Foto: Slávny usmievajúci sa anjel z remešskej katedrály.
Tieto moje blogy vychádzajú z potreby hľadať, čo sa dá povedať slovami, z mojej potreby písať, z možnosti nekonečných príbehov, ktoré vnímam. Väčšinou nepíšem o tých „najsilnejších“ zážitkoch daného obdobia, ktoré prejdú nervovou sústavou ako dlhá vlna a švihajú ešte dlhším chvostom, ani nie o svojich „ťažkých“ témach. Pozorujem, vnímam a píšem vtedy, keď je myseľ jasná, do tej miery, do akej sa to dá. A tom, o čom písať dokážem čo najľahšie.
Skúšala som zachrániť holuba, ktorý mal okolo hrdla a krídla omotaný – igelit. Robil saltá, metal sa, ale ako som ho pozorovala, išiel na to celkom chytro. Lenže vrecko bolo ťažké, a on ležal uprostred cesty. Tak som zašla domov po nožnice, že z neho bremeno odstrihnem, alebo aspoň ťažkú časť. Ako som sa k nemu blížila s nožnicami, preľakol sa a uletel s igelitom na neďaleký červený buk, pomerne vysoko. (Mohli by sme prestať rozhadzovať plasty.)
Jar je vtáčie obdobie, na jar sú vtáky také viditeľné, okej, o holuby v meste nikto veľmi nestojí, okrem bláznov, ktorým robí dobre kŕmiť niekoho a dostať kúsok vrkú-vďaky, a porušovať tým mestské nariadenia. Sadla som si na obrubu fontány v Park 50, ešte nie je desať, a o desiatej otvoria obchody. Je to fajn pocit, môcť ísť do iného obchodu ako do potravín, aj keď potrebujem len vymeniť baterku v hodinkách. Holuby prišli bližšie pozrieť, či sa im niečo ujde. Nič.
Deepak Chopra robí tieto dni každodenné príhovory o smrti a nesmrteľnosti, a zjavne si to užíva. Spomína knihu genetika K. Murakamiho The Divine Code of Life. Gény nie sú nemenné, náš osud nie je vpísaný do kameňa, prostredníctvom génu vedomie počúva – čo cítime, čomu veríme, čomu sa smejeme, nad čím plačeme.
Skúsenosť potvrdzuje. Joga sústredená na dych, na prítomný okamih, nás spája s intuíciou a s vnútorným učiteľom, prepisuje staré programy a dáva možnosť osvojiť si nové. Neodstraňuje symptómy, ale ukazuje možnosti transformácie. A to množné číslo je dôležité – možnosti – cesty – skúšam – korigujem – chápem – púšťam – umožňujem byť. V neustálom pohybe a vždy v prítomnosti.
Vesmír je sloveso, hovorí Deepak. To sa mi veľmi páči. Sloveso je pohyb, motor, vravela moja učiteľka francúzštiny. Nájdi sloveso – a veta sa ti začne odhaľovať, aj keď znie na pohľad cudzo.
Na ambasádu chodí dva razy v týždni upratovať Liliana, blondínka (teraz), Rumunka (teraz). Nehovorí veľmi dobre po francúzsky, ale vždy sa chvíľu rozprávame. V Bukurešti má malého syna, stará sa oňho jej matka, Liliana v Bruseli zarába pre všetkých. Jedného dňa tejto jari utiahnutosti prišla Liliana do práce a opýtala sa ma, či hovorím po španielsky. Odvtedy sú naše rozhovory bezprostredné, ľahké a radostné. Jazyk je kód, a hoci esencia vzťahu sa odohráva v štrbinách medzi slovami, v tichu medzi zvukmi, kódy tu sú. Vždy ide o vzťah. A v každom vzťahu sme zároveň žiak aj učiteľ.
Slzy očisťujú, rozpúšťajú, a vplývajú na naše gény, hovorí Deepak a odkazuje na Murakamiho. Toto je tiež sloboda. Slzy lásky, radosti, smútku, všetky sú znakom, že mi záleží, že vnímam, že cítim. Vyslobodzujem sa z predstavy o predurčenosti, vymotávam sa z igelitu? Veľmi dúfam.
Joga je neustály dialóg s vlastným egom. Dnes sa smejem pri spätnom pohľade na víkendy a týždne, keď sme chodili cvičiť do Remeša, bývali v kláštore-ubytovni, cvičili tri zostavy denne, medzitým recitovali Patanjaliho sútry, testovali na sebe dychové cvičenia, kreslili zostavy, skúšali ich, teoretizovali a praktizovali. Päť rokov. Pamätám si prebdené noci – vlastné – ale viacerí zažívali podobné – pretože v noci sú démoni mysle najaktívnejší. A po prebdenej noci a nemožnosti ísť na veľkú potrebu (spoločné sociálky majú presne tento efekt), to boli náročné dni. Sedieť v kaplnke nevyspatá s plnými črevami, opantaná sanskritom. Pes dolu hlavou, ak ste tri dni neboli na toalete, je mimoriadny zážitok stretnutia s vlastným telom. A že som odtiaľ ani raz neodišla skôr? Raz ma nahovorila kamarátka nejsť na nedeľný popoludňajší program a vrátiť sa skôr do Bruselu, a doteraz mám pocit, že som čosi zmeškala. Niekedy sa ego poddalo – a prišla noc, keď bola únava silnejšia, a potreba vyprázdniť sa väčšia ako hanba. A to sú tie svetlá, a aj keď sa ego znova narve do kokpitu a pokúša sa šéfovať, je to už iné. Občas sme vo veľkom refektári obedovali s pútnikmi a návštevníkmi iných seminárov. Raz sa nás ktosi opýtal, čo to vlastne hľadáme. „Joga hľadá odpoveď na otázku „Kto som?“ rozvíjal rozhovor profesor C. Maréchal. Zdalo sa mi to vtedy ako lacná fráza, odpoveď na Kto som? predsa hľadáme všetci. Niečo sa v prítomnom okamihu do slov pretaví ľahko, niečo nie. Zdieľať rituál jedla a rešpekt je v danej chvíli to podstatné. Za seba: joga je cesta k hlbokej radosti zo vzťahov, z daru života, z dychu.
Nesmrteľnosť je prítomnosť.
Bola som skontrolovať strom, na ktorý vyletel igelitom obťažkaný holub. Podľa všetkého, dostal sa zo zajatia. Ale neviem to naisto. Igelit je uviaznutý medzi konármi, listy buka sú na jar husté, ale zdá sa, že holub v tomto vrecku nie je.
Pre inšpiráciu: príbeh Ishary a možno aj pozvánka objaviť Plantation Villa na Srí Lanke. Video poslala kamarátka Šárka, ktorá Isharu pozná.
https://www.youtube.com/watch?v=B3DH-rw2nwU
Ďalšie čítanie, a vďaka všetkým učiteľom:
https://www.goodreads.com/book/show/11057246-the-divine-code-of-life
