Anglický prepis z japončiny, znamená to lesný kúpeľ. Hipsterský výmysel alebo znovuobjavenie jednoduchosti? Podľa toho, kto kde je vo svojom nastavení.
Išla som do toho rada, a takmer bez očakávaní. V lese som (relatívne) dosť, meditujem denne, tak asi ma nič prevratné nečaká. Je to ten najlepší začiatok pre čokoľvek nové. Na škále od jedna do desať : obavy: 0. Očakávania:5. zvedavosť: 7/8.
Vojdeme do lesa bránou stromov, cesta stúpa mierne nahor, spomalíme krok (moje bežné tempo je stále nastavené na rýchleho psa alebo dlhonohého spoločníka). Zrazu vidím v brehoch okolo veľa dier, vstupov do príbytkov, brán do ďalších svetov. Do niektorých nakuknem: sú tam lístky, zjavne našuchorené tým správnym spôsobom, v niektorých aj pár žaluďov. Nevopchám do dier prsty, len priložím na chvíľu ucho, a nechám mysľou prebehnúť predstavy podzemných chodieb. Nevykrikujem To je krása! A nemám v ruke mobil, aby som ulovila IG snímku. (Také sú inštrukcie, celkom pochopiteľné a jasné).
Zlaté a červené listy už zväčša ležia na zemi, konáre sú holé, v lese na juhu od Bruselu ráno len zopár bežcov a horských cyklistov. Odbočíme z cesty medzi stromy, suché vetvy pod nohami pukajú a stromy vytvárajú mikrosvety, kde je svojské podloženie, svetlo, tvary. Štíhla vysoká stará breza s koreňmi sčasti nad zemou stojí osamelá, trochu bokom od kruhu briez s jasnozeleným trávovým porastom pri nohách. Táto osamelá má hore rozdvojenú korunu a stále veľa listov. Hej, brezy zhadzujú listy medzi poslednými. Vnímam les ušami, nosom, so zavretými očami. V diaľke počuť streľbu, poľovnícka sezóna. Medzi smrekmi je tmavšie, vianočnejšie, smrek má drobné, krehké šišky. (Zväčša idem lesom svižným tempom a jeden z motívov je nazbierať veľa krokov, veľa endorfínov, veľa oxytocínov, zopár fotiek). Dnes inak. Na hranici medzi lesom a zámockým parkom je priestor osadený bambusmi, vojdeme medzi ne. Nezničiteľné, jasno zelené, ohybné, miesto má potenciál bludiska, no tu ho držia na uzde, je to naozaj len taký väčšie bambusové ihrisko. Vyjdeme na lúku a odtiaľ do kopca medzi statné buky. Čas je teraz. Pribúdajú návštevníci s deťmi, víkendoví hostia. Dáme si čaj pri nohách urasteného stromu. Meno? Neviem, je to jedno, toto nie je botanická poznávacia vychádzka. Čas na rozhovor, čas na pár fotiek. Som nasýtená a pokojná. Môžem mlčať a môžem hovoriť. Nič nepotrebujem a všetko mám.
Pozerám sa do očí svojej sprievodkyni. Čaj má hrdzavú farbu popadaných listov. Myseľ sa vráti do poskakujúceho módu – bolo/bude/chcem/nechcem, ale je to iné, pretože je tu tento zážitok.
Nejde o pomalosť či rýchlosť. Ide o prítomnosť. Rôzne spôsoby dotyku so svetom, inými svetmi prinášajú prijatie.
Zuzanka, ďakujem. Je to celkom iná prechádzka ako všetky a jej esencia zostáva po vyjdení z lesnej brány. Prepojila nás, prehĺbila korene, zdvihla myseľ do korún.
Romantické duše, zostaňte pri tomto, odsek nižšie je kontrapunkt.
Na diaľnici, prsteni okolo Bruselu, ktorý sčasti pretína lesy, leží zabitá líška. V duchu sa jej ospravedlním a vydýchnem tú pocitovú kombináciu smútku, nechuti, sklamania… Prečo autá? Prečo ten hluk, smrad, potenciál zrážok?
Lebo. Nemám odpoveď. Mám auto. Líšky sú v Bruseli veľmi prítomné. Divoké, krásne a sú lovci. Set foriem je premenlivý, hravý a metamorfuje. A ďalej?
Pre tých, čo dočítali, tu je stránka jogínky, ktorá ponúka lesný kúpeľ v Belgicku.
Čo sa týka prechádzky so Zuzanou, pýtajte sa a ja sa spýtam.
