V sobotu v decembri sme otvorili fľašu vína. Takmer rok ležala na polici a čakala na mimoriadnu príležitosť. Španielske víno s obrázkom vlka a menom Vlčia jaskyňa. Chuť, ktorú som si pamätala, keď som ho ochutnala v iný, tiež nezabudnuteľný večer. Žiadna chvíľa sa neopakuje, a táto je iná, víno už je spomienkou. Pijem čaj a je tmavý večer. Na korkovej zátke vlčieho červeného bolo napísané:„Kto nebojuje za to, čo chce, nezaslúži si, čo dostane. Kto nevie, čo hľadá,nepochopí, čo nájde. Niekedy je sever inde, ako ukazuje strelka. Mysli menej, cíť viac.“
Ako posolstvo z rozprávky, ktoré princ objaví v tajomnej jaskyni. Slová, slová, kde sa berú? Učím sa im rozumieť, vždy nanovo. Majú moc. Pri debatách týchto dní sa vynára téma znovuzrodenia. Myslím, že sa za život porodíme veľa ráz, občas je to nekomplikovaný, takmer bezbolestný pôrod. A inokedy?
Moji učitelia sa neustále vracajú k podstate: Nie si to, čo ti víri v hlave. Myšlienky sú kruhy na sčerenej hladine. Nie si len hladina, si celé jazero. Som typ žiaka, ktorý si to potrebuje opakovať. A učitelia sú trpezliví. Nemusím byť osvietená, stačí, keď som prítomná.
Túto jeseň žijem s hlavou v kufri – neustále na cestách, málokedy v tom istom meste dlhšie ako týždeň. Jediná možnosť, ako sa v tom cítiť doma a zakorenená, je vracať sa do prítomnej chvíle, kde je večné doma.
Krásne Vianoce. Dobrodružstvo a návraty domov v 2018.
