Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

Bosorky

„Aspoň, že uvarila.“

Jeden z provokatívnych nápisov na budove, kde je umiestnená výstava s názvom „Čarodejnice“. Na plagát použili kresbu odlietajúcej bosorky s nahým zadkom, aj ja by som – ako marketingový ťah. Bosorky sú však aj stareny s chlpatými bradavicami, bývajú v tmavej chyži, na sporáku sa varí nebezpečný odvar a v tmavom kúte sa blýskajú oči mačky, sovy, alebo iného zvieraťa. Za povšimnutie stojí, že vo filmoch tieto stvorenia často stvárnili muži.

„Každá žena, ktorá sa odváži nahliadnuť do svojho vnútra, je čarodejnica.“ Tento citát je z titulkov jedného z filmov, ktorých ukážky možno na výstave vidieť.

Dve poschodia objavov – sprievod výstavy poňatý z feministického hľadiska – predstavuje dejiny archetypu čarodejnice/bosorky. Zabudnem sa tu takmer na tri hodiny, chodím, čítam, pozerám, čoraz ľahšia a ľahšia. Vyjdem von s úsmevom, ktorý je naozajstný a len sa obzerám, kde som to zaparkovala metlu.

Dennodenne sa stretávam s podprahovým, nevedomým patriarchátom, potlačením autentického, a hej, muži, výstava nie je namierená proti vám. Túžime po vás, po vašej ozajstnosti, nenadarmo je metla medzi nohami príjemnou predstavou. A tak upravujem citát: Každý/á, kto sa odváži nahliadnuť do svojho vnútra, je čarodej(nica).

Na prvom poschodí stretnem triedu malých detí, ozaj štupľov, s pánom učiteľom, práve začínajú prehliadku, a počujem pána učiteľa po francúzsky povedať: Obraz ženy v dejinách je skôr negatívny…“ Frankofónne školstvo je intelektuálne a považuje dieťa za vyspelé a hodné dialógu. Tak rozmýšľam, ako tieto malé bytosti spracujú dve poschodia plné symbolov, erotických, strašidelných, rozprávkových, archetypálnych, politických, spoločenských. Možno v snoch. Postupne. Hádam bez ujmy. Osobne, myslím, že deti nepotrebujú výklad a teóriu, postačí im vidieť našu autentickosť. Ale dobre, kto som ja, aby som to vedela?

Dlho som sa bála prejaviť hnev – ženský hnev je okamžite označený ako hystéria, ako nevhodný nebezpečný. Potlačený hnev sa často prejavuje výbuchmi, naučiť sa bezpečne prejaviť hnev je niečo, čo by sa mohlo dostať do škôl, n´est pas? Muži sa často boja hnevať, pretože s hnevom idú fyzické prejavy sily, a tie dokážu ublížiť. Pracovný svet je stále pod-prahovo, a často aj nad-prahovo mačistický. Pamätám si jedno z niekoľkých stretnutí s head-hunters – bola som mladá, mala som magisterský titul a celkom slušný prehľad v anglosaskej literatúre. Pri poradenstve o tom, kam by sa mohla moja kariéra uberať, mi mladý personalista (Američan) hovorí – Ste ideálna kandidátka na pozíciu asistentky v niektorej firme. Pochybujem, že by toto navrhol niekomu zo spolužiakov. Tým som poradenstvo s head-hunters ukončila a šla som si vlastnou cestou. Ako vravievala naša úžasná Hanka, táto éra sa u mňa skončila. Asi je to odvtedy inak, všeličo sa zmenilo, zlepšilo, a tak jogínsky by som povedala, že nastala éra prepojenia: mužský a ženský princíp sú rovnocenné, kľúčové k pochopeniu duality a z nej možnej celosti, a obsahujeme všetci oba, bez ohľadu na pohlavie. A tak v sebe vyslobodzujem animus – tú aktívnu, horúcu, tvorivú, činorodú energiu – vďaka všetkým učiteľom, mužom na tejto ceste. Tá ženská – mesačná, nepredvídateľná, tvorivá, rozostrená, zaplavujúca – tú dôverne poznám – a hľadám ju tiež v mužoch. Sme navzájom sebe pozvánkou objaviť druhý pól, protipól, spojenie.

Na výstave beží ukážka starého čiernobieleho filmu, v ktorom stredovekí cirkevní sudcovia hľadajú na tele nádhernej mladej ženy znaky diabla. Žena s pohŕdavým úsmevom čelí ich pohľadom. Najviac mi je ľúto tých mužov, že jediný spôsob, akým sa dotknúť hodvábneho ženského tela a svojej túžby, je táto prekrútená hra na súd. Vidím v ich pohľadoch zmätok. Osočovaná cica má navrch, aj keď skončí pravdepodobne na hranici. Čarodeji-muži tej doby sa asi dokázali lepšie ochrániť. A ženy teda vôbec v týchto praktikách nie sú lepšie, viem, ako vieme zotročovať, okliešťovať, zamykať, manipulovať, a to všetko len zo strachu – byť sebou, nech to znamená čokoľvek.

Na výstave majú aj čarovnú guľu, chcela som ju ukradnúť pre svoje kolegyne – je to taký žart, keď sa ľudia pýtajú otázky, na ktoré nevieme zodpovedať – napríklad Aké budú protipandemické opatrenia o dva mesiace? – že by sa zišla tá guľa.

Čarodejnícke praktiky používam – s veľkou opatrnosťou –meditáciu najviac. Jasnovidectvo znamená jasne vidieť – takže tou najspoľahlivejšou metódou vyčistenia vnútorného zraku je meditácia. Mám rada tarot. Obľúbená praktika je natrieť si telo raz za týždeň kokosovým olejom. Som vďačná všetkým bytostiam, s ktorými smiem hovoriť priamo, a ktorí sa pridajú na ponor do hlbočiny. Treba na to obe energie: mužskú aj ženskú, slnečnú aj mesačnú, tmavú aj svetlú.

Tí, ktorí nájdeme to prepojenie princípov v sebe, stávame sa celými, ozajstnými. A inšpiráciou si vieme a môžeme byť navzájom.

Kokosový olej na podložke v dole-pozerajúcom-psovi kĺže. Nevadí. Krásne vonia.  

A všetko, čo sa vytvorilo, nech sa rozpustí, a vzniká nanovo.

Kdeže som zaparkovala tú metlu?

https://www.brussel.be/tentoonstelling-witches

Story-telling and Storifying

The girl is tall, beautiful, stark-naked, and stoned, or drunk, or both. The two guys on duty are doing their duty bringing her out of the jacuzzi and the pool, but they are reluctant to touch her. No wonder. They suggest her companion to help her, and he would like to, but he is stoned, too. Handsome, trimmed and out. As she is standing on the steps to the pool, she looks like a statue. And falls back to the water like a statue cut off its standing support: spectacularly, straight, with no fear, into the blueish sparkling water. Finally, the guys on duty manage to get the whole party out. When she sits on a bench in the changing room, she looks far from spectacular, lost, confused, cold, unable to move and dress herself up. The spa has a different vibe on the weekend night, more charged with restlessness.

What is there to numb when one is young, good-looking, and apparently well-off as this is not a cheap place?

Well, I can conceive stories, as I am a storywriter.

These days, I also feel the difference between storytelling and storifying, subtle and huge at the same time. A story is always open to interpretations and never gives a moral, or any answers, for the matter. A story does not draw a line between good and bad. It contains some mystery and never ends. Into any story endless number of others are woven. It is light and contains humor.

Storifying is a mind´s concept of putting on labels, avoiding a deep dive and not daring to enter the unknown, unclear, non-resolved. It is a closed-up concept, or mis-concept. I hear a lot of them around, I quite often storify my experience, too.

Here in the Tulip Street, there is a shop called The Barn. A great place selling only essential staff mostly from local sources. No neon lights, no music, very little packaging, and a friendly service. Outside, a lady used to sit and beg. We became a kind of friends. Her Spanish was exceptionally good, her smile contagious, and she, for sure, has stories to tell. She was saving money for the trip back to Spain where her husband and kids are. I helped her with a 5 or 10 Euros notes here and there, bought a few tomatoes in The Barn here and there, and we chatted. I was not the only one – I saw her in conversation with several people. The inside of her mouth was astonishingly red, the colour I have never seen in any other person´s mouth. Not that I was ever too close to her mouth, if that might pop up in your head, no, the vibrant colour was obvious from a several meters distance. She was also very open expressing her needs and once asked me for a pair of earrings. And a pair of trousers, but those I never provided. But I did give her a pair of earrings from our vast collection of trinkets. She is gone, I hope in Spain, I hope working. I hope with her family. We said goodbye before she took the bus one Saturday in October. Brussels is not a place to spend winter outdoors. A guy took her place and when I asked him if he wanted something from The Barn, he walked into the shop and pointed out a bulb of celery. A strange order.

The Tulip Street also has a few DIY shops – the window displaying coloured wool feels cosy as nights grow darker and longer. There are two old-books stores that hold a lot of appeal, so much that I have never entered either of them yet. Saving it for a special moment? I do not know. A jazz club, apparently a venue with a long history, is closed but about to open. A garage door across our building opens and closes with a funny squeaky sound, strangely soothing.

So many stories. The one about Linda written for the Writing Brussels takes place in the Tulip street, too:

https://writingbrussels.com/2021/10/13/linda-is-afraid-no-longer/

When do we storify?

Our intuition knows. There is a usually a hint of fake in words or a voice when we storify. There is some insisting and a good deal of repetition. There is judgment and conclusion.

It has not ended for the girl stoned in the spa outside Brussels on one Saturday night with her male companions. It has not ended for Andrea, the Romanian living in Spain who God-knows-how landed in Brussels for a brief chapter of several months. The story has not ended for the Sound Jazz Station with windows lit and about to open. Stories never end.

Current inspirations:

https://www.anoopkumar.com/

https://www.youtube.com/watch?v=0312pqcBrSs

Otcovské energie jesene

Foto Sochy v botanickej záhrade v Meise

Zatlačila som zopár kníh v polici viac dozadu, aby som si mala kam položiť pohár červeného vína a otvorila som zošit, kde je draft tohto blogu napísaný rukou, poznámky a inšpirácie týchto jesenných týždňov.

Mladá britská vedkyňa Caroline Williams podrobila skúmaniu tézu, že mozog je neskutočne plastický orgán a neustále sa vyvíja. Oproti tomu stojí tvrdenie, že sme sa od začiatku evolúcie veľmi nezmenili, že nás vedú praveké inštinkty: Dá sa objekt zožrať? Dá sa inak použiť? Dokážem ho zničiť?

Obe tézy o mozgu platia, závisí od toho, o ktorej jeho časti hovoríme. Prefrontálny, kam sa sťahujem v okamihoch naladenia, meditácie, uvoľneného zámeru, alebo o ten zadný primitívny vybavený na prežitie, ktorý funguje automaticky a takmer nevedome. Padám znova a znova do starých vzorcov. No a čo?

Na Caroline Williamsovej je osviežujúce aj to, že do výskumu priniesla svoje tzv. slabiny, nedostatky, spravila z nich predmet záujmu a zvedavosti. Pre mňa ako človeka, čo vyrástol v systéme hľadania a rátania chýb a udeľovania známok, ktoré mali o čomsi vypovedať, je toto oslobodzujúce. Niečo som v lavici vytvorila, odovzdala, a potom napäto čakala na verdikt učiteľa: 2, 3. Súd. Spotené dlane. Občas zadosťučinenie, yes! 1. A čo som sa o sebe naučila? Robíme iným len to, čo robili nám. Alebo presný opak toho, ale to vyjde na rovnako. Nevedome. Kľúčové slovo – nevedome.

Pozornosť, zámer, vedomý dych, stíšenie, odstup, je to tréning, rovnako ako beh, ako ponorenie do chladnej vody. Inak, ponorenie do chladnej vody je dokonalé. Umlčí zadný mozog, prehodí kormidlo tomu skutočnému pilotovi – nie automatu. Ten skutočný, dokonale vybavený, inteligentný, pokojný, naladený na prítomnosť vyhodnocuje, preskupuje, prepája, vysiela a prijíma signály. Nejde o prežitie, ide o uvoľnenie hraníc, limitov, prítomné bytie.

Všeličo patrí do kategórie: Nevysvetlím. Neviem. Nemám odpovede. Mám otázky. Počúvam. Počujem. Predný mozog hovorí potichu: Menej bezpečia, viac tvorivosti. Neistota dáva priestor dôvere. Dôvera dáva priestor vzťahu. Zadný mozog velí unikať a utekať pred tieňom, lenže ten je stále, paradoxne, vpredu. Znova a znova rolujem podložku, lebo na nej sa všetko prepája. Joga je cesta od karmy k dharme, od bezmocného prehrávania starých vzorcov k nájdeniu svojej jedinečnosti. Sila k nám patrí a pochádza z tajomného zdroja.

Pýtala som sa mojej blízkej duše, ktorá má sama so sebou osemmesačné dvojičky. Dlhé roky to bol plán, projekt. Potom sa jednu medzi-pandemickú sobotu zmenil na oplodnené vajíčko. Potom to malo byť dieťa, ovocie túžby, potom sa z neho stali dve embryá, najskôr údajne chlapci. Napokon sú svete sú dve dievčatá. Dokonalé spojenie vedy a mystéria. Pýtala som sa ich matky, držiac v náručí obe. Čo im raz povie o otcovi? O otcovi? O akom otcovi? Nie je otec. Je donor. Darca. Donor. Je to nádherné slovo. Ešte možno lepšie ako otec. A všetko, čo teraz vyvolalo, vydýchnite, prosím, von. Neznámy darca života. To neznamená, že tu nie je otcovská energia. Materská a otcovská energia sú základné určujúce sily fyzického života. A v aktívnej výzve prebudovať staré vzorce je otcovská energia skvelá.

Ostende je na jeseň čarovné, Severné more je tiež otec, vťahuje aj prepúšťa. V reštaurácii hotela Park tkvie čosi anglické, severské, pokojné a bohémske.

Pohár na polici s knihami je prázdny. Zošit je vypísaný, takmer, okrem dvoch strán. Už mám nový. V obchodíku, kde som ho kúpila, som im ten predchádzajúci, vypísaný, kávou obliaty, s pokrčenými rohmi, ukázala. Vyvolal záujem, požičali si ho odo mňa, držali ho, odfotili ho. Pretože sme rozprávači, pretože sa príbehy pretavujú a prelievajú ako atrament, ako krv, ako slaná voda Severného mora, ako? Ako čo ? Čo len chceme.

Caroline Williams: My Plastic Brain:

https://www.youtube.com/watch?v=cz2dp7dqDNs

(Nemusím dodávať, že v poznámkach v zošite bol tento blog do veľkej miery o niečom inom. Sme proces. Venujem otcom a otcovi v nás).

Linda

Poviedka je zo začiatku tohto storočia. Z iného mesta večer než je na fotke. Tu a teraz stále platí, že slová sú kľúčmi k príbehom.

Linda si sadla za volant svojho opela Corsa a pripla si bezpečnostný pás. Z kabelky vybrala panel autorádia, vsunula ho na miesto a ťukla na tlačidlo – z rádia sa ozval sýty hlas Joe Cockera a zazdal sa jej v tej chvíli sladký, presladký, neznesiteľný. Vypla ho rovnako ľahko ako zapla, rovnako ľahko a rýchlo sa odmlčal. Naštartovala s ľavou rukou na volante. Ešte posledný pohľad na dom, kde bývala – takmer vo všetkých oknách kuchýň a obývačiek v trojposchodovom činžiaku sa svietilo, len tie jej boli ponorené v tme. Rovnako tmavý bol celý rad okien, kde mali ľudia spálne, bolo ešte príliš skoro. Život na predmestskom sídlisku nie je zďaleka taký anonymný, ako sa mnohí nazdávajú, práve naopak, zvedavci mohli celkom ľahko pozorovať zvyky spoluobčanov, najmä dnes, keď záclony vyšli z módy.

Popoludní husto pršalo, zotrela kvapky vody z predného skla a zapla aj zadný stierač. Zaradila jednotku, opísala kruh okolo poloprázdneho parkoviska a vyšla pomaly na príjazdovú cestu. Na hlavnej dala prednosť v jazde, no až keď sa pripojila na diaľnicu vedúcu zo západu, pribudli autá, kamióny aj autobusy. Krajina po bokoch cesty bola tmavá, kde-tu zažiaril osamelý domček za železnicou. „Ktovie, kto v nich dnes žije, správca železnice asi nie,“ zamrmlala si, keď sa s vyradenou rýchlosťou blížila k prvej križovatke, pretože v jej smere bola červená. Vľavo sa zrazu objavil obrovský panel osvietený silným reflektorom. Upozorňoval na hypermarket a čerpaciu stanicu s kaviarňou a neodmysliteľným Mc´útočiskom moderných pútnikov.

Prešli vozidlá prichádzajúce práve odtiaľ, potom niekoľko áut sprava. Linda hľadela len tak, do neznáma, znovu zapla zadný stierač, hoci videla celkom dobre. Hodila očkom po šoférovi v aute za ňou a rozpoznala ovál mužskej tváre s nakrátko ostrihanými vlasmi. Ruky mal na volante. Hľadela zamyslene a strhla sa na zvuk klaksónu –  svetlo sa zmenilo na zelené. Zaradila rýchlosť a pohla sa, zdvihla dva prsty ako gesto prepáčenia. Ruka muža sa zdvihla, zopakoval jej gesto, prijal teda pardon. Opel sa rozbehol na tridsiatku a vzápätí opäť zabrzdila, pred ňou skočila červená. Zastala na prechode pre chodcov. Každý, kto tadiaľto chodieval pravidelne, vedel, že treba byť obozretný. Budovy vľavo patrili ortopedickému ústavu, chodci prechádzajúci po prechode boli často na vozíčku, alebo sa podopierali jednou aj dvoma barlami. Budovy vidno nebolo, žiadne reflektory ani panely na ne neupozorňovali, načo priťahovať pozornosť.

Znova klaksón, „Do riti,“ povedala si a poskočila dopredu. „Trpezlivosť,“ poradila šoférovi za sebou. Zasmiala sa, keď po pár metroch semafor opäť červeno zasvietil. Svetlá sú zjavne nastavené na hustú premávku všedného dňa. „Prečo ich v nedeľu večer nevypnú?“ pomaly sa kĺzala vpred verná svojmu zvyku rozprávať sa sama so sebou a s celým svetom. Vľavo aj vpravo sa zjavili nové administratívne centrá, rovnako tmavé a bez života. Ožijú až v pondelok ráno. Ružový svetelný nápis oznamoval, že tu sídli populárna rádio stanica a niekoľko okien za ním prezrádzalo prítomnosť ľudí. Nepretržitá pracovná doba. Linda sa sústredila na cestu, tentoraz sa nenechá pristihnúť pri nepozornosti. Auto za ňou bolo stále to isté, „Čo je to vlastne za značku?“ Biela Honda, zistila bez námahy. Červená, žltá, zelená – vystrelila vpred. Videla, alebo sa jej len zdalo, že vidí úsmev na jeho tvári? Nemohla ho vidieť, ale mala pocit, že nadviazali kontakt, bola si istá, že sa nemýli, šiesty zmysel neklame. Aspoň nie často. Blížila sa k prvej naozaj veľkej križovatke, dva prúdy sa odpájajú doprava smerom na juhozápad a neskôr sa spoja s diaľnicou do Viedne a Budapešti, doľava stúpala cesta strmo do kopca, na ktorom bolo niekoľko nemocníc, ministerstvo zdravotníctva a veľké sídlisko. Linda to miesto nemala rada, cez deň sa hemžilo ľuďmi, nabité protichodnými energiami. Rovno sa pokračuje do centra. Honda sa šinula v rovnakom pruhu ako ona, štyridsiatkou vpred, čoraz bližšie, keď opäť skočila červená. Zastala a na moment mala pocit, že auto za ňou pristane na jej nárazníku. Nie, nie, zastal tesne za ňou.

Na oboch stranách pribudli pouličné svetlá, riskla jeden pohľad do spätného zrkadla, takmer bez pohnutia hlavou. Pravidlá boli jasné, jej výhodou je pozícia vpredu, ona vedie. On má výhodu, že môže kedykoľvek zmeniť smer a opustiť ju. Čo tak asi vidí?“ Veľa nie, môže tušiť jej oči v spätnom zrkadle, vidieť odraz svetiel v svetlých vlasoch. Zviazala si ich do drdola, takže ani tie nie sú také nápadné ako zvyčajne. Červená sa zmenila na zelenú a zrazu pocítila záchvev nervozity. „Poď, kamarát,“ povedala hlasom sýtejším od vzrušenia.

Cesta zľahka stúpala, na vrchole začala klesať smerom do mesta, smerom k ľuďom, kaviarňam, barom a k nočnému životu. Na úpätí kopca možno opäť odbočiť doľava a dať tomu svetu zbohom, vydať sa na východ, k ďalším obytným a komerčným zónam. Pokračovala rovno a široká cesta sa odrazu zmenila na bulvár. Stromy, ktoré ho lemovali boli rovnako hrdé a sošné ako paláce a domy za nimi, presklené vitríny reštaurácií a barov lákavé. Na chodníkoch postávalo a chodilo veľa ľudí, Honda poslušne nasledovala Opela, Linda tušila svoj zámer, ale nebola si istá cieľom. „Do pekla aj s cieľmi,“ povedala si. „Hrá sa pre radosť z hry, nie pre výsledok.“ Na obrubníku stála dievčina v tmavom kabáte a na niekoho mávala. Stŕpla. Čo ak tu majú schôdzku? Zastane a naloží ju do auta? Čo ak sa ona mýlila? Honda pokračovala tesne za ňou. „Prestaň,“ vynadala si. „Nerozmýšľaj, je to zbytočné. Vyhodila smerovku doľava a zmenila jazdný pruh. Honda poslúchla. Chvíľu pokračovala v jazde, potom ukázala zmenu smeru doprava a odbočila z bulváru do tmavej jednosmerky. Na ulici neboli nijaké lákadlá a vysvietené bary, bola to tichá elegantná obytná štvrť, po oboch stranách parkovali autá, domy, prevažne z 19. a začiatku 20. storočia, mali honosné brány s klopadlami v tvare zvieracích hláv, rozmerné okná prezrádzali veľkorysé priestory za nimi, obyvatelia nepodľahli móde a zostali verní ťažkým závesom, nariaseným záclonám ušitým na mieru a veľkým lustrom. Skontrolovala situáciu v zrkadle; za ňou tma, žiadne predné reflektory auta. Všade ticho, najživšie zo všetkého bolo jej srdce – bilo pravidelne a mocne. Zastala a čakala, konečne sa objavili pruhy známych predných reflektorov. Uľahčene si vydýchla a pohla sa. Rutinné pohyby, ruky na volante a rýchlostnej páke, nohy na pedáloch čoraz precíznejšie. Jednosmerný systém ju navigoval, nemala sa ako rozhodovať, ulice stúpali aj klesali. Donekonečna? Prenechala rozhodovanie svojmu podvedomiu a zľahka sa kĺzala medzi spiacimi autami, na ktoré dopadalo len matné, žlté pouličné svetlo. Vpravo sa odrazu objavila pomerne veľká medzera. Pribrzdila a vyklonila sa, aby dovidela na označenie – Vyhradené pre návštevníkov a klientov, zákaz státia medzi 8. a 20. hodinou. Pozrela na hodinky, pol desiatej, zákaz už neplatí, vkĺzla teda pohodlne do medzery a zostala stáť. Podarilo sa jej rozlúštiť nápis na budove – Konzervatórium, odbor tanca. V tejto chvíli sa nehralo ani netancovalo. Honda sa postavila za ňu, kúsok zacúvala a potemnela, Linda vypla svetlá a zostala sedieť na mieste.

Si na rade,“ dodávala si odvahy. „Si prvá, vedieš.“ Vybrala kľúč zo zapaľovania, natiahla si na hlavu kapucňu plášťa, hoci už nepršalo a siahla po kľučke. Chvíľu váhala, potom otvorila dvere a vystúpila. S jemným ťuknutím zavrela dvere a zostala pri nich stáť. S tlčúcim srdcom pozerala smerom k tmavej nehybnej Honde – zdalo sa jej, že nekonečne dlho sa nič nedeje, potom sa biele dvere zaleskli v svite lampy. Linda sa nadýchla a obrátila sa smerom k neznámemu, ľahostajná voči inému človeku, ktorý v tento večer a v tomto meste ostal sám.

Joga

Foto copyright Matúš Sekera. Jarný kvet v lese Bierbeek.

Tu je, čo o našej spoločnej joge napísala Martina. Je pre mňa veľký dar jogu zdieľať, všetkými zmyslami vnímať, čo sa to deje. Všetko sa deje neustále. Ďakujem, Mati. Za prítomnosť, aj za túto recenziu.

Pre viac informácií mi napíšte. Katarína

“Joga s Katkou je ako báseň. Plynulá, krásna a zapíše sa priamo do srdca. Nie je potrebné všetkému rozumieť, stačí dôverovať. A niekedy sa ani slová nedajú nájsť. Ľahkosť, s akou Katka skladá zostavy cítiť v samotnom prevedení. Je to yoga s dušou, nie len samotné precvičovanie asán. Je to rituál, ktorý sa každým ďalším postavením na podložku velebí. Je to ako uvedomenie si samotných zázrakov bytia. Prepojenie asán, mantier a mudier, ale i elementov, ročných období, energií a samotného bytia v míňajúcom sa prítomnom okamihu sa dokonale snúbia a vytvárajú celok, ktorý sa pod vedenou shavasanou pretaví do uvedomenia si nekonečnej lásky a vďaky. Vďaka Katke som sa priblížila k joge a meditácii celostne, hlboko, naplno. Či už osobne alebo online, napojenie sa je cítiť a zakaždým sa odovzdám do zázračného momentu, kedy slza na konci nahradí všetky slová. Ďakujem, za prepojenie osobnej a odbornej jogy, keď sa každý týždeň teším na novú zostavu prinášajúcu nové emócie a nové poznatky. Ako vedomostné, tak i tie neuchopiteľné, keď uvedomením si postupne spoznávam aj iné svety a vlastné vnútro hlbšie a plnšie. A aj to spolu môžeme zdieľať.

Ďakujem. Namasté. S láskou, Martina”

Letné cesty

Foto koláž: skalné kúpanie v minerálnej vode v Jáne.

McDonald pri diaľnici niekde medzi nemeckou hranicou a Prahou uprostred leta. Z veľkého rodinného SUV vystúpi žena, obíde auto, a z vyloží z neho dve svetlovlasé deti vo veku dva a čosi a tri a čosi. Obráti sa k ním chrbtom, hoci ich zložila na plnom, hlučnom, neznámom parkovisku. Z ďalšej detskej sedačky vyberie tretie, najmenšie dieťa. Pri takejto zostave tým dvom veľkým neostáva iné ako čakať. Oh, my, prebehlo mi hlavou. Ona cestuje sama s týmito troma? Presunuli sa k detskému ihrisku, dvaja veľkí váhavo skúmali prostredie, možnosti hry, kde dominujú oveľa väčšie deti ako oni. Matka s najmenším bebe si sadla na lavicu a sedela. Zjavil sa muž – otec – s jedlom. Takže dobrá správa, nie je na to sama. Sedí, drží to sedem- osem mesačné dieťa na kolenách, nič nehovorí. V tvári úplne prázdno, utiahnutá v sebe, v jednom z mnohých modeloch prežitia, v akých fungujeme. Všetci títo traja malí si podľa nej vytvárajú vlastnú predstavu bezpečia, či nebezpečia. Lepšie na to nemyslieť? Nejdem do psychológie, koho zaujímajú archetypy rodičovstva, C.G.Jung, to je ten božský Kája, ako ho nazvala moja kamarátka. A koho zaujíma práca s vnútornou matkou/otcom, nájdite si Nicole LePerra, stránku, podcast alebo na IG .holistic psychologist.

Holandská rodina sa dlho nezdržala, deti boli poslušné, otec starostlivý a mne utkvela veľmi – matka.

Dali sme si s Lu wrap a kávu a pobrali sme sa ďalej.

Jedna z mnohých chvíľ, prostredí, vnemov, zážitkov tohto leta. Môj, náš, road. Z Bruselu, kde sa leto dalo zmeškať žmurknutím, do Berlína, kde s nami dorazilo ochladenie, cez ČR do Bratislavy a na Liptov. A chladná vlna s nami. Nevadí. Je to pohyb voľný, blízki ľudia, a na tom záleží.

Hotel Grenzfall stojí na rozhraní dvoch Berlínov – dnes obyčajnej rezidenčnej západnej štvrti Wedding, kam sa cez múr pred ´89 chceli toľkí dostať – a vzrušujúcim, pulzujúcim, meniacim sa Mitte. Múry viditeľné a neviditeľné, Berlín komponuje históriu do súčasnej skladby – odkazmi, tabuľkami, múzeami, platňami v chodníkoch, a menej nápadne – v príbehoch, tvárach ľudí, a domov. Milujem toto mesto a jeho takmer nekosenú zeleň prestriedanú prachovými plešinami v parkoch. Neuchopiteľnosť jednotlivých štvrtí. Mesto čudákov, povedala Lu. Na kanáli uprostred Kreuzbergu (Západný Berlín) čln a v ňom dvaja nesmierne fotogenickí ľudia. Pani má na hlave niečo také, ako to, v čom moja stará mama parila buchty. Vyzerajú šťastní vo svojom svete. Berlín priťahuje excentrických jedincov, vpletajú sa do bežného davu. Na obrovskej budove ruskej ambasády sovietska hviezda, sme v NDR a neďaleko Brandenburskej brány. Potzdamer platz premenené na multi-sci-fi-médium, ale pár krokov od neho pokojné námestie s  vrabcami a jablkovým pyté. V Mitte počuť veľa angličtiny, francúzštiny a som tu doma. Istým spôsobom.

1000 kilometrov medzi Berlínom a Liptovom. Liptovský Ján nie je hocaká dedina. Desiatka kúrií, kaštiele a honosné stavby, dva kostoly, aj tu sa to vrství. A dlhá jánska dolina a kopce všade na obzore. Medzi prechádzkami, šúlancami a nič-nerobením mi učarovala kaď s minerálnou vodou, kam sa po klzkých schodoch možno zošuchnúť, dýchať sírnaté výpary, obklopená ľuďmi aj skalami, preladiť sa na menšiu tiaž, nechať tú minerálku preniknúť do kože, svalov a kostí. A najlepšie na tom, že sem možno prísť kedykoľvek, nikde sa nezapisovať, nikde sa neregistrovať, nič nepodpisovať. V svete čoraz silnejších digitálnych príkazov je to sloboda, ktorá sa premieňa na čistú radosť a vďaku – za skalný úsmev, za chlad potoka, za ihličky minerálky na koži, za predkov, ktorí tu sú.

Zjavila sa teta Dana. Priniesla rodinné histórie, víno a medové rezy. Počúvam – ako sa tri rozchichotané sestry z Liptova pred vojnou dostali do Bratislavy. Mali jasné záľuby – móda, účesy a muži. Pomedzi to vedeli pracovať, a mali odvahu. Ženy, predkyne, teším sa z nich. Príbehy sa preplietli, vznikli napätia, drámy, a… tajomstvá. Tajomstvá majú veľmi silnú energiu, vytvárajú tône, fragmentujú, spájajú, prinášajú úľavu, až keď sa znova dostanú na svetlo pochopenia.

Postavil…. s pomocou božou….Ten a Ten… roku pána… Toto je napísané pod štítmi niektorých domov v Jáne. A zaujímavá je syntax oznamu – najskôr sloveso – potom sa uvádza pomocník – a potom staviteľ a rok. Česko-slovenčina luteránskych staviteľov. Katolícky kostol je na konci dediny, zasvätený Jánovi Krstiteľovi a opravujú ho. Jeho veža sa rozpráva s vrchom Poludnica.

Nechce sa mi preč z Berlína, ani z Liptova. Nová skladacia podložka na jogu z nemeckého supermarketu Rewe cestuje a znova sa prelaďujem. Dunaj vniká do Bratislavy, a toto leto je gigantický. O Bratislave? Možno to príde. V tejto chvíli si formulujem, že intimita a blízkosť sa dokážu manifestovať ako nedozierna diaľka. Čím intímnejšia blízkosť, tým väčšia vzdialenosť, zdanlivá. Lebo všetko je hra a pohyb.