Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

Dutch Language Musing


A Snapshot of Contented Translator

One of the best motivations to learn a new language is to fall in love with the user of the language. In my case Dutch.

I planned to take up Dutch/Flemish already for years, living in Brussels where a minority still speaks this language ?. The Flemish people in Brussels area are so fluent in English that I never felt the pressure, in fact. Outside the capital the situation is different. But on occasional trips to Flemish countryside I got by with a smile and pecking the index finger into the menu card. Once a lady sitting in a gorgeous place called Het Spaanse Huis in Tervuren (the Flemish speaking town just out Brussels) told me off for the attitude: “So, our talent for languages means you won´t try? You take pains to learn French but not Flemish?” I did feel ashamed. Not enough as to drag myself to a class. Or to a textbook. Until I found a man who opened a new door. And relief to start with a language that does not have a variety of ser as the core verb. Ser is a very common vulgarism in my native tongue. To be in Dutch is zijn. Soft sounding, more familiar, the structure of the language is closer to English/German, not so Latin bound. Slovak people often mock Dutch as impossible rattle of g´s, but I have always loved the sound. I never shared the craziness for French, spoken French seems so close-lipped, written French so impossible to get right. Deep where my language talent pride resides, I thought learning Dutch would be easy.

No.

I love surprises.

No, it is not easy.

No, German does not help much in tackling it.

In fact, my boyfriend always recommends thinking more of English logic to get closer.

Yes, I am having a lot of fun learning.

When it comes to conversations, and some would say, it is an easy practice when you have a close one there, no, not true. The two of us have English in common as an intimate language, so practicing love-Dutch does not come easily; he must wait a long time for my sentence, then corrects it dutifully, but there is not much sense exchange, if you know what I mean. It will come. I am building it. Going to Dutch yoga lessons, reading Bruzz, the Dutch written urban agenda, discovering, getting the melody. The melody is crucial to be understood.

Still, when I order kip-curry at the local butcher´s shop in Tervuren, they politely listen and answer back in English. If they answer back in Flemish, I feel a surge of happiness. It does not happen often yet. It will. I remember, when I was starting with French, somebody asked me for directions in the streets of St. Pierre where we lived. I could not assemble the sentence, but I pretended I could: hands, Spanish, here and there a French word. The lady thought I was nuts. Never mind, I managed to get there. And I now speak and read French that I do not like very much.

Dutch, despite some roughness, sounds so gentle to my ears. It is physical as well, the muscles tuning to – producing different sounds, conveying love. The first sentence my lover taught me at one of the first dates was: Ik voel me goed met jou. Easy now, that day, head hazy with hormones, it sounded exotic, the end of the phrase as if coming from Chinese – met jou.

What is behind “a language talent”? I guess it has a lot to do with the openness to new things, openness to new culture and a different way of thinking that comes with the code – the language. Hence also the preference for certain languages. From Latin ones, I love Spanish, especially Latin American Spanish. Love for the literature is part of it. And despite the reputation, French literature was never my cup of tea. Dutch belles lettres? I do not know yet. Getting there to be ready for a story in original.

No, we never sound the same when speaking different languages, for me only one is the Master Mother Tongue. We adopt and discover new personalities, though. Isn´t it odd and natural at the same time?

As the writer friend William pointed out: A world lies between saying:

Chýbaš mi. Tu me manques. I miss you. Ik mis je.

The subject and object are reversed, though without much thinking we decode it in the same way. Translating? Another immense labyrinth. As Umberto Eco said:

The new language of Europe is translation.

 

 

 

Inštruktori jogy

Ostrá a horúca ako nôž, čo vyšiel z ohňa, je joga s Ninou, ego sa počas nej postupne presúva do rohu a tam čuší, kým bude po tom; telo sa spoznáva cez dych, fyzický limit je skutočný, mentálny je ilúzia, niekde tu do prítmia telocvične v bratislavskom horskom parku svieti prítomnosť.

Tichá a vážna Valentine v  salóne v dome maliara a humanistu Marcela Hastira, ktorý tu žil od roku 1935 až do smrti v roku 2011 a počas druhej svetovej vojny prichýlil a zachraňoval  ľudí pred deportáciami. Portrét muža s upreným pohľadom a  divokými vlasmi je opretý o kozubovú rímsu. Valentine začne hodinu slovami, že joga v žiadnom prípade nemá bolieť, pozície sa prispôsobujú človeku, a nie človek pozíciám. Sotva sa tam pomestíme, medzi asánami pozorujeme dych.

V Rotterdame v podzemnom štúdiu Bodhi som nalepená na stenu, over-booking ako v Ryanair. Počúvam jemnú svetlovlasú inštruktorku a takmer ničomu nerozumiem, ale rozumiem. Ogen sluiten – zavrieť oči, het lichaam – zvláštne slovo pre telo. Rozmýšľam, čo táto yin hodina spraví s priateľom, ktorý cvičí a dýcha na podložke vedľa mňa.

Som ochotná cvičiť ich všetky, úplne rôzne formy jogy s jasným rukopisom toho, kto ich vedie. Sú také neopakovateľné ako každý z nás. A tá s ničím neporovnateľná chvíľa po… Sedíme alebo stojíme, mlčíme a egá sa z kútov postupne vracajú, pretože ich predsa len potrebujeme – na cestu domov a na všeličo iné. Je jedno veľmi dôležité kritérium inštruktora: aby on či ona jogu žili, kliesnili si svoju vlastnú, nikým neprešliapanú cestu húštinou, trpezlivo, krok za krokom, v tomto živote, tele. A potom ich s dôverou nasledujem. Na každej hodine sa niečo naučím, a potom v kurze, ktorý vediem, cítim Ninu aj Valentine a ďalších, ktorí ma inšpirujú.

Vďaka za to. Sme…Jedno.

A  Ninina báseň, ktorá mi vošla do srdca:

Prianie

Prejdi svetlom. Nezober mu lesk.

Chyť sa hviezdy. A neuleť.

Výdychom krsti nádych. Neustaň!

Farebnú spievaj pieseň. Z mŕtvych vstaň.

Po vode prejdi, s vlnou pláv. Do vlasov vplietaj z dažďa chrám.

V červených šatách ženy s davom splyň.

A tancuj! Tanec snový..

Tanec, čo prehluší aj zabuchnutie dverí.

 

Ateliér maliara Marcela Hastira v centre Bruselu:

http://ateliermarcelhastir.eu/marcel-hastir/

Ostrov sivých mníchov

alebo Schiermonnikoog,  dlho mi trvalo, kým som sa naučila meno vysloviť či napísať. Rozľahlá pláž na  severe, otvorené more, jediná dedina, na šestnástich kilometroch štvorcových sa kde-tu brezy a borovice pokrútené vetrom pokúšajú o vertikálu v krajine mokradí a tráv. Lepšie táto rola sedí dvom majákom, starému, sivému so sochou mnícha na špici, a novému červenému, ktorý v noci do diaľky vysiela svetlo. Kláštor stredovekých cisterciánov zmizol. Vzalo si ho Severné more, kto iný? Do kaplnky zaradenej skromne medzi víkendové a prázdninové domčeky, pozýva hŕstka mníchov na meditáciu.

V laviciach sedí zo sedem ľudí. Mních v bielom háve je obrátený k oltáru a rozjíma. Po chvíli sa zjaví ďalší, pokloní sa, zažne sviečku. Je to ako v divadelnom predstavení. Len jeden z mužov do kostolného hľadiska vyšle úsmev, celkom spontánny, ako keď sa slnko prederie cez sivé mraky. Spevom ani slovám modlitieb nerozumiem, nechávam sa unášať len zvukom, je tu preto, aby som počula ticho za ním. Cez vitráže okien naozaj prebleskuje večerné slnko. A keď vyjdeme von, je súmrak. Na ostrove takmer neexistuje autodoprava. Ticho je dokonalé. Počuť v ňom more, čas, pominuteľnosť a večnosť. Po cestách sa korzujú bažanty a poskakujú zajace, krajina teletubbies? Veľa vtákov, v kŕdľoch, aj osamote. Žijú na ostrove vôbec predátori? Teda, okrem ľudí, necelej tisícky domácich a stoviek tisíc turistov ročne.

Staromódny hotel na námestí, čašníci majú smoking a hostia sú tichí. Prítmie starého dreva, tóny piva. Cestovanie je dnes zväčša v balíku: loď, elektrobus, potraviny Spar také, ako všade. Je to pohodlné, a trochu aj iritujúce, podstatné a nepodstatné, ako všetko.

V telocvični základnej školy je večerný kurz jogy a full house! Kamkoľvek na cesty si človek donesie len seba. Očakávania sa rozplývajú v prítomnosti, a to je dobre. Ako dlho trvá teraz? Otázka na múre v berlínskom Mitte. Svet sa triešti a spája, ako to Severné more. Ako melódia titulnej piesne seriálu, do ktorého som sa ponorila: The Affair. Volá, znepokojuje, upokojuje. Tak ako samota, ako hluk, ako ticho, ako spoločnosť. Volanie po láske. Nič viac. Ale ani nič menej.

Venujem otcovi, ktorý mal Severné more rád.

Joga tieto dni…

Valentine, moja obľúbená inštruktorka jogy dala dokopy kurz, ktorý sa koná v sklade bio obchodu v africkej štvrti Bruselu, Matonge. Rue Dublin. Takmer všade to v Bruseli vonia vzdialenými mestami a krajinami. Dlážka je liaty betón, chladná na pohľad aj na dotyk, sú tu zrkadlá a zväčšeniny fotiek z ulice, regále z vínom a dlhá pohovka, kde zamestnanci pravdepodobne trávia chvíle prestávky. Rozložím podložku, ktorú mi požičala Valentine, v nose vôňa syrov, tá je najvýraznejšia. Hodina venovaná dýchaniu, všetky asány sú tu preto, aby sme si uvedomili dych. Odrazu začnem pod prenikavou arómou syra vnímať jemnú stopu esenciálnych olejov  – možno sú v predaji, a možno ich používajú ako umývacie prostriedky. Dych v nosných dierkach, dych zostupujúci hlboko do brucha, dych, ktorý vraciame, život, prana. Po hodine stojíme okolo Valentine. Ktosi s nádejou v hlase hovorí o televíznom programe, kde sa prezentovali výsledky výskumu: joga spomaľuje starnutie. A to už po krátkom čase cvičenia a v akomkoľvek veku. Viem o týchto výskumoch, prebiehajú v USA, v Holandsku, určite aj inde. Usmievam sa v sklade bio obchodu, hľadím na fľaše určite dobrých vin.

Veď hej. Na druhý deň sa na mojej hodine jogy zjaví Carmen, jedna z verných v kurze. Po dvoch rokoch s jogou schudla a vyriešila problém s nespavosťou. Pozerám sa na ňu, a čosi je inak. Carmen vyzerá strhane, vystresovane, nejasne naznačuje, že sa čosi udialo v rodine, čo ju vykoľajilo. A opäť nespáva. A vlastne, obmedzila všetky aktivity, pretože unavená sa sotva borí dňami.

“Hej, treba cvičiť ďalej, práve, keď nie je dobre, treba cvičiť. Napriek únave, s rešpektom k telu, ale pokračovať.” Hovorím svoje presvedčenie.

Vidím, ako váha. Joga ju sklamala, nepriniesla vytúžený trvalý obrat k lepšiemu.

“Nie, nie je to tak,” a už sa opakujem. « Joga je cesta prijatia a toho, čo je, áno, aj zdravia a radostného tela, ale keď nie je dobre, nie je dobre, telo to len dáva najavo.“

Či Carmen príde znova na hodinu, neviem. Odišla s pozdravom a slabým hlasom dodala, že si možno musí urobiť pauzu aj od jogy. Nie je mi v tej chvíli ľahko, ale musím rešpektovať. Napíšem jej ešte jeden povzbudzujúci mail, pretože preťať v návale depresie linky s rituálmi je cesta do ešte hlbšej depresie. Nevidím za roh, možno je to všetko inak. Na výstave v mojom obľúbenom Gaasbeeku je japonská porcelánová váza, ktorá bola rozbitá a pospájaná zlatom; táto technika opravy  z nej robí neopakovateľný a vzácny kúsok. Sme to my – naše rany, smútky, jazvy sú tou zlatou linkou, vďaka nej sme neobyčajne cenní, jedineční. O tom je dnešná meditácia, prijmime zranenia a smútky, sú našou súčasťou.

Posledným kúskom na výstave je podľa katalógu predmet nazvaný svätý grál, obzerám sa, podvedome hľadám nejakú ligotavú pompéznu vec. A na dlážke leží plastikový pohárik, do akých žobrákom hádžu ľudia drobné. Je to on, svätý grál, pripomína podstatu a esenciu: skromnosť.

Stojím na zastávke autobusu, rotvajler si nesie z prechádzky dlhú hrubú palicu určite ťažšiu ako jeho hlava. Pred vchodom do domu, kde býva, ju na príkaz panej položí, a vidím, že takých tam leží  niekoľko. Nevdojak sa usmejem. Všetci potrebujeme rituály.

Pastier, leto a jeseň

Pútnik, milenec, mních: trojica archetypov z mojej obľúbenej dievčenskej knihy Kraj zeleného delfína. Tri tučné, dobrodružné knihy ako stvorené na jesenné dni v kresle a s nohami v deke; ak túto trilógiu niekde v antikvariáte vyhrabete, počítate si.

Pridávam pastiera. Stretla som ho, keď som sa vracala z kopca. Na zaprášenej ceste som uvidela najskôr tri psy, o čosi ďalej kravy a… muža. Približovala som sa váhavo, psy strážiace stádo by ma mohli vyhodnotiť ako nepriateľa. Zatiaľ sa ani nepohli. Pastier si ma všimol, a tým neopísateľne malebným stredoslovenským spôsobom zvolal: „Nebojte sa, nič vám nespravia. To by som im ani nedovolil.“

A tak som sa zoznámila – s troma ovčiakmi a ich pánom. Povedal mi mená psov, svoje nie. Kravy ležali na stráni, unavené pochodom a oddychovali.

Rozhovor. Modré oči, rozšliapané baganče, vatované nohavice a bunda, lebo je akurát chladnejší deň. „Idem od Salatína. Vyšiel som ráno o šiestej. Kravy už sú ustaté.“

Medzi psami vládne hierarchia, ten hlavný nepustí pána z dohľadu a žiarlivo dozerá na pozornosť venovanú ostatným v svorke. Ak to robí príliš nástojčivo, dostane od pána rázne upozornenie, štuchanec. Psy potrebujú pevné pravidlá. Milujem ich, ale toto hlavné som si nikdy neosvedčila, a tak mám doma momentálne kocúra. Ten vyžaduje pravidiel minimum. Kocúri boli dvaja, zostal len jeden, druhý, podnikavý Viking Jorek jedného večera zmizol a nevrátil sa. Zvuk zvoncov na krku niekoľkých kráv v stáde. Inak ticho a naše hlasy. A ten zvláštny rozhovor: „Ja nemám so sebou jedlo, ani vodu. Vypil som ráno kávu, odvtedy nič. Nepotrebujem. Autom mi privezú maringotku, hentam sa rozložím. Postavím ohradu. Mám čas.“

Aj ja mám čas. A fľašu vody, bez ktorej sa nepohnem ani na polhodinovú prechádzku. Akási psychická závislosť, hlt vody ma dokáže neskutočne upokojiť aj povzbudiť. Zároveň, ak ju nemám poruke, celkom slušne aj vyviesť z miery, joga-nejoga. Túžby, ambície a strachy. Pastier ich má tiež, nie som naivná, aby som si myslela, že nie. Stojím tam v rozhovore. Počujem niečo neobyčajné, hodné pera? Inak to nezistím, len ak to skúsim napísať.

Stretla som ho o niekoľko dní znovu. Oteplilo sa, maringotka stála na poniže lúky pri potoku. Pieklo mi na hlavu a na plecia: „Rád idem na poľovačku. Lepšie je mi v horách ako medzi ľuďmi. Ľudia sú všelijakí. Psy tiež, majú svoju povahu.“

Rozumiem vlastnej zvedavosti… Prostredníctvom tohto muža ožívajú príbehy z detských čítaniek z čias, keď sa v slovenskej literatúre brnkalo na bukolickú strunu. Fascinuje ma ten rozdiel svetov: blogy, rafinované jedlá, veľkomestá, koniec-koncov, aj svet jogy je plný pomôcok, hudby, byliniek, aróm…

Archetyp – pastier – samotár – spevavá slovenčina, akú počujem zriedkavo. Horúčava, pastierske psy. Ja viem, mohla by som vnemy rozvinúť rôznymi smermi. Nechcem ospevovať, ani bagatelizovať, ani napodobňovať D. H. Lawrencea. Uložím si scénu v  nekonečnom priestore, kdesi na svojom cloude. Nie je mi smutno, ani veselo. Leto sa končí dlho. Bubliny naše, v mojej presná chuť kávy, nutnosť písať, plno obáv, ale aj kníh, hluk a ticho, blízki ľudia.

Bodka za tohoročným letom? Do Bruselu sa jeseň nasťahovala už pred niekoľkými dňami. Akože, kalendár hovorí, že už môžem, oznámila vetru a dažďu. Niektorí si myslia, že jeseň tu má trvalý pobyt, ako úradníci.

A ktoré zo zážitkov sú teda hodné pera?

Otázka balansuje na ostrej hrane, hoci to zdanlivo tak nevyzerá. Keď sa deje niečo prekvapivé, nečakané, mega-dramatické, ľudia hovorievajú: Toto nevymyslíš, to je život! Raymond Carver napísal jednu poviedku, v ktorej je hlavnou postavou spisovateľ. Jeho známi sa na neho pozerajú trochu podozrievavo, trochu obdivne. Pri spoločenskej návšteve mu predhadzujú nápady na písanie, hovoria mu o nečakaných odhaleniach, náhlej smrti, zrade a podobne. On počúva, a píše poviedku, ale o nich, o týchto svojich susedoch a svojich známych. O zdanlivo banálnych situáciách v obývačke, na verande. Zaujímajú ho viac, ako ich senzácie, ktorým odvádzajú pozornosť od prítomnosti. Rozumiem…

 

 

 

 

New Season at the Tree of Life

Photo: Courtesy to Lula. Portrait of Radek, the guy whose blue eyes are not photo-shopped. 

How much yoga practice can one pack into one day?

Tree of Life Yoga in Tervuren. Open day. Everybody welcome with an open heart.

I started with a kundalini session, then threw a class of energy-vini yoga focused on the fire element, later in the afternoon I unfurled in a wild yoga dance and finished the day sitting in an om chanting, in between I had a veggie sandwich and a spinach pie and a strawberry cake and endless cups of tea, all delicious. Smiles exchanged, offered, shared. At the end of the day, the physical and energetic body are transformed, they vibrate contentment, happiness, peace.

Fine. This is the true picture, the easy-to-write one but not a complete one and I know that. If anybody sees into me during the day, they would find moments of insecurity – Will the class I am giving be good? Is the class I am giving good? Was the class I gave good? Will I look all right in hundreds of pictures taken during the day? Shall I weigh five kilograms less? I am enough concentrated in the conversation that is going on? Etc…

And in the car, on the way home, the Indian summer evening, other thoughts flood in: How will the new season be for me? Will I succeed facing all the changes ahead?

Yes, yoga is a perfect tool of transformation, the teacher, the friend, the healer. The books that slipped into my hands this summer only prove that, consistent with the ancient teaching of yoga. They point out one important theme: Do not search for what is not there. Accept what is and start the transformation from here. Good and bad is only mind labelling.

Eyes naturally reach the surface. I also polish and control the pictures in my devices to offer the images I am content with. This is the fearful part of me.

Therefore, the books have come to me this summer to talk about the beauty of imperfection, the order in chaos, the acceptance of all. Okay, so, I am also hooked on smooth appearances, why deny that? I love good clothes and the butterfly earrings that so much suit the shade of my eyes, and at the same time, I know it is only a part of the Whole. And knowing this, I can admire the turquoise and black of my colleagues´ eyes or t-shirts and know that there is much more to admire and love. And during the wild dance to the loud music, with sweat glistening in the late afternoon sun, I forget to know anything, I am moving, purely being, loving and being loved. Perhaps the best party in town – as somebody said.

In the evening, when anxious thoughts suddenly come from nowhere, I acknowledge their presence and they can smile at me, and the punto fijo is untouched by them. Therefore yoga. But there are many roads.

As Carl Gustav Jung says, If the road we are walking is smooth, we are probably on somebody else´s one.

The new season of vini yoga courses will start with the focus on drishti. The eyes, the in-sight in asanas, carefully leading us to intuitive, inner vision.

Learning to love all.

And the books of this summer?

Jeff Foster: The Way of Rest

Thaddeus Golas: The Lazy Man´s Guide to Enlightment

Gay Hendricks: Learning to Love Yourself

Brené Brown: Daring Greatly

And of course, shining through all them is the pure, cold, perfect gem of Eckhard Tolle´s The Power of Now.

The elements dance together wild and calm at the Tree of Life Yoga. Be welcome.