

Oheň. Ohne.
Oheň trávenia. Oheň tvorenia.
Spaľujúci oheň závislostí: červené topánky, ktoré nemožno len tak skopnúť z nôh.
Tenké červené čiary. Niektorí sa bojíme piť, niektorí nepiť.
Je rozdiel medzi kraso-písaním a hľadaním autenticity. Čo tam po kráse.
R. Carver poslal do časopisu poviedku THE NEIGHBORS: redaktor mu odpovedal (konečne!), že ju berie. A mení názov na: NEIGHBORS. Carver vie, že na každom slove záleží, v angličtine aj na každom člene. Stálo by možno za to porovnať niektoré poviedky v rôznych prekladoch.
Napätie ne(do)povedaného.
Písať, fotiť a maľovať to, čo hľadám, aj keď viem, že to možno nenájdem.
Vo veľkej krajine sa ľahšie sťahuje: v Kalifornii ušetriť za kúrenie, ísť za snom. Preč od chudoby, cesta za snom o vzdelaní, blahobyte.
Vzťahy milenecké a rodinné sú zložité, v porovnaním s nimi má lov a rybačka jasné, upokojujúce pravidlá. Čo ak nie? Čo ak ich (iní) nedodržiavajú?
Príliš nezrelí na deti: keby sme mali možnosť spraviť to ešte raz…priviesť sem tieto deti, ktoré nás navždy zmenia…už nikdy ich nedostaneme z hlavy…z domu možno áno…
Traumy a bolesti driemajúce v pamäti: jednotlivca aj kolektívnej.
Čakáme na Katedrálu 🙂
A na esej o ohňoch.
A na ďalšie…
Namasté. K.
Neviditeľné a symbolické gesto, ktoré pomáha udržať v joge správnu pozíciu a rovnováhu- zároveň niečo, čo sa veľmi ťažko vysvetľuje.
V článku v časopise Yoga Journal píše autor o tom, ako na nich indický tréner volal čosi ako Contact the Uranus! Domnieval sa, že ide o apel na kozmické prepojenie, až neskôr vysvitlo, že tréner kričal: Contract the anus! 🙂
Nuž, mula bandha je oveľa viac ako toto, a bližšie hádam tomu kozmickému spojeniu, než k obyčajnému stiahnutiu svalov.
Trvá vraj roky, kým človek pochopí, čo to vlastne je. Hm, tak táto informácia nám veľmi nepomôže, čiže lepšie bude vziať to z čerstvej energie – tu a teraz.
Posvätné panvové dno. Časť tela spojená so slasťou aj bolesťou, odvahou aj hanbou, opradená toľkými mýtmi.
Mula bandha nás však vedie za hranice fyzického sveta, pričom netreba nikam chodiť, práve naopak, zostať na mieste. Vstupujeme do domény čistého potenciálu, tam, kde sa všetko začína, kde sa zhmotňuje prastará matéria.
Ako to posvätné dno, miesto zrodu fyzického života, precítiť?
Napríklad jogou – konkrétne asánami, pri ktorých aktivujeme panvové dno. Začnime tou najzákladnejšou: vzpriameným stojom (samastitti).
Postavte sa na podložku, parkety, trávu či piesok, a uvedomte si, že chodidlá sú spojené so zemou. Vnútorným zrakom vystúpte až do panvy : kostrč, sedacie kosti, lonová kosť – tie všetky smerujú takisto k zemi a sú s ňou prepojené. Máme veľa koreňov. Pozrite sa dovnútra panvy a precíťte prostredníctvom dychu jej vnútorné svaly. Vnímajte, ako si panva hľadá neutrálnu polohu, uvoľnenú a zároveň tonickú, a potom sa vyšplhajte po chrbtici až hore, ku krku a hlave. Uvedomte si ľahkosť a prítomnosť v tele, a s výdychom sa vráťte opäť dolu, do panvy – všetko je navzájom prepojené.
Čo tam po dvadsiatich rokoch skúsenosti, sme tu a teraz, je tu nový nádych, a nový výdych, energia prúdi. Ak si to uvedomíme, dáme sebe a svetu najavo, že sme tu – pripravení. Poriadne zakorenení, môžeme rásť. Budovať dôveru. Hýbať sa a vracať sa domov.
Namasté.
Stál vysoko nad údolím a díval sa na neznámu krajinu, na suché korytá riek, na kamennú zem takmer bez vegetácie, na vzdialené hory zahalené oparom septembrovej horúčavy, na skaly pod nohami. Niekedy neskôr sa korytá naplnia vodou stekajúcou z prameňov v horách, voda dá krajine nový život, zem sa na chvíľu zazelená. Zrazu zadul vietor a rozvíril prach, akoby chcel povedať, že voda je v tejto chvíli len márnou túžbou smädného pútnika.
Obzrel sa. Jeho skupina stála obďaleč, na námestí pred chrámom a počúvala výklad sprievodcu. Zopár ďalších skupiniek sa motalo okolo. V hlúčiku rozoznal zelené tričko a klobúčik svojej ženy, takže vedel, ktorí sú tí jeho. Usmial sa; určite dychtivo počúvala rozprávanie sprievodcu; bol to charizmatický chlap s jasnými očami, vedomý si duchovnej podstaty každého kroku učineného v svätej zemi. Všetci považovali túto zem za posvätnú: Židia, Moslimi i kresťania, východní aj západní, aj Arméni. Všetci sa ňou dušovali, keď sa im zdalo, že treba, aj sa za ňu bili.
Skupinka sa pohla smerom k chrámu, mal by ísť za nimi, ale nechcelo sa mu, radšej sa znova zadíval do diaľky, a pred očami mu vystupovali obrazy, žeby tou horúčavou, na akú nebol zvyknutý? Na okamih zazrel, ako sa prach kúdolí pod kopytami cválajúceho koňa, jazdec na úzkej kamenistej ceste bol osamelý, mieril k priesmyku, ktorým sa stúpalo nahor, k palácu, dnes v rozvalinách. Vzápätí zmizol, a po ceste sa hadila karavána tiav, o chvíľu krajina spustla, no na rovine pred horami videl belieť sa stany Rimanov… posunul si baseballovú čiapku tak, aby lepšie videl, no aby ho šilt zároveň chránil pred slnkom a prachom. Opatrne sa nadychoval, stáročia mu prechádzali nozdrami a napĺňali mu hrudný kôš neznámym vzrušením. Keby rozpriahol ruky, zmestila by sa mu do náručia celá táto zem, až kdesi po neviditeľný okraj, kde sa púšť spája s morom, kde námorníci po západe slnka spievajú piesne v neznámych jazykoch. Koľko by mu trvalo, kým by ta došiel?
Stál a díval sa. Len s nevôľou sa po hodnej chvíli obrátil a vydal sa k chrámu, aby sa pridal k ostatným. Vošiel bez zvláštneho záujmu o výzdobu, oltár, či vôňu. Jediné, čo ho zarazilo, bolo to, že skupinu turistov, ku ktorej patril, v chráme nenašiel, nejakí návštevníci, tu pravdaže boli, no z jazykov počul taliančinu a nemčinu, a videl samé cudzie tváre. Kde sú? A kde je jeho žena? Rýchlo siahol do vrecka bermúd a nahmatal v ňom mobil, trochu sa mu uľavilo. Okrem toho, nemôžu byť ďaleko. Rozptýlil nepokoj a zo slušnosti sa v kostole poobzeral, bol tu chládok, prinášal úľavu. Vyšiel znova von, no svojich nikde nevidel, len na nádvorí pred fontánkou uprostred kamenného nádvoria sedel akýsi arab zahalený v bielom.
Pohľad na fontánu mu pripomenul, že by sa mohol napiť. Nahmatal plastikovú fľašu, ktorú mal strčenú v ďalšom vrecku, praktická móda, tieto vrecovité bermudy. Vyschlo mu v krku, a v fľaške bolo možno ešte deci. Vydal sa na prieskum po okolí. Rozvaliny Herodovho paláca, ktorého súčasťou bol aj tento novodobý kostol, sa tiahli po hrebeni vrchov. Úzkymi cestičkami v úbočí sa chodilo z jedného miesta na druhé, sprievodca musel jeho skupinku zaviesť niektorou z nich na akési ďalšie posvätné miesto, do jaskyne, kde možno kedysi žil pútnik, alebo sa ukrývali Židia, alebo sa v nej našiel poklad… Zdalo sa, že kdekoľvek sa tu človek pohne, narazí na legendu. Legendy sa vznášali vo vetre, uchovávali sa v zrnkách prachu, voňali ako prázdny flakón starej mamy, ktorý aj po desiatkach rokov vydáva známu vôňou, možno intenzívnejšiu, ako keď bol kedysi plný, keď ho starý otec kúpil na výročie sobáša v Paríži. To niečo znamenalo, dostať sa do Paríža, to niečo znamenalo, priniesť žene pravý parfum.
Zase sa v mysli zatúlal, a nehľadal svojich. Prečesával zrakom pustatinu posiatu ruinami. Toto bol fakultatívny výlet za hlbším poznaním, mimo najhlavnejšej trasy turistov, dostali sa sem vďaka vedomostiam a ochote sprievodcu, oduševneného kňaza… celkom dolu, na opačnej strane kopca, na jeho západnej strane, videl stúpať skupinku ľudí, no ani to neboli tí, ktorých hľadal. Takto sem prišli aj oni, ráno ich autobus vysadil pod horou. Ako to, že žene nechýba? Vytiahol mobil, najjednoduchšie bude zavolať, hoci sa mu to zdalo sprosté, použiť mobil na tomto mieste dejín. Dvoma ťukmi sa dostal k známemu číslu, a o niekoľko sekúnd počul vyzváňanie – v ďalšom zo svojich vreciek. Dokelu! Vtedy si spomenul, že si požičal manželkin mobil, aby mohol fotiť, keď sa mu vybila baterka vo fotoaparáte. Cvakal, cvakal, všetko to chcel zachytiť, akosi aj tušil, že márne, že tie fotky sa vyvolajú len v jeho duši. Sklapol telefón a váhavo sa obrátil: vráti sa pred kostol, tam, kde sa naposledy videli. To im sprievodca prízvukoval: Ak sa stratíte, zostaňte na mieste, nikam nechoďte. Pomaly kráčal, spomaleným tempom dával najavo, že ani teraz nestráca dôveru. Na hodinky sa nepozrel, čas tu nemá žiadnu hodnotu, bude popoludnie, ale nakoľko pokročilo? Keď sa priblížil k stredu námestia, všimol si Araba, ktorú tam stále sedel a… usmieval sa… usmieval sa naňho spod bieleho hávu, ktorý mu chránil hlavu pred slnkom. Kývol mu. Váhal, či podísť ešte bližšie, v tomto kraji toľkých kultúr a nepriateľstiev. Už bol z toho pomotaný, ako včera, keď poďakoval v obchode po hebrejsky, a chlap mu sucho povedal, že je Palestínčan. Nohy ho niesli k fontáne, a nevediac prečo, zrazu počul vlastný hlas:
„I am lost.“
Arab sa usmial: „I know.“
Chvíľu na seba len tak hľadeli: „Go around the church, behind is a path leading to a crypt. They went there.“
„Thank you.“
Poďakoval, nepýtal sa, odkiaľ ten človek vedel, koho hľadá, celkom prirodzené mu prišlo aj to, že neznámemu veril. Vykročil, aby obišiel chrám, sotva zahol za múr, uvidel v diaľke dve postavy ako sa mu náhlia oproti, bielu košeľu sprievodcu a trávovo zelené povedomé tričko…a za nimi husí pochod skupinky. Prenikla do jej sivo-ružového oparu mysle opantanej príbehmi otázka Kde mám muža?
Necítil hnev, ani nevôľu, doširoka sa usmieval, keď v tieni kostolného múru započul: „Kde si, preboha, hľadám ťa…“
„Predsa tu,“ zamrmlal si len tak, popod nos.
Keď sa vrátili na námestie, pozrel k fontáne, aby dal Arabovi aspoň posunkom najavo, že sa našli. No pri fontáne nik nesedel, len akýsi tučný chlap v šortkách strkal ruku pod skromný pramienok. Obzeral sa, postava v bielom zmizla. Prelud? Nemohol to byť prelud, lebo tie čierne oči spod bielej šatky, tie si nevymyslel. A pamätal si ešte jeden detail, mužove bosé nohy v sandáloch; mal veľké nechty na pohľad pripomínajúce sklo, a túto spomienku nezahaľoval ružový prelud vidín.
„Poď už konečne, všetci čakajú. Tú kryptu si si nemal nechať ujsť, ale veď ti o nej porozprávam…“
Obrátili sa na zostup z opačnej strany vrchu, tam, kde ich čakal autobus.
Keď sa nadránom vracala domov, chýbala do svitania slabá hodinka, aby sa krátka júnová noc bez výstrahy premenila na letný deň. Schádzala náhlivo po kamenných schodoch, ktoré viedli zo zeleného návršia do centra, k starým nájomným domom a spleti ulíc s husto zaparkovanými autami a tmavými výkladmi, pretože štvrť bola v noci pustá – žiadne davy tadiaľto neprúdili za nočnou zábavou, čo by oprávňovalo, aby ich majitelia draho vysvietili. Noc rýchlo strácala farbu a svetlo čoskoro odhalí stopy únavy aj na mladej postave a tvári – sivastý povlak pleti, hlava poklesnutá medzi ramenami, pretože ju chrbtica nedrží vo zvyčajnej vzpriamenej polohe, prezrádzajú nedostatok spánku. Jednotlivé stavce ťažko zapadajú do seba, nedopriali im uvoľnenie v ležmej polohe a teraz uberajú postave centimeter-dva a chôdzi pružnosť.
Ulica, ktorou kráčala a pozerala tesne pred seba, pod nohy, sa začala mierne zvažovať, pridá do kroku, zdvihnutím brady narovná unavenú hlavu, zabočí za posledný roh a mieri k rozložitej bráne ozdobenej pekným portálom. Snaží sa urýchliť svoj návrat, aby zostal nezbadaný, prv, než brieždenie prezradí, že nocovala inde. Stáva sa to v posledných mesiacoch často – odkedy spolu začali chodiť. Večer zatvoria krčmu, v ktorej sedia a keďže sa im nechce rozísť, túlajú sa v uličkách štvrte nad mestom, kde má prenajatý byt. Nakoniec skončia práve tam, , aby sa mohli milovať a rozprávať. Nachádzajú sa vo fáze vzťahu, čo by sa dala nazvať divadlom dvoch hercov, konverzačná hra, v ktorej dvaja protagonisti priťahovaní k sebe starou silou lásky hovoria o sebe. Ktovie, akého diváka by zaujali, keby sa dostali na ozajstnú scénu. Podľa všetkého akurát masochistického psychológa – amatéra. Dialógy sa v rôznych variáciách donekonečna opakujú, ako sa stretli, čo si mysleli v prvom momente, druhom momente, pri prvom milovaní, po ňom, keď sa prvý raz rozlúčili, keď si prvý raz zavolali… A tak dookola. Kostýmy a scéna sú veľmi civilné, herecké výkony dosť jednostranné, vyžadujú predovšetkým predvedenie kladnej stránky osobnosti na úkor nedostatkov a slabostí. Hoci dnes nad ránom masky trochu povolili a prvý raz vadili. Zaujímavé, hra by mohla priniesť nové nečakané zvraty, koniec-koncov, vždy k tomu dôjde aj v živote, nastane moment, kedy by sa partneri jeden druhému „obnažia“, niektorí priami chlapi to nazývajú „okamih prvého prdu, ktovie, ako by to otvorene pomenovala žena. Tentoraz nešlo o prd doslova, ale predtým, ako na chvíľu zadriemala, naozaj hádali sa o niečom, čo v živote pokladala za dôležité a zabudla na to, že doteraz naozaj podvedome predvádzala len jednu svoju osobnosť. No keď ju o chvíľu zobudil budík na náramkových hodinkách, nevedela si v mátožnom polobdení spomenúť, o čom. Vedela, že sa musí prinútiť vstať, natiahnuť na trochu upotené telo včerajšiu bielizeň, uváľané tričko a nohavice napáchnuté kaviarňou, ktoré ju budú omínať v rozkroku a prejsť sa dolu do mesta – domov k rodičom. Má síce čerstvých osemnásť a právnu slobodu, ale chce. Rodina nevie o novej známosti, klamať ich nechce, ani vzbudzovať dojem, že vedie čudný nočný život. Cíti doma rodičovskú podporu a dôveru, ktorá má výhody aj celkom praktické – bezstarostný študentský život, plne hradený (full expanses covered). Netrápi sa brigádami a úspornými režimami ako niektorí spolužiaci.
Tak sa teda zdvihne s rozbombardovanej postele, v kúpeľni si vypláchne ústa vodou zmiešanou so zubnou pastou, čo na chvíľu pomôže zahnať hnusnú pachuť, ale povlak zo zubov neodstráni. Mala by si brávať čisté nohavičky a kefku zo sebou, čo ale večer, keď odchádza, vyzerá čudne. Idem von, s kufríkom na 24 hodín. Bolo by to trochu ako sťahovanie, zatiaľ predčasné. Konieckoncov, ani ju zatiaľ nepozval, aby to urobila. Slušne vychované dievča.
O niekoľko minút už otvára kľúčom bránu doma a myšlienku na posledný (zatiaľ) bozk zaplaší sústredenie. Nehlučne kráča po udržiavanom schodisku, vkradne sa do tichého bytu a zavrie sa v kúpeľni. Vypije niekoľko hltov vody z kohútika, čím je uťahanejšia, tým viac pije, pomyslí si. Povyzlieka sa a ponorí do teplej sprchy. Chvíľu ešte váha, či si umyť aj vlasy, no noc treba spláchnuť dôkladne. Stiahne gumičku z dlhých ryšavých vlasov a strčí hlavu do prúdu vody. Prach a mdlosť odchádzajú v šampónovej pene. Zabalená do županu, z ktorého odkvapkáva voda mokrého tela. Vylezie von – byt je tichý, vzduch trochu ťažký spánkom, no z kuchynských dvier povieva čerstvé ráno, niekto hrkoce šálkou a ozve sa slabé cvaknutie rýchlovárnej konvice. Napadne ju rýchlo prebehnúť popred dvere, no v tých už stojí otec s veselým ranným úsmevom. Vedela, že je ranostaj, ale netušila, že vstáva na svitaní. Vlastne to nemá ako vedieť, keď sa vytiahne z postele posledná, zväčša do prázdneho bytu.
„Ty si už hore?“
Nečakané stretnutie s dcérou ho poteší a utvrdí v tom, aké je úžasné zobudiť sa skoro a vychutnať deň, kým je celkom nový. Táto nálada mu sluší, pridáva na mladistvosti, vyzerá ešte vyšší a úspešnejší ako inokedy. Niekedy sa večer vracia s unavenými vráskami a očami suchými od pozerania do zmlúv a čísel. Teraz tu stojí človek, čo má radosť zo života a celkom spokojne hľadí na mokrú, osvieženú dcéru, ktorá mu nečakane prekazila rannú samotu.
„Dáš si čaj? Idem si zabehať, ak chcš, poď so mnou.“
Chvíľu váha, už sa videla v posteli, no nakoniec ju zláka novosť situácie a otcov optimizmus.
„Hneď idem, počkaj.“
O chvíľu stoja obaja pred domom, na stále vlhké telo si natiahla bavlnené tričko a tepláky a obula tenisky naboso. Vidí, že otec má tričko rovnakej svetlosivej farby – zdedila po ňom ryšavkastú pleť a sivá obom sluší. Majú ju radi, hoci nejde o vedomé napodobňovanie. Sprcha ju osviežila a horúci čaj rozohrial a upokojil žalúdok, a tak celkom ľahko kráča opäť hore, odkiaľ sa pred nedávnom dovliekla. Nad zelenými a červenými plechovými strechami sa začína mestský park. Zatiaľ neutekajú, ulcie sú stále ešte tiché, vylezú na kopec a prejdu železnou bránou na štrkovú cestičku parku. Vlastne to ani nie je typický park, skôr lesopark s veľkými stromami, kde sú zásahy záhradníka takmer nebadateľné. Cestičky, pravdaže, vytvorili pre ľudí, no kríky azaliek a rododendronov, už odkvitnutých, akoby tu rástli z vlastnej vôle.
Pridajú v tempe, nohami sa zľahka odrážajú od príjemného podkladu, cesta ich vedie okolo prázdnych besiedok, občas prebehnú po drevenom mostíku ponad potok, stočia sa iným smerom, zbiehajú dolu a preskakujú väčšie kamene a trčiace konáre. Očami fixuje otcove nohy v teniskách a ide v jeho stope. Zrazu je z toho malá hra: otec sa odrazí od plochého kameňa a preskočí hrbolaté miesto, snaží sa napodobniť jeho skok a udržať rýchlosť a dĺžku kroku. Vôňa skorého leta je zmesou lístia, slabo cítiť odkvitajúce jarné kvety, rannú rosu a arómu ešte nekosenej, ale nespálenej trávy pod stromami. Obyvatelia mesta majú tento les radi. Trávia tu víkendové pikniky a prechádzky, na opačnom konci je dokonca drevená stavba reštaurácie s príjemnou záhradou, majiteľ ktorej má v obľube deti aj psy. Majitelia psov sú tu pravidelne a psy si určite myslia, že „toto je tá divočina. Nikde totiž nevidno tabuľky s upozorneniami na náhubky a retiazky, a tak si lietajú voľne s ňufákmi pri zemi ňuchajú stále prekvapujúce teritórium. Chodník sa opäť vracia hore a posledný úsek mieri na kopec, z ktorého vyštartovali. Začína cítiť únavu – pichanie v boku, rozpálené chodidlá nezvyknuté na dlhý beh sa sťažka odlepujú od štrku. Kluše v predklone a ledva vidí päty otcových nôh. Zvoľňuje tempo a stále viac na nachyľuje ku kopcu – takto asi utekajú opice hore svahom. Až na to, že bez námahy používajú všetky štyri končatiny. Ona sa len občas dotkne rukou nejakej skaly, ale to už sú hore, líca obom blčia a oči sa lesknú. Ešte sa treba vydýchať, uvoľniť napäté svalstvo a príjemný pocit sa čoskoro dostaví.
Pomaly schádzajú späť medzi domy v jasnom mäkkom svetle, aké zaplavilo mesto po sivom brieždení. Obloha je už belasá a miestami až husto blankytná. Túto sezónu sú veľkým hitom pánske košele tejto farby. Kto nemá vlastné predstavy o estetike, zakúpil si podľa vzoru hustobelasej farby doplnenú žltou viazankou. Kombinácia letného dňa, ibaže v príliš mnohých kópiách.
Neponáhľajú sa, občas pozdravia suseda, čo sa vracia z prechádzky zo psom a z obchodu, nad chodníkom sa vo vzduchú slabo miešajú aj vône parfumov a toaletných vôd – ľudia postupne odchádzajú do práce. Vysprchovaní a vyletnení nie sú to mátožné postavy prikrčené v novembrovej hmle vyhnanné z tepla domova. Ženy majú tielka, tričká a sukne jasných farieb, tenké nohavice, pod ktorými sa črtajú obrysy spodnej bielizne, sandále a šľapky s vykúkajúcimi farebnými palcami a endorfíny vyplavené fyzickou námahou len posmeľujú vidieť veci krajšie a optimistickejšie.
Otec v povznesenej nálade otvára dvere bytu a sunie sa rovno do kúpeľne, rád je v kancelácii prvý a vôbec – ráno patrí rituálom. Počuje ho zaplesnúť dvere a púšťať vodu, no to už je vo svojej izbe, ani sa nenamáha zatiahnúť žalúzie, hodí sa na posteľ, skopne na zem tenisky a cíti, ako sa telo s radosťou oddáva sneniu. Svetlo mizne pred ťažkými viečkami, v poslednej bdelej chvíli ju napadne, o čom sa to nad ránou hádali.
„Kým sa zobudím, zase to zabudnem.“
Nevie o tom, ako otec pred odchodom strčil hlavu do dverí, aby ju ešte pozdravil.
„Tí mladí dnes nemajú nijakú výdrž. Raz si privstanú a dajú trochu do tela a ešte v to dopoludnie to musia dospať,“ povie svojej sekretárke, ktorá mu prinesie ďalšiu šálku čaju.
Prepletáme sa autom ulicami mesta Alghero. Šípky ukazujú smer Valverde, prísľub zelene, verde, verde, verde. Je to tak, čoskoro skončia domy, úzku cestu zužuje divý kôpor, ktorý občas švihne autu po prednom skle, za kamennými múrmi sú olivové háje. Stromy pravidelne rozostavené, pôda pod nimi okopaná, bez suchých bylí, pripravená na to, aby na ňu na jeseň rozprestreli čisté plachty, a do nich striasli olivy. Odbočíme pri dube s ohlodanou kôrou na prašnú cestu. Údolie pokračuje ďalej, na úbočiach sú stáda oviec, ich bľačanie narušuje horúce ticho. Pri ceste kríže, svätyne, kaplnky s odkazmi.
Redšie osídlenie a blízkosť kopcov znamená aj to, že noc tu patrí nočným tvorom. Raz takto v tme ktosi-čosi narážalo telom do siete Lulinej spálne a vydesilo ju. Možno tvora prilákali naše pachy možno si zviera pomýlilo sieťky a chcelo sa dostať k zajacom a ovciam v neďalekej ohrade. Braňo z terasy a izieb vynášal malé škorpióny, sú vraj neškodné, a veľmi plaché, ale predsa… Brechot sa nesie tmou, divé psy diskutujú s domácimi. Ktovie o čom?
Hľadanie dokonalej pláže, biely piesok a tyrkys, tieň paliem a borovíc, obrovské vlny v Porto Ferro, ktoré prinášajú chaluhy a odpadky. Hukot plní uši, pri prechádzke cez duny k strážnym vežiam rozosiatym po pobreží sú zmysly nasýtené – oči, uši, nos aj koža. Bedeckery neklamú, len používajú zábery pláží nafotené za slnečných dní v januári či marci, čiže ľudoprázdne.
Prečo by vlastne mali byť ľudoprázdne? pýtam sa sama seba.
Úžasné je prísť sa plážovať o štvrtej popoludní, keď horúčava postupne povoľuje, svetlo mäkne a vracajú sa sýte farby. Mys Capo Caccia sa jasne črtá oproti, ukrýva jaskyne, schody vyryté do skaly vedúce do jaskyne. A vlny nie a nie sa unaviť.
Sardíniou prefukuje vietor, ten sa občas zmierni, a potom znova zosilnie, prečesáva hradby starého mesta, sfukuje sviečky na terasách reštaurácií a barov, dvíha sukne.
„Jej, slovenčinu tu až tak často nepočuť,“ usmeje sa čašníčka Janka a pár slovami zhrnie svoju story: „Zamilovala som sa do Sardínčana, tak som tu. Už roky. Jeho by ste odtiaľto nedostali, potrebuje k životu more.“
„Aha, takže ste si našli morského vlka?“
„Skôr vĺčka,“ rukou ukáže od zeme výšku typického ostrovana. Láska nás ako vietor preháňa cez pevniny a ostrovy. Aj láska k ostrovom, moru, vínu, olivám či figám… a čomukoľvek chcete. Vietor má takisto svoje mená, podoby. Sardínia ukazuje možnosť na pevný vzťah, no nebráni sa ani letmému, čiže letnému.
Moje sardínske naj: prechádzka po meste Bosa. Káva na hradbách Castelsardo, odkiaľ možno pozorovať zahmlené obrysy Korziky, kníhkupectvo a kaviareň Cyrano na tienistej aleji v Alghero.