Veľká časť ľudského času je Čakanie, na zubára, partnera, prácu, dovolenku, pomstu, odpustenie…
Celkom dosť v tomto živote čakám na dážď. Dokonca v Bruseli s jeho daždivou povesťou. Nepršalo už týždne, hoci sa oblohou presúšajú skupiny rôznych mrakov. Pre upokojenie si otvorím weather.com a nájdem si, kde v Európe prší. Teraz v Kodani a v Odese, je to čiastočná útecha. Dážď je alchýmia, voda je život. Čakanie v prítomnej chvíli je fajn. Píšem v prestávke medzi balením: knihy, CDs, svietniky, hrnce a riady a osobné veci.
Helene včera na koncerte rozprávala o tom, ako sa im raz cestou na Korfu stratili kufre a prišli až o tri dni, potom, ako si kúpila zopár nohavičiek a tričiek a bikiny. Keď napokon obrovský kufor dorazil, pozerala sa na neho zvláštne nevediac, načo prišiel, nič z neho nepotrebovala. Napriek tomu, veci sú fajn. Aj dážď, aj weather.com, aj vietor, aj slnko schované pod hromadou mrakov.
V nedeľu sme v novom byte vykonali šamanský očistný rituál, na tieto zážitky ma netreba dva razy prehovárať, vždy pripravená. Rituál obsahoval ťah tarotov (zľahka, len dve karty, jedna veľká, jedna malá arkána, tuším tak sa to volá), a potom sme pobudli v každej miestnosti, dali si zopár asán, niečo si porozprávali, dym pochádzal z drievka z amazonského pralesa, plameň sviečky v svetlom byte takmer neviditeľný, údery na bubny. Letiaci bojovník vo vani, pluh v spálni, ešteže sme pri tom viditeľné len pre neviditeľných. Z okien je veľkolepý výhľad na bruselské nebo. A na sochy v Jubel Parku. Starý bicykel na hrkotavej dlažbe v meste, prvý preklad zo španielčiny do angličtiny, poviedka o Sofii, ktorá začína strácať pamäť a ocitá sa v časovej slučke vlastnej mysle.
Večer sa zvyčajne vyčasí, obloha si zrazu spomenie, že je jún a premení sa na modrú. Blíži sa letný slnovrat, rituál 108 pozdravov slnka. No ja si asi vymyslím pozdrav dažďa, vložím si do neho obľúbené asány a budem ho cvičiť, kým nezmoknem.
Dnes na avenue Louise sa na niekoľko minút rozpršalo, drobunké, takmer neviditeľné kvapky, a tá vôňa, keď sa dotknú teplého kameňa dlažby a kovu koľajníc.
Lila je slovo označujúce hru vesmíru, neprestajný pohyb a zmenu. Ako sa učím brať veci zľahka, vidím ju: nekonečné pole možností, príležitostí, využitých, zabudnutých, nepovšimnutých, odmietnutých, prijatých. Najlepšie je hrať ju zanietene a predsa s odstupom, a v tých okamihoch, je to naozaj ono. Plnosť prežívania.
