Obrázok: http://www.tzum.info/2014/04/recensie-joke-j-hermsen-kairos-een-nieuwe-bevlogenheid/
Starodávny kočiar umiestnený v klietke husto vypletenej čiernymi niťami – takmer ho cez ňu nevidno. Stojí v jednej z prvých miestností zámku Gaasbeek. Výstava sa volá Kairos Castle. Kairos je starogrécky boh, najmladší vnuk boha Chronosa. Mladík s dlhou šticou nad čelom predstavuje čas. Nie ten Chronosov, chronologický, ale čas umelcov, hodinkami nepolapiteľnú prítomnú chvíľu. Možno ho však chytiť za šticu, pozrieť sa mu do ligotavých očí a… byť. Tvoriť. Nemá minulosť, nemá budúcnosť.
Späť ku kočiaru – dívam sa cez tmavé pletivo, je to symbol detstva ukrytého v pavučine času, cez spomienky je detstvo síce prístupné, no aj tak beznádejne zahmlené. Tvorkyňou výstavy je holandská spisovateľka a filozofka Joke Hermsen. Inštalácie, experimenty s fotografiou, obrazy, filmy a hudba umiestnené medzi kusmi zámockej zbierky, na časom a dedom Chronosom ošúchaných tapetách, v spálňach, kde sa už dávno nespí, v kuchyni, kde sa dávno nevarí, v kúpeľni, kde sa dávno nikto nekúpe. Neviem kráčať po ostrej hrane prítomného okamžite neustále, myseľ ma z neho posiela preč, no je tu ten mladík s ligotavými očami a dlhou šticou, aby mi pripomenul, že sa to dá. V jednej zo spální zastanem pred obrazom, ktorý k výstave nepatrí, je súčasťou historickej zbierky: dievčina v modrých šatách a papučkách hrá na lutnu a díva sa na mňa z prítmia. Chronos ju dávno vzal preč, je mu to jedno, má svoje hodiny, minúty a sekundy, no pre Kairosa je mladá a živá.
A Kairos je s nami pri obede pod hruškou, šalát a chlieb, pohá ružového vína, no aj táto chvíľa už je z hľadiska Chronosa preč, lebo teraz, keď píšem, je iné horúce popoludnie, okno dokorán, Abram odložil šálku čaju a kačka s gágáním preletela – asi z jazera na jazero. Chytám za pačesy Kaira, nechá sa, akákoľvek fotka, obraz, farba, sa v ňom stáva skutočnou, ako keď sa zadívam do očí milovaného a nikam inam, vtedy je Chronos nepodstatný, dych splýva s emóciou. Je to skutočnosť. Potrebujeme dedka Chronosa, kalendár, hodiny, termíny u zubára, letenky, schôdzky, spomienky, projekty a svetlá blikajúce na vzdialenom pobreží. Akú úlohu hrá v kalendári strach? Dajakú, rôznu. Pre Kairosa strach nie je podstatný – smeje sa na mňa očami a máva krídlami, lebo hej, krídla sú jeho spôsob prepravy od nikam nikam, lepšie povedané, SEM.
Kairos, po latinsky Occasio či Tempus, najmladší a najrebelskejší vnuk Chronosa, merača času. Stelesňuje správny okamih, ponúka inšpiráciu, tvoriosť a zmenu.
Výstava sa dnes končí, inak by som vás poslala. Tu je link:
http://www.kasteelvangaasbeek.be/en/events/73/kairos-castle-the-art-of-the-moment
