Katarína Varsiková

Medzi dvoma mužmi

Keď sa nadránom vracala domov, chýbala do svitania slabá hodinka, aby sa krátka júnová noc bez výstrahy premenila na letný deň. Schádzala náhlivo po kamenných schodoch, ktoré viedli zo zeleného návršia do centra, k starým nájomným domom a spleti ulíc s husto zaparkovanými autami a tmavými výkladmi, pretože štvrť bola v noci pustá – žiadne davy tadiaľto neprúdili za nočnou zábavou, čo by oprávňovalo, aby ich majitelia draho vysvietili. Noc rýchlo strácala farbu a svetlo čoskoro odhalí stopy únavy aj na mladej postave a tvári – sivastý povlak pleti, hlava poklesnutá medzi ramenami, pretože ju chrbtica nedrží vo zvyčajnej vzpriamenej polohe, prezrádzajú nedostatok spánku. Jednotlivé stavce ťažko zapadajú do seba, nedopriali im uvoľnenie v ležmej polohe a teraz uberajú postave centimeter-dva a chôdzi pružnosť.

Ulica, ktorou kráčala a pozerala tesne pred seba, pod nohy, sa začala mierne zvažovať, pridá do kroku, zdvihnutím brady narovná unavenú hlavu, zabočí za posledný roh a mieri k rozložitej bráne ozdobenej pekným portálom. Snaží sa urýchliť svoj návrat, aby zostal nezbadaný, prv, než brieždenie prezradí, že nocovala inde. Stáva sa to v posledných mesiacoch často – odkedy spolu začali chodiť. Večer zatvoria krčmu, v ktorej sedia a keďže sa im nechce rozísť, túlajú sa v uličkách štvrte nad mestom, kde má prenajatý byt. Nakoniec skončia práve tam, , aby sa mohli milovať a rozprávať. Nachádzajú sa vo fáze vzťahu, čo by sa dala nazvať divadlom dvoch hercov, konverzačná hra, v ktorej dvaja protagonisti priťahovaní k sebe starou silou lásky hovoria o sebe. Ktovie, akého diváka by zaujali, keby sa dostali na ozajstnú scénu. Podľa všetkého akurát masochistického psychológa – amatéra. Dialógy sa v rôznych variáciách donekonečna opakujú, ako sa stretli, čo si mysleli v prvom momente, druhom momente, pri prvom milovaní, po ňom, keď sa prvý raz rozlúčili, keď si prvý raz zavolali… A tak dookola. Kostýmy a scéna sú veľmi civilné, herecké výkony dosť jednostranné, vyžadujú predovšetkým predvedenie kladnej stránky osobnosti na úkor nedostatkov a slabostí. Hoci dnes nad ránom masky trochu povolili a prvý raz vadili. Zaujímavé, hra by mohla priniesť nové nečakané zvraty, koniec-koncov, vždy k tomu dôjde aj v živote, nastane moment, kedy by sa partneri jeden druhému „obnažia“, niektorí priami chlapi to nazývajú „okamih prvého prdu, ktovie, ako by to otvorene pomenovala žena. Tentoraz nešlo o prd doslova, ale predtým, ako na chvíľu zadriemala, naozaj hádali sa o niečom, čo v živote pokladala za dôležité a zabudla na to, že doteraz naozaj podvedome predvádzala len jednu svoju osobnosť. No keď ju o chvíľu zobudil budík na náramkových hodinkách, nevedela si v mátožnom polobdení spomenúť, o čom. Vedela, že sa musí prinútiť vstať, natiahnuť na trochu upotené telo včerajšiu bielizeň, uváľané tričko a nohavice napáchnuté kaviarňou, ktoré ju budú omínať v rozkroku a prejsť sa dolu do mesta – domov k rodičom. Má síce čerstvých osemnásť a právnu slobodu, ale chce. Rodina nevie o novej známosti, klamať ich nechce, ani vzbudzovať dojem, že vedie čudný nočný život. Cíti doma rodičovskú podporu a dôveru, ktorá má výhody aj celkom praktické – bezstarostný študentský život, plne hradený (full expanses covered). Netrápi sa brigádami a úspornými režimami ako niektorí spolužiaci.

Tak sa teda zdvihne s rozbombardovanej postele, v kúpeľni si vypláchne ústa vodou zmiešanou so zubnou pastou, čo na chvíľu pomôže zahnať hnusnú pachuť, ale povlak zo zubov neodstráni. Mala by si brávať čisté nohavičky a kefku zo sebou, čo ale večer, keď odchádza, vyzerá čudne. Idem von, s kufríkom na 24 hodín. Bolo by to trochu ako sťahovanie, zatiaľ predčasné. Konieckoncov, ani ju zatiaľ nepozval, aby to urobila. Slušne vychované dievča.

O niekoľko minút už otvára kľúčom bránu doma a myšlienku na posledný (zatiaľ) bozk zaplaší sústredenie. Nehlučne kráča po udržiavanom schodisku, vkradne sa do tichého bytu a zavrie sa v kúpeľni. Vypije niekoľko hltov vody z kohútika, čím je uťahanejšia, tým viac pije, pomyslí si. Povyzlieka sa a ponorí do teplej sprchy. Chvíľu ešte váha, či si umyť aj vlasy, no noc treba spláchnuť dôkladne. Stiahne gumičku z dlhých ryšavých vlasov a strčí hlavu do prúdu vody. Prach a mdlosť odchádzajú v šampónovej pene. Zabalená do županu, z ktorého odkvapkáva voda mokrého tela. Vylezie von – byt je tichý, vzduch trochu ťažký spánkom, no z kuchynských dvier povieva čerstvé ráno, niekto hrkoce šálkou a ozve sa slabé cvaknutie rýchlovárnej konvice. Napadne ju rýchlo prebehnúť popred dvere, no v tých už stojí otec s veselým ranným úsmevom. Vedela, že je ranostaj, ale netušila, že vstáva na svitaní. Vlastne to nemá ako vedieť, keď sa vytiahne z postele posledná, zväčša do prázdneho bytu.

„Ty si už hore?“

Nečakané stretnutie s dcérou ho poteší a utvrdí v tom, aké je úžasné zobudiť sa skoro a vychutnať deň, kým je celkom nový. Táto nálada mu sluší, pridáva na mladistvosti, vyzerá ešte vyšší a úspešnejší ako inokedy. Niekedy sa večer vracia s unavenými vráskami a očami suchými od pozerania do zmlúv a čísel. Teraz tu stojí človek, čo má radosť zo života a celkom spokojne hľadí na mokrú, osvieženú dcéru, ktorá mu nečakane prekazila rannú samotu.

„Dáš si čaj? Idem si zabehať, ak chcš, poď so mnou.“

Chvíľu váha, už sa videla v posteli, no nakoniec ju zláka novosť situácie a otcov optimizmus.

„Hneď idem, počkaj.“

O chvíľu stoja obaja pred domom, na stále vlhké telo si natiahla bavlnené tričko a tepláky a obula tenisky naboso. Vidí, že otec má tričko rovnakej svetlosivej farby – zdedila po ňom ryšavkastú pleť a sivá obom sluší. Majú ju radi, hoci nejde o vedomé napodobňovanie. Sprcha ju osviežila a horúci čaj rozohrial a upokojil žalúdok, a tak celkom ľahko kráča opäť hore, odkiaľ sa pred nedávnom dovliekla. Nad zelenými a červenými plechovými strechami sa začína mestský park. Zatiaľ neutekajú, ulcie sú stále ešte tiché, vylezú na kopec a prejdu železnou bránou na štrkovú cestičku parku. Vlastne to ani nie je typický park, skôr lesopark s veľkými stromami, kde sú zásahy záhradníka takmer nebadateľné. Cestičky, pravdaže, vytvorili pre ľudí, no kríky azaliek a rododendronov, už odkvitnutých, akoby tu rástli z vlastnej vôle.

Pridajú v tempe, nohami sa zľahka odrážajú od príjemného podkladu, cesta ich vedie okolo prázdnych besiedok, občas prebehnú po drevenom mostíku ponad potok, stočia sa iným smerom, zbiehajú dolu a preskakujú väčšie kamene a trčiace konáre. Očami fixuje otcove nohy v teniskách a ide v jeho stope. Zrazu je z toho malá hra: otec sa odrazí od plochého kameňa a preskočí hrbolaté miesto, snaží sa napodobniť jeho skok a udržať rýchlosť a dĺžku kroku. Vôňa skorého leta je zmesou lístia, slabo cítiť odkvitajúce jarné kvety, rannú rosu a arómu ešte nekosenej, ale nespálenej trávy pod stromami. Obyvatelia mesta majú tento les radi. Trávia tu víkendové pikniky a prechádzky, na opačnom konci je dokonca drevená stavba reštaurácie s príjemnou záhradou, majiteľ ktorej má v obľube deti aj psy. Majitelia psov sú tu pravidelne a psy si určite myslia, že „toto je divočina. Nikde totiž nevidno tabuľky s upozorneniami na náhubky a retiazky, a tak si lietajú voľne s ňufákmi pri zemi ňuchajú stále prekvapujúce teritórium. Chodník sa opäť vracia hore a posledný úsek mieri na kopec, z ktorého vyštartovali. Začína cítiť únavu – pichanie v boku, rozpálené chodidlá nezvyknuté na dlhý beh sa sťažka odlepujú od štrku. Kluše v predklone a ledva vidí päty otcových nôh. Zvoľňuje tempo a stále viac na nachyľuje ku kopcu – takto asi utekajú opice hore svahom. Až na to, že bez námahy používajú všetky štyri končatiny. Ona sa len občas dotkne rukou nejakej skaly, ale to už sú hore, líca obom blčia a oči sa lesknú. Ešte sa treba vydýchať, uvoľniť napäté svalstvo a príjemný pocit sa čoskoro dostaví.

Pomaly schádzajú späť medzi domy v jasnom mäkkom svetle, aké zaplavilo mesto po sivom brieždení. Obloha je už belasá a miestami až husto blankytná. Túto sezónu sú veľkým hitom pánske košele tejto farby. Kto nemá vlastné predstavy o estetike, zakúpil si podľa vzoru hustobelasej farby doplnenú žltou viazankou. Kombinácia letného dňa, ibaže v príliš mnohých kópiách.

Neponáhľajú sa, občas pozdravia suseda, čo sa vracia z prechádzky zo psom a z obchodu, nad chodníkom sa vo vzduchú slabo miešajú aj vône parfumov a toaletných vôd – ľudia postupne odchádzajú do práce. Vysprchovaní a vyletnení nie sú to mátožné postavy prikrčené v novembrovej hmle vyhnanné z tepla domova. Ženy majú tielka, tričká a sukne jasných farieb, tenké nohavice, pod ktorými sa črtajú obrysy spodnej bielizne, sandále a šľapky s vykúkajúcimi farebnými palcami a endorfíny vyplavené fyzickou námahou len posmeľujú vidieť veci krajšie a optimistickejšie.

Otec v povznesenej nálade otvára dvere bytu a sunie sa rovno do kúpeľne, rád je v kancelácii prvý a vôbec – ráno patrí rituálom. Počuje ho zaplesnúť dvere a púšťať vodu, no to už je vo svojej izbe, ani sa nenamáha zatiahnúť žalúzie, hodí sa na posteľ, skopne na zem tenisky a cíti, ako sa telo s radosťou oddáva sneniu. Svetlo mizne pred ťažkými viečkami, v poslednej bdelej chvíli ju napadne, o čom sa to nad ránou hádali.

„Kým sa zobudím, zase to zabudnem.“

Nevie o tom, ako otec pred odchodom strčil hlavu do dverí, aby ju ešte pozdravil.

„Tí mladí dnes nemajú nijakú výdrž. Raz si privstanú a dajú trochu do tela a ešte v to dopoludnie to musia dospať,“ povie svojej sekretárke, ktorá mu prinesie ďalšiu šálku čaju.

 

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.