Autor -Katarina Varsikova

Alex, bojovník a moja vďaka, že môžem byť pri jeho premenách. Foto, zdroj: Brusk

Čítačka od kindle je skvelý spolucestovateľ, polica, na ktorej nájdem svojich. Už nie som hltač akýchkoľvek kníh. Často sa vraciam k tým istým – autorom. Občas objavím nového: Andres Barba a zbierka niekoľkých poviedok, názov preložený zo španielčiny je Prestalo pršať. V angličtine vyšla pod názvom Rain Over Madrid. Poviedky sú relatívne dlhé, a klasické. Ponúkajú, to, čo je na literatúre najlepšie: dostať sa do kože miestam a ľuďom, nájsť tie najsubtílnejšie odtiene situácií. Dcéra na rozpálenej letnej madridskej ulici presviedča ľudí, aby sa stali prispievateľmi pre Lekárov bez hraníc, a počas toho vidí svojho otca vchádzať s milenkou do brány domu. Stará pani: na staré kolená sa z toho, čo voláme charakter, veľa odlúpne, a zostane jadro, ako skamenelina. A v nej niekde je  svetlo. Dve dcéry sa jej snažia uľahčiť staré kolená, akurát, že jedna žije na inom kontinente. A svedkom matkinej smrti sa napokon stáva osoba zvonku, opatrovateľka. Vzťah muža k malému synovi, ktorého vidí len občas, keď mu to matka dieťaťa umožní. V najlepších poviedkach, ako vo snoch, sa nájdem vo všetkých postavách. A keď mám večer hlavu plnú vlastných stories, otvorím si v čítačke niečo z non-fiction; stále dokola: E. Tolle, Sila prítomného okamihu, kniha B. Brown o našej odvahe a tom, ako nám vžité predstavy bránia spojiť sa s vnútornou silou. Tanec s tieňom, tá istá téma. Nekonečné zákutia psychiky, a prečo sme sa naučili skrývať sa pred sebou? Prečo je radostné ja plné dôvery učupené v rohu a ego kričí do sveta svoje strachy? Alebo ich maskuje predstieraním sebadôvery, moci. Ako malí sme sa naučili žiť podľa predstáv iných, Faustovská zmluva: Aby som ste ma milovali, budem to teda robiť podľa vás. Prečo? Lebo neurobiť tak znamená odmietnutie, a odmietnutie znamená ohrozenie. A tak potom celý život hľadáme samých seba, učíme sa môcť byť slobodní, môcť sa prejaviť, milovať, milovať aj svoj tieň.

Prečo nám to urobili?

Odpoveď: To isté predtým urobili im. A tak sa to koleso krúti, a je o čom písať.

V noci prišla búrka a svitol daždivý deň. Budím sa z divokých snov, a hneď po zobudení si uvedomím, že sa stále nepovažujem za dosť: peknú a dobrú matku, milenku, učiteľku, spisovateľku. Hádam najjednoduchšie je to pri prekladaní, tam sa schovám do iného autora. V intímnom vzťahu je zraniteľnosť najvýraznejšia, obava z neprijatia živá denno-denne.

Pri ceste ráno ležala zrazená žaba, žaba, ktorá sa vytiahla po suchých dňoch do mokrého rána, a skončila s črevami vonku. Hádam si ju nájde vrana, koleso život-smrť-život.

S tieňom sa fajn tancuje, ak prijmeme jeho pozvanie do tanca, a vlastne, to je to zásadné a najlepšie rozhodnutie, pretože život zrazu prestane byť fádny a banálny, prestane byť výhovorkou na okolnosti, iných, štát, systém, ročné obdobie, a stane sa dobrodružstvom. V tomto horúcom lete sa ku mne vracia aj metafora iného tanca: Sme hostia bezstarostne tancujúci v bálovej sieni na lodi, ktorá sa už potápa, len my to ešte nevieme? Alebo je toto len jedno mimoriadne horúce leto, ako sa občas stáva?

Odtiaľto, zo Sojky, z drevenej verandy obrátenej k radu stromov, sa javí všetko v poriadku. Filtrovaná káva, bosé nohy, a som v americkom filme. Gerdi vytvoril úžasné zákutia, on a jeho tím vedia, čo je to tancovať medzi prianiami hostí. Nie práve jednoduchý tanec.

Vo vzťahoch sa učíme, s blízkymi aj náhodnými, ale nič nie je náhoda. Môj vnútorný pozorovateľ-učiteľ už vie rozoznať, kedy sa v komunikácii bijú viaceré vydesené egá. Toto jasno-videnie mi umožní  prestať sa snažiť vyhrať, neusilovať sa o porážku súpera. Prijať, objať, ako v tanci, možno občas odstúpiť niekoľko krokov, dotýkať sa končekmi prstov, alebo vôbec nie fyzicky, len sa otvoriť svetlu skutočného ja. Čarovný prútik. A niekedy je to také ľahké ako vkĺznuť do obľúbených sandál: Prísť a objať ľudí pred hodinou jogy, hoci aj tu stále zápolím s hlasom, ktorý hovorí: možno nerobíš dobrú hodinu, možno sa im to nepáči. Ale nie je to sabotér, je to ďalší učiteľ. Prestávam vzdorovať a myslieť si, že niečo má byť inak?

Andrés Barba v Shakespeare and company bookshop roku 2017 hovorí o knihe Také malé ruky. Autor číta kúsok aj vo svojej španielčine. V inom rozhovore hovorí, že neexistujú malé a veľké problémy, každý problém je spleťou mnohých súvislostí a vzťahov. A vraví aj, že podľa neho sú muži komplikovanejší a menej čitateľní ako ženy, v rozpore s zaužívaným názorom.

https://www.youtube.com/watch?v=IYR7NagupZo

Foto a ruka je Lula. Výhľad z kuchyne bytu na Kráľovskom poli

Lastovičky  lietajú ponad strechy Etterbeeku a vydávajú  svoj nezameniteľný cvrkot. Príroda sú dva stromy na rohoch, kde sa pretína Ulica kráľovského poľa s ulicou Antoine Gautier, kríky ruží, vistérie a hortenzií vyrastajúce z chodníkov, mačky schované pred ľuďmi a horúčavou pod autami, chrobáky v puklinách medzi dlaždicami. Mračí sa a slnko presvitá cez sivú vrstvu, ak konečne po mesiaci a pol príde dážď, budem tancovať. Vymyslela som si vlastný pozdrav vode – s preskokom do pozície dosky, s lietajúcim bojovníkom a polmesiacom. Belgičania dnes hrajú proti Francúzom, obrazovky sú zavesené v oknách každej café. V roku 1990, presne 30. júna, prehrala Juhoslávia v štvrťfinále proti Argentíne; niektorí ľudia neskôr tvrdili, že výhra svetového pohára mohla udržať krajinu pohromade. Ktovie? Možno na istý čas, ale mnohonárodný štát, ktorí sme my, letní turisti, považovali za stabilnú a radostnú krajinu, bol plný antagonizmov. Dočítala som knihu Gorana Vojnovića, Juhoslávia, krajina môjho otca. Tragika aj komika našich identít v rodinnej story, skvele a skratkovito sa prelínajú  časové pásma, sny a skutočnosť, je to road aj návrat domov. Otec zostáva otcom, hoci je hľadaný vojnový zločinec. Možno čakať odpustenie v mene lásky? Áno. Možno ho očakávať od iných? Nie. Kedysi sa v Pule za letných večerov tancovalo na terasách hotelov na tóny sladkastej gýčovej piesne o jedinej Juhoslávii, mladá a plná estrogénu som tej piesni verila. Naši rodičia dodnes hovoria o „Juhoške“, vysnenej krajine mora a slnka, bol to portál do slobodného sveta. Obdivovali sme ich, miestnych, smiali sa Rusom otvorenejšie ako my. V každom kaderníctve visel portrét prezidenta Tita, zjednotiteľa.

Konflikt a občianska vojna trvali desať rokov. Kniha mi skočila do ruky v Antoniovom kníhkupectve v bruselskej štvrti Matonge, kde sa po chodníkoch povaľujú smeti a poletujú vlasy ostrihané z afrických hláv. Zdá sa, že miestni tu trávia väčšinu voľného času v kaderníctvach, kde sa odborníci snažia skrotiť, čo im príroda nadelila: spliesť do desiatok vrkočov, vystrihať, vyholiť strojčekom, zmotať do zložitých kreácií. Európske kníhkupectvo nemôže mať lepšiu adresu, a tiež pred ním z chodníka vyrastá strom. V tomto nezvyčajnom období bruselského sucha dúfam, že stromy v meste majú hlboké korene a prístup k podzemným zásobám vody.

Strechy, okná a komíny Etterbeeku; first times po presťahovaní, prvé návštevy, prvá orchidea, ktorú priniesli kamaráti. Hodinu som sedela v kúpeľni na zemi snažiac sa rozmotať tri náhrdelníky, ktoré sa splietli dohromady; ešte stále sú spojené, ale nevzdávam to, vymotám ich bez toho, aby som použila nožnice, rozhodla som sa. Je to fajn meditácia, ale masaker pre oči. Jeden je perlový, s perlami mám  nejaké nevyriešené veci, druhý od Alexa, spravil ho ako škôlkár, je navlečený na červenej nitke, tretí si zvesila z hrdla kamarátka, keď som jej ho pochválila, a venovala mi ho. Viac sa mi páčil na nej ako na mne. Nie je tu wifi, ale je tu čerstvé jedlo – tvaroh, melón, syry, káva. Nie je tu nikto, ale zároveň sú všetci blízki mojou súčasťou. Goran Vojnović napísal výborný román o synovi, ktorého otec nezomrel, ako si roky myslel, ale skrýva sa. Vyhnúť sa realite sa často javí ako lepšie riešenie, ale nikdy ním nie je. Toto je skúsenosť, ktorú v nejakom okamihu nadobudneme asi všetci.

Silný chrbát z tých dosiek a psov hore aj dolu hlavou, deväť dychov v stojke, brnia mi z toho kosti a neviem inak, je to môj spôsob čakania dážď, hľadania viery, kontaktu s dychom, s bytím.