Katarína Varsiková

Ostrov sivých mníchov

alebo Schiermonnikoog,  dlho mi trvalo, kým som sa naučila meno vysloviť či napísať. Rozľahlá pláž na  severe, otvorené more, jediná dedina, na šestnástich kilometroch štvorcových sa kde-tu brezy a borovice pokrútené vetrom pokúšajú o vertikálu v krajine mokradí a tráv. Lepšie táto rola sedí dvom majákom, starému, sivému so sochou mnícha na špici, a novému červenému, ktorý v noci do diaľky vysiela svetlo. Kláštor stredovekých cisterciánov zmizol. Vzalo si ho Severné more, kto iný? Do kaplnky zaradenej skromne medzi víkendové a prázdninové domčeky, pozýva hŕstka mníchov na meditáciu.

V laviciach sedí zo sedem ľudí. Mních v bielom háve je obrátený k oltáru a rozjíma. Po chvíli sa zjaví ďalší, pokloní sa, zažne sviečku. Je to ako v divadelnom predstavení. Len jeden z mužov do kostolného hľadiska vyšle úsmev, celkom spontánny, ako keď sa slnko prederie cez sivé mraky. Spevom ani slovám modlitieb nerozumiem, nechávam sa unášať len zvukom, je tu preto, aby som počula ticho za ním. Cez vitráže okien naozaj prebleskuje večerné slnko. A keď vyjdeme von, je súmrak. Na ostrove takmer neexistuje autodoprava. Ticho je dokonalé. Počuť v ňom more, čas, pominuteľnosť a večnosť. Po cestách sa korzujú bažanty a poskakujú zajace, krajina teletubbies? Veľa vtákov, v kŕdľoch, aj osamote. Žijú na ostrove vôbec predátori? Teda, okrem ľudí, necelej tisícky domácich a stoviek tisíc turistov ročne.

Staromódny hotel na námestí, čašníci majú smoking a hostia sú tichí. Prítmie starého dreva, tóny piva. Cestovanie je dnes zväčša v balíku: loď, elektrobus, potraviny Spar také, ako všade. Je to pohodlné, a trochu aj iritujúce, podstatné a nepodstatné, ako všetko.

V telocvični základnej školy je večerný kurz jogy a full house! Kamkoľvek na cesty si človek donesie len seba. Očakávania sa rozplývajú v prítomnosti, a to je dobre. Ako dlho trvá teraz? Otázka na múre v berlínskom Mitte. Svet sa triešti a spája, ako to Severné more. Ako melódia titulnej piesne seriálu, do ktorého som sa ponorila: The Affair. Volá, znepokojuje, upokojuje. Tak ako samota, ako hluk, ako ticho, ako spoločnosť. Volanie po láske. Nič viac. Ale ani nič menej.

Venujem otcovi, ktorý mal Severné more rád.

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.