Autor -Katarina Varsikova

Autorka fotky je Sysa. A je to Naďa na lúke

Ľuboš a jeho kamarát, poľovník, priniesli pred mlyn srnca, ktorého akýsi pytliak nešikovne postrelil. Krásne telo sa ocitlo v kufri auta, muchy už ho stihli objaviť, otvorené oči zbavené utrpenia. Ešte pred polhodinou sa trápil na teplom zoranom poli, jeden z druhov v stáde sa mu pokúšal pomôcť, potom to vzdal, a odbehol za ostatnými. Život. Smrť. Život. Utrpenie je, hovorí Patanjali aj Budha, ale je aj cesta za vyslobodením z neho a číra radosť, tvrdia obaja títo, ktorí sa nám prihovárajú ponad stáročia, lebo ľudia hľadajú od veky vekov. Stádo srncov sa kdesi ďalej pasie, nesmútia za mŕtvym, ani sa netrápia budúcim ohrozením. Asi.
Faktom je, že my sa trápime tým, čo bolo aj bude, a príbeh, ktorého súčasťou sme sa v nedeľu pred odchodom z mlyna stali, vo mne žije. V Arménsku veria, že nečakane skolené zviera môže zobrať so sebou naše utrpenie a oslobodiť nás, hovorí Lianna, a pozerá sa na mňa tými nádhernými zeleno-hnedými očami plnými života.
Pobalíme, naložíme auto, a predlžujeme rozlúčku. Toto mi ide odjakživa dobre :). Sused z domu oproti mlynu mi vyjaví, že by tiež rád skúsil jogu, ako mu radí lekár. A to teraz, keď odchádzame? Nuž, nejako nenabral odvahu prísť medzi samé baby. A fakt je, že sme si túto otázku položili: Prečo sme tu len baby?
Dve zostavy denne, ráno a podvečer, dve meditácie, to je celkom slušná porcia a prinesie ovocie. Sú tu chvíle úplného pokoja a tichej radosti, unavené telo, oči otvorené do oblohy, na ktorej lietadlo nakreslilo stopu chrbtice. Koruny líp v hore nad nami sa rozprávajú s vetrom a obloha postupne bledne alebo tmavne, podľa toho, či je ráno alebo večer.
Drevené dlážky mlyna praskajú pod bosými nohami, občas niekto v noci nespí, dobrovoľne alebo nie, myseľ pracuje: tu a teraz, tu a teraz. Presne o to ide, a ego sa bráni, tu a teraz je jeho smrť, preto skáče z minulosti do budúcnosti, aby prežilo.
Učíme sa pravidelne vracať sem, v tomto okamihu sa myseľ vyčistí, rozjasní, širokou bránou do prítomnosti je dych. Naďa nájde v tráve na dvore štvorlístok, a kohút vydá rázne kikiríkí.

A načo tie presne merané cviky? Rekonštrukcia energetických rozvodov; pri pravidelnom cvičení nás dovedie do tela domov, k prijatiu toho, čo je, keď sa odpustenie stáva ľahučkým. A k tomu sny, Janka prinesie čerstvý kozí syr z farmy, pomaly pripravená večera, Adelkin a Eliškin smiech, výlety, kopček šľahačky na palacinke, objatie chladnej vody, úsmevy, otázky, bylinky, voda a víno, všetko prijaté je yoga.

Foto: ulička v Spišskej Kapitule

Tento nápis poznalo kedysi každé dieťa cestujúce po slovenskej krajine vlakom, z nejakého dôvodu bolo Nevykláňajte sa z okien v československých vlakoch napísané aj po taliansky. Chuť slov na jazyku, nápisy, ktoré našu myseľ nevdojak ovplyvňujú. Leto v plnom švungu. Časopis Týždeň priniesol nedávno aj článok o staycation, dovolenke strávenej doma, keď človek prispôsobí svoj domov tak, aby sa v ňom cítíl ako na dovolenke, a brúsi po okolí dívajúc sa naň novými očami. Medzi úpravy domácnosti patrí: poschovávať hodiny, zrolovať koberce, aby sa dalo po parketách chodiť naboso, dať mobil do režimu lietadlo, (neviem, či toto ľudia na dovolenke dnes robievajú, tí múdrejší hádam hej), namiesto varenia si objednať donášku dobrôt. A potom vyraziť preskúmať okolie novými očami, čítať nápisy, pamätné tabule, preliezať zákutia…
Neviem, asi staycation do istej miery praktikujeme mnohí, keď máme deň-dva voľna a žiadne veľké plány, či si takto naozaj vyvoláme dovolenkové pocity, je individuálne.

Do veľkej miery je to zvedavosť, kto ma poháňa na cesty krátke i vzdialenejšie, stačí odísť do dediny či mesta, kde som nikdy nebola, alebo dávno nebola. Toho roku je príjemným prekvapením Spišská Nová Ves, vkročila som do nej akoby po prvý raz; po prvý raz totiž mesto naozaj vnímam: lipy uprostred námestia, v daždivých dňoch také chlácholivé aj tajomné, honosné budovy radnice, divadla a kostola, skromné aj pyšné domy po oboch stranách hlavnej ulice. Kopce v diaľke sú skryté v opare letného monzúnu, ktorý zaľahol na kraj.
Kaviareň na námestí, kde tiež vládne cestovateľská atmosféra, fotky, ponuka kávy z Vietnamu, niekoľko výtlačkov časopisu Zem a vek.  Prehodím slovo-dve s pánom, ktorý mi prinesie dvojité espresso, započúvam sa do soundtracku: Yasmina Levi? Nie som si istá, ale dokonale sa mi sem hodí, a, áno, neviem presne, koľko je hodín, ani o koľkej presne sa zdvihnem. Východ Slovenska mi vždy pripadal ako kraj nomádov, ľudí, ktorí odtiaľto odchádzajú, no, ako mala obsluha v jednej kežmarskej reštaurácii na tričkách: Všade dobre, srdcom na Východe.

Je to aj citlivosť na napísané. Majitelia prevádzok dávajú často na WC odkazy v snahe poučiť, vychovať, angažovať hostí. Neviem, či tie pánske poznajú ekvivalent Nehádžte vložky do toaletnej misy v rôznych obmenách a stupňoch zdvorilosti. Koľko generácií bude treba, kým to nebude potrebné písať?
No, to je iná téma, páči sa mi, ako sú odkazy napísané na toalete v Cafe Shop v Spišskej, jednoduché, priame: Zhasnite, prosím, svetlo. Zaklapnite, prosím, veko dosky.

Cestovanie je zvedavosť, a nápisy, ktoré si čítam, ju sýtia tiež. Na tričkách, toaletách, aj na tabuliach a fasádach domov. Ďaleko aj blízko.

Krátky, ale strašidelný výkrik. Chvíľu ticho, potom hlasy, siréna sanitky, a to všetko nie veľmi ďaleko, ale ani tu, v tejto miestnosti, kde vládne prítmie prízemia uprostred zamračeného dňa. Okná tienia zvislé umelohmotné žalúzie, a za nimi je len obdĺžnik dvora, kam nik nechodí, zároveň sa však oň správca budovy stará, kosí trávu, nedovolí odpadkom a burine prevziať vládu. Toto je vážená európska inštitúcia, dbá na estetiku a funkčnosť. Čo sa to tam kdesi na inom konci budovy deje? Teroristický útok? Nehoda? Prerušiť hodinu pre ten vzdialený, ale blízky zmätok? Prijať prítomný okamih znamená, že na týchto šesť ľudí v asáne zvanej most dopadne bomba, a ony sa len zhlboka nadýchnu? Na druhej strane, komu pomôžeme, ak sa odtiaľto vyhrnieme obzerať situáciu? Šesť báb v pohodlných nohaviciach, s hlavami usilujúcimi sa prepnúť z modu dych, telo, myseľ do riešenia situácie, ktorá sa nás priamo netýka, ale aj týka? S niektorými si vymeníme pohľady, ale niektoré sa vôbec nedajú vyrušiť, a tak hodinu dokončíme vizualizáciou bieleho svetla, čistej hojivej a ochrannej energie.

A potom vyjdem s Veronikou opatrne na dlhú chodbu vedúcu do kaviarne, rozvoniava to odtiaľ a láka, ale tentoraz si to neuvedomím, obe sa pozeráme do ďalšieho vnútorného dvora za oknami bez žalúzií. Niekoľko paramedikov v reflexných vestách sa skláňa nad prikrytou hromádkou a predchádzajúci výkrik a chaos začína dávať story. Pred čosi vyše hodinou som tu stála čakajúc na svoje jogínky, hľadela na zelené kríky nádvoria a okná bloku oproti. Typický zadný trakt, žiadna jednotná harmonická línia a muškáty, ale do L sa stretávajúce okná a balkóny, na nich metly, sušiaky na bielizeň, naukladané veci, lebo my sme stále civilizácia hromadiaca veci. Hotel či byty? dumala som pred jogou. A teraz mi cestou von vrátnička, ktorá ma každý týždeň púšťa dnu, povedala: „Samovrah. Skočil zo šiesteho poschodia. Je to hrozné.“

Vyjdem von, prší. Tento jún prší a prší, puky ruží hnijú skôr ako sa stihnú rozvinúť. Obloha a chodník nerozoznávajú jún od novembra či marca, či ktoréhokoľvek dátumu v kalendári. Oproti je takmer dostavaná administratívna budova s farebnými detailmi na fasáde, pokus vniesť do funkčnej architektúry ľudskosť. Farebné znamená ľudské? Neviem. Vyzerá celkom dobre, tá budova, som rada, že to nebol niektorý z robotníkov, komu patril výkrik a prikryté telo. Tento sa aspoň rozhodol sám, pád z lešenia, to by bola tragická nehoda. Kto som ja, aby som hodnotila počasie a tragickosť smrti? Okrem toho, musím sa ponáhľať, čas vykalkulovaný tak, aby som bola o dve hodiny na letisku Zaventeem, aj s mamou, ktorá odlieta o šiestej večer. Teraz je pol tretej, o štvrtej tam chceme byť, po marcovom teroristickom útoku sa letisko ešte nevrátilo do normálu a treba prísť s poriadnym predstihom. Rady sú vraj dlhé, bezpečnostných opatrení veľa. Mama vie aj nevie, že sa ocitne v obrovskom priestore plnom informácií sama, pretože sa ďaleko bez letenky s ňou nedostanem. Nie je to žiadna katastrofa, lietajú aj deväťdesiatroční, cestuje dnes každý, doba je zložitá, no všade sú pracovníci s nápisom May I help you? na tričkách. Veď to, s nápisom v jazyku, ktorému nerozumie.  Vyhrniem si golier, a ponáhľam sa na metro, zanechajúc za sebou samovraha, záchrancov, strážničku,  dievčatá z jogy i svoje úvahy o architektúre. Máme okrem zodpovednosti za seba aj inú zodpovednosť? Čo sa týka cvičiacich, ustanovila som si svoj spôsob: Keď všetci po hodine sedia na podložkách, skontaktujem ich očami, pozdravíme sa, veľmi často sa usmejeme, a ostatné nechám na nich, na vesmír a na inokedy. Čo sa týka počasia, nezvyknem sa sťažovať, a už vôbec nie na dážď, je to alchýmia, zázrak, koniec-koncov, tá žeravá guľa je na svojom mieste vždy (zatiaľ) a sú to mraky, ktoré prinášajú vodu, život, zmenu. Prechádzajúce autá rozstrekujú kolesami kvapky z mlák, ohlušujúci zvuk zbíjačky zo stavby hotela, robotníci v helmách, so slúchadlami na ušiach, v daždi, vetre, či slnku, za tisíckami rovnakých okien a sklených stien kancelárie, kde dnes väčšina ľudí zarába na živobytie, hľadá, nachádza a zahadzuje svoje ambície… pod viaduktom prefukuje, no zahnem do brány metra, je to stanica, kde v marci zahynulo viac ako tridsať ľudí pri samovražednom útoku, kde je pri vstupe veľká biela stena s odkazmi, prekrytá sklom, aby tam odkazy zostali. A postupne sa zabúda, pretože to je jeden zo zákonov, obnova energie, prítomnosť, ale aj pamäť. Metro smer Stockel, ktoré potrebujem, príde takmer hneď. O necelú hodinu som v aute smer letisko, ďalšie miesto, kde sa v marci odpálili dvaja z troch, a ten tretí v čiapočke zmizol v trme-vrme. Tragédia bola tentoraz veľmi blízko. Ako  zázrakom nebol zranený nik z našich kamarátov a známych z obrovskej budovy, ktorá je presne nad touto stanicou metra. Priateľ jednej z mojich belgických priateliek prišiel pri výbuchu na letisku o nohu: mali s manželkou cestovať do Kanady.

Na parkovisko letiska prichádzame po príjazde, kde stoja vojaci a zbežne pozrú do prechádzajúcich áut. Ako by pri tom mohli niečo odhaliť, neviem, ale verím tomu, že aj áno. Zmysel, inštinkt, niečo by im mohlo napovedať, ktoré auto skutočne skontrolovať, ak sú bdelí a zapojení. Náš mozog je neuveriteľne rýchly, vyhodnocuje zilióny informácií súčasne. Ale pravda je aj to, že tú tí vojaci stoja, aby mali občania lepší pocit bezpečia, a bezpečie v skutočnosti zabezpečiť nedokážu, len jeho ilúziu.

Parkovisko je temné miesto, kam preniká dažďová voda – dierami, kolesami áut, odkvapkávajúcimi dáždnikmi. Je plné, ako takmer vždy, nejaké miesto sa nájde, ako takmer vždy. Kráčame prítmím, nič tu nepripomína eleganciu letiska jedného z hlavných miest, vzrušenie z letu, diaľok. Výťah nás dovezie na poschodie hotela Sheratonu, odtiaľ stačilo ubytovaným hosťom prejsť po prechode a vojsť do haly, ale teraz je tu naťahaná páska a vedie všetkých k provizórnej búde, kde sa tvorí rad na prvý check-in point. Ťahám mamin kufrík a mama sa ťahá za mnou. Predtým, ako sa postavím do radu, nakuknem k východu z tohoto stanu. Vidia ma dvaja pracovníci s vysielačkami, s jedným z nich si vymením pohľad a on mi pokynie, aby sme pokračovali. A tak pokračujem, mama, dúfam, za mnou, znovu sme na daždi, ale odtiaľ sa dostaneme pod striešku odletovej haly a nik nás pri vstupe už nezastaví. Možno bol ten prvý rad pre  nejakú organizovanú výpravu, a individuálni cestujúci v nej nemuseli stáť, vysvetlím si ten prvý prechod a nadýchnem sa v hale, kde som dávno, veľmi  dávno nebola. Väčšinou lietame zo Charleroi, len tieto mesiace sú lety Bratislava-Brusel presmerované sem. Hala je plná zvyčajným spôsobom: povaľujúce sa skupinky, ponáhľajúci sa jednotlivci a dvojice, chasidi,  študenti, obchodníci a mamy s deťmi. Pri turnikete, kde už určite treba ukázať palubný lístok, sa odohráva dráma: mama s bábätkom v kočíku sa má rozlúčiť so svojim otcom, to ešte ide, ale aj so starším, hádam štvorročným dievčatkom, ktoré má so starým otcom zostať, a pustiť mamu do neznáma… Súcitím s nimi, pamätám si svoje detské rozlúčky, fatálne, zúfalé. Dievčatko robí, čo vie, aby dalo najavo svoje pocity, vrieska, hádže sa o zem, prichytí sa rúčky kočiara tak, že nie je možné odtrhnúť ho. Dospelí bezradne stoja. No ja tu mám jednu tiež celkom bezradnú osobu, ktorá ma prosí, aby som uprosila tých ľudí pri turnikete a šla s ňou ďalej. To nejde, to nepôjde, už tu som ako zázrakom, vysvetľujem. Vôbec som nečakala, že sa dostanem až sem. Mama sa v tom obrovskom priestore akoby zmenšila, odsuniem do úzadia myšlienku na to, ako sa roly s vekom vymieňajú, ale tá myšlienka tu zostáva. Idem sa poobzerať, niekto sa zjaví, niekto, kto letí do Bratislavy, a bude hovoriť po slovensky. Je ešte pomerne skoro. Nechám ju stáť s kufrom na mieste a idem si dať prieskumný okruh, celkom rada, toto sú moje obľúbené miesta na pozorovanie, moje služobné cesty, tieto okamihy živia budúce riadky. Predo mnou ide blondínka s malým blond chlapčekom a hovoria po rusky. V najhoršom prípade by som ju mohla osloviť a požiadať, aby mamu eskortovala k príslušnému gate, ktorý zverejnia neskôr. Vraciam sa po obhliadke tam, kde som ju nechala, pri vstupe do kontrolovanej zóny. Máva na mňa z diaľky s úsmevom, a vedľa stoja dve korpulentné osoby, jedna z nich v krikľavo ružovom svetri. Aha, našla niekoho. Naozaj. Zrazu hovorí iným tónom, s väčšou dôverou, a spokojnejšie. Tak fajn. Nechám ju so sprievodkyňami, ktoré určite v dave neprehliadne a pohnem sa smerom preč. Potom sa ešte raz vrátim, niet sa kam ponáhľať, počkám, kým ich vidím všetky tri pri okienku, pri tých procedúrach, ktoré väčšinou prežívame ako vo sne, myseľ príliš ohúrená, aby bola jasná, jasná je len natoľko, že predložíme ten správny papier, pohneme sa správnym smerom, odpovieme správne na otázky, a okamžite ich zabúdame. Prešli. A ja môžem odísť – cestou si zoberiem z Exki kávu a rozmýšľam, ako sa dostanem z odletovej haly, nemôže sa vrátiť na jednosmerný check-in point, to je celkom zábavné, možno tu zostanem ako Tom Hanks vo filme. Priblížim sa k eskalátorom a skúmam možnosti, o poschodie nižšie sú prílety, zveziem sa tam. Som v ďalšej, príletovej hale, vládne tu celkom iná atmosféra, atmosféra vítania namiesto rozlúčky, menej osvetlená, menej kaviarní a obchodov, pretože tu sa nezvykne utĺkať až toľko času. Každý je rád, keď je dolu a vonku. Tu sme našu návštevu pred dvoma týždňami vyzdvihli, bola nervózna, letela po dlhej dobe, nebola si istá, či nájde správny východ, či nás uvidí.

A teraz vyjdem dvermi spolu s prilietajúcimi sama, do zastrešeného priestoru medzi halou a garážou, k hlúčiku čakajúcich, kde ma nečaká nikto, s papierovým pohárom v ruke, bez batožiny, k automatom parkoviska a odtiaľ k autu. Stále leje, diaľnica, mesto okolo a pod ňou – všetko je zahalené v opare teplého dažďa. Doma sa pozriem na mobil a nájdem esemesku:

„Katko, ten skokan svůj skok přežil. Kolega ho viděl sedět. Je  to nějaký blázen, který bydli naproti, a často se ukazuje v okně nahý.“

Je treba, aby som chápala všetko?

Nie.

Monzúny o deň, dva poľavili, a vyšlo slnko, teplé, júnové, umožnilo pukom ruží rozvinúť sa.

Nečakané teplo v prvých májových dňoch, nečakané možno aj preto, že týždne predtým boli chladné, veterné a daždivé. A zrazu, po pár nesmelých prechodných dňoch, je tu čas na sandále naboso, tričká bez rukávov a všetko, čo k tomu patrí, v  Amsterdame tiež. Ťahám oranžový kufrík s vecami na jednu noc po hrboľatých chodníkoch, a buď mám dobrý orientačný zmysel, alebo je toto mesto fajn a logicky rozprestreté nielen na mape, ale aj v realite. Páčia sa mi nenápadné šípky označujúce hlavne body centra, ale nijako sa nevtierajú, a nie je ich priveľa. Slnečné piatkové ráno, ešte je pomerne prázdno, kde-tu mokré nárožie, majiteľ obchodu oblial nocou znečistený múr, na Niew markt čašník umyl hadicou celú terasu. Mnohé kaviarne, krčmy a coffee shops terasy nemajú, na sedenie vonku slúžia úzke lavice opreté o múr obrátené smerom do ulice, a tak môžu ľudia vedľa seba hompáľať nohami, pofajčievať a popíjať, ako kedysi ich predkovia na podstienku, dívať sa na okoloidúcich a bicyklujúcich.

Ľahko, na svoje pomery veľmi ľahko, potrafím k Zuiderkerk – odsvätenému kostola, ktorý slúži  na podujatia rôzneho typu. Námestie pred kostolom je do polkruhu obstavané panelákmi, po medeno-zeleno sfarbenej stene steká do nádrže voda osviežujúca vzduch.

V Zuiderkerk sa koná konferencia o joga terapii, o moste medzi západnou medicínou a tradičným východným umením transformácie známym pod menom joga, no toto slovo je dnes tak veľmi zafarbené našou skúsenosťou, postojom. Joga nie je systém liečby, je naozaj starou technikou na uvedomenie si vzťahov medzi telom, mysľou a dušou. No ajurvéda je systém liečby, a tá je s jogou prepojená. Holistická medicína, vníma človeka ako dokonalú a jedinečnú bytosť, a chorobu ako disharmóniu, prerušenie voľného toku energie v sanskrite zvanej prána. Uvedomovanie si súvislostí, a hlavne: lekár, západný či východný, je ten, kto môže viac alebo menej inteligentne zasiahnuť, ponúknuť pohľad, uľahčiť a uľaviť od bolesti a poskytnúť tak človeku príležitosť a čas hľadať kľúč k opätovnej rovnováhe. Nechávam túto tému na osobitný článok, lebo vonku je ten jarný Amsterdam, ktorý takmer nepoznám.

Hotel medzi Niewmarktom a stanicou je na dva kroky od red light district a od starého kostola, a uprostred China town. A to sa tu tak čarovne prepletá, až joga! Ulica Sv. Anny je zároveň ulicou, kde vo výklade stoja dievčiny a ženy v bielizni a na podpätkoch, a asi neexistuje vizuálne lákavejšia predstava útočiaca na tej jeden najsilnejší pud. Je ho cítiť všade vo vzduchu, aj za bieleho dňa, rovnako, ako sa vo vzduchu vznáša vôňa dymu zo všetkého možného, v teple úzkych ulíc aróma cigár, hašišu, ovocného tabaku a túžby.

Hotel je príšerne predražený (len jedna noc, a dobrý dôvod zostať tu), ale čistý. Izby rozporciované na najmenšiu možnú veľkosť : posteľ a miesto, ak obmedzím repertoár asán na tie symetrické. Staré trámy natreté na sivo prezrádzajú, že aj táto budova má históriu. Moderný sprchovací kút vrazený do mini kúpeľne, pravdaže, ale stačí. Kto by sedel v hoteli, keď vonku je Amsterdam? Toto mesto má svojho ducha, ako každé, a nerada by som ho vtesnala do nejakej kategórie, veď duch je slobodný vo svojej podstate. A je jar, a víkend a veľa dovoleného. Možno hej, časť návštevníkov podvedome či vedome hľadá niečo, čo táto krajina, toto mesto dávajú: „Rob si čo chceš, vyzeraj ako chceš, my ťa neposudzujeme.“ Neviem, či je to tak, určite však prostredie ovplyvňuje. Večer sa v krčmách sedí v otvorených oknách, kde tu trčí do ulice holá noha, a nepatrí prostitútke, ale dievčine s partičkou kamarátov, ktorá sa po niekoľkom drinku pozabudla, a naozaj, keď sa nakloní ku kamarátke, tak netrčí z výkladu len noha. Vymotám sa z hučiacej riavy a zamierim do sveta kanálov, ulíc tienených stromami, ktoré vydúvajú kocky dlažby, loďky sa hojdajú na mieste alebo prechádzajú okolo: turistické  aj súkromné. Biele víno, vodné fajky, cannabis, tapas, všetko sa môže podávať aj na vode, hedonistická kultúra nášho sveta. Niektoré domy popri kanáloch sa nakláňajú dopredu, akoby chceli dovidieť na svoj odraz na hladine, všade bicykle, ozdobené, pohodené, zvoniace, manévrujúce, tiesniace sa na kope. Na niektorých miestach mám pocit, že toto je naorientálnejšie západné mesto, aké poznám. História kolónii? Kakao, káva, korenie a vedomie, že predkovia týchto ľudí sa plavili ďaleko, videli veľa a veľa si priniesli, nech to znamená čokoľvek.

Piatková noc je hlučná, tma zahalí opojené zmysly a je fajn byť len pod vplyvom vôní a dojmov, a ničoho iného. Ráno je v hoteli také ticho, aké by sa čakalo od noci. Poznám ten spánok doháňajúci triezvosť, a nie a nie ju dostihnúť. Ale nie dnes, chvalabohu. A prepletám sa uličkami, kde naozaj obchodníci ako prvú vec pracovného dňa oblievajú zvratky a rozliate pivo na fasáde. Stuchnutý dym už nevonia omamne, ale kyslo a staro. Je tu však nové ráno, čisté šálky na kávu, slnko, listy stromov, trh na námestí a pre mňa teraz hlavý bod: kostol-nekostol konferencia o joge a terapiách, o tej teda v ďalšom článku.