Za fotku ďakujem Lule a Viki
Vo Valónsku schválili tejto jesene zákon, ktorý zakazuje používanie plastických tašiek a vreciek vo všetkých obchodoch. Obchodníci, a hlavne zákazníci, musia hľadať iné riešenie prepravy nákupov – žeby návrat k starým dobrým sieťovkám? Valónsko má pritom povesť chudobného regiónu, kde sa dokopy nič nedeje, polovica obyvateľov je trvale nezamestnaná a vysedáva v miestnych cafés. Možno aj tie sieťovky majú odložené zo starých čias 🙂
Myslím, že keď na sídliskách a v lesíkoch pri meste prestanú poletovať igelity, zachytávať sa o kríky a vetvy a dávať tak na známosť blízkosť civilizácie, bude to skok v ľudskej evolúcii, posun vo vedomí.
Túto jeseň píšem menej ako inokedy. Asi preto, že prekladám takmer päťsto stranovú knihu a vyžaduje si čas a pozornosť. Ale aj preto, že nastal čas na walk the talk, ako sa povie po slovensky. Zistenie, že joga nie je fitness a wellness v jednom, ale je hľadaním pravdy. No, pekne, s tým som do toho nešla! Piští niekto vo mne. Ale išla, odpovedá mu ktosi, kto, napodiv, takisto býva vo mne. Pozorujem ich. Keď prídem na niečo, o čom sa viem podeliť, spravím tak. Zatiaľ teda o tom, o čom sa dá.
O prítomnosti slovenského umenia v Bruseli.
V októbri víkend súčasného tanečného umenia v Les Halles: http://www.misteremma.com/slovmotion-la-scene-contemporaine-slovaque-aux-halles/ . Zrekonštruovaná tržnica v tejto zaujímavej časti mesta stojí za návštevu. Tanečné súbory zo Slovenska naplnili priestory sviežou energiou, znova som bola hrdá na svoje korene. A na to, že vidím iskry v očiach stoviek ľudí okolo.
Začiatkom decembra odohrala Astorka predstavenie Empty Hole, a myslím, že herci museli cítiť tú vrúcnosť a prijatie – živé divadlo v rodnom jazyku, to je udalosť.
V tom istom týždni bol v Bruseli pán režisér Dušan Hanák, prešli sme sa spolu niekoľkými štvrťami, pán režisér fotil ľudí na uliciach. Prechádzku po africkej Matonge, po obyčajnom a neobyčajnom St. Gilles, po uličkách Marrolles za všedného popoludnia… si kráčam ďalej. A nezabudnem na rozhovor s pánom režisérom o mestskom folklóre, o svojráznych postavách Bratislavy a o psychoanalýze v socialistickom režime. Takže táto jeseň, ako každá, sa skladá z jedinečných prítomných okamihov, hľadania, pozorovania, učenia a drobných radostí.
Ďalší večer som si potom pozrela film Obrázky zo starých čias, príbehy ľudí, ktorí žili pokoru a vznešenosť každodennosti prirodzeným spôsobom, lebo žiť sa musí. Ich ego nekričalo do sveta Spravte niečo, takto to nejde! Budili sa, spomínali, pracovali, smútili, a keď sa vyplakali, našli smiech a v ňom odvahu.
Literárny večer decembrový a slovenský, opäť v Bozar. Debatu s troma spisovateľmi moderovala flámska autorka Annelies Verbeke. Ďalším hosťom bol muž menom Abram Muller, ktorý preložil zbierku poviedok niekoľkých autorov do holandčiny. Zuska Kepplová, Pavol Rankov a Michal Hvorecký prišli hovoriť o svojich poviedkach, o jazyku, krajine, o sebe. Čím sa definujeme, a čo náš zmysel pre humor? Ako reflektujeme minulosť? Čoho sa bojíme? Čo hokej, politika, kuchyňa? Slová majú silu, vedia to nielen spisovatelia, a slová majú aj svoj limit, a to vedia spisovatelia veľmi dobre. Na niektoré výroky o Slovákoch zareagovala Annelies spontánnym, Jej, to mi pripomína Flámov :). Naša ľudská skúsenosť je napokon oveľa univerzálnejšia, ako si myslíme. A tie subtílne rozdiely, to neopakovateľné, to nás vzrušuje, láka, živí a ubezpečuje o možnostiach spojení a pochopenia. Ani Belgičania nie sú až takí tolerantní, ako sa to javí pri prechádzke po bruselských uliciach, pripomína Abram. Akceptujú inakosť viac, pretože musia, pretože s ňou žijú. Zároveň na stále homogénnom Slovensku je živá veľká chuť spoznávať nové a hľadať v ňom inšpiráciu, a to vieme my, čo máme v tejto krajine domov. A to nám dáva nádej. Dúfam.
Blízkosť zimného slnovratu. Tradičným jedlom na vianočných trhoch v Bruseli je tartiflette, no varené víno je podobné ako v Bratislave. Ustrice a slimáky sa podávajú tiež, lebo takpovediac, kedysi vyhovovali požiadavkám pôstu. Ale to je iná téma.
Ešte jeden výjazd spomeniem – a zároveň tip – múzeum moderného umenia La Boverie v Liège na ostrove medzi riekami. Privilégium vidieť výstavu s dvoma úžasnými dievčatami – Lenkou a Louise. A s kamarátom Janom. Výstava 21 Rue La Boétie má prekvapivo súvis aj so Slovenskom. Všimla si to Lenka na mape hneď v prvej miestnosti: rodičia podnikateľa a zberateľa pána Paula Rosenberga, ktorý je dôležitou postavou výstavy, boli totiž emigranti zo Slovenska. Nájdite si:
http://www.21ruelaboetie.com/home-casr7
A adventné a vianočné želanie:
Nech sa naše inšpirácie a životy prepletajú naďalej a nech za ne cítime vďaku.
