná joga v Sojke

17. januára 2018

Týždeň uprostred hôr s dvoma hodinami jogy denne je naprogramovaný na jar uprostred mája. Pre niekoho je to najkrajšie obdobie, pre iných to najnáročnejšie. Nech je to však akokoľvek, nech ešte do tepla, v ktorom sa vystierame, zasiahne chvost zimy, joga nás učí pozorovať a prijať všetko. Prijať emócie, prijať reakcie. Umožňuje, aby sme rástli, spoznávali sa, a to sa je tu kľúčové. Je to dobrodružná cesta domov. Zdravé ego sa dobrodružstva zúčastňuje, neurotické ego dobrodružstvo sabotuje alebo premieňa na bláznivú jazdu v koči, do ktorého sme nenasadli dobrovoľne, ale nás ta ktosi vysadil a teraz čakáme, kedy nám náraz zlomí väzy.

Hm, zdravé a neurotické ego? Ako ich rozoznať?

Neurotické ego sa dá spoznať cez skratku FACE, v angličtine fear, attachment, control, entitlement. V preklade strach, lipnutie, nutkanie riadiť a presadzovať svoje nároky. Podstatný je strach, to je ten hlavný dirigent. Zdravé ego predstavuje CARE: courage, anchor, resilience, evolution, je to odvaha, ukotvenie, odolnosť a vývoj. (FACE inšpirácia: David Richo, kniha Shadow Dance)

Vziať FACE do úvahy znamená získať prístup k odvahe, ktorá je našou súčasťou; áno, sme zraniteľní a silní zároveň. Namiesto lipnutia na čomkoľvek tam vonku, človeku, veci, mieste, žijeme zakorenení. Snaha kontrolovať a riadiť je ďalšia maska strachu, priznaním nadobúdame odolnosť v konkrétnej skúsenosti. Nech sa deje čokoľvek, nech situácia prinesie hoci smútok, pochybnosti, hnev, vieme, že ju zvládneme. Nafúknuté ego často volá po právach a nárokoch, no keď sa na mu lepšie prizriem, len sa bojí, že je primalé, že v kolobehu cyklov svoje získané nároky aj tak neudrží. Poznáte to? Niečo fajn sa mi podarí uloviť, a už sa bojím, že to stratím. Týmto priznaním, môžem rásť, dovoliť zmene nastať, dovoliť si byť súčasťou cyklov, veľkých aj malých.

A joga? Ako hovorí môj kamarát, učí nás padať a vstávať, rešpektovať limity a byť pritom, keď limity miznú a sme tu, v prítomnej chvíli, v jej objatí. Joga zároveň zmazáva staré a zapisuje nové. Oslavovať život znamená naplno žiť potenciál tohto tela, dychu, chvíle, a joga je oslava života umožnená každému.

Ranná hodina v Sojke bude zameraná na pevnosť chrbtice a opasku, na stabilitu a rovnováhu a dobré trávenie ?. Večerná hodina je cesta do vnútra, je to príchod domov po aktívnom dni, kde nás čaká oheň v kozube, čaj v šálke alebo víno v pohári. Upokojenie, návrat ku koreňom, k zemi.

A ostatné chvíle v Sojke? Prechádzky, plávanie, výlety, masáž, sauna, či ležadlo a kniha. Dobré jedlo a pitie a príležitosť na rozhovory, pretože tém je veľa. Rozhovory v bezpečí, ako hovorí ďalší z mojich učiteľov. Zero blame, zero criticism, vtedy sa zjaví dôvera. Áno, niektoré veci sa dejú akoby mávnutím prútika. Áno, ale za tým je veľká práca prijatia života, seba. Joga neurobila môj život ľahším, joga mi do života vnáša poriadok, učí ma vidieť zmysel v tom, čo sa deje. Tu a teraz. A že sa stále zjavuje aj FACE? Nikdy nie je hotovo. A vlastne dobre tak, veď by som sa nudila.

Teším sa na Vás:

od 10/05 do 17/05/2018

od 17/05 do 24/05/2018

Ďalšie informácie na:

kavarsik@gmail.com alebo mobil 0032485413472

Január. Čísla. Holuby, mačky a predsavzatia

4. januára 2018

Katarina Varsikova

Blog, Viking Yoga Blog

Foto Teru par Lulu

Január 2018, ako mi nikdy nešla matematika, tak milujem číselnú symboliku.

.18 je deväť a dokonalé číslo. Zrátaných 2018 je dva, spolupráca, pár. Pri novoročnom prípitku sa hostiteľka v čiernych šatách s úsmevom spýtala hostí: „Čo chcete nechať navždy za sebou?“ V modrých očiach a jemnej, napätej tvári, som čítala záujem dostať odpovede.

„Keď je to za sebou, tak prečo to treba nechávať?“ Mužská polemizujúca myseľ.

Hm. Rozhodnem sa povedať, čo mi prvé zíde na um, pretože to je zväčša hlas intuície, či naliehavosti? Nič nie je skalopevne isté a jednoznačné. Nuž, my ľudia sme oveľa tvárnejší materiál ako kameň, hoci čosi pevnosti a hutnosti skaly v sebe máme.

„Ľútosť za minulými chybami a prehreškami.“ Hoci po anglicky som to sformulovala ako „regrets“.

A vzápätí sa vraciam k tej druhej otázke: „Keď to máme za sebou, tak prečo to treba nechávať?“

Lebo myseľ. Tá sa rada živí minulosťou. Prejde občas deň, aby mi neprihrala nejakú spomienku, ktorá vzápätí vyplaví pocity hanby, viny, ľútosti? Možno, ale možno aj nie. Znova a znova si pripomínam: Som dnes. Som tu. Minulosť nemá moc. Ego však rado lipne na starej bolesti, cez ňu sa potvrdzuje vo funkcii. Stará bolesť mu dodáva na závažnosti. Prepisujem. Zmazávam. Zapisujem nové.

Čistý, stále nový január. Nový ročný cyklus sa začal slnovratom. Pár dní pred odchodom na Západ sa na Slovensku ochladilo, dedinu Dúbravka pokryla tenká vrstva snehu. Pri jaskyni s pannou Máriou horeli sviečky a mrzli kvety. Potrebujem vidieť a cítiť sneh, a tu, na Západe, to začiatkom roka vyzerá veľmi daždivo-zeleno-sivo. Nič proti, ale tá transformácia snehom pomáha zmazať staré, prežité, minulé.

Amsterdam sa poslednú noc v roku otriasal výbuchmi, prejsť ulicami znamenalo kľučkovať medzi petardami a opilcami. Husto pršalo takže pyrotechnika horela o niečo horšie, výsmech nebies našej predstave o zábave? Kam sa ukryli všetky mačky a vtáčky?

Prvého januára sa v Rotterdame na námestí pred tržnicou prechádza zopár holubov, akoby nič. Určite sa v noci predtým ukryli, možno sa aj báli. Zapísal sa im strach na kožu pod perím? Neviem.

Fúkal vietor, zvyšky petárd sa váľali po chodníkoch a kontrastovali s čistým kalendárom. Zavreté obchody, ticho. A všetko sa končí a začína v každom prítomnom okamihu.

P.F. 2018

20. decembra 2017

Katarina Varsikova

Blog, Viking Yoga Blog

V sobotu v decembri sme otvorili fľašu vína. Takmer rok ležala na polici a čakala na mimoriadnu príležitosť. Španielske víno s obrázkom vlka a menom Vlčia jaskyňa. Chuť, ktorú som si pamätala, keď som ho ochutnala v iný, tiež nezabudnuteľný večer. Žiadna chvíľa sa neopakuje, a táto je iná, víno už je spomienkou. Pijem čaj a je tmavý večer. Na korkovej zátke vlčieho červeného bolo napísané:„Kto nebojuje za to, čo chce, nezaslúži si, čo dostane. Kto nevie, čo hľadá,nepochopí, čo nájde. Niekedy je sever inde, ako ukazuje strelka. Mysli menej, cíť viac.“

Ako posolstvo z rozprávky, ktoré princ objaví v tajomnej jaskyni. Slová, slová, kde sa berú? Učím sa im rozumieť, vždy nanovo. Majú moc. Pri debatách týchto dní sa vynára téma znovuzrodenia. Myslím, že sa za život porodíme veľa ráz, občas je to nekomplikovaný, takmer bezbolestný pôrod. A inokedy?

Moji učitelia sa neustále vracajú k podstate: Nie si to, čo ti víri v hlave. Myšlienky sú kruhy na sčerenej hladine. Nie si len hladina, si celé jazero. Som typ žiaka, ktorý si to potrebuje opakovať. A učitelia sú trpezliví. Nemusím byť osvietená, stačí, keď som prítomná.

Túto jeseň žijem s hlavou v kufri – neustále na cestách, málokedy v tom istom meste dlhšie ako týždeň. Jediná možnosť, ako sa v tom cítiť doma a zakorenená, je vracať sa do prítomnej chvíle, kde je večné doma.

Krásne Vianoce. Dobrodružstvo a návraty domov v 2018.

V Bratislave na Mikuláša

9. decembra 2017

Katarina Varsikova

Blog, Knihy, Viking Yoga Blog

Mikulášske dni sú ako stvorené na dary, nech je to čokoláda, arašidy, joga či príbehy. Týždeň, v ktorom sa silné okamihy striedajú s ľahkými, keď kráčam po známych miestach Bratislavy, nemám presný cieľ a na hodinky sa pozriem len občas. Týždeň rámujú dva lety natrieskanými lietadlami, naučila som sa im dôverovať, sledovať opakujúci rituál od boarding complete, cez hot panini a scratch cards až po okamih, keď stevardi stoja vzpriamene pred dverami do kabíny pilota a lúčia sa. Aj tak to nikdy nie je presne také isté. A medzitým? Improvizujem, a usmievam sa, aj keď je všetko inak, ako si predstavujem. Ako čítačka, ktorú Kali nestihol, pretože uviazol v zápche. V publiku niekoľko prekvapení. Občas mi hlavou blysne nápad prestať písať (A čo robím teraz?), lebo je to priveľká zodpovednosť. Pani, ktorá sa uprostred poviedky zdvihla a vytrielila pri pasáži, keď hrdinka Viera prinesie svojmu domácemu miláčikovi pytónovi ako menu čivavu z parku. Spôsobila som jej bolesť? Poviedka už mi nepatrí, napísala som ju síce, ale už má svoj život.

Nedeľa v Bruseli. Veronika Valentová predstavuje svoju novú knižku pre deti. V kníhkupectve Librebook, ktoré sa špecializuje na menšie jazyky Európy. Veronika číta príbehy o Sofinke a Karlíkovi, po boku šesťročná dcéra Eliška, ktorá zdôrazňuje, že je inšpiráciou tejto knihy. A je to tak. Deti šuštia stránkami, a ja si uvedomujem, aký úžasný predmet je papierová kniha, kde nová strana odkrýva ďalšie prekvapenie. Štvorročný česko-belgický chlapček na konci príbehu zamrká dlhokánskymi mihalnicami a ticho povie: Tvoj príbeh je veľmi pekný. Jeho mama na to ešte tichšie utrúsi: Anjela hrá dokonale, ale žiaden anjel to nie je. Máme svoje roly a v každej chvíli ide o všetko či o nič.

Taliansky autor detskej knihy sa predstavuje po Veronike, no akosi zabudol pozvať hostí a príde len jeden slovenský otecko, ktorého na udalosť upozornila Veronika. A to preto, že mama dievčatka je Talianka. Cestou domov cez africkú Matongé hovoríme s Veronikou o knihách, o ich cene napísanej na štítku na obálke, a o ich celkom inej cene.

A ten bratislavský týždeň? Dve Ninine hodiny jogy, plné radosti, prijatia, vykročenia z obmedzení. Tá druhá uvoľnila cez obrátené pozície a otvorenie hrudníka zdroje veselosti. Čaj a smiech. Víno a vážne témy. Topiaci sa sneh v Horskom parku, zmenená a pritom stále rovnaká horáreň. Nenapísané príbehy. Keď som s otcom chodila po starej Bratislave, občas sme spolu zašli do niektorej z chátrajúcich víl, kde dožívala zabudnutá néni, jej rodinní príslušníci vysťahovaní či emigrovaní, zostala v chladnom dome plnom spomienok v maďarčine a nemčine. Čókolom, zdravil otec tieto néniky, pretože sľúbil ich príbuzným na druhej strane železnej opony občas na ne dozrieť. Vdychujem neznáme vône: mahagón, vlhkosť, staré čipky.

Na káve s prvou manželkou môjho otca a tou druhou… tá je zase moja mama. Keby som ja neodišla zo scény, ty by si nebola na svete! Povie mi svoj veselý bonmot tá prvá. Hej, má pravdu. Životy sa neskutočne prepletajú a menia. A je tu aj vydavateľka Kveta a kričíme tak, že sa hlasy odrážajú od stien Messerschmidta, pretože sluch na starobu slabne. A mám dojem, že som uprostred mnohých príbehov, a som veľmi malá a ľahká, až sa mi krúti hlava. A celkom presne ani neviem, kto som. A viem, že mám písať.

Eliška a Veronika v Librebook

Záležitosti srdca

2. decembra 2017

Katarina Varsikova

Poviedka na mesiac, Úryvky z rukopisov

Ešte stále stojím v spálni, predpoludnie pokročilo, raňajkoval som dnes skôr ako zvyčajne, dal som si dva krajce chleba s čedar syrom a paradajku. Odvtedy sa motám po byte, lebo sa blížia jej narodeniny. Zajtra, 17. októbra. Mal by som vytiahnuť zoznam miest, ktoré som jej sľúbil navštíviť a rozhodnúť sa, čo s ním. Naozaj musím? Cestovanie ma už vôbec neláka. Stačí mi prechádzka po parku, ísť pešo do krčmy, občasné pochôdzky v meste. Prerušil som takmer všetky kontakty, zostala mi len pivná partia. Ešte jeden pohľad na Atómium, v jesennom slnku sa mi videlo takmer krásne. S povzdychom som prešiel do obývačky. Na drevenej komode ležala šálka kávy z rána; odpil som si, chutila ako voda z mláky s trochou mlieka. Na komode stáli aj tri fotografie, dva portréty Betty, a na tretej sme spolu počas poslednej dovolenky, predtým ako ochorela. Stojíme v hlbokej rokline, voda z vodopádu sa mieša na našich tvárach s potom, naširoko sa usmievame. To miesto sa volá Raj a nachádza sa na Slovensku.

A to si nemyslite, že je to nejaký sladký rekreačný rezort, vôbec nie. Je to kraj kaňonov a divokej rieky, strmých útesov a chodníkov pre odvážnych. Doteraz cítim pri pohľade na fotku zmes vôní vlhkej zeme a mokrej skaly. Boli sme odvážni; a videl som tam aj mladších, čo zapochybovali o svojej schopnosti zdolať kovové a drevené rebríky. Díval som sa na záber, sníval som s otvorenými očami, niesol som sa na vlne šťastnej spomienky. Je to hlúpe, vyzeráme tak hrdo a blažene. Vrátil som sa do prítomnosti. V hornej zásuvke je ten papier, niekde v hromade rodinných dokumentov. Prinútil som sa vytiahnuť biely obdĺžnik, na ktorom čaká päť miest, ich mená mi skáču do očí, ale nie veľmi jasne, lebo som si zabudol okuliare na čítanie v spálni. Vrátil som sa ta s papierom v ruke. Keď som si založil okuliare, Atómium za oknom sa rozmazalo, no dokázal som čítať, čo sme napísali. Tu je tých nesplnených 5:

Rím. Nikdy sme vo večnom meste neboli, akosi nám uniklo. A to si naozaj myslí, že tam pôjdem sám? Ani nápad, a ani nie som katolík, aby som mal extra dôvod.
Výlet loďou do dunajskej delty. Kŕdle vtákov, ešte viac hmyzu, blázni, čo si chcú dokázať, že nie sú obyčajní turisti.
Sacramento v USA. Žije tam môj starý priateľ Bob. Vždy sme plánovali Sacramento ako základný tábor pre výlet po Amerike. Teraz mi môže byť celý kontinent ukradnutý, prichodí mi ako iná planéta. A ktovie, či by sme si s Bobom mali čo povedať, keď sme sa nevideli takmer polstoročie.
Korzika. Prečo práve Korzika? Milovala ostrovy, tak ako ja. No moja myseľ nedokáže prísť na jediný dôvod navštíviť Korziku či ktorýkoľvek iný ostrov.
Škótsko. Tak toto je ešte najpredstaviteľnejšia voľba. Hoci ma neláka.

Cestovanie dnes nič neznamená. Načo sa presúvať z miesta na miesto, keď všetko už bolo objavené? Predstava akejkoľvek cesty ma rozčuľovala. Mysľou som sa vrátil k spomienke na ten posledný spoločný výlet na Slovensko, a hlavne na jedno miesto v Raji. Dalo sa k nemu prísť až prekvapivo ľahko. Stačilo prejsť cez neveľký ihličnatý les a zrazu sme sa ocitli pred kamennou plošinou nad strmou priepasťou. Od hlbočiny nás nedelilo žiadne zábradlie. V očiach návštevníkov som čítal bázeň, aj strach. Rodičia držali deti pevne za ruku. Niekoľko odvážlivcov však zašlo až okraju, či si dokonca sadli a hompáľali nohami tisíc metrov nad zemou. Ja som zastal na meter od okraja. Pevne som sa držal Betty za ruku, hoci sme to nemali vo zvyku. Držal som sa jej, lebo som sa bál. A ona sa nahlas smiala a kričala: To je ale chvíľa! Letím! Miernil som ju: Nechoď bližšie k okraju. Nebuď blázon! Odpovedala mi a ešte viac sa rozosmiala. Otvor oči a predstavuj si, že si vták.

Veď to, nie som žiaden vták, hoci sú to moje najobľúbenejšie zvieratá. Stáli sme tam hodnú chvíľu, spravili pár fotiek. Ktovie, kde sú? Asi ešte stále na karte vo fotoaparáte. Čoskoro po výlete ochorela. A fotenie mala na starosť ona. Bez toho, aby som si to uvedomil, papier s miestami som zastrčil späť do zásuvky. Aj tak už z neho nikdy nič spolu neodfajkneme. Alebo aj hej, tam na druhej strane. Ale ja nie som veriaci, takže o tom pochybujem. Do pekla s cestovaním, ale to jedno miesto na Slovensku, v podstate ľahko dostupné aj pre takého mizerného turistu ako som ja, to by šlo. Bude mi chýbať Bettina ruka, jej ochranná ruka a ľahkovážny smiech. No aspoň si preverím svoju odvahu. Podídem až k okraju a pozriem sa do hĺbky. Stiahne ma duch vetra dolu? Nakopne ma do zadku? Bola to znepokojujúca, aj keď smiešna predstava. Usmial som sa pod fúzy a vrátil som sa späť do spálne. Atómium. Hodil som pohľad tým smerom; vyzeralo to, akoby z jednej z gúľ stúpal dym, teroristický čin alebo iluzionistický trik pre návštevníkov? Nevenoval som mu viac pozornosť, v hlave som plánoval výlet, ktorý ma čakal. Na miesto, ktoré nebolo na zozname.

Zámok Scry

26. novembra 2017

Katarina Varsikova

Blog

Scry. Slovo má razanciu, možno ho zasyčať, vysloviť ako hrozbu, alebo romanticky zašepkať.

Kde sa berie smútok a radosť a kam chodia, keď nie sú doma?

Dostali sme pozvanie na návštevu do zámku vo Valónsku. Za zimného popoludnia, akých v Západnej Európe nie je až toľko – keď je obloha modrá ako pozadie windows, slnko nízko na obzore prebleskuje cez ešte nie celkom opadané lístie stromov. Zámok je biely ako kamienky terasy , vyznačuje sa symetriou, ktorú vidno na fotografii, no pred rokom mu ju vzal požiar – pravé krídlo zhorelo. Po záhrade sa prechádza mačka menom Madmoiselle. Hostiteľka v zámku v čase požiaru nebývala, ani nebýva – žije v priľahlom dome prerobenom z niekdajších stajní, je priestranný a útulný, plný kníh a cigaretového dymu. Marie-Thérèse je drobná, štíhla, nakrátko ostrihaná, má súmerné črty tváre, veľký úsmev, vlastné zuby a osemdesiatsedem rokov. Niekde v prieniku toho celého vyjde najavo, že… nás očakáva až zajtra. Prišli sme o deň skôr, a ona sa práve vrátila z nákupu. Vezme to zľahka a ocitneme sa dnu, šumivé víno variť netreba, a káva príde neskôr. Škoda, lebo práve kávu by som po hodinovej ceste autom privítala, premáha ma akýsi tranz, a neviem mu prísť na koreň – sú to tie knihy a fotografie a nečakané uvítanie? Hostiteľka rozpráva, a rada by som sa pridala, nielen otázkami udržovala rozhovor, čo inak veľmi kompetentne robí Abram. Mám rada rozhovory, ktoré sa nekrútia okolo jedinej osoby, rada dávam, keď dostávam, no cítim sa nejako nemožne, dochádza mi francúzština aj námety.

Pani domu nám sľúbila prehliadku zámku, vezme kľúč, mačka Madmoiselle nás nasleduje sama od seba. Vo vnútri toho, čo zo sídla zostalo, je chladno, vzduch páchne aj po roku sadzami. Hasiči oheň uhasili, no voda poničila interiér. Modré oči Marie-Thérèse žiaden smútok ani nostalgiu neprezrádzajú: Bude sa rekonštruovať.

Kedysi tu bývalo živo, deti mali svoje poschodie, izby nepočítam, vnútri je všetko neskutočne veľké, pusté, pritom zjavne plné spomienok. Zámok slúžil rodine, priateľom, aj cudzím na víkendové či prázdninové pobyty. Hej, vedela by som si tu predstaviť joga víkend. Cez západné okno prúdi záplava popoludňajšieho svetla, akoby ktosi zažal stovky žiaroviek. Nepotrvá to však dlho a sadne súmrak. Striasa ma chlad, Madmoiselle je kdesi vonku, objavím ju sedieť uprostred trávnika, keď znova vyjdeme von. Stmieva sa a konečne pijeme kávu. Vraciame sa k téme popletených dní, koláč je karamelový, hoci určený na zajtra. Hovoríme však hlavne o knihách a cestách, Budapešť a Viedeň, Stefan Zweig, minulosť; Marie-Thérèse mala päť detí, žila s rodinou v Kongu, v niekdajšej belgickej kolónii, v Bruseli a ktovie kde ešte. Vnuci chcú zámok opraviť, strávili tu v detstve toľko chvíľ. Pani domu sa usmieva a nechá nás odísť ľahko, to mám rada. So sľubom, že si to zopakujeme. Aké smútky a tajomstvá skrýva, neviem. Môžem si ich vymyslieť cestou po mnohých belgických cestách.

Svety a mikrosvety. Medzi šiatrami na malom trhu v Rotterdame sedí pri stolíku mladý muž a k tabletu má pripevnenú klávesnicu imitujúcu starý písací stroj. Vlastní ju aj jeden môj kamarát, a tak sa pristavím, a on mi ponúkne:

Rozhovor, z ktorého napíše báseň. Ak chcem, po anglicky. Chcem, ale po holandsky. Iné modré oči, iná story. A báseň. Námestie zohrieva živý oheň, do ktorého akýsi muž prihodí kusy starej debny. Varí sa polievka, predáva obvyklý predvianočný punč, syry, koláče.

Kde sa vzalo to blues? Modré ako pozadie windows, ako oči Marie-Thérèse, v tme ho cítim, aj keď nevidím.