Autor -Katarina Varsikova

Slečna Ingenuidad inak zvaná Naivita. Je, či skôr bola, dlhoročná spoločníčka, verná a neviditeľná. Prečo? Chcela chrániť? Niečo učiť?

Vidieť v ľuďoch dobro, pestovať dôveru, umožňovať vzťahy. No rovnako pomáhala zabúdať…

Zabúdať na tiene u iných, zabúdať na svoje tiene. To ja som sa rozhodla ich nevidieť, z pohodlnosti, zo sebaobrany. Ingenuidad nie je nevinná, viem. Má svoju cenu, či lepšie povedané, prináša skúsenosť.

Raz sa neviditeľná Ingenuidad rozhodla ukázať v plnej kráse. Vo chvíli, keď som bola pripravená. Provokatívne sa usmiala a spýtala sa:

“Už ma vidíš?”

“Už ťa vidím. Môžeš zostať. Môžeš sa dokonca aj priblížiť. Teraz, keď ťa vidím, už nie si nebezpečná.”

“V tom prípade som Ingenuidad. Naivita, ale mám aj priezvisko.”

“A aké?”

“Nevinná.“

(K napísaniu textu ma inšpirovala Raquel, úžasná učiteľka španielčiny. Slovo Ingenuidad označuje úprimnú a dobromyseľnú osobu a jej konanie. V rímskom práve sa však používalo na označenie osoby, ktorá sa narodila ako slobodná, čiže nie v otroctve 🙂

Slnečná nedeľa, jedna z prvých túto jar a v taverne v parku nenájdete voľnú stoličku. Námestie v neďalekom mestečku La Hulpe  je poloprázdne, obchody pozatvárané, len vo dverách jedinej café stojí krčmárka a prívetivo sa usmieva. Vnútri miestni štamgasti pozerajú futbal, Anderlecht hrá proti komusi. „Kedysi v klube Anderlechtu naozaj hrali chlapci, ktorí sa v tejto štvrti narodili,“ vraví muž pri bare. Svet sa mení. Pri stolíku v rohu sedí starý pán, jeho brucho dávno vzdalo úsilie udržať svoj obsah pokope, a vyvalilo sa do všetkých strán. Sedí ticho, pozoruje. Vedľa neho pani v sladkom strednom veku a levanduľovom svetríku, na kolenách má malého psa, pes má labky na stole a občas svojej pani na požiadanie udelí božtek, ale občas temne vrčí, dávajúc najavo svoj postoj k vysedávaniu v bare. Milujem podniky, kde majú psy misky na stole, a kde sa po stoloch prechádzajú mačky, je to moja neposlušnosť, moja radosť z nedodržiavaných pravidiel… niektorých. Na stene je čiernobiela fotografia džezového harmonikára Tootsa Thielemansa, ktorý sa narodil v Bruseli a v La Hulpe, tu za rohom, je vraj priestor, kde sa konajú hudobné večery na jeho počesť. Prečo o ňom neviem, ja ignorant? Vlastne už viem…Celým menom sa volal Jean Baptiste Frédéric Isidor, alias baron Thielemans. Ach, to je meno! Youtube sľubuje prekvapenia aj stories.

Brusel sa z ospalého La Hulpe javí ďaleko, a miestni sú tomu radi. Jazyková hranica sa v tomto regióne prepletá, neviem, ako flámčina, ale francúzština je tu krásna, zvonivá, vykrojená, znie, ako keď si priťuknete pohárikom z kvalitného skla. Osadenstvo v bare sa počas dlhého popoludnia mierne pomení, tiene sa predĺžia, tehlová fasáda kostola aj laického domu (pod obojím ?) dostane tmavo terakotový odtieň. Čas na aperitív, skorú večeru alebo pieseň.

Pondelok dokáže byť v nedeľu ďaleko.

Paneláky v Berlíne istým spôsobom dominujú, staré mesto zmizlo počas bombardovania, takže sú tu hlavne obytné bloky rôznych ér, a pomedzi kde-tu secesia, či pompézna bazilika, alebo veľká, klasicisticky nafúknutá úradná opacha. A všade ceduľky, tabule, nápisy pripomínajú, že nie tak dávno sa toto mesto stalo obeťou davovej psychózy a jej dôsledkov. V jednom hnedom panelovom dome z osemdesiatych rokov je České centrum, v susednom, zelenom, ambasáda Kórejskej ľudovej republiky, okolo nemecké úrady a pár krokov odtiaľ čínska reštaurácia, inak bývalý Hitlerov bunker. Vraj jedna z najlepších v meste.

Miguel hovorí o tom, ako ho prvé ráno cestou do práce zastavil japonský turista a pýtal sa na Hitlerov bunker. „No idea, man, just starting new life here.“

Zvyšky múru, ktorý Berlín na desaťročia rozdelil, a rozdelil hlavne rodiny a priateľov. V chodníku osadené okrúhle kovové platne s menami a dátumami tých, čo sa pokúsili utiecť na druhú stranu. Kaplnka opätovného stretnutia s dojímavým súsoším. Napriek studenému februárovému vetru pocit vďaky, že táto éra pominula.

Dvory vo východnej časti okolo Sophienstrasse sú prevažne bývalé manufaktúry, kde sa v časoch NDR usilovne šilo a vyrábalo, sú to dnes technické pamiatky, citlivo zrekonštruované a zväčša prístupné zvedavcom a hľadačom mestského ticha a pokoja. (V Bratislave by ich pravdepodobne zbúrali).

Po vojne krátko francúzska časť mesta, štvrť Kreuzberg, je plná uletenej módy, obchodíkov s kadečím, usadili sa tu ľudia s intenzívnou potrebou tvoriť a ponúknuť sa svetu, bývalí punkeri, ako vraví Aneta, majú dnes deti, jazdia na bicykloch, obliekajú sa po svojom, jedia bio a vegán, z alternatívy je pomaly hlavný prúd. Aspoň v tejto časti.

V jednom z bývalých industriálnych dvorov, no tento je naozaj odporný sivo-hnedý, ako si ich pamätám z Bratislavy osemdesiatych rokov, je inštalácia venovaná Hieronymovi Boschovi. Cez tmavé chladné chodby vstúpime do haly s nerovnou dlážkou, tiež v prítmí. Na stenách citáty o ľudskom osude, o šialenstve a normálnosti a tenkej červenej čiary medzi nimi. V ďalšej miestnosti sa usalaším na vaku a pozerám sa na zväčšené detaily z Boschových triptychov, premietajú sa na veľkých stenách, plné symbolov; spolu s hudbou ma unášajú do krajiny, kde neplatí čas a priestor je iná veličina. Vonku sa medzitým sychravo zotmelo, kokteil na šestnástom poschodí iného paneláku, svetlá celej tejto takmer päťmiliónovej metropoly.

Dávno som sem chcela prísť. Našiel sa dôvod, jeden z najlepších – návšteva u priateľov, nezabudnuteľné rozhovory, pohľady a úsmevy, a Berlín je toho súčasťou, komunikuje s nami v podobe odkazov zo stien, chodníkov, kaviarní, a v podobe každodenného umenia, či úsilia oň, o prežitie tvorivého okamihu; jeho plody sú potom nám na čas zverené, ponúknuté láske, svetu, životu.

Ďakujem.

A zopár odkazov z berlínskych stien, dvier, a múrov:

Sorry, Primark bags must wait outside!

How Long Is Now

Milk and Honey Taken Far Far Away

Midway upon the journey of our life I found myself within a forest dark, for the straight-forward pathway had been lost. Dante, The Divine Comedy, Inferno, Canto I,I.