Mikulášske dni sú ako stvorené na dary, nech je to čokoláda, arašidy, joga či príbehy. Týždeň, v ktorom sa silné okamihy striedajú s ľahkými, keď kráčam po známych miestach Bratislavy, nemám presný cieľ a na hodinky sa pozriem len občas. Týždeň rámujú dva lety natrieskanými lietadlami, naučila som sa im dôverovať, sledovať opakujúci rituál od boarding complete, cez hot panini a scratch cards až po okamih, keď stevardi stoja vzpriamene pred dverami do kabíny pilota a lúčia sa. Aj tak to nikdy nie je presne také isté. A medzitým? Improvizujem, a usmievam sa, aj keď je všetko inak, ako si predstavujem. Ako čítačka, ktorú Kali nestihol, pretože uviazol v zápche. V publiku niekoľko prekvapení. Občas mi hlavou blysne nápad prestať písať (A čo robím teraz?), lebo je to priveľká zodpovednosť. Pani, ktorá sa uprostred poviedky zdvihla a vytrielila pri pasáži, keď hrdinka Viera prinesie svojmu domácemu miláčikovi pytónovi ako menu čivavu z parku. Spôsobila som jej bolesť? Poviedka už mi nepatrí, napísala som ju síce, ale už má svoj život.
Nedeľa v Bruseli. Veronika Valentová predstavuje svoju novú knižku pre deti. V kníhkupectve Librebook, ktoré sa špecializuje na menšie jazyky Európy. Veronika číta príbehy o Sofinke a Karlíkovi, po boku šesťročná dcéra Eliška, ktorá zdôrazňuje, že je inšpiráciou tejto knihy. A je to tak. Deti šuštia stránkami, a ja si uvedomujem, aký úžasný predmet je papierová kniha, kde nová strana odkrýva ďalšie prekvapenie. Štvorročný česko-belgický chlapček na konci príbehu zamrká dlhokánskymi mihalnicami a ticho povie: Tvoj príbeh je veľmi pekný. Jeho mama na to ešte tichšie utrúsi: Anjela hrá dokonale, ale žiaden anjel to nie je. Máme svoje roly a v každej chvíli ide o všetko či o nič.
Taliansky autor detskej knihy sa predstavuje po Veronike, no akosi zabudol pozvať hostí a príde len jeden slovenský otecko, ktorého na udalosť upozornila Veronika. A to preto, že mama dievčatka je Talianka. Cestou domov cez africkú Matongé hovoríme s Veronikou o knihách, o ich cene napísanej na štítku na obálke, a o ich celkom inej cene.
A ten bratislavský týždeň? Dve Ninine hodiny jogy, plné radosti, prijatia, vykročenia z obmedzení. Tá druhá uvoľnila cez obrátené pozície a otvorenie hrudníka zdroje veselosti. Čaj a smiech. Víno a vážne témy. Topiaci sa sneh v Horskom parku, zmenená a pritom stále rovnaká horáreň. Nenapísané príbehy. Keď som s otcom chodila po starej Bratislave, občas sme spolu zašli do niektorej z chátrajúcich víl, kde dožívala zabudnutá néni, jej rodinní príslušníci vysťahovaní či emigrovaní, zostala v chladnom dome plnom spomienok v maďarčine a nemčine. Čókolom, zdravil otec tieto néniky, pretože sľúbil ich príbuzným na druhej strane železnej opony občas na ne dozrieť. Vdychujem neznáme vône: mahagón, vlhkosť, staré čipky.
Na káve s prvou manželkou môjho otca a tou druhou… tá je zase moja mama. Keby som ja neodišla zo scény, ty by si nebola na svete! Povie mi svoj veselý bonmot tá prvá. Hej, má pravdu. Životy sa neskutočne prepletajú a menia. A je tu aj vydavateľka Kveta a kričíme tak, že sa hlasy odrážajú od stien Messerschmidta, pretože sluch na starobu slabne. A mám dojem, že som uprostred mnohých príbehov, a som veľmi malá a ľahká, až sa mi krúti hlava. A celkom presne ani neviem, kto som. A viem, že mám písať.
Eliška a Veronika v Librebook
