Katarína Varsiková

Svetlo vo vreci

Okamih, ktorý mi utkvel v pamäti natoľko, že som si ho nechávala v niektorom záhybe na napísanie, nebyť toho, čo sa vzápätí začalo mlieť, narábala by som s touto spomienkou inak.

Ráno po karnevalových prázdninách, čas, keď je zima unavená, jar kdesi za rohom, metro natrieskané, ja omotaná okolo tyče pozorujem skupinu hlučných školákov na sedadlách, jeden z chlapcov má tvár opálenú okolo lyžiarskych okuliarov. Je to opálenie poctivých snowboardistov a lyžiarov, tých, čo si svah naozaj odmakali, kašľali na kresby slnka. Neviem, prečo mi ten chlapec utkvel v pamäti, len som si vtedy hovorila, aký luxus pre niekoho, ísť z Belgicka tisíce kilometrov za snehom a slnkom.

Tento rok to boli tí (okrem iného), ktorí priniesli vírus. Veľmi rýchlo po jarných prázdninách sa situácia začala meniť. A obrázok z metra sa dostal do iného kontextu a mení sa ďalej a mentálnych obrazov mám veľa, ako všetci, aj teórií, pochybností, hypotéz a všetkého možného. Je Halloween, deň, keď je vraj záclona medzi viditeľným a neviditeľným najtenšia. Priehľadná? Neviem, ako v ktorom okamihu, rozpoložení. Celkom iste celá táto patália s číslom 19 kladie veľa otázok a dáva mnohé signály. Riešenia a opatrenia, hoci dobre mienené, sú podkladaním vedier na miesta, kde voda preteká zo strechy, utieraním dlážok, pod ktorými sa hýbu základy. Prebdené noci lekárov, sestier, politikov a tých, ktorým situácia vážne nabúra chod domácnosti, schopnosť platiť faktúry a zabezpečiť živobytie. A zároveň chytaním svetla do vriec, ako to robili v Kocúrkove. Nič iné sa v tejto chvíli ani nedá, no možno, keď Patália 19 konečne odpráši do neznáma, príde čas pozrieť sa na zdravie celej stavby. Lenže to je chiméra budúcnosti, a život je vždy len tu a teraz.

V Bruseli je tzv. homes pre seniorov veľmi, veľmi, veľmi veľa. V každej štvrti niekoľko, väčšina starých ľudí dožíva takto. Z rôznych dôvodov. Bonus je, že sú zakomponované do bežných bytových komplexov a blízko infraštruktúry. Nestoja kdesi na kopci, či na konci poľa za dedinou, ani nie sú vytesnené do strašidelných zámkov, ktorých majiteľov zmietli dejiny.

Alex do jedného z nich chodieval s triedou – zabávať obyvateľov, robiť malé projekty prepájajúce školu a život. Dnes spomínal na pani, ktorá ho tromfla v počte klikov – vo veku 99. Športovkyňa. Iná veľmi blízka osoba v inom homes pracuje ako nočná sestra. Historky z prvej ruky: niektorí boj s vírusom vyhrajú, niektorí podľahnú, niektorí zomrú na úzkosť a osamelosť, lebo za celú jar bol ich jediným kontaktom človek v skafandri, ktorí rýchlo urobí nevyhnutné úkony a práši ďalej, za ďalšími úkonmi. Čo si to ceníme? Ľudský život či kvalitu prítomnosti? V novinách písali o tom, že ľudia preživší pobyt na ventilátore, majú často dlhodobé traumy, nočné mory a úzkosti. Strach a úzkosť, čo sa šíria svetom, oslabujú imunitný systém, vytvárajú hmlu, cez akú nevidno jasne.

Arménsky holič, zákazník sa lúči, lebo od pondelka sú kaderníctva zavreté, želajúc mu odvahu do týchto časov. Takmer sa rozplakal. Arménske traumy – tie zdedené z predchádzajúcich generácii – znova oživuje konflikt v Náhornom Karabachu.

My sme sa za tisícročia naučili vysekať zo všeličoho, a prežiť. Aspoň fyzicky a do tej miery, že odovzdáme gény, a v nich aj semienka tráum. Myseľ sa mení a vyvíja takisto. (Čo je myseľ a kde sa nachádza? je pre mňa veľmi zaujímavá otázka). Okej, zostaňme pri hypotéze, že je myseľ nástroj vedomia, ktoré sa prostredníctvom nás zobúdza a spoznáva. Lenže tá časť mysle, s ktorou máme kontakt, je extrémne citlivá na bolesť, a snaží sa nás pred ňou chrániť, a tak spomienky na minulé bolesti starostlivo uchováva. Je to ako kvások, ktorý sa odovzdáva. Čo sa tu teraz miesi, aby sa odovzdalo ďalej?

Za oknom visí pavúk, je tam už zopár dní, utkal veľkolepú sieť a visí v jej strede. Prežil už niekoľko riadnych jesenných búrok s vetrom, vždy som myslela, že už ho tam neuvidím. Figu, po daždi znova zlezie a opraví pavučinu. Predpokladám, že si nenesie ďalej strach z búrky, traumu z pretrhanej siete ani úzkosť z kvílenia vetra. Lenže my nie sme pavúk, hoci aj sme. Sme rôzne zhmotnené vedomie. Formy sa vyvíjajú, menia, a pavúk menom Fedor, to má čarovne na háku, ale my už nie.

Intuitívne hľadanie vyžaduje pozornosť v prítomnom okamihu a obsahuje veľa pochybností, ale rozhodla som sa prijať jedno s druhým. A nič nie je jednoznačné. Aj debata o revidovaní zákona o interupciách je chodením po mínovom poli, obsahuje všetku nádej a bolesť tohto nášho ľudského sveta, preto je čistým chaosom a ďalším pokusom chytiť tmu do vreca.

Dovoľme si cítiť. Dovoľme si milovať. Tu a teraz sa zotmelo a začalo pršať a Fedor zaliezol.   

Happy Halloween.

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.