Katarína Varsiková

Vône Amsterdamu

Nečakané teplo v prvých májových dňoch, nečakané možno aj preto, že týždne predtým boli chladné, veterné a daždivé. A zrazu, po pár nesmelých prechodných dňoch, je tu čas na sandále naboso, tričká bez rukávov a všetko, čo k tomu patrí, v  Amsterdame tiež. Ťahám oranžový kufrík s vecami na jednu noc po hrboľatých chodníkoch, a buď mám dobrý orientačný zmysel, alebo je toto mesto fajn a logicky rozprestreté nielen na mape, ale aj v realite. Páčia sa mi nenápadné šípky označujúce hlavne body centra, ale nijako sa nevtierajú, a nie je ich priveľa. Slnečné piatkové ráno, ešte je pomerne prázdno, kde-tu mokré nárožie, majiteľ obchodu oblial nocou znečistený múr, na Niew markt čašník umyl hadicou celú terasu. Mnohé kaviarne, krčmy a coffee shops terasy nemajú, na sedenie vonku slúžia úzke lavice opreté o múr obrátené smerom do ulice, a tak môžu ľudia vedľa seba hompáľať nohami, pofajčievať a popíjať, ako kedysi ich predkovia na podstienku, dívať sa na okoloidúcich a bicyklujúcich.

Ľahko, na svoje pomery veľmi ľahko, potrafím k Zuiderkerk – odsvätenému kostola, ktorý slúži  na podujatia rôzneho typu. Námestie pred kostolom je do polkruhu obstavané panelákmi, po medeno-zeleno sfarbenej stene steká do nádrže voda osviežujúca vzduch.

V Zuiderkerk sa koná konferencia o joga terapii, o moste medzi západnou medicínou a tradičným východným umením transformácie známym pod menom joga, no toto slovo je dnes tak veľmi zafarbené našou skúsenosťou, postojom. Joga nie je systém liečby, je naozaj starou technikou na uvedomenie si vzťahov medzi telom, mysľou a dušou. No ajurvéda je systém liečby, a tá je s jogou prepojená. Holistická medicína, vníma človeka ako dokonalú a jedinečnú bytosť, a chorobu ako disharmóniu, prerušenie voľného toku energie v sanskrite zvanej prána. Uvedomovanie si súvislostí, a hlavne: lekár, západný či východný, je ten, kto môže viac alebo menej inteligentne zasiahnuť, ponúknuť pohľad, uľahčiť a uľaviť od bolesti a poskytnúť tak človeku príležitosť a čas hľadať kľúč k opätovnej rovnováhe. Nechávam túto tému na osobitný článok, lebo vonku je ten jarný Amsterdam, ktorý takmer nepoznám.

Hotel medzi Niewmarktom a stanicou je na dva kroky od red light district a od starého kostola, a uprostred China town. A to sa tu tak čarovne prepletá, až joga! Ulica Sv. Anny je zároveň ulicou, kde vo výklade stoja dievčiny a ženy v bielizni a na podpätkoch, a asi neexistuje vizuálne lákavejšia predstava útočiaca na tej jeden najsilnejší pud. Je ho cítiť všade vo vzduchu, aj za bieleho dňa, rovnako, ako sa vo vzduchu vznáša vôňa dymu zo všetkého možného, v teple úzkych ulíc aróma cigár, hašišu, ovocného tabaku a túžby.

Hotel je príšerne predražený (len jedna noc, a dobrý dôvod zostať tu), ale čistý. Izby rozporciované na najmenšiu možnú veľkosť : posteľ a miesto, ak obmedzím repertoár asán na tie symetrické. Staré trámy natreté na sivo prezrádzajú, že aj táto budova má históriu. Moderný sprchovací kút vrazený do mini kúpeľne, pravdaže, ale stačí. Kto by sedel v hoteli, keď vonku je Amsterdam? Toto mesto má svojho ducha, ako každé, a nerada by som ho vtesnala do nejakej kategórie, veď duch je slobodný vo svojej podstate. A je jar, a víkend a veľa dovoleného. Možno hej, časť návštevníkov podvedome či vedome hľadá niečo, čo táto krajina, toto mesto dávajú: “Rob si čo chceš, vyzeraj ako chceš, my ťa neposudzujeme.” Neviem, či je to tak, určite však prostredie ovplyvňuje. Večer sa v krčmách sedí v otvorených oknách, kde tu trčí do ulice holá noha, a nepatrí prostitútke, ale dievčine s partičkou kamarátov, ktorá sa po niekoľkom drinku pozabudla, a naozaj, keď sa nakloní ku kamarátke, tak netrčí z výkladu len noha. Vymotám sa z hučiacej riavy a zamierim do sveta kanálov, ulíc tienených stromami, ktoré vydúvajú kocky dlažby, loďky sa hojdajú na mieste alebo prechádzajú okolo: turistické  aj súkromné. Biele víno, vodné fajky, cannabis, tapas, všetko sa môže podávať aj na vode, hedonistická kultúra nášho sveta. Niektoré domy popri kanáloch sa nakláňajú dopredu, akoby chceli dovidieť na svoj odraz na hladine, všade bicykle, ozdobené, pohodené, zvoniace, manévrujúce, tiesniace sa na kope. Na niektorých miestach mám pocit, že toto je naorientálnejšie západné mesto, aké poznám. História kolónii? Kakao, káva, korenie a vedomie, že predkovia týchto ľudí sa plavili ďaleko, videli veľa a veľa si priniesli, nech to znamená čokoľvek.

Piatková noc je hlučná, tma zahalí opojené zmysly a je fajn byť len pod vplyvom vôní a dojmov, a ničoho iného. Ráno je v hoteli také ticho, aké by sa čakalo od noci. Poznám ten spánok doháňajúci triezvosť, a nie a nie ju dostihnúť. Ale nie dnes, chvalabohu. A prepletám sa uličkami, kde naozaj obchodníci ako prvú vec pracovného dňa oblievajú zvratky a rozliate pivo na fasáde. Stuchnutý dym už nevonia omamne, ale kyslo a staro. Je tu však nové ráno, čisté šálky na kávu, slnko, listy stromov, trh na námestí a pre mňa teraz hlavý bod: kostol-nekostol konferencia o joge a terapiách, o tej teda v ďalšom článku.

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.