…“Markétka cítila, jak ji srdce splašeně tluče, a rotřesenými prsty uchopila krabičku. Chvilku trvalo, než sej í podařilo otevřít víčko, a uvnitř objevila mastný nažloutlý krém. Zdálo se ji, že páchne žabincem. Kenečkem prstu nanesla špetku na dlaň, až to ještě silněji zavonělo bahenními rostlinami a lesem, a roztírala ho po tvářích a čele.
Dve jazdy metrom. Lístok na desať jázd zdražel na trinásť eur.
Tri dvojice harmonikárov, celkom zohratí, peniaze chodí vyberať vždy ten mladší. Zväčša sú harmonikári zavalitejší, nižší, a celkom milí. Jeden trošku smrdel, treba povedať.
Moji dvaja pravidelní sprievodcovia prechádzok so psom asi netušia, aký mám skrytý prínos z ich spoločnosti. Prínos spontánneho učenia. Učím sa, ako sa žije pre súčasnú chvíľu, múdrosť, ktorú sprostredkúva, okrem iného, aj joga.
Jeden z nich, 84-ročný pán F., mal nedávno narodeniny. Žije sám so svojou sučkou v byte neďaleko nás, varí si, upratuje, stará sa o príbuzných, chodí na prechádzky, do všetkého strká nos, a veľmi rád rozpráva.
Koniec januára, začiatok februára 2012, keď zrazu v Belgicku udrela „ruská“ zima. Sme na ňu zvyknutí zo Strednej Európy. Tu mnohým chýbajú najmä slnečné dni, nech je to s teplotou akokoľvek. Aj také však niekedy sú.
Kurz francúzštiny pre pokročilých, jazyková škola v Bruseli.
Budova starej tlačiarne, trochu schátraná, v salónoch a izbách, kde predtým bývali členovia tlačiarovej rodiny, sa konajú kurzy.
Úprimne, v tom čase som na tento kurz nemala, aspoň nie v hovorenom jazyku, no hodiny v ňom strávené patria medzi tie naj skúsenosti…
