Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

V Bratislave na Mikuláša

Mikulášske dni sú ako stvorené na dary, nech je to čokoláda, arašidy, joga či príbehy. Týždeň, v ktorom sa silné okamihy striedajú s ľahkými, keď kráčam po známych miestach Bratislavy, nemám presný cieľ a na hodinky sa pozriem len občas. Týždeň rámujú dva lety natrieskanými lietadlami, naučila som sa im dôverovať, sledovať opakujúci rituál od boarding complete, cez hot paniniscratch cards až po okamih, keď stevardi stoja vzpriamene pred dverami do kabíny pilota a lúčia sa. Aj tak to nikdy nie je presne také isté. A medzitým? Improvizujem, a usmievam sa, aj keď je všetko inak, ako si predstavujem. Ako čítačka, ktorú Kali nestihol, pretože uviazol v zápche. V publiku niekoľko prekvapení. Občas mi hlavou blysne nápad prestať písať (A čo robím teraz?), lebo je to priveľká zodpovednosť. Pani, ktorá sa uprostred poviedky zdvihla a vytrielila pri pasáži, keď hrdinka Viera prinesie svojmu domácemu miláčikovi pytónovi ako menu čivavu z parku. Spôsobila som jej bolesť? Poviedka už mi nepatrí, napísala som ju síce, ale už má svoj život.

Nedeľa v Bruseli. Veronika Valentová predstavuje svoju novú knižku pre deti. V kníhkupectve Librebook, ktoré sa špecializuje na menšie jazyky Európy. Veronika číta príbehy o Sofinke a Karlíkovi, po boku šesťročná dcéra Eliška, ktorá zdôrazňuje, že je inšpiráciou tejto knihy. A je to tak. Deti šuštia stránkami, a ja si uvedomujem, aký úžasný predmet je papierová kniha, kde nová strana odkrýva ďalšie prekvapenie. Štvorročný česko-belgický chlapček na konci príbehu zamrká dlhokánskymi mihalnicami a ticho povie: Tvoj príbeh je veľmi pekný. Jeho mama na to ešte tichšie utrúsi: Anjela hrá dokonale, ale žiaden anjel to nie je. Máme svoje roly a v každej chvíli ide o všetko či o nič.

Taliansky autor detskej knihy sa predstavuje po Veronike, no akosi zabudol pozvať hostí a príde len jeden slovenský otecko, ktorého na udalosť upozornila Veronika. A to preto, že mama dievčatka je Talianka. Cestou domov cez africkú Matongé hovoríme s Veronikou o knihách, o ich cene napísanej na štítku na obálke, a o ich celkom inej cene.

A ten bratislavský týždeň? Dve Ninine hodiny jogy, plné radosti, prijatia, vykročenia z obmedzení. Tá druhá uvoľnila cez obrátené pozície a otvorenie hrudníka zdroje veselosti. Čaj a smiech. Víno a vážne témy. Topiaci sa sneh v Horskom parku, zmenená a pritom stále rovnaká horáreň. Nenapísané príbehy. Keď som s otcom chodila po starej Bratislave, občas sme spolu zašli do niektorej z chátrajúcich víl, kde dožívala zabudnutá néni, jej rodinní príslušníci vysťahovaní či emigrovaní, zostala v chladnom dome plnom spomienok v maďarčine a nemčine. Čókolom, zdravil otec tieto néniky, pretože sľúbil ich príbuzným na druhej strane železnej opony občas na ne dozrieť. Vdychujem neznáme vône: mahagón, vlhkosť, staré čipky.

Na káve s prvou manželkou môjho otca a tou druhou… tá je zase moja mama. Keby som ja neodišla zo scény, ty by si nebola na svete! Povie mi svoj veselý bonmot tá prvá. Hej, má pravdu. Životy sa neskutočne prepletajú a menia. A je tu aj vydavateľka Kveta a kričíme tak, že sa hlasy odrážajú od stien Messerschmidta, pretože sluch na starobu slabne. A mám dojem, že som uprostred mnohých príbehov, a som veľmi malá a ľahká, až sa mi krúti hlava. A celkom presne ani neviem, kto som. A viem, že mám písať.

Eliška a Veronika v Librebook 

Záležitosti srdca

Ešte stále stojím v spálni, predpoludnie pokročilo, raňajkoval som dnes skôr ako zvyčajne, dal som si dva krajce chleba s čedar syrom a paradajku. Odvtedy sa motám po byte, lebo sa blížia jej narodeniny. Zajtra, 17. októbra. Mal by som vytiahnuť zoznam miest, ktoré som jej sľúbil navštíviť  a rozhodnúť sa, čo s ním. Naozaj musím? Cestovanie ma už vôbec neláka. Stačí mi prechádzka po parku, ísť pešo do krčmy, občasné pochôdzky v meste. Prerušil som takmer všetky kontakty, zostala mi len pivná partia. Ešte jeden pohľad na Atómium, v jesennom slnku sa mi videlo takmer krásne. S povzdychom som prešiel do obývačky. Na drevenej komode ležala šálka kávy z rána; odpil som si, chutila ako voda z mláky s trochou mlieka. Na komode stáli aj tri fotografie, dva portréty Betty, a na tretej sme spolu počas poslednej dovolenky, predtým ako ochorela. Stojíme v hlbokej rokline, voda z vodopádu sa mieša na našich tvárach s potom, naširoko sa usmievame. To miesto sa volá Raj a nachádza sa na Slovensku.

A to si nemyslite, že je to nejaký sladký rekreačný rezort, vôbec nie. Je to kraj kaňonov a divokej rieky, strmých útesov a chodníkov pre odvážnych. Doteraz cítim pri pohľade na fotku zmes vôní vlhkej zeme a mokrej skaly. Boli sme odvážni; a videl som tam aj mladších, čo zapochybovali o svojej schopnosti zdolať kovové a drevené rebríky. Díval som sa na záber, sníval som s otvorenými očami, niesol som sa na vlne šťastnej spomienky. Je to hlúpe, vyzeráme tak hrdo a blažene. Vrátil som sa do prítomnosti. V hornej zásuvke je ten papier, niekde v hromade rodinných dokumentov. Prinútil som sa vytiahnuť biely obdĺžnik, na ktorom čaká päť miest, ich mená mi skáču do očí, ale nie veľmi jasne, lebo som si zabudol okuliare na čítanie v spálni. Vrátil som sa ta s papierom v ruke. Keď som si založil okuliare, Atómium za oknom sa rozmazalo, no dokázal som čítať, čo sme napísali. Tu je tých nesplnených 5:

  1. Rím. Nikdy sme vo večnom meste neboli, akosi nám uniklo. A to si naozaj myslí, že tam pôjdem sám? Ani nápad, a ani nie som katolík, aby som mal extra dôvod.
  2. Výlet loďou do dunajskej delty. Kŕdle vtákov, ešte viac hmyzu, blázni, čo si chcú dokázať, že nie sú obyčajní turisti.
  3. Sacramento v USA. Žije tam môj starý priateľ Bob. Vždy sme plánovali Sacramento ako základný tábor pre výlet po Amerike. Teraz mi môže byť celý kontinent ukradnutý, prichodí mi ako iná planéta. A ktovie, či by sme si s Bobom mali čo povedať, keď sme sa nevideli takmer polstoročie.
  4. Korzika. Prečo práve Korzika? Milovala ostrovy, tak ako ja. No moja myseľ nedokáže prísť na jediný dôvod navštíviť Korziku či ktorýkoľvek iný ostrov.
  5. Škótsko. Tak toto je ešte najpredstaviteľnejšia voľba. Hoci ma neláka.

Cestovanie dnes nič neznamená. Načo sa presúvať z miesta na miesto, keď všetko už bolo objavené? Predstava akejkoľvek cesty ma rozčuľovala. Mysľou som sa vrátil k spomienke na ten posledný spoločný výlet na Slovensko, a hlavne na jedno miesto v Raji. Dalo sa k nemu prísť až prekvapivo ľahko. Stačilo prejsť cez neveľký ihličnatý les a zrazu sme sa ocitli pred kamennou plošinou nad strmou priepasťou. Od hlbočiny nás nedelilo žiadne zábradlie. V očiach návštevníkov som čítal bázeň, aj strach. Rodičia držali deti pevne za ruku. Niekoľko odvážlivcov však zašlo až okraju, či si dokonca sadli a hompáľali nohami tisíc metrov nad zemou. Ja som zastal na meter od okraja. Pevne som sa držal Betty za ruku, hoci sme to nemali vo zvyku. Držal som sa jej, lebo som sa bál. A ona sa nahlas smiala a kričala: To je ale chvíľa! Letím!  Miernil som ju: Nechoď bližšie k okrajuNebuď blázon! Odpovedala mi a ešte viac sa rozosmiala. Otvor oči a predstavuj si, že si vták.

Veď to, nie som žiaden vták, hoci sú to moje najobľúbenejšie zvieratá. Stáli sme tam hodnú chvíľu, spravili pár fotiek. Ktovie, kde sú? Asi ešte stále na karte vo fotoaparáte. Čoskoro po výlete ochorela. A fotenie mala na starosť ona. Bez toho, aby som si to uvedomil, papier s miestami som zastrčil späť do zásuvky. Aj tak už z neho nikdy nič spolu neodfajkneme. Alebo aj hej, tam na druhej strane. Ale ja nie som veriaci, takže o tom pochybujem.  Do pekla s cestovaním, ale to jedno miesto na Slovensku, v podstate ľahko dostupné aj pre takého mizerného turistu ako som ja, to by šlo. Bude mi chýbať Bettina ruka, jej ochranná ruka a ľahkovážny smiech. No aspoň si preverím svoju odvahu. Podídem až k okraju a pozriem sa do hĺbky. Stiahne ma duch vetra dolu? Nakopne ma do zadku? Bola to znepokojujúca, aj keď smiešna predstava. Usmial som sa pod fúzy a vrátil som sa späť do spálne. Atómium. Hodil som pohľad tým smerom; vyzeralo to, akoby z jednej z gúľ stúpal dym, teroristický čin alebo iluzionistický trik pre návštevníkov? Nevenoval som  mu viac pozornosť, v hlave som plánoval výlet, ktorý ma čakal. Na miesto, ktoré nebolo na zozname.

Zámok Scry

Scry. Slovo má razanciu, možno ho zasyčať, vysloviť ako hrozbu, alebo romanticky zašepkať.

Kde sa berie smútok a radosť a kam chodia, keď nie sú doma?

Dostali sme pozvanie na návštevu do zámku vo Valónsku. Za zimného popoludnia, akých v Západnej Európe nie je až toľko – keď je obloha modrá ako pozadie windows, slnko nízko na obzore prebleskuje cez ešte nie celkom opadané lístie stromov. Zámok je biely ako kamienky terasy , vyznačuje sa symetriou, ktorú vidno na fotografii, no pred rokom mu ju vzal požiar – pravé krídlo zhorelo. Po záhrade sa prechádza mačka menom Madmoiselle. Hostiteľka v zámku v čase požiaru nebývala, ani nebýva – žije v priľahlom dome prerobenom z niekdajších stajní, je priestranný a útulný, plný kníh a cigaretového dymu. Marie-Thérèse je drobná, štíhla, nakrátko ostrihaná, má súmerné črty tváre, veľký úsmev, vlastné zuby a osemdesiatsedem rokov. Niekde v prieniku toho celého vyjde najavo, že… nás očakáva až zajtra. Prišli sme o deň skôr, a ona sa práve vrátila z  nákupu. Vezme to zľahka a ocitneme sa dnu, šumivé víno variť netreba, a káva príde neskôr. Škoda, lebo práve kávu by som po hodinovej ceste autom privítala, premáha ma akýsi tranz, a neviem mu prísť na koreň – sú to tie knihy a fotografie a nečakané uvítanie? Hostiteľka rozpráva, a rada by som sa pridala, nielen otázkami udržovala rozhovor, čo inak veľmi kompetentne robí Abram. Mám rada rozhovory, ktoré sa nekrútia okolo jedinej osoby, rada dávam, keď dostávam, no cítim sa nejako nemožne, dochádza mi francúzština aj námety.

Pani domu nám sľúbila prehliadku zámku, vezme kľúč, mačka Madmoiselle nás nasleduje sama od seba. Vo vnútri toho, čo zo sídla zostalo, je chladno, vzduch páchne aj po roku sadzami. Hasiči oheň uhasili, no voda poničila interiér. Modré oči Marie-Thérèse žiaden smútok ani nostalgiu neprezrádzajú: Bude sa rekonštruovať.

Kedysi tu bývalo živo, deti mali svoje poschodie, izby nepočítam, vnútri je všetko neskutočne veľké, pusté, pritom zjavne plné spomienok. Zámok slúžil rodine, priateľom, aj cudzím na víkendové či prázdninové pobyty. Hej, vedela by som si tu predstaviť joga víkend. Cez západné okno prúdi záplava popoludňajšieho svetla, akoby ktosi zažal stovky žiaroviek. Nepotrvá to však dlho a sadne súmrak. Striasa ma chlad, Madmoiselle je kdesi vonku, objavím ju sedieť uprostred trávnika, keď znova vyjdeme von. Stmieva sa a konečne pijeme kávu. Vraciame sa k téme popletených dní, koláč je karamelový, hoci určený na zajtra. Hovoríme však hlavne o knihách a cestách, Budapešť a Viedeň, Stefan Zweig, minulosť; Marie-Thérèse mala päť detí, žila s rodinou v Kongu, v niekdajšej belgickej kolónii, v Bruseli a ktovie kde ešte. Vnuci chcú zámok opraviť, strávili tu v detstve toľko chvíľ. Pani domu sa usmieva a nechá nás odísť ľahko, to mám rada. So sľubom, že si to zopakujeme. Aké smútky a tajomstvá skrýva, neviem. Môžem si ich vymyslieť cestou po mnohých belgických cestách.

Svety a mikrosvety. Medzi šiatrami na malom trhu v Rotterdame sedí pri stolíku mladý muž a k tabletu má pripevnenú klávesnicu imitujúcu starý písací stroj. Vlastní ju aj jeden môj kamarát, a tak sa pristavím, a on mi ponúkne:

Rozhovor, z ktorého napíše báseň. Ak chcem, po anglicky. Chcem, ale po holandsky. Iné modré oči, iná story. A báseň. Námestie zohrieva živý oheň, do ktorého akýsi muž prihodí kusy starej debny. Varí sa polievka, predáva obvyklý predvianočný punč, syry, koláče.

Kde sa vzalo to blues? Modré ako pozadie windows, ako oči Marie-Thérèse, v tme ho cítim, aj keď nevidím.

Dutch Language Musing


A Snapshot of Contented Translator

One of the best motivations to learn a new language is to fall in love with the user of the language. In my case Dutch.

I planned to take up Dutch/Flemish already for years, living in Brussels where a minority still speaks this language ?. The Flemish people in Brussels area are so fluent in English that I never felt the pressure, in fact. Outside the capital the situation is different. But on occasional trips to Flemish countryside I got by with a smile and pecking the index finger into the menu card. Once a lady sitting in a gorgeous place called Het Spaanse Huis in Tervuren (the Flemish speaking town just out Brussels) told me off for the attitude: “So, our talent for languages means you won´t try? You take pains to learn French but not Flemish?” I did feel ashamed. Not enough as to drag myself to a class. Or to a textbook. Until I found a man who opened a new door. And relief to start with a language that does not have a variety of ser as the core verb. Ser is a very common vulgarism in my native tongue. To be in Dutch is zijn. Soft sounding, more familiar, the structure of the language is closer to English/German, not so Latin bound. Slovak people often mock Dutch as impossible rattle of g´s, but I have always loved the sound. I never shared the craziness for French, spoken French seems so close-lipped, written French so impossible to get right. Deep where my language talent pride resides, I thought learning Dutch would be easy.

No.

I love surprises.

No, it is not easy.

No, German does not help much in tackling it.

In fact, my boyfriend always recommends thinking more of English logic to get closer.

Yes, I am having a lot of fun learning.

When it comes to conversations, and some would say, it is an easy practice when you have a close one there, no, not true. The two of us have English in common as an intimate language, so practicing love-Dutch does not come easily; he must wait a long time for my sentence, then corrects it dutifully, but there is not much sense exchange, if you know what I mean. It will come. I am building it. Going to Dutch yoga lessons, reading Bruzz, the Dutch written urban agenda, discovering, getting the melody. The melody is crucial to be understood.

Still, when I order kip-curry at the local butcher´s shop in Tervuren, they politely listen and answer back in English. If they answer back in Flemish, I feel a surge of happiness. It does not happen often yet. It will. I remember, when I was starting with French, somebody asked me for directions in the streets of St. Pierre where we lived. I could not assemble the sentence, but I pretended I could: hands, Spanish, here and there a French word. The lady thought I was nuts. Never mind, I managed to get there. And I now speak and read French that I do not like very much.

Dutch, despite some roughness, sounds so gentle to my ears. It is physical as well, the muscles tuning to – producing different sounds, conveying love. The first sentence my lover taught me at one of the first dates was: Ik voel me goed met jou. Easy now, that day, head hazy with hormones, it sounded exotic, the end of the phrase as if coming from Chinese – met jou.

What is behind “a language talent”? I guess it has a lot to do with the openness to new things, openness to new culture and a different way of thinking that comes with the code – the language. Hence also the preference for certain languages. From Latin ones, I love Spanish, especially Latin American Spanish. Love for the literature is part of it. And despite the reputation, French literature was never my cup of tea. Dutch belles lettres? I do not know yet. Getting there to be ready for a story in original.

No, we never sound the same when speaking different languages, for me only one is the Master Mother Tongue. We adopt and discover new personalities, though. Isn´t it odd and natural at the same time?

As the writer friend William pointed out: A world lies between saying:

Chýbaš mi. Tu me manques. I miss you. Ik mis je.

The subject and object are reversed, though without much thinking we decode it in the same way. Translating? Another immense labyrinth. As Umberto Eco said:

The new language of Europe is translation.

 

 

 

Inštruktori jogy

Ostrá a horúca ako nôž, čo vyšiel z ohňa, je joga s Ninou, ego sa počas nej postupne presúva do rohu a tam čuší, kým bude po tom; telo sa spoznáva cez dych, fyzický limit je skutočný, mentálny je ilúzia, niekde tu do prítmia telocvične v bratislavskom horskom parku svieti prítomnosť.

Tichá a vážna Valentine v  salóne v dome maliara a humanistu Marcela Hastira, ktorý tu žil od roku 1935 až do smrti v roku 2011 a počas druhej svetovej vojny prichýlil a zachraňoval  ľudí pred deportáciami. Portrét muža s upreným pohľadom a  divokými vlasmi je opretý o kozubovú rímsu. Valentine začne hodinu slovami, že joga v žiadnom prípade nemá bolieť, pozície sa prispôsobujú človeku, a nie človek pozíciám. Sotva sa tam pomestíme, medzi asánami pozorujeme dych.

V Rotterdame v podzemnom štúdiu Bodhi som nalepená na stenu, over-booking ako v Ryanair. Počúvam jemnú svetlovlasú inštruktorku a takmer ničomu nerozumiem, ale rozumiem. Ogen sluiten – zavrieť oči, het lichaam – zvláštne slovo pre telo. Rozmýšľam, čo táto yin hodina spraví s priateľom, ktorý cvičí a dýcha na podložke vedľa mňa.

Som ochotná cvičiť ich všetky, úplne rôzne formy jogy s jasným rukopisom toho, kto ich vedie. Sú také neopakovateľné ako každý z nás. A tá s ničím neporovnateľná chvíľa po… Sedíme alebo stojíme, mlčíme a egá sa z kútov postupne vracajú, pretože ich predsa len potrebujeme – na cestu domov a na všeličo iné. Je jedno veľmi dôležité kritérium inštruktora: aby on či ona jogu žili, kliesnili si svoju vlastnú, nikým neprešliapanú cestu húštinou, trpezlivo, krok za krokom, v tomto živote, tele. A potom ich s dôverou nasledujem. Na každej hodine sa niečo naučím, a potom v kurze, ktorý vediem, cítim Ninu aj Valentine a ďalších, ktorí ma inšpirujú.

Vďaka za to. Sme…Jedno.

A  Ninina báseň, ktorá mi vošla do srdca:

Prianie

Prejdi svetlom. Nezober mu lesk.

Chyť sa hviezdy. A neuleť.

Výdychom krsti nádych. Neustaň!

Farebnú spievaj pieseň. Z mŕtvych vstaň.

Po vode prejdi, s vlnou pláv. Do vlasov vplietaj z dažďa chrám.

V červených šatách ženy s davom splyň.

A tancuj! Tanec snový..

Tanec, čo prehluší aj zabuchnutie dverí.

 

Ateliér maliara Marcela Hastira v centre Bruselu:

http://ateliermarcelhastir.eu/marcel-hastir/

Ostrov sivých mníchov

alebo Schiermonnikoog,  dlho mi trvalo, kým som sa naučila meno vysloviť či napísať. Rozľahlá pláž na  severe, otvorené more, jediná dedina, na šestnástich kilometroch štvorcových sa kde-tu brezy a borovice pokrútené vetrom pokúšajú o vertikálu v krajine mokradí a tráv. Lepšie táto rola sedí dvom majákom, starému, sivému so sochou mnícha na špici, a novému červenému, ktorý v noci do diaľky vysiela svetlo. Kláštor stredovekých cisterciánov zmizol. Vzalo si ho Severné more, kto iný? Do kaplnky zaradenej skromne medzi víkendové a prázdninové domčeky, pozýva hŕstka mníchov na meditáciu.

V laviciach sedí zo sedem ľudí. Mních v bielom háve je obrátený k oltáru a rozjíma. Po chvíli sa zjaví ďalší, pokloní sa, zažne sviečku. Je to ako v divadelnom predstavení. Len jeden z mužov do kostolného hľadiska vyšle úsmev, celkom spontánny, ako keď sa slnko prederie cez sivé mraky. Spevom ani slovám modlitieb nerozumiem, nechávam sa unášať len zvukom, je tu preto, aby som počula ticho za ním. Cez vitráže okien naozaj prebleskuje večerné slnko. A keď vyjdeme von, je súmrak. Na ostrove takmer neexistuje autodoprava. Ticho je dokonalé. Počuť v ňom more, čas, pominuteľnosť a večnosť. Po cestách sa korzujú bažanty a poskakujú zajace, krajina teletubbies? Veľa vtákov, v kŕdľoch, aj osamote. Žijú na ostrove vôbec predátori? Teda, okrem ľudí, necelej tisícky domácich a stoviek tisíc turistov ročne.

Staromódny hotel na námestí, čašníci majú smoking a hostia sú tichí. Prítmie starého dreva, tóny piva. Cestovanie je dnes zväčša v balíku: loď, elektrobus, potraviny Spar také, ako všade. Je to pohodlné, a trochu aj iritujúce, podstatné a nepodstatné, ako všetko.

V telocvični základnej školy je večerný kurz jogy a full house! Kamkoľvek na cesty si človek donesie len seba. Očakávania sa rozplývajú v prítomnosti, a to je dobre. Ako dlho trvá teraz? Otázka na múre v berlínskom Mitte. Svet sa triešti a spája, ako to Severné more. Ako melódia titulnej piesne seriálu, do ktorého som sa ponorila: The Affair. Volá, znepokojuje, upokojuje. Tak ako samota, ako hluk, ako ticho, ako spoločnosť. Volanie po láske. Nič viac. Ale ani nič menej.

Venujem otcovi, ktorý mal Severné more rád.