Katarína Varsiková

Kráľovské pole

Foto a ruka je Lula. Výhľad z kuchyne bytu na Kráľovskom poli

Lastovičky  lietajú ponad strechy Etterbeeku a vydávajú  svoj nezameniteľný cvrkot. Príroda sú dva stromy na rohoch, kde sa pretína Ulica kráľovského poľa s ulicou Antoine Gautier, kríky ruží, vistérie a hortenzií vyrastajúce z chodníkov, mačky schované pred ľuďmi a horúčavou pod autami, chrobáky v puklinách medzi dlaždicami. Mračí sa a slnko presvitá cez sivú vrstvu, ak konečne po mesiaci a pol príde dážď, budem tancovať. Vymyslela som si vlastný pozdrav vode – s preskokom do pozície dosky, s lietajúcim bojovníkom a polmesiacom. Belgičania dnes hrajú proti Francúzom, obrazovky sú zavesené v oknách každej café. V roku 1990, presne 30. júna, prehrala Juhoslávia v štvrťfinále proti Argentíne; niektorí ľudia neskôr tvrdili, že výhra svetového pohára mohla udržať krajinu pohromade. Ktovie? Možno na istý čas, ale mnohonárodný štát, ktorí sme my, letní turisti, považovali za stabilnú a radostnú krajinu, bol plný antagonizmov. Dočítala som knihu Gorana Vojnovića, Juhoslávia, krajina môjho otca. Tragika aj komika našich identít v rodinnej story, skvele a skratkovito sa prelínajú  časové pásma, sny a skutočnosť, je to road aj návrat domov. Otec zostáva otcom, hoci je hľadaný vojnový zločinec. Možno čakať odpustenie v mene lásky? Áno. Možno ho očakávať od iných? Nie. Kedysi sa v Pule za letných večerov tancovalo na terasách hotelov na tóny sladkastej gýčovej piesne o jedinej Juhoslávii, mladá a plná estrogénu som tej piesni verila. Naši rodičia dodnes hovoria o „Juhoške“, vysnenej krajine mora a slnka, bol to portál do slobodného sveta. Obdivovali sme ich, miestnych, smiali sa Rusom otvorenejšie ako my. V každom kaderníctve visel portrét prezidenta Tita, zjednotiteľa.

Konflikt a občianska vojna trvali desať rokov. Kniha mi skočila do ruky v Antoniovom kníhkupectve v bruselskej štvrti Matonge, kde sa po chodníkoch povaľujú smeti a poletujú vlasy ostrihané z afrických hláv. Zdá sa, že miestni tu trávia väčšinu voľného času v kaderníctvach, kde sa odborníci snažia skrotiť, čo im príroda nadelila: spliesť do desiatok vrkočov, vystrihať, vyholiť strojčekom, zmotať do zložitých kreácií. Európske kníhkupectvo nemôže mať lepšiu adresu, a tiež pred ním z chodníka vyrastá strom. V tomto nezvyčajnom období bruselského sucha dúfam, že stromy v meste majú hlboké korene a prístup k podzemným zásobám vody.

Strechy, okná a komíny Etterbeeku; first times po presťahovaní, prvé návštevy, prvá orchidea, ktorú priniesli kamaráti. Hodinu som sedela v kúpeľni na zemi snažiac sa rozmotať tri náhrdelníky, ktoré sa splietli dohromady; ešte stále sú spojené, ale nevzdávam to, vymotám ich bez toho, aby som použila nožnice, rozhodla som sa. Je to fajn meditácia, ale masaker pre oči. Jeden je perlový, s perlami mám  nejaké nevyriešené veci, druhý od Alexa, spravil ho ako škôlkár, je navlečený na červenej nitke, tretí si zvesila z hrdla kamarátka, keď som jej ho pochválila, a venovala mi ho. Viac sa mi páčil na nej ako na mne. Nie je tu wifi, ale je tu čerstvé jedlo – tvaroh, melón, syry, káva. Nie je tu nikto, ale zároveň sú všetci blízki mojou súčasťou. Goran Vojnović napísal výborný román o synovi, ktorého otec nezomrel, ako si roky myslel, ale skrýva sa. Vyhnúť sa realite sa často javí ako lepšie riešenie, ale nikdy ním nie je. Toto je skúsenosť, ktorú v nejakom okamihu nadobudneme asi všetci.

Silný chrbát z tých dosiek a psov hore aj dolu hlavou, deväť dychov v stojke, brnia mi z toho kosti a neviem inak, je to môj spôsob čakania dážď, hľadania viery, kontaktu s dychom, s bytím.

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.