Autor -Katarina Varsikova

Rozkvitnutý jazmín dnes ráno v Ixelles

Posledný deň pred zatvorením reštaurácií a kaviarní v Bruseli sme šli s kolegami na obed do nášho obľúbeného talianskeho bistra na rohu ulice Vandenkinderen. Pri jednom zo stolíkov sedeli dve seniorky, pred nimi tanier antipasti a pohár bieleho vína. Dáma, ktorá graciózne nesie svoj vek, bez stopy chirurgických úprav, ale so štýlom, skrátka môj obľúbený vzor, si odchlipla a povedala, „Trochu to s tými obmedzeniami predsa len preháňajú.“

O niekoľko dní neskôr je realita ulíc a života celkom iná, a hej, nebyť prísnych pravidiel, ľudia by sa snažili zákazy obchádzať a nevedome by tým škodili sebe aj iným. Má to však aj iný aspekt – v danom prítomnom okamihu scéna predstavovala víťazstvo života a radosť z drobných vecí a ako takú som si ju odniesla zapísanú kdesi vo svojom priestore. Všetko prejde, vravia budhisti, a kiežby som to dokázala prijať.

Tanec boha Shiva, stvorenie a deštrukcia, dve intímne prepletené sily, jedno dáva zmysel druhému. Nezdá sa mi, že som nejako pokročila v prijatí smrti, stačí mŕtvolka myšky ráno na chodníku, a čosi sa vo mne zmrští, protestuje, nerada myslím na fyzický zánik svoj či kohokoľvek. Trpezlivosť. Dá sa to trénovať: upratovať, čistiť, vytvárať priestor, dovoliť odísť (ach!).

Každá chvíľa na podložke je upratovaním, výdych púšťa, nádych prijíma. Stabilizačné asány – pretože chceme v skúsenosti stáť pevne zakorenení, rotačné – pretože čistia brušné orgány, potrava, ale aj emócie prechádzajú metabolizmom. Každá pozícia v zaklonenom oblúku otvára dýchacie priestory, rozuzluje, uvoľňuje, stimuluje, obrátená asána mení zabehané, životná energia prúdi do panvy. Všetko má v joge zmysel. Meditácia vďaky za to, že v skúsenosti nie som sama. A vďaky všetkým v pomáhajúcich a zachraňujúcich líniách.

Kráčala som z ambasády tichými ulicami, hoci nie celkom prázdnymi; kvitnú stromy, vtáky nedotknuté karanténou robia to, čo každú jar. Je to trochu ako v detskom sne, ktorý asi mal niekedy každý – sen, že sa zobudí na svete sám, všetci zmizli. Najskôr je to zaujímavé, všetky lákadlá sú to pre toho jediného. No každý, kto ten sen ďalej dosníval, si asi doň postupne vložil ďalších ľudí, aby bolo s kým a o čom.

Odvahu, trpezlivosť, drobné radosti. Moja dotyky milujúca, na zdieľanie navyknutá podstata sa teší na: objatia, horké, sladké, slané, voňavé a trochu aj nie, na pre mnohých zbytočné bisous pri stretnutiach, aj rozlúčkach, na kaviarne, donedávna samozrejmé, na…

Dovtedy? Čo práve treba. Možno by som, okrem jogy, mohla v rámci tréningu upratať skriňu s papiermi. Môj reflex je totiž zavrieť každý úradný papier rýchlo tam, kde naň nevidím. (Hoci… tu ma život naučil, už ich dokážem najskôr prečítať a tie dôležité aj vybaviť).

Psychické upratovanie? Ide to jedno z druhým. A toto sú náročné časy, tak hádam stačí byť k sebe dobrí a dovoliť si nevedieť, dovoliť si nebyť dokonalí.

Do mailu na ambasáde mi chodia v pondelok citáty zo stránky belgických optimistov – prebehnúť ich je fajn rituál začiatku týždňa, hoci upokojujúci efekt slov je tiež len vecou okamihu, tu jeden od priateľa Edisona:

Viem, že všetko riadi nekonečná inteligencia. Všetko, čo nás obklopuje, všetko, čo existuje, je dôkazom, že sú tu nekonečné zákony. Tento fakt nemožno poprieť, je matematicky presný. „

Obava, aj zvedavosť na to, čo všetko sa zmení, pretože sa musí, pretože Shiva tancuje.

Foto: Ruže od Alexa

Tento blog je tak trochu variáciou na anglicky napísaný článok o tvorivom zmätku. Občas ma prepadne chuť písať rodným jazykom, ale prekladať sama seba nie, tak nech je zároveň o novej a čerstvej prítomnosti dnešnej nedele.

Zimné víkendy je mojím priestorom na tvorivé písanie občas wellness v Boitfort zopár kilometrov severne od Bruselu. Cez obed tam panuje pokoj, väčšina ľudí začína prichádzať po tretej, a tak sa dá príjemne prechádzať zo soľnej sauny do infračervenej a medzi tým posedávať a dívať sa do záhrady na to, ako víchrica kmáše holé konáre a ako vtáky s ľahkosťou surfujú na vzdušných vlnách. A rozmýšľať o ľuďoch, o telách a ich tajomstvách. Akú prvú som dnes videla drobnú blondínku v župane s barlami, a jednou nohou. Okamžite ma prepla do vďačnosti za život a za odvahu, ktorú ľudia v sebe denno-denne nachádzajú. Rada pozorujem ľudí, ako sa hýbu. V horúcej hradnej saune s výhľadom na vodu, záhradu a zámok, sedí pani s niekoľkými prsteňmi, náramkami, obrovskými náušnicami a knihou v ruke. V saune, kde sotva vydržím desať minút, si číta a do zápästia sa jej musí vrývať forma rozpáleného kovu. Alebo nie?  Sme rôzni a rôznym spôsobom to dávame najavo.

Herečka Gwyneth Paltrow spravila pre Netflix niekoľko dokumentov o rôznych praktikách  a výletoch do sveta subtílnych energií. V slovenskom denníku som potom čítala článok o tom, že je to nebezpečná zlátanina medicínskych nezmyslov. Myslím, že Gwyneth to má v hlave v poriadku a určite má svojich lekárov a vie, kedy za nimi zájsť. Zároveň, ako mnohí, vníma, že telo nie je mechanický konštrukt, ale živá energia v pohybe. Cítiť svoje pocity, vnímať reč tela, dychu, je súčasťou liečenia, hojenia a hľadania. Hej, Gwyneth a partia v slnkom prežiarenej Kalifornii vyžarujú pohodu za veľa peňazí, a prečo nie? Zároveň, čo v rozhovoroch  prebleskuje, je priznanie ich vlastnej zraniteľnosti, krehkosti, a tie máme všetci spoločné.

Deepak Chopra ponúkol ďalšiu zo série meditácií, tentoraz nazvanú Dokonalé zdravie. Nech meditáciu nazveme akokoľvek, vždy nás vedie cítiť život a uvedomiť si vďaku, a v nej prepojenie so všetkým.

Tu je teda žurnál vďaky týchto dní:

Alex ma včera zavolal do kina, na Jo Jo Rabbit, film, ktorý on už videl. Nakrútiť film o nacizme s takou mierou hyperboly vyžaduje odstup, a tiež odvahu. Sedieť pri Alexovi a vnímať jeho tichú prítomnosť je dar. Film je výborný, je to metafora o nacistovi v nás, nie tam vonku. A úžasná Scarlett Johansson, v skrýši-skrini hovorí ukrytej dievčine o zrelom ženstve. Film má humor, a drsnú priamosť zároveň. Pomenúva davovú psychózu, za ktorou je potláčaný strach jednotlivcov. Matka necháva svojho malého syna hrať sa na vojačika a samého dospieť k vlastnej pravde. Pán Adolf má dokonalé fúzy a žiadny driek v uniforme. Scarlett je skvelá aj vo filme The Marriage Story. Víťazstvo lásky, ale nie ilúzie toho, čo si vo svojom doráňanom vnútri pod pojmom láska predstavujeme.

Lula prišla v piatok na jogu v BYP, na ashtangu s Krystynou. Lula na vedľajšej podložke z vlastnej vôle, je splnené prianie a privilegovaný okamih. Takže prirátavam dary. A dnes prvé ráno, keď vôbec nemám pocit, že potrebujem z priedušiek dostať podnájomníka, ktorý zostal dlho po zaplatení poslednej splátky. Sloboda. Čo sa týka fyzického, energetického tela, mení sa neustále. Joga nás učí tieto zmeny vnímať. Hej, starnutie tiež. O to väčšia radosť, že sa dnes dostanem do asán, kde ma pred rokmi myseľ, či strach, či kto nechceli pustiť. Telo som mala kedysi skôr na to, aby nosilo hovoriacu hlavu, a ešte na pár vecí. A to sa zmenilo. Vonku leje. Tisíci dážď tejto zimy, v lese sa zabáram v gumákoch do mokradí, a miesto, kde som raz na jar urobila svoju prvú stojku bez opory, je teraz jazierko. No zvuku dažďa sa nič nevyrovná a stekajúce prúdy sú očistné. V saune, v prírode, tu aj tam.

Jeden citát vo mne rezonuje, pri toľkej tej nahote:

„Zdravá hanba je jadrom zmysluplnej lásky.“ (John Bradshaw, Creating Love, Vytváranie lásky)

Nie je to hanba za toto telo a život. Je to ochota a potreba vymedziť si zdravé hranice. A za tú tiež ďakujem. A tento článok je hlavne pre tých, ktorým dovoľujem pristúpiť blízko.

Miestom, kde duša môže bezpečne donaha, je denník. Prikladám odkaz, kde sa o metóde a možnostiach, aké poskytuje journaling dozviete viac:

https://www.plotbase.sk/blog/co-je-to-journaling-a-ako-zacat