Foto pohľadnica: Tomáš Jacko
Druhého marca celý deň snežilo, svet do večera obelel, pôsobil čisto a vianočne. Naše stretnutia okolo prečítaných, rozčítaných, a, áno, aj nikdy nedočítaných kníh, fungujú už takmer desať rokov. Buk klub a buk pub v jednom. Veľa sa smejeme, vadíme, občas sa priznávame a myslím, že si veríme. Hľadáme tu na tomto svete všetci svoj vlastný svätý grál, ten pohár, či pohárik? Vo filme je to vždy smutný okamih, keď sa hrdina cez všetky príkoria a dobrodružstvá dopracuje k akejsi váze. A čo s ňou? Čo predstavuje? Najčastejšie len koniec filmu. Na minuloročnej výstave v zámku Gaasbeek bol svätý grál posledným artefaktom v poslednej miestnosti uzatvárajúcej výstavu na tému Rytier. A bol to plastikový pohárik, do akého bezdomovci zbierajú almužnu. Ležal tam na zemi. Nenápadný. Už som o tom kdesi písala.
Naše čítanie a písanie, šteklenie múz po nekonečných podošvách… podobá sa hľadaniu grálu?
Tomášove verše čítala Zuzka, a treba povedať, že s veľkým šarmom, iba ak bolo v básni priveľa Ř, vyšklbol jej knihu z rúk autor a prečítal ju sám :). Čítal nádherne a presne.
Uzavreli sme tému Laca Ballu, autora, ktorý, nemôže si pomôcť, vidí svojich spoluobčanov nahých, vidí do nich, a je to dar či prekliatie? Alebo je to tak, že čím viac pravdy odhalíme sami o sebe, tým viac potom rozumieme iným? Niežeby sa mi nevyhnutne tí iní museli páčiť, no môžem si povedať: Hm, poznám to aj na sebe. A prestávam hrať tú hru na smietku a brvno v očiach.
Slová majú moc, vedia vyvolať strach. Dokonale. Utešiť. Nie až tak dokonale, iba chvíľami. Povzbudiť. Bez nároku na trvácnosť celkom spoľahlivo.
Tomáš sa hrá so slovami, hľadá matematickú presnosť formy a obsahu. Fotí. Pozrite sa na týchto troch mužov v kaviarni: Ktorý priťahuje váš pohľad najviac? Chlapec hľadiaci zadumane z okna, mladík s papierovým pohárom kávy či starý pán rozhadzujúci rukami? Dobrá fotka je vždy príbeh, a nie jeden. Sme rozprávači, preto sedíme spolu okolo pomyselného ohňa a…
Prečo tie Ballove knihy nemajú príbeh? Aspoň nie jednoznačný. Tomáš spomenul Kunderovu Nesmrteľnosť, Kundera údajne nechcel, aby čitateľa viedlo od strany k strane napätie príbehu.
Ja príbeh potrebujem, každý deň. Kde nosíte ten svoj malý grál? Je to pohár na almužnu, zlatá váza, či len miesto, kam ju raz postavíte? Poháre mám kade-tade, potrebujem k životu veľa vody. Môj grálik zostáva dobre utajený, občas aj predo mnou.
Ozaj, v Bruseli je pomník poštovým holubom, ktorí sa aktívne zúčastnili Prvej svetovej vojny.
Je koniec zimy a toto je jarný sneh a jarné svetlo. Vďaka všetkým za buk klub druhého marca.
