Matematika mi nikdy nešla, ale milujem čísla, ich symboliku. V tomto prípade je symetria dokonalá: Pri sobáši sme obaja povedali áno. Pri rozvode obaja nie, pretože sudkyňa sformulovala otázku negatívne:
Skutočne ste si to nerozmysleli?
Nie.
Nie.
Dlho mi trvalo pochopiť, že ukončenie vzťahu neznamená prehru, ani rozvrat. Je to proces dozrievania, prijatia a začiatku nového vzťahu s tým istým človekom.
Jarná Bratislava. Vychystám sa – niečo požičané (Luline hodinky), niečo symbolické (zlatý náhrdelník) a bielu košeľu. Na skúšky som vždy chodila v bielej košeli, absolvovala so mnou celé štúdium. Raz som si dala červené šaty, a nevyšlo to. Táto biela košeľu už nie je tá istá, ale symbolika je dodržaná. Na všetky stretnutia chodím skoro, je to učiteľský zvyk, hodinky v žalúdku. Na letisko občas prídem tak, že by som stihla aj predchádzajúce lietadlo. A tak som aj pred budovou Justičného paláca o polhodinu v predstihu pred polhodinovou rezervou. S fľašou vody, ktorá mi spadla v parku Martina Benku do trávy hneď vedľa psieho hovna. Bez fľaše vody to nejde, a už vôbec nie v takejto situácii. Na námestí je kaviareň, cez dvere dokorán povieva vánok. Kaviarne sú v Bratislave sú čistý bonus. Fľašu mi prepláchli horúcou vodou, a čas čakania sa skrátil.
Ďalšie čakanie pred pojednávacou miestnosťou; zvnútra sa ozýva krik, kričia po sebe rodičia, a na rodičov kričí sudkyňa – vo veci opatrovníctva maloletého dieťaťa. Komplikované sú tie naše vzťahy.
Rozvod je rituál, právna reč teatrálna. Áno/Áno sa mení na Nie/Nie. O hodinku som vonku. Jeden telefonát, niekoľko správ. V kaviarni v Medickej záhrade stretnem kamarátku, ktorú som dávno nevidela, kojí pri stolíku dvojmesačného syna. Všetko pokračuje, začína, mení sa. Chcem, nechcem, prijímam, dávam.
