Dunkirk. Dunkerque. Názvy a mená v regiónoch, kde sa miešajú jazyky a kultúry, mávajú viacero variant. Prvé francúzske mesto na pobreží za belgickou hranicou pôsobí mimo sezóny opusteno a zanedbane. Na predmestí Malo Les Bains je kde-tu zachovaná krásna vila, vtesnaná medzi panelové hrôzy. Asi najkrajšia budova je strážna veža na pláži, symetrická, jednoduchá, s hodinami. Vedľa nej stojí umelohmotný panák Oscar a oznamuje, že Dunkerque je „oscarisée“, čiže ovenčený soškami. Aj to je akési smutné, pretože film sa nakrúcal v Holandsku, komparz tvorili holandskí vidiečania, a Dunkerque je naďalej zabudnutým kútom vo veľkej krajine.
Na námestí stojí socha Jean Barta, či Jana Baerta, ktorý sa tu narodil, stal sa námorným kapitánom a postrachom holandských obchodných lodiarov.
Paneláky kopírujú pobrežie tu rovnako ako v Belgicku, byty s výhľadom na more. No o čosi ďalej sú duny, z dún padajú na pláž bunkre, rozpadávajú sa, pripomínajú, ponúkajú sa umelcom – slúžia ako podklad pre graffitti, ale jeden je oblepený úlomkami skla, v hmle ľahkého dažďa svieti zvláštnym svetlom, sklíčka sú zahmlené a pohlcujú odraz. Z mora vychádza pani v plavkách, červená ako rak, a náramné spokojná s kúpaním v päťstupňovej vode. Rozpráva sa sama so sebou.
Mnohé reštaurácie sú v marci zavreté, hlavne zmrzlinárne, palacinkové a hotdogové adresy. Nápisy, slogany, lacné presklené verandy, to všetko je kulisa do post-katastrofického filmu. Ale našli sme jednu výbornú – La Cocotte – červeno-biele kockované obrusy a jedlá servírované v panvičkách – medzi ôsmou a desiatou je plná miestnych.
Milujem tieto nejednoznačné miesta, dlhé prechádzky vo vetre, úsmevy cudzích ľudí, lebo, napriek demoralizačnej architektúre a chudobe, miestni sa pri očnom kontakte usmejú. A asi si tu žijú ako kdekoľvek, v zmesi radosti, smútku a očakávaní. Hoci tak trochu to celé vyzerá, že posledný potom zhasne svetlo. A Jean Bart zostane sám na vysokom podstavci. Teda, nie sám, lebo mu na klobúk aj ramená sadajú čajky a škriekajú svoje správy ponad La Manche.
