Slnečná nedeľa, jedna z prvých túto jar a v taverne v parku nenájdete voľnú stoličku. Námestie v neďalekom mestečku La Hulpe je poloprázdne, obchody pozatvárané, len vo dverách jedinej café stojí krčmárka a prívetivo sa usmieva. Vnútri miestni štamgasti pozerajú futbal, Anderlecht hrá proti komusi. „Kedysi v klube Anderlechtu naozaj hrali chlapci, ktorí sa v tejto štvrti narodili,“ vraví muž pri bare. Svet sa mení. Pri stolíku v rohu sedí starý pán, jeho brucho dávno vzdalo úsilie udržať svoj obsah pokope, a vyvalilo sa do všetkých strán. Sedí ticho, pozoruje. Vedľa neho pani v sladkom strednom veku a levanduľovom svetríku, na kolenách má malého psa, pes má labky na stole a občas svojej pani na požiadanie udelí božtek, ale občas temne vrčí, dávajúc najavo svoj postoj k vysedávaniu v bare. Milujem podniky, kde majú psy misky na stole, a kde sa po stoloch prechádzajú mačky, je to moja neposlušnosť, moja radosť z nedodržiavaných pravidiel… niektorých. Na stene je čiernobiela fotografia džezového harmonikára Tootsa Thielemansa, ktorý sa narodil v Bruseli a v La Hulpe, tu za rohom, je vraj priestor, kde sa konajú hudobné večery na jeho počesť. Prečo o ňom neviem, ja ignorant? Vlastne už viem…Celým menom sa volal Jean Baptiste Frédéric Isidor, alias baron Thielemans. Ach, to je meno! Youtube sľubuje prekvapenia aj stories.
Brusel sa z ospalého La Hulpe javí ďaleko, a miestni sú tomu radi. Jazyková hranica sa v tomto regióne prepletá, neviem, ako flámčina, ale francúzština je tu krásna, zvonivá, vykrojená, znie, ako keď si priťuknete pohárikom z kvalitného skla. Osadenstvo v bare sa počas dlhého popoludnia mierne pomení, tiene sa predĺžia, tehlová fasáda kostola aj laického domu (pod obojím ?) dostane tmavo terakotový odtieň. Čas na aperitív, skorú večeru alebo pieseň.
Pondelok dokáže byť v nedeľu ďaleko.
