Katarína Varsiková

Joga tieto dni…

Valentine, moja obľúbená inštruktorka jogy dala dokopy kurz, ktorý sa koná v sklade bio obchodu v africkej štvrti Bruselu, Matonge. Rue Dublin. Takmer všade to v Bruseli vonia vzdialenými mestami a krajinami. Dlážka je liaty betón, chladná na pohľad aj na dotyk, sú tu zrkadlá a zväčšeniny fotiek z ulice, regále z vínom a dlhá pohovka, kde zamestnanci pravdepodobne trávia chvíle prestávky. Rozložím podložku, ktorú mi požičala Valentine, v nose vôňa syrov, tá je najvýraznejšia. Hodina venovaná dýchaniu, všetky asány sú tu preto, aby sme si uvedomili dych. Odrazu začnem pod prenikavou arómou syra vnímať jemnú stopu esenciálnych olejov  – možno sú v predaji, a možno ich používajú ako umývacie prostriedky. Dych v nosných dierkach, dych zostupujúci hlboko do brucha, dych, ktorý vraciame, život, prana. Po hodine stojíme okolo Valentine. Ktosi s nádejou v hlase hovorí o televíznom programe, kde sa prezentovali výsledky výskumu: joga spomaľuje starnutie. A to už po krátkom čase cvičenia a v akomkoľvek veku. Viem o týchto výskumoch, prebiehajú v USA, v Holandsku, určite aj inde. Usmievam sa v sklade bio obchodu, hľadím na fľaše určite dobrých vin.

Veď hej. Na druhý deň sa na mojej hodine jogy zjaví Carmen, jedna z verných v kurze. Po dvoch rokoch s jogou schudla a vyriešila problém s nespavosťou. Pozerám sa na ňu, a čosi je inak. Carmen vyzerá strhane, vystresovane, nejasne naznačuje, že sa čosi udialo v rodine, čo ju vykoľajilo. A opäť nespáva. A vlastne, obmedzila všetky aktivity, pretože unavená sa sotva borí dňami.

“Hej, treba cvičiť ďalej, práve, keď nie je dobre, treba cvičiť. Napriek únave, s rešpektom k telu, ale pokračovať.” Hovorím svoje presvedčenie.

Vidím, ako váha. Joga ju sklamala, nepriniesla vytúžený trvalý obrat k lepšiemu.

“Nie, nie je to tak,” a už sa opakujem. « Joga je cesta prijatia a toho, čo je, áno, aj zdravia a radostného tela, ale keď nie je dobre, nie je dobre, telo to len dáva najavo.”

Či Carmen príde znova na hodinu, neviem. Odišla s pozdravom a slabým hlasom dodala, že si možno musí urobiť pauzu aj od jogy. Nie je mi v tej chvíli ľahko, ale musím rešpektovať. Napíšem jej ešte jeden povzbudzujúci mail, pretože preťať v návale depresie linky s rituálmi je cesta do ešte hlbšej depresie. Nevidím za roh, možno je to všetko inak. Na výstave v mojom obľúbenom Gaasbeeku je japonská porcelánová váza, ktorá bola rozbitá a pospájaná zlatom; táto technika opravy  z nej robí neopakovateľný a vzácny kúsok. Sme to my – naše rany, smútky, jazvy sú tou zlatou linkou, vďaka nej sme neobyčajne cenní, jedineční. O tom je dnešná meditácia, prijmime zranenia a smútky, sú našou súčasťou.

Posledným kúskom na výstave je podľa katalógu predmet nazvaný svätý grál, obzerám sa, podvedome hľadám nejakú ligotavú pompéznu vec. A na dlážke leží plastikový pohárik, do akých žobrákom hádžu ľudia drobné. Je to on, svätý grál, pripomína podstatu a esenciu: skromnosť.

Stojím na zastávke autobusu, rotvajler si nesie z prechádzky dlhú hrubú palicu určite ťažšiu ako jeho hlava. Pred vchodom do domu, kde býva, ju na príkaz panej položí, a vidím, že takých tam leží  niekoľko. Nevdojak sa usmejem. Všetci potrebujeme rituály.

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.