Pohľad na Ľupču. Archív Sojka
Kocúr sa volá Fúzik a víta nás pri bráne do Sojky. Mačky sú múdre tvory, využívajú svoju energiu inteligentne a prirodzene, naťahujú sa, vyhrejú sa na slnku a presunú sa do chládku, pohybujú sa s gráciou a nenáhlivo, sú nezávislí a vnímaví pozorovatelia.
Údolie Liptova obkolesujú hory a polia, v máji zelené a žlté. Rána sú svieže, plné rosy, zvonce kráv ohlasujú prechod z lúky na lúku; väčšina kráv oddychujúcich popri chodníku smerom na Maguru má farbu masla alebo veľmi svetlého capuccina. Rannú jogu si dáme vo vyhriatej relaxačnej miestnosti wellness. Začíname zostavami zameranými na korene a stabilitu, dávajú dôveru a slobodu pohybu. Ľudská myseľ je nepokojná opica, preto sa pri cvičení sústreďujeme na dych, na precítenie každého nervu a svalu, ktorý sa hlási o pozornosť. Tým sa myseľ upriami jedným smerom, je menej prelietavá, pokojnejšia.
Hory a kopce tvoria veľkolepé pozadie podvečerného cvičenia na terase a na trávniku v záhrade. Nohy po celodennom chodení sú vďačné za obrátené pozície, dýchame hlboko do brucha, postupne objavujeme, že telo je nekonečný priestor. Spokojné brucho je to, ktoré slobodne dýcha, pravidelne sa naťahuje a vykrúca. Sme stvorení pre pohyb. Pozície zamerané na rovnováhu rozvíjajú koncentráciu, asány na otvorenie srdca zase umožňujú vyvetrať nahromadené zvyšky emócií a nechať vitálnu energiu voľne prúdiť. Jedlo a pohár vína po cvičení sú oslavou života.
Let draka je sled pohybov posilňujúcich srdce a pľúca, potlačená energia sa dostáva na svetlo a rozplýva sa ako ranná hmla. Metafora draka z rozprávky, veľa strachu, kým je schovaný v jaskyni a žiada si obete. V okamihu, keď sa hrdina rozhodne s drakom skoncovať, je to až smiešne ľahké, padajú hlavy. Draky sú naše strachy vytesnené do najužších jaskýň.
Pozdravy slnku otvárajú a prúdia. Joga je cesta, svetlo na ceste, nástroj na vysekávanie diamantu zo skaly. Pre niektorých v skupine je toto prvá návšteva Slovenska. Pre mňa je Liptov nostalgický región maminých príbehov, tu sa narodili starí rodičia, v dedine, ktorá je dnes na dne Mary. Evanjelický kostol z dreva bez jediného klinca rozmontovali a presťahovali do dediny Svätý Kríž. Je tu chlad a vôňa starého dreva. Vrchy Nízkych Tatier sú zahalené oparom.
Keď príde Mária, vyberieme sa do Vysokých Tatier a vylezieme na chatu pod Soliskom, len tak v teniskách, v teplom popoludní. Dávno som tu nebola, dávno som nešla chodníkom, z ktorého je výhľad na skaly, štíty a doliny, je to čistá radosť bytia, pocit súčasnosti, spolupatričnosti. Studený sneh predchádzajúcej zimy v dlaniach je euforický.
Hon za štrúdľou. Tento dezert môže byť nudný a suchý a nebeský a čokoľvek medzitým. Káva, voda, oči človeka, s ktorým sa rozprávam. Ponáram sa do prítomnosti, vnímam, spájam sa s dychom, viem, že nič neviem. Emócie bublinkujú, skáču, klesajú, vynárajú sa, trieskajú, vrieskajú, miznú… je to hra. Najlepšie, ak nás nezhltne, ak si ju užívame ako hráči aj pozorovatelia zároveň. To je joga. Čistá joga, keď docvičíme a pozdravíme sa, lebo vieme, že sme v tomto okamihu spolu. Ľudia v Sojke sú pohostinní a vnímaví.
Raz ráno vediem skupinku na kopec, kam som pred rokom celkom poľahky vyliezla. No skončíme pod iným vrchom, ako som si myslela, pretože som cestu hore chcela skrátiť. Rozdelíme sa, dvaja zlezieme späť dolu, a dvaja sa napokon na tú Prednú Maguru vytrepú. Neskôr dostanem fotky nízkotatranského hrebeňa na pozadí stojky. Je čas liezť hore, čas zísť dolu, čas stáť na vrchole, čas začať cestu nanovo.
Joga je kniha pravidiel hry zvanej Život, hovorí Iyengar v Light on Yoga. V tejto hre nemusí nikto prehrať. Je náročná, vyžaduje si ochotu pozorovať a opravovať, prekonávať sa, no predovšetkým milovať.
