Rozkvitnutý jazmín dnes ráno v Ixelles
Posledný deň pred zatvorením reštaurácií a kaviarní v Bruseli sme šli s kolegami na obed do nášho obľúbeného talianskeho bistra na rohu ulice Vandenkinderen. Pri jednom zo stolíkov sedeli dve seniorky, pred nimi tanier antipasti a pohár bieleho vína. Dáma, ktorá graciózne nesie svoj vek, bez stopy chirurgických úprav, ale so štýlom, skrátka môj obľúbený vzor, si odchlipla a povedala, „Trochu to s tými obmedzeniami predsa len preháňajú.“
O niekoľko dní neskôr je realita ulíc a života celkom iná, a hej, nebyť prísnych pravidiel, ľudia by sa snažili zákazy obchádzať a nevedome by tým škodili sebe aj iným. Má to však aj iný aspekt – v danom prítomnom okamihu scéna predstavovala víťazstvo života a radosť z drobných vecí a ako takú som si ju odniesla zapísanú kdesi vo svojom priestore. Všetko prejde, vravia budhisti, a kiežby som to dokázala prijať.
Tanec boha Shiva, stvorenie a deštrukcia, dve intímne prepletené sily, jedno dáva zmysel druhému. Nezdá sa mi, že som nejako pokročila v prijatí smrti, stačí mŕtvolka myšky ráno na chodníku, a čosi sa vo mne zmrští, protestuje, nerada myslím na fyzický zánik svoj či kohokoľvek. Trpezlivosť. Dá sa to trénovať: upratovať, čistiť, vytvárať priestor, dovoliť odísť (ach!).
Každá chvíľa na podložke je upratovaním, výdych púšťa, nádych prijíma. Stabilizačné asány – pretože chceme v skúsenosti stáť pevne zakorenení, rotačné – pretože čistia brušné orgány, potrava, ale aj emócie prechádzajú metabolizmom. Každá pozícia v zaklonenom oblúku otvára dýchacie priestory, rozuzluje, uvoľňuje, stimuluje, obrátená asána mení zabehané, životná energia prúdi do panvy. Všetko má v joge zmysel. Meditácia vďaky za to, že v skúsenosti nie som sama. A vďaky všetkým v pomáhajúcich a zachraňujúcich líniách.
Kráčala som z ambasády tichými ulicami, hoci nie celkom prázdnymi; kvitnú stromy, vtáky nedotknuté karanténou robia to, čo každú jar. Je to trochu ako v detskom sne, ktorý asi mal niekedy každý – sen, že sa zobudí na svete sám, všetci zmizli. Najskôr je to zaujímavé, všetky lákadlá sú to pre toho jediného. No každý, kto ten sen ďalej dosníval, si asi doň postupne vložil ďalších ľudí, aby bolo s kým a o čom.
Odvahu, trpezlivosť, drobné radosti. Moja dotyky milujúca, na zdieľanie navyknutá podstata sa teší na: objatia, horké, sladké, slané, voňavé a trochu aj nie, na pre mnohých zbytočné bisous pri stretnutiach, aj rozlúčkach, na kaviarne, donedávna samozrejmé, na…
Dovtedy? Čo práve treba. Možno by som, okrem jogy, mohla v rámci tréningu upratať skriňu s papiermi. Môj reflex je totiž zavrieť každý úradný papier rýchlo tam, kde naň nevidím. (Hoci… tu ma život naučil, už ich dokážem najskôr prečítať a tie dôležité aj vybaviť).
Psychické upratovanie? Ide to jedno z druhým. A toto sú náročné časy, tak hádam stačí byť k sebe dobrí a dovoliť si nevedieť, dovoliť si nebyť dokonalí.
Do mailu na ambasáde mi chodia v pondelok citáty zo stránky belgických optimistov – prebehnúť ich je fajn rituál začiatku týždňa, hoci upokojujúci efekt slov je tiež len vecou okamihu, tu jeden od priateľa Edisona:
Viem, že všetko riadi nekonečná inteligencia. Všetko, čo nás obklopuje, všetko, čo existuje, je dôkazom, že sú tu nekonečné zákony. Tento fakt nemožno poprieť, je matematicky presný. „
Obava, aj zvedavosť na to, čo všetko sa zmení, pretože sa musí, pretože Shiva tancuje.
