Katarína Varsiková

Mestá, miesta, traumy a hojenie

Foto: Lu a Radek na streche

Raz, za letného popoludnia, sme sedeli s priateľmi na chalupe na terase. Káva, víno, oriešky, keksíky, klasika. Pri nohách mi sedel pes Disquito, obyvateľ kopaníc, dúfam, že stále žijúca legenda. Často s nami chodil na výlety, slobodný a spoločenský tvor. Traduje sa, ako raz akéhosi turistu odprevadil až do Hodonína, do ktorého je to cez kopce aspoň päťdesiat kilometrov. Turista-cyklista volal majiteľom z českého mestečka: Disquito sem prišiel so mnou. To nevadí, znela odpoveď, on sa vráti. Aj sa bolo. Dnes už má svoje roky, do Hodonína asi už nechodí, leží na terase nad cestou a odtiaľ má celý svet rozložený na labkách.

Dobre, späť k večeru na našej terase – priatelia odišli, zastavili sa len na chvíľu po ceste kamsi, a mne bolo nasledujúcu noc zle, strašne zle, zle vo všetkých smeroch. Myslela som, že prídem o všetkz vnútorné orgány naraz a komplet a koniec. Trvalo to celú noc, ráno som bola slabá, ale bolo to preč. Ako správny jogín, analyzovala som príčiny – čo sa stalo? Čo som nevidela, nepochopila, nespracovala z toho večera, stretnutia? Boli to moji blízki, žiaden konflikt vzťahov, latentný ani otvorený. Hm.

Niekedy v priebehu dňa mi to došlo: pojedala som oriešky (zlozvyk), a hladkala Disquita, tou istou rukou. Psa, ktorý žije vonku, poľuje, váľa sa v zdochlinách a výkaloch, psa, ktorého srsť sa stretla s vodou málokedy v živote, dobrovoľne nikdy. Niekoľko ráz ho okúpala Silvia, lebo ho má rada a nemá rada jeho smrad. Voila ako sa vraví v Bruseli. Hygiena. Súvislosť mi došla, psychológia v tejto skúsenosti až takú rolu nehrala. Možno v tom nutkaní jesť arašidy pri rozhovore, o tom viem, že je to často zajedanie (ne)možnosti vyjadriť sa. Poučenie? Neviem, hygienické štandardy nie sú moja silná stránka, mám rada zablatené podošvy a neprekáža mi cvičiť na tráve bez podložky, hoci rytier Stanko mi raz prenechal svoju a sám cvičil na Železnej studničke na tráve, a historka vnikla do pamäti viacerým, ako počúvam. Inak, stále ochutnávam na trhoch ovocie, na ktoré ľudia kýchajú, sliním si prst, keď listujem erárne časopisy. Teda, nie túto jar, toto je nová dezinfekčná skúsenosť.

Minulý týždeň, som prišla domov z práce, roztrpčená, hnev pomiešaný so smútkom, vzdor voči tomu, čo je, a vyslovila som otázku: Kedy sa toto skončí?

Čo? Čo sa má skončiť? Nemá sa čo skončiť, lepšie povedané, neustále všetko končí a začína znova. Viem, čo ma rozladilo. Nechcem, aby stará pani na chodníku predo mnou uskočila do brány aj tak zavretej optiky. A chcem ísť na kávu do kaviarne. Chcem-nechcem je odpor voči tomu, čo je a zlomiť ho nemožno, je veľmi pružný, no možno ho rozpustiť v joge. To je moja cesta, a viem, že si všetci hľadáme tú svoju, neopakovateľnú, jedinú a jedinečnú.

Príbehy a filmy o hľadaní sú nekonečné, sú naším kolektívnym vedomím. Z nedávnej inšpirácie: Unorthodox: Deborah Feldman v niekoľkých dieloch na Netflixe, nakrútený v Berlíne, meste miest,  a chystám sa prečítať knihu, podľa ktorej vznikol. Rozpustenie odporu je nájdenie novej podoby lásky.

Vnímam večný konflikt konzervatívneho a progresívneho. Rebélia je niekedy tichá, inokedy dravá, nutná. Zmena, prerod. Nejde o zrod jednej hviezdy, ktorej aplaudujú ostatní, teda áno, ale je to prípad každého z nás, ten unikátny hlas, cesta, vyjadrenie nie je pre vyvolených, je pre všetkých, je o odvahe preťať staré, vyjsť z dogmy, a potom… niekde príde čas na bilanciu a vezmem na milosť čosi z konzervatívneho prúdu, niečo zo zdedených hodnôt si ponechám, prijmem, vedome, nanovo, inak a znova to pokračuje.

V týchto mesiacoch som telefonovala s mnohými ľuďmi žijúcimi v Belgicku, ktorí zrazu pocítili potrebu vrátiť sa na Slovensko, odísť odtiaľto do vlastnej predstavy bezpečia, mnohí aj šli. Bez smútku, alebo len so štipkou smútku beriem na vedomie, že túto potrebu nemám. Zatiaľ? Je to, čo je. Prebukujem veľkonočnú letenku a to nefyzické prepojenie – cez dych, cez jogu, cez mosty slov, pocitov, predstáv a spomienok – to tu stále je prítomné, dokonalosť kruhu.  

Niektorý z tvorcov filmu Unorthodox poznamenal, že Berlín nosí svoju traumu na rukáve, a to z neho robí unikátne mesto. Bratislava, Brusel, Rotterdam, všetky mestá majú svoje – naše traumy. Niekde ukryté, inde na rukáve.

Ešte jedna inšpirácia: Belgický fotograf, ktorý nesmel do vody: https://www.harryfayt.com/portfolio/heart-made-in-belgium/

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.