V Hofstade vypukla oficiálna plážová sezóna, čo znamená, že sa zatvoria brány, vstup je kontrolovaný, miesto si možno najnovšie rezervovať iba online, a na brehu sedia plavčíci, a vykonávajú svoje poslanie s nasadením, akoby boli na Bondi Beach, kde hrozí nebezpečenstvo od žralokov, prúdov, vysokých vĺn a neviem čoho ešte. Na rozdiel od Bondi Beach, v Hofstade vo vyhradenom priestore je voda zväčša po pás a za pletivo sa na otvorenú plochu ani dostať veľmi nedá.
Avšak týždeň predtým, ako sa toto spustilo, zahájila som letnú plávaciu sezónu takmer sama. Voda je stále ľadová, nádherne studená. Pridali sa dvaja mladí muži z Libanonu, najskôr váhali, no po chvíli som sa spolu vyškriabali na plot v jazere a hľadeli do diaľky na fontánu, krúžiace čajky a bociany, rozprávali sme sa zmesou angličtiny a francúzštiny. Chalani našli vo vode veľké špinavobiele vajce. Vraj asi labutie, hovorili. Bolo to na deň matiek, opustené vajce vo vychladnutej vode sa mi javilo symbolické. Keď som si odskočila na toaletu, chlapci mi postrážili veci. Vždy ma poteší predstava, že mnohí ľudia, ktorých poznám, by túto dôverčivosť skritizovali, odsúdili. Je to moja naivita? Nie. Už nie. Nejako inštinktom viem, komu môžem dôverovať. Je to zvláštna alchýmia prijatia moci, ukotvenia v zraniteľnosti, otvorenosti a bdelosti. O naivite toho viem celkom dosť – ego by mohlo rozprávať.
Je milión spôsobov, akými sme sa ako deti naučili manipulovať, aby sme získali pozornosť, dosiahli naplnenie svojich potrieb. Pretože sme vyrástli v rodinách, a rodiny sú dokonale laboratória týchto hier.
Moja stratégia obsahovala vyhovieť prianiam iných, nech si ja želám, cítim, čokoľvek. Vyhovieť až na hranicu možného. Ak to nefungovalo, nastúpila taktika klamstva a zahmlievania. Ak ani to nevyšlo, došlo na hnev a rebéliu. Medzitým ešte ignorovanie a vytesňovanie. Všetko toto som si v zvláštnom kokteile preniesla do dospelosti, a zároveň takmer úplnú odtrhnutosť od vlastných pocitov. A tie, čo som aj zacítila, za tie som sa hanbila, cítila sa neoprávnene. A už vôbec som netušila, že na pocity a túžby mám právo. Sú to všetko veľmi podvedomé a nevedomé prúdy, až do rozhodnutia pozrieť sa do vlastného vnútra, fungujú paralelne so všetkým ostatným, nepoznané, vytesnené, prekvapujúce, prekryté maskami spoločenskej persóny, niekedy otupené a uspokojené náhradami.
Rozmýšľam o stovkách detí, ktoré počas pandémie vzali z rodinného prostredia, kde nebolo bezpečne. Pandémia vyplavila veľa potlačeného – keďže však s tieňom stále pracovať nevieme – väčšina z nás – lezie na povrch v podobe agresivity, poškodzovania, potláčania, zneužívania. V parku v George Henri sme so Sylviou v nedeľu urobili hodinu jogy pre rodičov a deti. Iniciovalo to združenie, ktoré deťom hľadá dočasný domov. Svoju hosťovskú, alebo izbu uvoľnenú po dieťati, ktoré vyrástlo a odišlo na univerzitu, môžete ponúknuť Amy a ďalším. Amy je fiktívne, ale aj skutočné dievčatko. Združenie má výbornú komunikáciu na sieťach: Otvorte im dvere, nech sa im potom pootvárajú ďalšie. Pri vstupe do parku stojí kontajner s presklenou stenou, je zariadený ako detská izba.
Prišlo niekoľko matiek s deťmi a jeden otec so synom. Zabavili sme sa – kontaktná, hravá joga, pozície zvieratiek, ale aj bojovník vo dvojici, šavasana, v ktorej má dieťa hlavu na rodičovom bruchu a načúva dychu. Dostalo sa nám veľa úsmevov a ocenenia – že to naozaj uvoľňuje, otvára priestor, povedal otec, nádherný Afričan. Opojný pocit zmyslu, keď spravíme niečo z radosti a udeje sa radosť. Aj to v rodinách zažívame, a zároveň, rodina je inštitúcia, kde je toľko potláčanej viny, nepriznaných strachov a hanby. A aby nevznikali ďalšie – je to v poriadku, toto sme sa naučili počas stáročí. V mene prežitia sa potláčanie, taktiky, manipulácie dostali do DNA. A nevieme o tom. Prišiel čas hojenia. Pomenovanie traumy je len začiatok. Lebo ak má byť traumatický zážitok, skúsenosť, na úžitok, tak nemôže ostať ďalšou stratégiou – Viete, mne to ako malej vnucovali, takže ja mám z toho traumu. Bodka, vybavené, stojí to na polici neotrasiteľne. Hojenie je jemný, špirálovitý, vnútorným zrakom viditeľný proces oslobodzovania.
Medzi dobrým a zlým sa nachádza záhrada… tam sa stretneme. Rumi.
Víkend s blízkou dušou, s ktorou sme si na ceste za hojením všetkým možným: horúce slzy, hrdelný smiech, zlúpnuté šupy, aj odhalené bolesti.
Vravela som páru labutí na jazere, aby to ešte skúsili. Zobrali to vajce a sadli si naň. Kamarátka sa mi smiala, vraj či ho chcem vysedieť ja. Položila som ho na breh.
Ďalší týždeň vypukla Bondi Beach sezóna – mravenisko detí, ľudí, labute sa vzdialili, vajce zmizlo.
Príbuzná duša a vzácny hosť na víkend priniesla knihu Brené Brown: Atlas of the Heart.
