Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

Zimná obuv v Bruseli

Foto: V Parc Woluwe. Víkend snehu. 

Mrazivé ráno, tri centimetre snehu, svetlomodrá obloha. Nedeľa a vyjdem do tohto sveta. Autobus 29 na konečnej síce stojí, ale s oznamom, že je mimo služby a smutým smajlíkom. Dvaja páni šoféri mi navrhnú, že ma zvezú pod kopec, Hof Ten Berg je na belgické pomery strmá ulica.

„A máte zimné pneumatiky?“ spýtam sa nonšalantne.

Stojaci šofér sa obzrie: „Nie.“

Schádzame z kopca a páni hlásia na dispečing, ako to vyzerá v jednotlivých zákrutách. Pod kopcom ma vysadia a idú naspäť hore, na druhé kolo.

Putujem ďalej, ráno je nové, áut aj ľudí málo. Podarí sa mi dostať na zastávku električky 92, kde stojí jedna osamelá slečna. Spýtam sa, či je to správne nástupisko a ona veselo odvetí, že áno. Prehodím niečo o zime, veď o čom inom? Je zababušená vo veľkom šále, na hlave parochňa – ružovo-čierne mikádo – trochu posunutá dozadu, takže vidno hranicu jej vlasov. Nevdojak mi zrak padne na jej nohy – ružové papuče! Zimná obuv je v Belgicku všeličo – conversky, balerínky, gumáky…ale papuče?

„Idem od milenca, nechcelo sa mi prezúvať,“ tentokrát je nonšalantná ona, a má nákazlivý smiech.

“Okrem toho, mám ponožky „adapté“ do papúč,” dodala.

Adapté do papúč sú obyčajné biele vlnené ponožky. A tak tam spolu desať minút čakáme a odvezieme sa kus cesty. Veď prečo nie, vlastne?

Dva a pol týždňa v Bratislave a potom

Dobrodruh, Kubista, Urban, Radnička, Frida, Af…bratislavské podniky, hlavne kaviarne, nepotrebujú moje promo, moje určite nie, a toto píšem z vďaky za spoločnosť na rôznych adresách, domácich aj verejných, za rozhovory, odtiene hlasu, melódie očí, dotyky smiechu… Fredy na joge (niekto by povedal, že zasušil) – „Toto je pozícia Shiva lingam, symbolom je penis boha Shivu, v hinduizme rovnako silný ako kríž v kresťanstve“. Smejem sa v krkolomnej pozícii poprehýbanej sviečky. India je azda dôkazom, že symbolika naozaj funguje, a prirovnanie nie je rúhanie, všetko je hodné úcty, aj predmetom interpretácie. Dva a pol týždňa vianočnej Bratislavy, prechádzok a posedení…

Vianoce rýchlo blednú, bol víkend trojkráľový, taký mimoriadny v našej rodine, lebo priniesol Lulu.

Prechádzka pri Severnom mori v bezvetrí a jemnom daždi a skvelé jedlo z rýb a zeleniny. Dôležitá je spoločnosť, naša túžba poznať a spájať.

V knihe A Course in Miracles, ktorá má v kindle verzii tisíce podčiarknutých pasáží, sa píše, že myseľ má viacero poschodí a utrpenie, ktoré na niektorých z nich vzniká, nie je nutné. Niežeby bolo zbytočné, lebo nič nie je zbytočné, ale nutné nie je. The Miracle is… odovzdať všetko vyššej inštancii na očistenie. Hm, idem na to, ak sa niekto pridáva, ozvite sa.

P.F. 2017

pf-2017

Dokončila som preklad románu Elif Shafak Architektov učeň. Tak nech je tento citát z neho želaním, aby sme vedeli, že :

“Stred sveta nie je na východe ani na západe. Je tam,kde sa človek odovzdá láske.”

I have finished translating a novel by Elif Shafak The Architect´s Apprentice. Let me offer the quotation as a wish to know that

“Centre of the Universe is neither in the East nor in the West. It is where one surrenders to love.

Katarína

Predvianočné prekvapenie

Mačka sa schovala v prázdnej škatuli pripravenej na linecké kolieska, ktoré zatiaľ neboli upečené. Veko zdobili snehové vločky. Ave Maria v podaní viedenského chlapčenského zboru plnila prízemie rovnako ako vôňa týchto sušienok, práve dala do rúry prvú várku.

„Ema?“

„Áno?“

Stál vo dverách a v rukách držal akýsi balíček, okolo úst mu pohrával úsmev.

„Skončil si v pivnici?“ spýtala sa. Dom sa musel pred Vianocami upratať od pivnice po strop, tak velil starý rituál.

„Pozri, toto som našiel v spodnej zásuvke toho stola, čo tu nechal predchádzajúci majiteľ.“ Podišiel bližšie.

„Počkaj, ruky mám od cesta, nemôžem to teraz zobrať. Niečo zaujímavé?“ Práve v tej chvíli si linecké kolieska vyžiadali jej plnú pozornosť, dokázali zhnednúť veľmi rýchlo.

„Neviem, asi by sa dalo povedať, že áno. Je to list, ale musíš ho prečítať ty, moja francúzština naň nestačí. Okrem toho, rukopis je roztrasený a vyblednutý.“

„Aha, no dobre.“ Položila plech na dosku, umyla a utrela si ruky a do končekov prstov chytila papier, ktorý jej podával.

Chère Claudine,

Les trois jours de Noël sans te voir sont incroyablement longs.

Je sais, on va se voir à Nouvel An…

„Preklad, poprosím,“ prerušil ju.

„Je to starý ľúbostný list, zjavne. Čo je v tom balíčku?“ Obrátila sa k nemu.

„Viagra. Dátum spotreby 1997. Presnejšie, máj 1997. Takže ju nevyužijem.“ Usmieval sa doširoka, a pochopila, že nežartuje.

„Ako sa volala majiteľova manželka, pamätáš sa?“

Spýtal sa, lebo vedel, že má výbornú pamäť nielen na tváre, ale aj na mená.

Ticho.

“Charlotte.” Došlo jej odrazu. „Určite sa volala Charlotte.“

„Takže Claudine je…“ spravil pauzu v štýle ohlasovania víťaza Oscara.

„Nechaj to tak. Majú vyše osemdesiat. A sú Vianoce.“

Mačka vystrčila hlavu zo škatule.

Ave Maria dohrala.

 

V Bruseli. Na jeseň.

Za fotku ďakujem Lule a Viki

Vo Valónsku schválili tejto jesene zákon, ktorý zakazuje používanie plastických tašiek a vreciek vo všetkých obchodoch. Obchodníci, a hlavne zákazníci, musia hľadať iné riešenie prepravy nákupov – žeby návrat k starým dobrým sieťovkám? Valónsko má pritom povesť chudobného regiónu, kde sa dokopy nič nedeje, polovica obyvateľov je trvale nezamestnaná a vysedáva v miestnych cafés. Možno aj tie sieťovky majú odložené zo starých čias 🙂

Myslím, že keď na sídliskách a v lesíkoch pri meste prestanú poletovať igelity, zachytávať sa o kríky a vetvy a dávať tak na známosť blízkosť civilizácie, bude to skok v ľudskej evolúcii, posun vo vedomí.

Túto jeseň píšem menej ako inokedy. Asi preto, že prekladám takmer päťsto stranovú knihu a vyžaduje si čas a pozornosť. Ale aj preto, že nastal čas na walk the talk, ako sa povie po slovensky.  Zistenie, že joga nie je fitness a wellness v jednom, ale je hľadaním pravdy. No, pekne, s tým som do toho nešla! Piští niekto vo mne. Ale išla, odpovedá mu ktosi, kto, napodiv, takisto býva vo mne. Pozorujem ich. Keď prídem na niečo, o čom sa viem podeliť, spravím tak. Zatiaľ teda o tom, o čom sa dá.

O prítomnosti slovenského umenia v Bruseli.

V októbri víkend súčasného tanečného umenia v Les Halles: http://www.misteremma.com/slovmotion-la-scene-contemporaine-slovaque-aux-halles/ . Zrekonštruovaná tržnica v tejto zaujímavej časti mesta stojí za návštevu. Tanečné súbory zo Slovenska naplnili priestory sviežou energiou, znova som bola hrdá na svoje korene. A na to, že vidím iskry v očiach stoviek ľudí okolo.

Začiatkom decembra odohrala Astorka predstavenie Empty Hole, a myslím, že herci museli cítiť tú vrúcnosť a prijatie – živé divadlo v rodnom jazyku, to je udalosť.

V tom istom týždni bol v Bruseli pán režisér Dušan Hanák, prešli sme sa spolu niekoľkými štvrťami, pán režisér fotil ľudí na uliciach. Prechádzku po africkej Matonge, po obyčajnom a neobyčajnom St. Gilles, po uličkách Marrolles za všedného popoludnia… si kráčam ďalej. A nezabudnem na rozhovor s pánom režisérom o mestskom folklóre, o svojráznych postavách Bratislavy a o psychoanalýze v socialistickom režime. Takže táto jeseň, ako každá, sa skladá z jedinečných prítomných okamihov, hľadania, pozorovania, učenia a drobných radostí.

Ďalší večer som si potom pozrela film Obrázky zo starých čias, príbehy ľudí, ktorí žili pokoru a vznešenosť každodennosti prirodzeným spôsobom, lebo žiť sa musí. Ich ego nekričalo do sveta Spravte niečo, takto to nejde! Budili sa, spomínali, pracovali, smútili, a keď sa vyplakali, našli smiech a v ňom odvahu.

Literárny večer decembrový a slovenský, opäť v Bozar. Debatu s troma spisovateľmi moderovala flámska autorka Annelies Verbeke. Ďalším hosťom bol muž menom Abram Muller, ktorý preložil zbierku poviedok niekoľkých autorov do holandčiny. Zuska Kepplová, Pavol Rankov a Michal Hvorecký prišli hovoriť o svojich poviedkach, o jazyku, krajine, o sebe. Čím sa definujeme, a čo náš zmysel pre humor? Ako reflektujeme minulosť? Čoho sa bojíme?  Čo hokej, politika, kuchyňa? Slová majú silu, vedia to nielen spisovatelia, a slová majú aj svoj limit, a to vedia spisovatelia veľmi dobre. Na niektoré výroky o Slovákoch zareagovala Annelies spontánnym, Jej, to mi pripomína Flámov :). Naša ľudská skúsenosť je napokon oveľa univerzálnejšia, ako si myslíme. A tie subtílne rozdiely, to neopakovateľné, to nás vzrušuje, láka, živí a ubezpečuje o možnostiach spojení a pochopenia. Ani Belgičania nie sú až takí tolerantní, ako sa to javí pri prechádzke po bruselských uliciach, pripomína Abram. Akceptujú inakosť viac, pretože musia, pretože s ňou žijú. Zároveň na stále homogénnom Slovensku je živá veľká chuť spoznávať nové a hľadať v ňom inšpiráciu, a to vieme my, čo máme v tejto krajine domov. A to nám dáva nádej. Dúfam.

Blízkosť zimného slnovratu. Tradičným jedlom na vianočných trhoch v Bruseli je tartiflette, no varené víno je podobné ako v Bratislave. Ustrice a slimáky sa podávajú tiež, lebo takpovediac, kedysi vyhovovali požiadavkám pôstu. Ale to je iná téma.

Ešte jeden výjazd spomeniem – a zároveň tip – múzeum moderného umenia La Boverie v Liège na ostrove medzi riekami. Privilégium vidieť výstavu s dvoma úžasnými dievčatami – Lenkou a Louise. A s kamarátom Janom. Výstava 21 Rue La Boétie má prekvapivo súvis aj so Slovenskom. Všimla si to Lenka na mape hneď v prvej miestnosti: rodičia podnikateľa a zberateľa pána Paula Rosenberga, ktorý je dôležitou postavou výstavy, boli totiž emigranti zo Slovenska. Nájdite si:

http://www.21ruelaboetie.com/home-casr7

A  adventné a vianočné želanie:

Nech sa naše inšpirácie a životy prepletajú naďalej a nech za ne cítime vďaku.

 

 

 

 

Vietor. Vata.

Živel, ktorý vládne jeseni, sa volá vietor, ajurvédsky princíp vata, je to pohyb a zmena. Symbolizujú ho poletujúce listy, knísajúce sa konáre, mraky na oblohe, vyvoláva očarenie, ale aj nepokoj. Ľudia s dominantnou konštitúciou vata sa môžu na jeseň cítiť príliš hnaní, nezakorenení, nestáli, akoby im chýbalo ukotvenie, akoby sa im zem pod nohami kĺzala. No nech máte vaty priveľa či primálo, pozícia, ktorá je pre kontakt s týmto živlom ako stvorená sa volá BOJOVNÍK, virabhadrasa v sanskrite. Existujú tri základné, a mnohé variácie k tomu. A keďže ide o asánu v stoji, tak je ako stvorená do exteriéru: v lese, na vrchole hory, na pláži, lúke, poskytne pocit stability a istoty, pretože nás spája so zemou. Dáva kontakt s vetrom a priestorom, so slobodou a možnosťami, pretože sa dvíha hore, otvára srdcovú čakru, a necháva energiu prúdiť všetkými smermi.

Medzi hlavné prínosy patrí: posilnenie imunity a odhodlania, prehriatie a posilnenie kĺbov a posilnenie svalov. Dajte si krátku rozcvičku a potom zastaňte v bojovníkovi, dovoľte vetru odniesť staré a priniesť nové, vdýchnite jeho energiu a pošlite ju do zeme, do koreňov, pre ten pocit spojenia, disciplíny a slobody.

Bojovníka máme v sebe, hovorí, že strach tu síce je, a patrí k nám, ale je tu aj sila, vedomie, prijatie, pochopenie a ochota nechať život prúdiť voľne…