Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

Shinrin-yoku

Anglický prepis z japončiny, znamená to lesný kúpeľ. Hipsterský výmysel alebo znovuobjavenie jednoduchosti? Podľa toho, kto kde je vo svojom nastavení.

Išla som do toho rada, a takmer bez očakávaní. V lese som (relatívne) dosť, meditujem denne, tak asi ma nič prevratné nečaká. Je to ten najlepší začiatok pre čokoľvek nové. Na škále od jedna do desať : obavy: 0. Očakávania:5. zvedavosť: 7/8.

Vojdeme do lesa bránou stromov, cesta stúpa mierne nahor, spomalíme krok (moje bežné tempo je stále nastavené na rýchleho psa alebo dlhonohého spoločníka). Zrazu vidím v brehoch okolo veľa dier, vstupov do príbytkov, brán do ďalších svetov. Do niektorých nakuknem: sú tam lístky, zjavne našuchorené tým správnym spôsobom, v niektorých aj pár žaluďov. Nevopchám do dier prsty, len priložím na chvíľu ucho, a nechám mysľou prebehnúť predstavy podzemných chodieb. Nevykrikujem To je krása! A nemám v ruke mobil, aby som ulovila IG snímku. (Také sú inštrukcie, celkom pochopiteľné a jasné).

Zlaté a červené listy už zväčša ležia na zemi, konáre sú holé, v lese na juhu od Bruselu ráno len zopár bežcov a horských cyklistov. Odbočíme z cesty medzi stromy, suché vetvy pod nohami pukajú a stromy vytvárajú mikrosvety, kde je svojské podloženie, svetlo, tvary. Štíhla vysoká stará breza s koreňmi sčasti nad zemou stojí osamelá, trochu bokom od kruhu briez s jasnozeleným trávovým porastom pri nohách. Táto osamelá má hore rozdvojenú korunu a stále veľa listov. Hej, brezy zhadzujú listy medzi poslednými. Vnímam les ušami, nosom, so zavretými očami. V diaľke počuť streľbu, poľovnícka sezóna. Medzi smrekmi je tmavšie, vianočnejšie, smrek má drobné, krehké šišky. (Zväčša idem lesom svižným tempom a jeden z motívov je nazbierať veľa krokov, veľa endorfínov, veľa oxytocínov, zopár fotiek). Dnes inak. Na hranici medzi lesom a zámockým parkom je priestor osadený bambusmi, vojdeme medzi ne. Nezničiteľné, jasno zelené, ohybné, miesto má potenciál bludiska, no tu ho držia na uzde, je to naozaj len taký väčšie bambusové ihrisko. Vyjdeme na lúku a odtiaľ do kopca medzi statné buky. Čas je teraz. Pribúdajú návštevníci s deťmi, víkendoví hostia. Dáme si čaj pri nohách urasteného stromu. Meno? Neviem, je to jedno, toto nie je botanická poznávacia vychádzka. Čas na rozhovor, čas na pár fotiek. Som nasýtená a pokojná. Môžem mlčať a môžem hovoriť. Nič nepotrebujem a všetko mám.

Pozerám sa do očí svojej sprievodkyni. Čaj má hrdzavú farbu popadaných listov. Myseľ sa vráti do poskakujúceho módu – bolo/bude/chcem/nechcem, ale je to iné, pretože je tu tento zážitok.

Nejde o pomalosť či rýchlosť. Ide o prítomnosť. Rôzne spôsoby dotyku so svetom, inými svetmi prinášajú prijatie.

Zuzanka, ďakujem. Je to celkom iná prechádzka ako všetky a jej esencia zostáva po vyjdení z lesnej brány.  Prepojila nás, prehĺbila korene, zdvihla myseľ do korún.

Romantické duše, zostaňte pri tomto, odsek nižšie je kontrapunkt.

Na diaľnici, prsteni okolo Bruselu, ktorý sčasti pretína lesy, leží zabitá líška. V duchu sa jej ospravedlním a vydýchnem tú pocitovú kombináciu smútku, nechuti, sklamania… Prečo autá? Prečo ten hluk, smrad, potenciál zrážok?

Lebo. Nemám odpoveď. Mám auto. Líšky sú v Bruseli veľmi prítomné. Divoké, krásne a sú lovci. Set foriem je premenlivý, hravý a metamorfuje. A ďalej?

Pre tých, čo dočítali, tu je stránka jogínky, ktorá ponúka lesný kúpeľ v Belgicku.

Čo sa týka prechádzky so Zuzanou, pýtajte sa a ja sa spýtam.

So Far in the West

Horizontal lines, with verticals of trees, church and belfry towers, cold wind. Coffee only to take away. Water everywhere, marshes, wet fields. The Pool of silence where a party spread blankets, sipping rosé while a labrador is patiently waiting. Observing them feels like being a part of a ritual. British military cemetery and two graves of German soldiers stand out of the rows. An old lady with her son, they seem a bit perplexed, as if waiting for somebody who has not come, or not knowing where to go after the cemetery walk. Wait, I start counting – the lady must have been born in the 30s, so her dad, her grandpa probably fought in this war. The huge conflict of nobody knows what reason. A few meters of mudded Flemish land? Unlike the WW2 with the enemy so clear and the objective so noble, in the WW1 the millions died or came out wounded and damaged for good and no textbook can explain clearly why. The Great War slaughter because of a huge mental lockdown.

Belgium is a master peace of monuments, they really have the skill of making them sober and touching, without any too-much-ness. Unlike Slovakia, where the Great War is a great confusion: we fought for the Keiser and his empire we did not consider our empire. This war´s end meant beginning of a new chapter called Czechoslovakia that we are also kind of unsure about.

Names are read, not aloud, more whispered. Names and ages of men who died; their stories ended, but also continue. The old lady and her 60year old son get into the car, dusk is setting over Flemish fields, in the west, the sky is still lily-rose, the shade of thin autumn air. The crimson of roses planted among the white graves. I have always been touched by late-autumn roses. Brave, keeping on blossoming.

Alex loves this trip; first time we came he was a tiny boy. Later, he came with his school and cycled around the monuments. He remembers sandwiches and lemonades served in the monument park. We both love Peaky Blinders.

We drive back to Brussels, though I like the town of Ypres so much, especially around this time, when Armistice anticipates advent, the lights are everywhere. Museums, restaurants and most of the shops are closed for another lock-down. Open-air museums are open, but the site of German trenches is closed to-day because of hunting parade going on in the area. Mass agriculture shaping the countryside, so close to France, so close to the sea, so far in the West.

This man is like a forest. He believes to be dark, and he is touched by the rays of sun everywhere.“ (Free translation from French of a quote that has arrived to my heart these days. The author is Henri Gougaud).

Dedicated to men. To the men.

Svetlo vo vreci

Okamih, ktorý mi utkvel v pamäti natoľko, že som si ho nechávala v niektorom záhybe na napísanie, nebyť toho, čo sa vzápätí začalo mlieť, narábala by som s touto spomienkou inak.

Ráno po karnevalových prázdninách, čas, keď je zima unavená, jar kdesi za rohom, metro natrieskané, ja omotaná okolo tyče pozorujem skupinu hlučných školákov na sedadlách, jeden z chlapcov má tvár opálenú okolo lyžiarskych okuliarov. Je to opálenie poctivých snowboardistov a lyžiarov, tých, čo si svah naozaj odmakali, kašľali na kresby slnka. Neviem, prečo mi ten chlapec utkvel v pamäti, len som si vtedy hovorila, aký luxus pre niekoho, ísť z Belgicka tisíce kilometrov za snehom a slnkom.

Tento rok to boli tí (okrem iného), ktorí priniesli vírus. Veľmi rýchlo po jarných prázdninách sa situácia začala meniť. A obrázok z metra sa dostal do iného kontextu a mení sa ďalej a mentálnych obrazov mám veľa, ako všetci, aj teórií, pochybností, hypotéz a všetkého možného. Je Halloween, deň, keď je vraj záclona medzi viditeľným a neviditeľným najtenšia. Priehľadná? Neviem, ako v ktorom okamihu, rozpoložení. Celkom iste celá táto patália s číslom 19 kladie veľa otázok a dáva mnohé signály. Riešenia a opatrenia, hoci dobre mienené, sú podkladaním vedier na miesta, kde voda preteká zo strechy, utieraním dlážok, pod ktorými sa hýbu základy. Prebdené noci lekárov, sestier, politikov a tých, ktorým situácia vážne nabúra chod domácnosti, schopnosť platiť faktúry a zabezpečiť živobytie. A zároveň chytaním svetla do vriec, ako to robili v Kocúrkove. Nič iné sa v tejto chvíli ani nedá, no možno, keď Patália 19 konečne odpráši do neznáma, príde čas pozrieť sa na zdravie celej stavby. Lenže to je chiméra budúcnosti, a život je vždy len tu a teraz.

V Bruseli je tzv. homes pre seniorov veľmi, veľmi, veľmi veľa. V každej štvrti niekoľko, väčšina starých ľudí dožíva takto. Z rôznych dôvodov. Bonus je, že sú zakomponované do bežných bytových komplexov a blízko infraštruktúry. Nestoja kdesi na kopci, či na konci poľa za dedinou, ani nie sú vytesnené do strašidelných zámkov, ktorých majiteľov zmietli dejiny.

Alex do jedného z nich chodieval s triedou – zabávať obyvateľov, robiť malé projekty prepájajúce školu a život. Dnes spomínal na pani, ktorá ho tromfla v počte klikov – vo veku 99. Športovkyňa. Iná veľmi blízka osoba v inom homes pracuje ako nočná sestra. Historky z prvej ruky: niektorí boj s vírusom vyhrajú, niektorí podľahnú, niektorí zomrú na úzkosť a osamelosť, lebo za celú jar bol ich jediným kontaktom človek v skafandri, ktorí rýchlo urobí nevyhnutné úkony a práši ďalej, za ďalšími úkonmi. Čo si to ceníme? Ľudský život či kvalitu prítomnosti? V novinách písali o tom, že ľudia preživší pobyt na ventilátore, majú často dlhodobé traumy, nočné mory a úzkosti. Strach a úzkosť, čo sa šíria svetom, oslabujú imunitný systém, vytvárajú hmlu, cez akú nevidno jasne.

Arménsky holič, zákazník sa lúči, lebo od pondelka sú kaderníctva zavreté, želajúc mu odvahu do týchto časov. Takmer sa rozplakal. Arménske traumy – tie zdedené z predchádzajúcich generácii – znova oživuje konflikt v Náhornom Karabachu.

My sme sa za tisícročia naučili vysekať zo všeličoho, a prežiť. Aspoň fyzicky a do tej miery, že odovzdáme gény, a v nich aj semienka tráum. Myseľ sa mení a vyvíja takisto. (Čo je myseľ a kde sa nachádza? je pre mňa veľmi zaujímavá otázka). Okej, zostaňme pri hypotéze, že je myseľ nástroj vedomia, ktoré sa prostredníctvom nás zobúdza a spoznáva. Lenže tá časť mysle, s ktorou máme kontakt, je extrémne citlivá na bolesť, a snaží sa nás pred ňou chrániť, a tak spomienky na minulé bolesti starostlivo uchováva. Je to ako kvások, ktorý sa odovzdáva. Čo sa tu teraz miesi, aby sa odovzdalo ďalej?

Za oknom visí pavúk, je tam už zopár dní, utkal veľkolepú sieť a visí v jej strede. Prežil už niekoľko riadnych jesenných búrok s vetrom, vždy som myslela, že už ho tam neuvidím. Figu, po daždi znova zlezie a opraví pavučinu. Predpokladám, že si nenesie ďalej strach z búrky, traumu z pretrhanej siete ani úzkosť z kvílenia vetra. Lenže my nie sme pavúk, hoci aj sme. Sme rôzne zhmotnené vedomie. Formy sa vyvíjajú, menia, a pavúk menom Fedor, to má čarovne na háku, ale my už nie.

Intuitívne hľadanie vyžaduje pozornosť v prítomnom okamihu a obsahuje veľa pochybností, ale rozhodla som sa prijať jedno s druhým. A nič nie je jednoznačné. Aj debata o revidovaní zákona o interupciách je chodením po mínovom poli, obsahuje všetku nádej a bolesť tohto nášho ľudského sveta, preto je čistým chaosom a ďalším pokusom chytiť tmu do vreca.

Dovoľme si cítiť. Dovoľme si milovať. Tu a teraz sa zotmelo a začalo pršať a Fedor zaliezol.   

Happy Halloween.

Brusel a Liège na jeseň

Radnica Bruselu sa rozhodla zavrieť cafés. Nevôľa, a polemika, čo je vlastne café, a na koho sa nariadenie vzťahuje? Cafés nie sú kaviarne, tie Brusel takmer nemá. Hipsterské, ovankúšované obývačky s rôznymi druhmi alternatív pre mlieko a raw koláčikmi sa presadzujú pomaly. Sú, ale nie je ich veľa. Káva sa tradične pije v brasseries alebo v reštauráciách, či cafés, čo sú však bary. V meste sa objavujú malé espresso podniky, kde si človek buchne baristerské takmer postojačky.

Po istých naťahovačkách sa spresnilo, že nariadenie sa týka všetkých podnikov, ktorých hlavná aktivita nie je podávanie jedla pri stole. Keď som šla v piatok z práce na jogu, Woodpecker v Parc Bruxelles bol otvorený, drevené lavice pod šnúrami svetiel, a stačí si dať k pivu čipsy a pravidlo je viac-či skôr menej dodržané. Dala som si čaj a vzala si ho na lavičku. Rozprašovanie vírusu na všetky strany padá na hlavy mladých, chtivých všemožných a intenzívnych kontaktov. Otvorene sa nehovorí o spoluobčanoch etnických skupín, ktoré vyznávajú život pokope a v uliciach, lebo to je politicky nekorektné, ale padá to aj na ich hlavy. V tomto meste sú desiatky samostatných miest so svojimi zvykmi a pravidlami. Dobrá správa je, že Belgicko má po takmer dvoch rokoch federálnu vládu, a nie sú v nej extrémisti. Tak sa uvidí, ako si poradia.

V sobotu je na Gare Centrale takmer rovnako rušno ako vždy, čakám na vlak do Liège, vedľa stoja tri dámy, starostlivo vyčesané, oblečené a vychystané na návštevu. Nesú veľký darčekový kôš v priesvitnom celofáne, vyzerá to na dary pre novorodené dieťa – dievčatko. Dary a ísť sa pokloniť je spôsob, ako prejaviť úctu, radosť. Nemusel by to byť celofán s plyšovou hračkou, pre mňa, ale dobre. Alebo nie dobre, lebo potrebujeme von z tohto škôlkarského veku, kde čím farebnejšie a šušťavejšie, tým lepšie a polovica kúpeného sa okamžite zahodí.

Koľko ilúzii tu tancuje a poletuje? Devy si vo vlaku primaľovali nechty a pripudrovali nosy a vystúpili tiež v Liège pod kupolou novej stanice. Liège je fajn destinácia – mesto má sútok riek, okolo sú kopce, kostoly, ostrov s výborným múzeom moderného umenia La Boverie, a prvá art déco obchodná pasáž z polovice 19. storočia. 30 kilometrov do Maastrichtu, ďalších 30 na nemeckú hranicu. Francúzsky hovoriace mesto má atmosféru, jemnú pálenku z borievky, mäsové guľky, vafle a kávu a la Liegois, a svoje pivá, ako inak. Keď sme pri tých pôžitkoch a škôlkach pre dospelých. Výstava Andy Warhol, je otvorená až do februára a určite je lákadlom tejto sezóny, prijatá s veľkým záujmom a nadšením, to je cítiť. V  Liège sa radnica rozhodla zrušiť pravidelný festival pouličných umení, so smútkom, ako inak.

A tie ilúzie? Ilúzia, že ma ktosi-čosi ochráni pred vlastnými strachmi. Že peniaze sú moc. Že moc je vyslobodením z komplexov. Že veda a výskum sú tu na to, aby sme žili dlho a šťastne, ako v rozprávke. Ajaj, dalo by sa pokračovať.

Nová kniha je na svete: Variácie záhad, čerstvo v predaji. A len domnelo píše André Aciman o láske. Píše o všetkých možných ilúziách, s akými si ego lásku zamieňa. Neviem, či to autor vie. To je jedno. A je to v poriadku, lebo sú to fajn príbehy.

Ilúzia ma sestru – tou je intuícia, tichá, skromná, tá, ktorú nechávajú doma, keď sa ide na bál. Má rada ticho, teplo, priestor a prijatie. Ilúzia ju má po svojom boku, aj keď o tom nevie, aj keď si myslela, že ju nechala doma a šla na bál sama. A vôbec to nie je Popoluška. Býva v Bruseli, v Liège a kdekoľvek na svete.

Múzeum moderného umenia v Liege

: https://www.laboverie.com/

Kniha A. Aciman: Variácie záhad

https://www.martinus.sk/?uItem=776959

Skvelá krčma na dobré jedlo a pitie:

http://www.maisondupeket.be/peket/

Home at Heart

Late summer evening at The Hofstade lake

In the Leopold´s park in Brussels there is a pond. Ponds are everywhere in town parks; they are this town´s water.  Here, in Leopold´s park, like everywhere, lake birds build nest homes.

In the early September mild late summer sun, we pass the pond and see a nest, and in the nest two biggish turtles are sunbathing. The plate-like surface of their bodies occupies the whole nest. Next to it, the original owner and builder of the nest, running under the name coot (I just checked wiki), tries to catch attention of the turtles; most probably to tell them that he/she is the proprietor. It flops the wings furiously (or so it looks) moves its beak along its body – to no avail. Try to catch attention of a turtle sunbathing! The coot´s kids are circling around waiting for the parent to solve the issue. Quite some associations come with the sight. It brings back a reoccurring dream with turtles I had as a child, a distressing dream. It rises the question: Do birds have egos? A bit of ego, for sure. Here, it clearly looks like a passive-aggressive call for attention. Do turtles have egos? In fairy-tales they pass for wisdom characters usually.

In the town when some close to 200 different nations live whose home is whose is quite a pertinent issue. Home is in the heart, they say.

A homeless guy occupies a spot on the bus station across a fresh-med shop where I like to go – he is usually disguised in a blue princess dress,; a reserve of dresses stocked in a big shopping bag. A drinker, obviously. What might be hidden behind this liking? Did his mum want him to be a princess? Was the love of his life wearing sky blue?

Questions, and no answers. Stories interwoven; stories behind. So, I keep walking, observing, balancing between the world of forms and the pure consciousness. Recently I got introduced into a tool (Access Consciousness):

You have ten seconds more to live. What do you choose to feel? To be?

It sounds crazy, extreme but it is a cool tool. For once – the extreme of it shuts the mind up immediately. Mind shut up, intuition and consciousness come to the foreground. I access the present moment. Then, in the very present moment, I choose to purely be. Energetically, the exercise brings a joyful vibration that is difficult to describe. Also, it is so simple, and can be repeated hundred times a day. Into the silent 10 seconds I usually induce a few words: Abundance. Quiet mind. Love and loved. Generosity. The mind quickly slips into the usual mode of searching for “problems” that it can solve. But again: You have 10 seconds…

Fun.

And as life loves to unfold in counter points, like music, I have finished reading a novel A Little Life by Hanya Yanagihara. Though almost unbearable, it is also a novel of love in various forms. It confirms that we cannot fix anybody. We are not here to fix or save anybody. That is the up-cycled fairy-tale that we pass from generation to generation. I cried and admired the purest narration style. It deserves to be among the 100 best by Guardian. https://www.theguardian.com/books/2016/jan/20/a-little-life-why-everyone-should-read-this-modern-day-classic

Also finished 5 seasons of greatly admired Peaky Blinders about the inability to escape the traumas and unhealed wounds by our will.

Never mind. There are tools, there is the realm of pure potential. Healing is possible, natural, and free. Plus, it induces life with sense and purpose and meaning and adventure.

Seasons twisting…

The next day, the turtles are gone. I imagine they just slipped to water when the sun went down.

Charleroi v hlave

Leto za vrcholom. Návrat z dovolenky a do práce a v hlave ten známy monológ: Prečo tráviť dni v úrade, keď ich dokážem zmysluplne naplniť aj inak? Adaptácia, jeden deň augustovej polo-nudy na ambasáde, a vzápätí zmení dynamiku dní prípad J. Chovanec, človeka, ktorý zomrel na následky policajného zásahu v roku 2018. Prípad nie nový, v počítači je jeho zložka a tá zrazu ožije a vyskočí na rovné nohy, hoci pán Chovanec už na rovné nohy nevyskočí. A ja si prestanem klásť otázky, prečo som tu. Ego na chvíľu zavrie hubu, my sme tím, podvečer unavený tím.

Charleroi a okolie. Boli to policajti zo Charleroi, Pán Chovanec zrejme jedinec na autistickom spektre (moja hypotéza), neštandardný pre bežné normy prijaté v našej spoločnosti. Charleroi je drsné mesto. Kedysi mesto baníkov a banských magnátov: čierne zlato, talianske reštaurácie a známe obchody s topánkami, na ktoré si Taliani potrpia. Mnohí baníci totiž pochádzali zo Sicílie, doviezli ich na prácu, negramotných, húževnatých, hľadajúcich obživu. Banská tragédia v Marcinelle roku 1956, kedy výbuch uväznil a usmrtil stovky mužov. Moja známa, učiteľka francúzštiny Innuncia, pochádza z komunity talianskych baníkov a vraví, že na Sicílii niet rodiny, ktorá by tam niekoho nestratila. Potom bane nadobro zavreli, Valónsko schudobnelo, Charleroi schudobnelo, stalo sa z neho tmavosivé zachmúrené mesto, kasína, krčmy, tak si ho pamätám z rokov 2007-2010.

Medzitým tu vzniklo ono známe letisko – Brusel juh, hoci od Bruselu ho delí viac ako 40 kilometrov kukurice. Stojí za to po pristátí zájsť do mesta Charleroi a obzrieť si ten amalgám bohatstva, chudoby, potlačeného aj vybuchujúceho hnevu, rozpadu a obnovy.  

Nejdem posudzovať zasahovateľov, ktorí zapríčinili smrť pána Chovanca, mne sa nezodpovedajú. Stať by sa to mohlo aj inde, ale stalo sa tu. A svedomie máme všetci. Svedomie, ako láska, nie je selektívne, a je to pre mňa najkrajšia myšlienka z českého filmu o V. Havlovi. Pre mňa tento axióm potvrdzuje mystérium sveta, to, že naša myseľ, a táto fyzická realita, sú len drobným aspektom, dierou v opone, ktorou vieme vyzrieť von,.

Som ovplyvnená aj tým, že sme to raz v Charleroi skoro schytali, dve baby s foťákom, pritom len zvedavé. Na chvíľu som pocítila ten bezprostredný strach zoči-voči fyzickej agresivite, strach prvej čakry.

Šialené konanie policajtov a policajtky voči mužovi v strese. Nevie, čo to spustil. Je to hyperbola, drak utrhnutý z reťaze, potláčaná bolesť, ktorá vyrazila štupeľ. Predkovia, ktorí prežili život na nezamestnaneckej podpore, sociálna nerovnosť, strata sebadôvery..

Je mi ľúto, keď vidím to video z cely. Je mi ľúto, lebo toľko energie dávame do pamätníkov Holocaustu, pripomíname si hrdinov a?

Ľudí v autistickom spektre bude asi pribúdať, homo sapiens sa mení, hoci prvotným drive-om sú stále dolné, animálne čakry, právo prežiť a cítiť, áno, aj cítiť bolesť. Lenže toto právo je po tisícročia manipulované, potláčané, a tak to potom vyzerá. Na lajnu koksu sa blíži nos, ktorý nevie, že je dych, a vedomie a potenciál všetkého. Nos to vlastne vie, ego a strach to nevie. Ja teda s kokaín line skúsenosť nemám, toto ide z predstavivosti, ale tisíc spôsobov potláčania bolesti mi umožňuje cítiť s celou tou partičkou v cele v Charleroi. Potláčala som kedysi bolesť rôznymi spôsobmi: prejedaním, nejedením jedením sprostostí, ignorovaním prirodzeného rytmu, pasívitou, lenivosťou, citovým vydieraním, posadnutosťou výzorom, nástojením na vlastnej pravde, a to je len pár stratégií na ilustráciu. Nedokážeme sa zmeniť z vôle ega, aspoň nie naozaj, dokážeme sa však zakoreniť v prítomnej chvíli a priniesť do nej vedomie. Zvedomené, nástroje seba-zachovania a seba-deštrukcie stanú sa dvoma stranami tej istej mince. Dovolím všetkému byť: horkému, sladkému, ľahkému, ťažkému, veselému a tragickému… sú to uhly pohľadu, zlomky príbehov, dôkazy hravosti zmyslov.

A tak utíchla polemika v mysli, či tráviť dni v úrade alebo seba-zamestnaním sa. Je to jedno, v oboch budú okamihy vzletné, nudné, napäté aj veselé, plné zmyslu a niekedy nie. Vytiahnuť znova zložku Chovanec, odpovedať na telefonáty, maily, dúfajúc, že rodina dostane vďaka práci vyšetrovateľov a advokátov odškodné, ak peniaze dokážu toto urobiť. Hej, aj peniaze sú sloboda, radostné pípnutie karty v obchode s pocitom, že áno, že je dosť na olivy aj syr aj víno a dosť podeliť sa. Chudoba je hnusná. Charleroi sa mení, no stále je to drsné mesto ukrývajúce zranené dieťa.

Za návštevu stojí banské múzeum, múzeum fotografie, kanál spájajúci mesto s Bruselom a ďalej prístavmi, okolité ruiny priemyselných podnikov, ale aj centrum samotné, kde sa veľa búra a stavia. A dodnes sú tu vraj najlepšie talianske reštaurácie a obchody s topánkami.

Nejdem skončiť s tým, že joga je odpoveď, rozumiem úplne aj postoju Prdím na jogu. Ja síce nie, ja sa na tú podložku postavím alebo zvalím asi aj posledný deň života, no ciest je nespočetne. Môžem vnímať bolesť všetkých ako svoju len vtedy, keď tú svoju prijmeme za svoju. A má zmysel hľadať odstup od vlastnej story v hlave, lebo je tak veľmi tvorená čriepkami zadretými do psychiky, trieskami uväzneným v koži, nervoch a svaloch, pochádzajú z detstva a z predchádzajúcich generácii.

Venujem skupine Feel, Syse aj baníkom, ktorými sme.

http://www.museephoto.be/

http://www.leboisducazier.be/