Katarína Varsiková

Sardínia. Kameň, vietor, voda

 

Skok

Prepletáme sa autom ulicami mesta Alghero. Šípky ukazujú smer Valverde, prísľub zelene, verde, verde, verde. Je to tak, čoskoro skončia domy, úzku cestu zužuje divý kôpor, ktorý občas švihne autu po prednom skle, za kamennými múrmi sú olivové háje. Stromy pravidelne rozostavené, pôda pod nimi okopaná, bez suchých bylí, pripravená na to, aby na ňu na jeseň rozprestreli čisté plachty, a do nich striasli olivy. Odbočíme pri dube s ohlodanou kôrou na prašnú cestu. Údolie pokračuje ďalej, na úbočiach sú stáda oviec, ich bľačanie narušuje horúce ticho. Pri ceste kríže, svätyne, kaplnky s odkazmi.

Redšie osídlenie a blízkosť kopcov znamená aj to, že noc tu patrí nočným tvorom. Raz takto v tme ktosi-čosi narážalo telom do siete Lulinej spálne a vydesilo ju. Možno tvora prilákali naše pachy možno si zviera pomýlilo sieťky a chcelo sa dostať k zajacom a ovciam v neďalekej ohrade. Braňo z terasy a izieb vynášal malé škorpióny, sú vraj neškodné, a veľmi plaché, ale predsa… Brechot sa nesie tmou, divé psy diskutujú s domácimi. Ktovie o čom?
Hľadanie dokonalej pláže, biely piesok a tyrkys, tieň paliem a borovíc, obrovské vlny v Porto Ferro, ktoré prinášajú chaluhy a odpadky. Hukot plní uši, pri prechádzke cez duny k strážnym vežiam rozosiatym po pobreží sú zmysly nasýtené – oči, uši, nos aj koža. Bedeckery neklamú, len používajú zábery pláží nafotené za slnečných dní v januári či marci, čiže ľudoprázdne.
Prečo by vlastne mali byť ľudoprázdne? pýtam sa sama seba.
Úžasné je prísť sa plážovať o štvrtej popoludní, keď horúčava postupne povoľuje, svetlo mäkne a vracajú sa sýte farby. Mys Capo Caccia sa jasne črtá oproti, ukrýva jaskyne, schody vyryté do skaly vedúce do jaskyne. A vlny nie a nie sa unaviť.
Sardíniou prefukuje vietor, ten sa občas zmierni, a potom znova zosilnie, prečesáva hradby starého mesta, sfukuje sviečky na terasách reštaurácií a barov, dvíha sukne.
“Jej, slovenčinu tu až tak často nepočuť,” usmeje sa čašníčka Janka a pár slovami zhrnie svoju story: “Zamilovala som sa do Sardínčana, tak som tu. Už roky. Jeho by ste odtiaľto nedostali, potrebuje k životu more.”
“Aha, takže ste si našli morského vlka?”
“Skôr vĺčka,” rukou ukáže od zeme výšku typického ostrovana. Láska nás ako vietor preháňa cez pevniny a ostrovy. Aj láska k ostrovom, moru, vínu, olivám či figám… a čomukoľvek chcete. Vietor má takisto svoje mená, podoby. Sardínia ukazuje možnosť na pevný vzťah, no nebráni sa ani letmému, čiže letnému.

Moje sardínske naj: prechádzka po meste Bosa. Káva na hradbách Castelsardo, odkiaľ možno pozorovať zahmlené obrysy Korziky, kníhkupectvo a kaviareň Cyrano na tienistej aleji v Alghero.

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.