Scry. Slovo má razanciu, možno ho zasyčať, vysloviť ako hrozbu, alebo romanticky zašepkať.
Kde sa berie smútok a radosť a kam chodia, keď nie sú doma?
Dostali sme pozvanie na návštevu do zámku vo Valónsku. Za zimného popoludnia, akých v Západnej Európe nie je až toľko – keď je obloha modrá ako pozadie windows, slnko nízko na obzore prebleskuje cez ešte nie celkom opadané lístie stromov. Zámok je biely ako kamienky terasy , vyznačuje sa symetriou, ktorú vidno na fotografii, no pred rokom mu ju vzal požiar – pravé krídlo zhorelo. Po záhrade sa prechádza mačka menom Madmoiselle. Hostiteľka v zámku v čase požiaru nebývala, ani nebýva – žije v priľahlom dome prerobenom z niekdajších stajní, je priestranný a útulný, plný kníh a cigaretového dymu. Marie-Thérèse je drobná, štíhla, nakrátko ostrihaná, má súmerné črty tváre, veľký úsmev, vlastné zuby a osemdesiatsedem rokov. Niekde v prieniku toho celého vyjde najavo, že… nás očakáva až zajtra. Prišli sme o deň skôr, a ona sa práve vrátila z nákupu. Vezme to zľahka a ocitneme sa dnu, šumivé víno variť netreba, a káva príde neskôr. Škoda, lebo práve kávu by som po hodinovej ceste autom privítala, premáha ma akýsi tranz, a neviem mu prísť na koreň – sú to tie knihy a fotografie a nečakané uvítanie? Hostiteľka rozpráva, a rada by som sa pridala, nielen otázkami udržovala rozhovor, čo inak veľmi kompetentne robí Abram. Mám rada rozhovory, ktoré sa nekrútia okolo jedinej osoby, rada dávam, keď dostávam, no cítim sa nejako nemožne, dochádza mi francúzština aj námety.
Pani domu nám sľúbila prehliadku zámku, vezme kľúč, mačka Madmoiselle nás nasleduje sama od seba. Vo vnútri toho, čo zo sídla zostalo, je chladno, vzduch páchne aj po roku sadzami. Hasiči oheň uhasili, no voda poničila interiér. Modré oči Marie-Thérèse žiaden smútok ani nostalgiu neprezrádzajú: Bude sa rekonštruovať.
Kedysi tu bývalo živo, deti mali svoje poschodie, izby nepočítam, vnútri je všetko neskutočne veľké, pusté, pritom zjavne plné spomienok. Zámok slúžil rodine, priateľom, aj cudzím na víkendové či prázdninové pobyty. Hej, vedela by som si tu predstaviť joga víkend. Cez západné okno prúdi záplava popoludňajšieho svetla, akoby ktosi zažal stovky žiaroviek. Nepotrvá to však dlho a sadne súmrak. Striasa ma chlad, Madmoiselle je kdesi vonku, objavím ju sedieť uprostred trávnika, keď znova vyjdeme von. Stmieva sa a konečne pijeme kávu. Vraciame sa k téme popletených dní, koláč je karamelový, hoci určený na zajtra. Hovoríme však hlavne o knihách a cestách, Budapešť a Viedeň, Stefan Zweig, minulosť; Marie-Thérèse mala päť detí, žila s rodinou v Kongu, v niekdajšej belgickej kolónii, v Bruseli a ktovie kde ešte. Vnuci chcú zámok opraviť, strávili tu v detstve toľko chvíľ. Pani domu sa usmieva a nechá nás odísť ľahko, to mám rada. So sľubom, že si to zopakujeme. Aké smútky a tajomstvá skrýva, neviem. Môžem si ich vymyslieť cestou po mnohých belgických cestách.
Svety a mikrosvety. Medzi šiatrami na malom trhu v Rotterdame sedí pri stolíku mladý muž a k tabletu má pripevnenú klávesnicu imitujúcu starý písací stroj. Vlastní ju aj jeden môj kamarát, a tak sa pristavím, a on mi ponúkne:
Rozhovor, z ktorého napíše báseň. Ak chcem, po anglicky. Chcem, ale po holandsky. Iné modré oči, iná story. A báseň. Námestie zohrieva živý oheň, do ktorého akýsi muž prihodí kusy starej debny. Varí sa polievka, predáva obvyklý predvianočný punč, syry, koláče.
Kde sa vzalo to blues? Modré ako pozadie windows, ako oči Marie-Thérèse, v tme ho cítim, aj keď nevidím.
