Krátky, ale strašidelný výkrik. Chvíľu ticho, potom hlasy, siréna sanitky, a to všetko nie veľmi ďaleko, ale ani tu, v tejto miestnosti, kde vládne prítmie prízemia uprostred zamračeného dňa. Okná tienia zvislé umelohmotné žalúzie, a za nimi je len obdĺžnik dvora, kam nik nechodí, zároveň sa však oň správca budovy stará, kosí trávu, nedovolí odpadkom a burine prevziať vládu. Toto je vážená európska inštitúcia, dbá na estetiku a funkčnosť. Čo sa to tam kdesi na inom konci budovy deje? Teroristický útok? Nehoda? Prerušiť hodinu pre ten vzdialený, ale blízky zmätok? Prijať prítomný okamih znamená, že na týchto šesť ľudí v asáne zvanej most dopadne bomba, a ony sa len zhlboka nadýchnu? Na druhej strane, komu pomôžeme, ak sa odtiaľto vyhrnieme obzerať situáciu? Šesť báb v pohodlných nohaviciach, s hlavami usilujúcimi sa prepnúť z modu dych, telo, myseľ do riešenia situácie, ktorá sa nás priamo netýka, ale aj týka? S niektorými si vymeníme pohľady, ale niektoré sa vôbec nedajú vyrušiť, a tak hodinu dokončíme vizualizáciou bieleho svetla, čistej hojivej a ochrannej energie.
A potom vyjdem s Veronikou opatrne na dlhú chodbu vedúcu do kaviarne, rozvoniava to odtiaľ a láka, ale tentoraz si to neuvedomím, obe sa pozeráme do ďalšieho vnútorného dvora za oknami bez žalúzií. Niekoľko paramedikov v reflexných vestách sa skláňa nad prikrytou hromádkou a predchádzajúci výkrik a chaos začína dávať story. Pred čosi vyše hodinou som tu stála čakajúc na svoje jogínky, hľadela na zelené kríky nádvoria a okná bloku oproti. Typický zadný trakt, žiadna jednotná harmonická línia a muškáty, ale do L sa stretávajúce okná a balkóny, na nich metly, sušiaky na bielizeň, naukladané veci, lebo my sme stále civilizácia hromadiaca veci. Hotel či byty? dumala som pred jogou. A teraz mi cestou von vrátnička, ktorá ma každý týždeň púšťa dnu, povedala: „Samovrah. Skočil zo šiesteho poschodia. Je to hrozné.“
Vyjdem von, prší. Tento jún prší a prší, puky ruží hnijú skôr ako sa stihnú rozvinúť. Obloha a chodník nerozoznávajú jún od novembra či marca, či ktoréhokoľvek dátumu v kalendári. Oproti je takmer dostavaná administratívna budova s farebnými detailmi na fasáde, pokus vniesť do funkčnej architektúry ľudskosť. Farebné znamená ľudské? Neviem. Vyzerá celkom dobre, tá budova, som rada, že to nebol niektorý z robotníkov, komu patril výkrik a prikryté telo. Tento sa aspoň rozhodol sám, pád z lešenia, to by bola tragická nehoda. Kto som ja, aby som hodnotila počasie a tragickosť smrti? Okrem toho, musím sa ponáhľať, čas vykalkulovaný tak, aby som bola o dve hodiny na letisku Zaventeem, aj s mamou, ktorá odlieta o šiestej večer. Teraz je pol tretej, o štvrtej tam chceme byť, po marcovom teroristickom útoku sa letisko ešte nevrátilo do normálu a treba prísť s poriadnym predstihom. Rady sú vraj dlhé, bezpečnostných opatrení veľa. Mama vie aj nevie, že sa ocitne v obrovskom priestore plnom informácií sama, pretože sa ďaleko bez letenky s ňou nedostanem. Nie je to žiadna katastrofa, lietajú aj deväťdesiatroční, cestuje dnes každý, doba je zložitá, no všade sú pracovníci s nápisom May I help you? na tričkách. Veď to, s nápisom v jazyku, ktorému nerozumie. Vyhrniem si golier, a ponáhľam sa na metro, zanechajúc za sebou samovraha, záchrancov, strážničku, dievčatá z jogy i svoje úvahy o architektúre. Máme okrem zodpovednosti za seba aj inú zodpovednosť? Čo sa týka cvičiacich, ustanovila som si svoj spôsob: Keď všetci po hodine sedia na podložkách, skontaktujem ich očami, pozdravíme sa, veľmi často sa usmejeme, a ostatné nechám na nich, na vesmír a na inokedy. Čo sa týka počasia, nezvyknem sa sťažovať, a už vôbec nie na dážď, je to alchýmia, zázrak, koniec-koncov, tá žeravá guľa je na svojom mieste vždy (zatiaľ) a sú to mraky, ktoré prinášajú vodu, život, zmenu. Prechádzajúce autá rozstrekujú kolesami kvapky z mlák, ohlušujúci zvuk zbíjačky zo stavby hotela, robotníci v helmách, so slúchadlami na ušiach, v daždi, vetre, či slnku, za tisíckami rovnakých okien a sklených stien kancelárie, kde dnes väčšina ľudí zarába na živobytie, hľadá, nachádza a zahadzuje svoje ambície… pod viaduktom prefukuje, no zahnem do brány metra, je to stanica, kde v marci zahynulo viac ako tridsať ľudí pri samovražednom útoku, kde je pri vstupe veľká biela stena s odkazmi, prekrytá sklom, aby tam odkazy zostali. A postupne sa zabúda, pretože to je jeden zo zákonov, obnova energie, prítomnosť, ale aj pamäť. Metro smer Stockel, ktoré potrebujem, príde takmer hneď. O necelú hodinu som v aute smer letisko, ďalšie miesto, kde sa v marci odpálili dvaja z troch, a ten tretí v čiapočke zmizol v trme-vrme. Tragédia bola tentoraz veľmi blízko. Ako zázrakom nebol zranený nik z našich kamarátov a známych z obrovskej budovy, ktorá je presne nad touto stanicou metra. Priateľ jednej z mojich belgických priateliek prišiel pri výbuchu na letisku o nohu: mali s manželkou cestovať do Kanady.
Na parkovisko letiska prichádzame po príjazde, kde stoja vojaci a zbežne pozrú do prechádzajúcich áut. Ako by pri tom mohli niečo odhaliť, neviem, ale verím tomu, že aj áno. Zmysel, inštinkt, niečo by im mohlo napovedať, ktoré auto skutočne skontrolovať, ak sú bdelí a zapojení. Náš mozog je neuveriteľne rýchly, vyhodnocuje zilióny informácií súčasne. Ale pravda je aj to, že tú tí vojaci stoja, aby mali občania lepší pocit bezpečia, a bezpečie v skutočnosti zabezpečiť nedokážu, len jeho ilúziu.
Parkovisko je temné miesto, kam preniká dažďová voda – dierami, kolesami áut, odkvapkávajúcimi dáždnikmi. Je plné, ako takmer vždy, nejaké miesto sa nájde, ako takmer vždy. Kráčame prítmím, nič tu nepripomína eleganciu letiska jedného z hlavných miest, vzrušenie z letu, diaľok. Výťah nás dovezie na poschodie hotela Sheratonu, odtiaľ stačilo ubytovaným hosťom prejsť po prechode a vojsť do haly, ale teraz je tu naťahaná páska a vedie všetkých k provizórnej búde, kde sa tvorí rad na prvý check-in point. Ťahám mamin kufrík a mama sa ťahá za mnou. Predtým, ako sa postavím do radu, nakuknem k východu z tohoto stanu. Vidia ma dvaja pracovníci s vysielačkami, s jedným z nich si vymením pohľad a on mi pokynie, aby sme pokračovali. A tak pokračujem, mama, dúfam, za mnou, znovu sme na daždi, ale odtiaľ sa dostaneme pod striešku odletovej haly a nik nás pri vstupe už nezastaví. Možno bol ten prvý rad pre nejakú organizovanú výpravu, a individuálni cestujúci v nej nemuseli stáť, vysvetlím si ten prvý prechod a nadýchnem sa v hale, kde som dávno, veľmi dávno nebola. Väčšinou lietame zo Charleroi, len tieto mesiace sú lety Bratislava-Brusel presmerované sem. Hala je plná zvyčajným spôsobom: povaľujúce sa skupinky, ponáhľajúci sa jednotlivci a dvojice, chasidi, študenti, obchodníci a mamy s deťmi. Pri turnikete, kde už určite treba ukázať palubný lístok, sa odohráva dráma: mama s bábätkom v kočíku sa má rozlúčiť so svojim otcom, to ešte ide, ale aj so starším, hádam štvorročným dievčatkom, ktoré má so starým otcom zostať, a pustiť mamu do neznáma… Súcitím s nimi, pamätám si svoje detské rozlúčky, fatálne, zúfalé. Dievčatko robí, čo vie, aby dalo najavo svoje pocity, vrieska, hádže sa o zem, prichytí sa rúčky kočiara tak, že nie je možné odtrhnúť ho. Dospelí bezradne stoja. No ja tu mám jednu tiež celkom bezradnú osobu, ktorá ma prosí, aby som uprosila tých ľudí pri turnikete a šla s ňou ďalej. To nejde, to nepôjde, už tu som ako zázrakom, vysvetľujem. Vôbec som nečakala, že sa dostanem až sem. Mama sa v tom obrovskom priestore akoby zmenšila, odsuniem do úzadia myšlienku na to, ako sa roly s vekom vymieňajú, ale tá myšlienka tu zostáva. Idem sa poobzerať, niekto sa zjaví, niekto, kto letí do Bratislavy, a bude hovoriť po slovensky. Je ešte pomerne skoro. Nechám ju stáť s kufrom na mieste a idem si dať prieskumný okruh, celkom rada, toto sú moje obľúbené miesta na pozorovanie, moje služobné cesty, tieto okamihy živia budúce riadky. Predo mnou ide blondínka s malým blond chlapčekom a hovoria po rusky. V najhoršom prípade by som ju mohla osloviť a požiadať, aby mamu eskortovala k príslušnému gate, ktorý zverejnia neskôr. Vraciam sa po obhliadke tam, kde som ju nechala, pri vstupe do kontrolovanej zóny. Máva na mňa z diaľky s úsmevom, a vedľa stoja dve korpulentné osoby, jedna z nich v krikľavo ružovom svetri. Aha, našla niekoho. Naozaj. Zrazu hovorí iným tónom, s väčšou dôverou, a spokojnejšie. Tak fajn. Nechám ju so sprievodkyňami, ktoré určite v dave neprehliadne a pohnem sa smerom preč. Potom sa ešte raz vrátim, niet sa kam ponáhľať, počkám, kým ich vidím všetky tri pri okienku, pri tých procedúrach, ktoré väčšinou prežívame ako vo sne, myseľ príliš ohúrená, aby bola jasná, jasná je len natoľko, že predložíme ten správny papier, pohneme sa správnym smerom, odpovieme správne na otázky, a okamžite ich zabúdame. Prešli. A ja môžem odísť – cestou si zoberiem z Exki kávu a rozmýšľam, ako sa dostanem z odletovej haly, nemôže sa vrátiť na jednosmerný check-in point, to je celkom zábavné, možno tu zostanem ako Tom Hanks vo filme. Priblížim sa k eskalátorom a skúmam možnosti, o poschodie nižšie sú prílety, zveziem sa tam. Som v ďalšej, príletovej hale, vládne tu celkom iná atmosféra, atmosféra vítania namiesto rozlúčky, menej osvetlená, menej kaviarní a obchodov, pretože tu sa nezvykne utĺkať až toľko času. Každý je rád, keď je dolu a vonku. Tu sme našu návštevu pred dvoma týždňami vyzdvihli, bola nervózna, letela po dlhej dobe, nebola si istá, či nájde správny východ, či nás uvidí.
A teraz vyjdem dvermi spolu s prilietajúcimi sama, do zastrešeného priestoru medzi halou a garážou, k hlúčiku čakajúcich, kde ma nečaká nikto, s papierovým pohárom v ruke, bez batožiny, k automatom parkoviska a odtiaľ k autu. Stále leje, diaľnica, mesto okolo a pod ňou – všetko je zahalené v opare teplého dažďa. Doma sa pozriem na mobil a nájdem esemesku:
„Katko, ten skokan svůj skok přežil. Kolega ho viděl sedět. Je to nějaký blázen, který bydli naproti, a často se ukazuje v okně nahý.“
Je treba, aby som chápala všetko?
Nie.
Monzúny o deň, dva poľavili, a vyšlo slnko, teplé, júnové, umožnilo pukom ruží rozvinúť sa.
