Paneláky v Berlíne istým spôsobom dominujú, staré mesto zmizlo počas bombardovania, takže sú tu hlavne obytné bloky rôznych ér, a pomedzi kde-tu secesia, či pompézna bazilika, alebo veľká, klasicisticky nafúknutá úradná opacha. A všade ceduľky, tabule, nápisy pripomínajú, že nie tak dávno sa toto mesto stalo obeťou davovej psychózy a jej dôsledkov. V jednom hnedom panelovom dome z osemdesiatych rokov je České centrum, v susednom, zelenom, ambasáda Kórejskej ľudovej republiky, okolo nemecké úrady a pár krokov odtiaľ čínska reštaurácia, inak bývalý Hitlerov bunker. Vraj jedna z najlepších v meste.
Miguel hovorí o tom, ako ho prvé ráno cestou do práce zastavil japonský turista a pýtal sa na Hitlerov bunker. „No idea, man, just starting new life here.“
Zvyšky múru, ktorý Berlín na desaťročia rozdelil, a rozdelil hlavne rodiny a priateľov. V chodníku osadené okrúhle kovové platne s menami a dátumami tých, čo sa pokúsili utiecť na druhú stranu. Kaplnka opätovného stretnutia s dojímavým súsoším. Napriek studenému februárovému vetru pocit vďaky, že táto éra pominula.
Dvory vo východnej časti okolo Sophienstrasse sú prevažne bývalé manufaktúry, kde sa v časoch NDR usilovne šilo a vyrábalo, sú to dnes technické pamiatky, citlivo zrekonštruované a zväčša prístupné zvedavcom a hľadačom mestského ticha a pokoja. (V Bratislave by ich pravdepodobne zbúrali).
Po vojne krátko francúzska časť mesta, štvrť Kreuzberg, je plná uletenej módy, obchodíkov s kadečím, usadili sa tu ľudia s intenzívnou potrebou tvoriť a ponúknuť sa svetu, bývalí punkeri, ako vraví Aneta, majú dnes deti, jazdia na bicykloch, obliekajú sa po svojom, jedia bio a vegán, z alternatívy je pomaly hlavný prúd. Aspoň v tejto časti.
V jednom z bývalých industriálnych dvorov, no tento je naozaj odporný sivo-hnedý, ako si ich pamätám z Bratislavy osemdesiatych rokov, je inštalácia venovaná Hieronymovi Boschovi. Cez tmavé chladné chodby vstúpime do haly s nerovnou dlážkou, tiež v prítmí. Na stenách citáty o ľudskom osude, o šialenstve a normálnosti a tenkej červenej čiary medzi nimi. V ďalšej miestnosti sa usalaším na vaku a pozerám sa na zväčšené detaily z Boschových triptychov, premietajú sa na veľkých stenách, plné symbolov; spolu s hudbou ma unášajú do krajiny, kde neplatí čas a priestor je iná veličina. Vonku sa medzitým sychravo zotmelo, kokteil na šestnástom poschodí iného paneláku, svetlá celej tejto takmer päťmiliónovej metropoly.
Dávno som sem chcela prísť. Našiel sa dôvod, jeden z najlepších – návšteva u priateľov, nezabudnuteľné rozhovory, pohľady a úsmevy, a Berlín je toho súčasťou, komunikuje s nami v podobe odkazov zo stien, chodníkov, kaviarní, a v podobe každodenného umenia, či úsilia oň, o prežitie tvorivého okamihu; jeho plody sú potom nám na čas zverené, ponúknuté láske, svetu, životu.
Ďakujem.
A zopár odkazov z berlínskych stien, dvier, a múrov:
Sorry, Primark bags must wait outside!
How Long Is Now
Milk and Honey Taken Far Far Away
Midway upon the journey of our life I found myself within a forest dark, for the straight-forward pathway had been lost. Dante, The Divine Comedy, Inferno, Canto I,I.
