Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

The Paradox(es)

Picture: copyright and thanks to Renaat Jansen. The photographer of sublime moments that would otherwise pass unnoticed.

Self-esteem: being secure of our „good qualities“. Self-secure: the open and non-judgemental acceptance of one´s own weaknesses. (Brené Brown).

One of the paradoxes of this country, Belgium: Belgium classic school system puts a lot of pressure on children from a young age; long days, a lot of homework, state exams. I see girls and boys with papers in their hands on the public transport, poring into them as if their very survival depended on what the teacher marked there – in red, of course. Red is the color of survival (among other symbolic). One would expect the adults coming out of this system be super-performing, competition oriented, over-motivated or the opposite, as a result of. Okay, I am generalizing here, but what I see in adult Belgians that made it to the world: they show quite a laid-back, cannot-be-bothered-too-much, life-is-not-about-work-mainly attitude. That is why people from my country hit the roof when dealing with employees in services here. Easy, guys, lunch first, or, It is four thirty, time to switch off the comp.

On the other hand, in Slovak working environment prevails the mixture of old patriarchal hierarchy, sugar and whip attitude topped with the neo-capitalistic ideas of maximizing profit through pressure and demand and ego-boosting. No wonder, the whole society as we have structured it until now resembles largely prisons. Outer walls of the system and the inner walls of insecure inner children within. Almost daily I see adult men and women reacting from the place of their childhood wounds. And I am now able to observe myself in situations: the need to defend myself, the squirm of the ego when critics comes along, the need to run away, the frozen state when mind just goes blank.

We are travelers coming from far. Who has forged us to prisoners?

Original families are jails. A cell that a person does not leave easily, as she depends on the folks for the survival during tiny childhood. And when (if) she slowly realizes she is free to go, conditioning already happened. I remember the furious happiness I felt when there was 1200 kilometers between me and „my tribe“. And, please, note, I love them. Only, there is no distance that could undo what was running in my veins and what I unconsciously believed: Never trust people you love with your true needs and feelings. You will not get your true needs fulfilled unless you sneak, steal, highjack them. Yelling, thumping are necessary tools. Withdraw and hide authentic. Play roles. Please others. Pretend. Yes, yes, I was very skillful at pretending. A long road out of shit, lots of books, lots of observations, lots of yoga. Mostly yoga put into an off-mat experience.

A weekend spent on the Belgium coast in a cosy family house where children live no longer. Full of memories, holiday pictures, sport trophies, old school desks… I am enchanted, mesmerized and not deceived. The energy of games played, of cords pulled, of hidden agendas, is palpable here. And so what?

We grow up with resistance. Another paradox: we are wired to be free and to connect through allowing growth, we treasure freedom as a birth right, and, at the same time, we oppress, suppress, try to bend, fit others and us into unfitting boxes. No wonder resistance is a tool we take to life. Only, what we resist, that persists. Every generation witnesses some major shifts in the society. The nowadays shift is: Survival kit and tools do not serve so well anymore. But we use them because we are only slowly becoming aware of other tools. Parenting used to be driven by survival mechanisms – to secure that the next generation lives through, if possible, learns quickly and adapts to rules and norms. The rules and norms need to change and banging wisdom and obedience under a threats and blackmailing in the name of „love“ makes us confused, invisibly traumatized, taking blackmailing, suppressing, comparing, and hiding the personal truth as a norm. As normal, as necessary, as ways of loving.

I stumbled upon an American domestic novel. Not much happening, subtle tension of unsaid, unexpressed, un-allowed, un… A few scenes where the attentive reader feels the drama is going unnoticed by the subjects.

On the territory of my own multiple personalities, there is often a fierce defense system that does not want to break the wall because who knows what might be found in the rumbles and behind them? Excuses. And, firm beliefs. Oh, firm beliefs is such a cool form of resistance.

One more paradox – a personal one. Though I can be naked around strangers in sauna or change swimsuits on the beach without much hiding, I am very reluctant to show myself to close ones. Not only in romantic setting. And not only the body. It is a metaphor. The paradox is a torch leading me down the stairs into hidden chambers.

Time to heal. Time to redefine that four-letter word of songs and poems. Go back to the picture – Love is white in white, love is at the backdrop of all colours.

Inspired by Brené Brown, Teal Swan, Anne Tyler and, life.

Labutie vajce

V Hofstade vypukla oficiálna plážová sezóna, čo znamená, že sa zatvoria brány, vstup je kontrolovaný, miesto si možno najnovšie rezervovať iba online, a na brehu sedia plavčíci, a vykonávajú svoje poslanie s nasadením, akoby boli na Bondi Beach, kde hrozí nebezpečenstvo od žralokov, prúdov, vysokých vĺn a neviem čoho ešte. Na rozdiel od Bondi Beach, v Hofstade vo vyhradenom priestore je voda zväčša po pás a za pletivo sa na otvorenú plochu ani dostať veľmi nedá.

Avšak týždeň predtým, ako sa toto spustilo, zahájila som letnú plávaciu sezónu takmer sama. Voda je stále ľadová, nádherne studená. Pridali sa dvaja mladí muži z Libanonu, najskôr váhali, no po chvíli som sa spolu vyškriabali na plot v jazere a hľadeli do diaľky na fontánu, krúžiace čajky a bociany, rozprávali sme sa zmesou angličtiny a francúzštiny. Chalani našli vo vode veľké špinavobiele vajce. Vraj asi labutie, hovorili. Bolo to na deň matiek, opustené vajce vo vychladnutej vode sa mi javilo symbolické. Keď som si odskočila na toaletu, chlapci mi postrážili veci. Vždy ma poteší predstava, že mnohí ľudia, ktorých poznám, by túto dôverčivosť skritizovali, odsúdili. Je to moja naivita? Nie. Už nie. Nejako inštinktom viem, komu môžem dôverovať. Je to zvláštna alchýmia prijatia moci, ukotvenia v zraniteľnosti, otvorenosti a bdelosti. O naivite toho viem celkom dosť – ego by mohlo rozprávať.

Je milión spôsobov, akými sme sa ako deti naučili manipulovať, aby sme získali pozornosť, dosiahli naplnenie svojich potrieb. Pretože sme vyrástli v rodinách, a rodiny sú dokonale laboratória týchto hier.

Moja stratégia obsahovala vyhovieť prianiam iných, nech si ja želám, cítim, čokoľvek. Vyhovieť až na hranicu možného. Ak to nefungovalo, nastúpila taktika klamstva a zahmlievania. Ak ani to nevyšlo, došlo na hnev a rebéliu. Medzitým ešte ignorovanie a vytesňovanie. Všetko toto som si v zvláštnom kokteile preniesla do dospelosti, a zároveň takmer úplnú odtrhnutosť od vlastných pocitov. A tie, čo som aj zacítila, za tie som sa hanbila, cítila sa neoprávnene. A už vôbec som netušila, že na pocity a túžby mám právo. Sú to všetko veľmi podvedomé a nevedomé prúdy, až do rozhodnutia pozrieť sa do vlastného vnútra, fungujú paralelne so všetkým ostatným, nepoznané, vytesnené, prekvapujúce, prekryté maskami spoločenskej persóny, niekedy otupené a uspokojené náhradami.

Rozmýšľam o stovkách detí, ktoré počas pandémie vzali z rodinného prostredia, kde nebolo bezpečne. Pandémia vyplavila veľa potlačeného – keďže však s tieňom stále pracovať nevieme – väčšina z nás – lezie na povrch v podobe agresivity, poškodzovania, potláčania, zneužívania. V parku v George Henri sme so Sylviou v nedeľu urobili hodinu jogy pre rodičov a deti. Iniciovalo to združenie, ktoré deťom hľadá dočasný domov. Svoju hosťovskú, alebo izbu uvoľnenú po dieťati, ktoré vyrástlo a odišlo na univerzitu, môžete ponúknuť Amy a ďalším. Amy je fiktívne, ale aj skutočné dievčatko. Združenie má výbornú komunikáciu na sieťach: Otvorte im dvere, nech sa im potom pootvárajú ďalšie. Pri vstupe do parku stojí kontajner s presklenou stenou, je zariadený ako detská izba.

Prišlo niekoľko matiek s deťmi a jeden otec so synom. Zabavili sme sa – kontaktná, hravá joga, pozície zvieratiek, ale aj bojovník vo dvojici, šavasana, v ktorej má dieťa hlavu na rodičovom bruchu a načúva dychu. Dostalo sa nám veľa úsmevov a ocenenia – že to naozaj uvoľňuje, otvára priestor, povedal otec, nádherný Afričan. Opojný pocit zmyslu, keď spravíme niečo z radosti a udeje sa radosť. Aj to v rodinách zažívame, a zároveň, rodina je inštitúcia, kde je toľko potláčanej viny, nepriznaných strachov a hanby. A aby nevznikali ďalšie – je to v poriadku, toto sme sa naučili počas stáročí. V mene prežitia sa potláčanie, taktiky, manipulácie dostali do DNA. A nevieme o tom. Prišiel čas hojenia. Pomenovanie traumy je len začiatok. Lebo ak má byť traumatický zážitok, skúsenosť, na úžitok, tak nemôže ostať ďalšou stratégiou – Viete, mne to ako malej vnucovali, takže ja mám z toho traumu. Bodka, vybavené, stojí to na polici neotrasiteľne. Hojenie je jemný, špirálovitý, vnútorným zrakom viditeľný proces oslobodzovania.

Medzi dobrým a zlým sa nachádza záhrada… tam sa stretneme. Rumi.

Víkend s blízkou dušou, s ktorou sme si na ceste za hojením všetkým možným: horúce slzy, hrdelný smiech, zlúpnuté šupy, aj odhalené bolesti.

Vravela som páru labutí na jazere, aby to ešte skúsili. Zobrali to vajce a sadli si naň. Kamarátka sa mi smiala, vraj či ho chcem vysedieť ja. Položila som ho na breh.

Ďalší týždeň vypukla Bondi Beach sezóna – mravenisko detí, ľudí, labute sa vzdialili, vajce zmizlo.

Príbuzná duša a vzácny hosť na víkend priniesla knihu Brené Brown: Atlas of the Heart.

De Sjel and On a Bench in Ixelles

„Only when you dare not to look away, can you reach the essence of things.“

An elderly Moroccan gentleman sitting on a bench at one of the best squares in town – Place F. Coq. He is soaking the spring afternoon sun, dressed in traditional clothes, which is something white, loose, and embroidered with golden threads. We talk while I am waiting for my people.

“I knew I would travel to Europe one day. My gut knew when I saw the ships in the port. Then, one day, mum told me with tears in her eyes that we were leaving. My father was already in Belgium, constructing metro in the capital of this funny-tiny country.”

King Baudouin signed treaties with governments to bring workers to help rebuilding the country after the war. Italians and Spanish into mines, Moroccans into construction. How did they settle? As well as they could.

It is Ramadan right now, but „Ramadan is for the young ones to observe, and to experience thirst and hunger to develop compassion“, the gentleman told me. I got an invitation to his painting exhibition starting in June in Schaerbeek. The gentleman is an artist.

Outside Mechelen, in the area of rivers and swamps, I stumbled upon a mirror cabin installed and entered. It is a meditative place with a panorama window into the open country. You may listened to a composition while spending a moment wrapped in wood-scented solitude. A few messages are discreetly carved into the planks. To discover the essence, we need to be willing to forget ourselves. Silencing the rumbling mind and then surprised by the quality of nothingness.

Many tricks and tools humans have developed to secure raising into one´s potential, to tie together fragments, to find freedom, to heal, to conquer pulsations. More, and often less, successful. Religion practices, yoga, mindfulness, diets, energy work, you name it. Wonderful to be able to choose, I am grateful every day that I can chose. All may lead to liberation, and all may turn into traps. It is fascinating to observe, and it is great to laugh and not take it so seriously. Arriving at the point of lightness and spontaneous laughter with oneself, we are home. Finding a meaning? There is no meaning apart the one we are willing to induce into any given moment. Overcoming anxieties? Getting passed cultural conditioning? None of that can be imposed, it all comes as a miracle, as a gift. Lost, and found again. And again, and again.

What causes emotional pain? Resistance to the pain.

Where does it all get confused? In the thinking mind.

Who longs to be healed? The inner child.

What is love? Acceptance of all that the present moment involves.

How to understand another? Embrace own shadow.

How to connect?

How to be happy?

How to own the own shadow?

How do I know I own it?

Questions are better than answers. Just ask and see what happens.

The man told me Ramadan loses its sense if people hunt for food all day and stuff themselves to the point of being sick. I know the yoga pitfalls: with a stronger and grounded body it is still possible to avoid, to apply strategies, to bypass pain. What I know for sure, enough is to show up on the mat. Yoga gets you to the right place when you make space for it. Having more fun all along? Oh yes, and the best when shared. Like a meal, like a glass of wine, like a dance, like a walk.

It starts in the best company: meet thyself. All parts that present themselves at any given moment.

Beware of rituals getting stale and repetitive and obligatory.

Thoughts brought up in a brief encounter with a man who once landed in an unknown country he now calls his home. We are travellers.  

Installation in the Mechelen reviergebied: https://cultuurcentrum.mechelen.be/sjel

All north lovers, listen to this: https://www.youtube.com/watch?v=iwvuCNqMADM&list=RDEMaHrMWV9fNxFALRSS0cAY0Q&start_radio=1

Čert s tým.

Káčer na luxemburských hradbách. Žiadna závrať z výšky, nechal sa pofotiť, pokochal sa výhľadom, vykakal sa a spustil sa na hladinu rieky v rokline.

Každá situácia má potenciál stať sa liečivou.

Aká sloboda a sila v prijatí tejto myšlienky. Napísala mi ju holandská teraeutka a jogínka, Anneke Sips (https://networkyogatherapy.com/).

Anneke robí tú najprirodzenejšiu vec: rozpráva sa so svojimi psychiatrickými pacientmi. Necháva ich hovoriť príbeh. Niežeby sa z traumy dalo ľahko vykecať, to by sme boli mnohí dávno úspešne vyliečení. Dá sa prestať ľudí nálepkovať diagnózami, čo je monštruózne okresanie nekonečnej ľudskej bytosti. Človeka možno do procesu liečenia a hojenia zahrnúť. Akúkoľvek techniku, prístup, terapiu si zvolí, je slobodný. Toto je integrovaná, nie alternatívna medicína.

Dr. Anoop Kumar https://www.anoopkumar.com/otvoril na svojich sieťach debatu nazvanú revolúcia zdravia. Hovorí okrem iného aj o frustrácii, vyhorení lekárov a sestier v systéme, ktorý je nátlakový, plný napätia, protokolov, fragmentovania. Hovorí o tom, ako liečenie v skutočnosti štartujú zmeny – v stravovaní, v pohybe, v mentálnej hygiene. Niežeby toto bolo ľahké – zaužívané, staré vzorce správania, návyky, sú zanovité. Dokonca aj ich zmena je často len vonkajšia. Zámena za čosi, čo sa javí ako nové a iné, ale znovu len maskuje kontakt so zraniteľnosťou.

Nič nie je jednoznačné. Ani také odporúčané pozorovanie dychu – zo skúsenosti viem, ako dokáže spustiť panickú reakciu a potrebu kontrolovať, dokonca aj dych.

Seba-regulácia neznamená, že systém regulujem JA. Je to hlboká, inteligentná výbava buniek a vedomia nastoľovať harmóniu a hľadať najlepšie riešenia.

Joga je úžasná cesta, no citlivosť, akú prináša, vyžaduje znova a znova odvahu, pozornosť a zámer. SAN KALPA.  Videla som veľa ľudí z podložky vycúvať – ego vycíti, že prichádza o kontrolu, nadvládu. Myseľ prichádza o výhovorky. A vidím veľa ľudí trpezlivo a znova a znova na podložke stáť, sedieť, ležať. A nesúdim žiadneho.

Hnevám sa na vojnu. Čítam pamäti Doris Pena Cruz: Byť Nemkou. Vyhýbam sa mediálnym obrazovým správam. Nechcem vidieť oči chlapca, čo na úteku z Kyjeva stratil mačku. A nechcem ani vidieť jeho výraz úľavy, keď ju našiel. Lebo nie som naivná: v pude prežitia ide o prežitie, zážitky a silné emócie strachu a úzkosti sa zapisujú do systému a bez následného hojenia – SAN KALPA – pozornosti, zámeru, sa nevytratia. Čas prekryje, nie zahojí. Nie sme ako kačky, čo sa do seba pustia na jazere, no po skončení konfliktu sa vrátia do svojho (s)pokojného rozpoloženia (príklad požičaný od E. Tolleho).. Naše bolestné skúsenosti čakajú trpezlivo ako semienka v zemi, v joge sa im hovorí samskary. A technikami jogy sa vykoreňujú, plejú, donekonečna, lebo je ich veľa. Dá sa mentálna hygiena, práca s emóciami, vzťah k rodinným vzorcom, vzťah so silou, mocou, s tieňom… dá sa toto dostať do školských osnov? Dá sa hľadať v sebe znova a znova.

Doris Pena Cruz, dievčenským menom Dasch, sa narodila pred druhou svetovou vojnou. Jej otec bojoval na fronte, bol v zajatí vo Fínsku. Prežil. Matka počas dlhých rokov šialenstva, útekov, hladu, strachu, dosiahla nemožné – uchránila svoje štyri deti a niekoľko najbližších pred smrťou. O mnohých ďalších príbuzných prišla. A na jar 1945 nastal mier. Nastal mier v rodine? Našli vytúžený pokoj?  Ako sa spamätali po prehratej vojne z traumy, z rozdelenej krajiny, z kolektívnej viny a hanby? Nebudem vyzrádzať, kniha stojí za to.

Mechanizmy vyrovnania sa s psychickou bolesťou sú dvojsečné: navonok umožnia fungovanie, povrch sa hojí. Či dochádza k skutočnému hojeniu, to je otázka a vždy aj možnosť.

Karma je čin. Akýkoľvek čin, každý má svoj energetický odtlačok. Preto sa na joga pobytoch časť energie venuje karma joge: nezištnej práci pre druhých. Upratať. Umyť riad. Vyplieť hriadku. Lebo to je ten energetický odtlačok, ktorý vykoreňuje semienka strachu, separácie, úzkosti.

Chce to upgrate. Nové nástroje. Existujú. Nie potláčanie, nie vyhýbanie. Umŕtvovanie. Odstraňovanie symptómov. Vyhováranie sa na iných, osud, nemožnosť zmeny.

Tento text vznikol v spa v https://www.thermae.com/nl/thermae-boetfort. Milujem popoludnia v saunovom svete a to, že sme všetci nahí, inými slovami, zraniteľní. Rada pozorujem oddychujúce telá. Pohlavné orgány sú nesmierne dojemné, priam dýchajú svoju citlivosť. Ženské prsia a mužské prirodzenia, lebo my, ženy, máme tie ostatné ukryté pred zrakmi, preto je postoj k nim iný. Nie sú vystavené kritike a zrakom, potrebujeme im veriť intuitívne, bez toho, aby sme ich kedy videli očami. Vidíme ich dušou. S prsami je to inak. Možno čokoľvek na týchto častiach tela považovať za nečisté? Spraviť z týchto citlivých miest predmet obchodu? Nástroj manipulácie?

Najspokojnejšie a najviac plné dôvery sa javia zadky. Milujú pohyb, a vyžarujú čosi ako, Hej, dude, pre mňa je to jednoduché. Hm.

Čert s tým je postoj k životu. Devil-May-Care. Keď sme stratili toľkých, toľko ráz akoby zázrakom sotva prežili, keď sme sa toľko báli, a nervová sústava už nedokáže absorbovať viac, tak v záujme prežitia prepne do: Čert s tým. Na ničom nezáleží.

„No nedá sa ujsť pred tým, čo nosíme v sebe. A raz, v sprche pod prúdom horúcej vody, v bare po treťom poháriku, doma, keď sme sami so sebou, bolesť si nás nájde.“ @Nicole Regecová

Začiatok.

A Perfect Day for a Banana Fish (The title of J.D.Salinger´s masterpiece short story)

Did you know that 60 percent of your DNA is the same as a banana, 80 percent same as a mouse, 97 percent same as a monkey?” Deepak Chopra.

As for the national identity, just send a sample of your spit to one of the labs doing DNA analysis. A mixture of genes we carry surprises, our origins encompass continents. I sometimes feel so Slovak, sometimes my Viking blood gets into the forefront, and sometimes I feel hopelessly German. Who am I?

The urge to wage war against another is a fear-dictated response of our reptile brain wired for survival.

There is no question of who is right or wrong in a conflict. Everybody fiercely defends his/her own story. In addition, each story is a bundle of illusions, suppression, ego strategies, urban legends, memories and… a need to be right. It is a coctail, the receipe of which none can completely disclose.

Why do I need to be right?

Because I do not feel safe enough?

We are entangled. Despite any propaganda, all identities are superficial, as stable as the caps we wear. They change, can be lost, and get dirty, or out of fashion. All goodies are within us: responsibility, strength, confidence, joy.  No role, function, position, money or family situation can do or undo these qualities.

Armed conflicts are obsolete. We share the planet and the planet needs our creative, unique, love-bound action. To start with oneself. Passion, compassion, patience with oneself and we will mirror, attract and radiate these qualities to the world.

Who am I?

Certainly not what states my visit card or the passport?

We all are wired to cooperate, to be together, and to share joy. The war is showing this, too. Though in a twisted hyperbole and at the cost of huge suffering. This suffering will again leave a trauma print and it will require more empathy, attention and heaps of will to heal. Read the novelists and writers of post-war periods. Read the 9 stories by Salinger.

A piece of good news: We have evolved in empathy and we have accessed great tools. No need to gulp down, numb, suffocate with unpleasant emotions and wait for the mercy of death to relieve us from psychological suffering.

The stakes are high. A good news – we all can be winners. Let´s pay attention to our own drama needs, the dozens ways we manipulate our loved ones because we so do not feel safe enough. Not lovable, not heard, not accepted. The grooved old patterns of our minds.

There are many ways to change this. Many techniques. Many tools. Pause. Breathe. What do I really feel? Do I deserve punishment or a loving attention and patience and honesty?

The real battlefield is our own conditioned mind. Embracing and owning the shadow, we dissolve the karmic bonds and discover treasures, because in the realm of the shadow real gifts dwell.

Coming out of the hiding, into the open, down the rabbit hole and up again.

Am I this and that? A teacher. A writer. A mother. A daughter. A friend. A lover. A yogi.  Really?

What about the sixty percent identical with a banana?

And no… we do not own this planet. We have no right to use weapons that compromise other species and their habitats. If our body cells operated similarly to our ego agendas, we wouldn´t even survive a day. Our body cells, nevertheless, cooperate, seek best solutions, tune to the environment. listen to our deep needs.

It all starts within. I do have a desire to share the healing process in a personal way, but that again would lead to story-fying and be a subject to interpretation, so I do it rather carefuly. Another good news: we support and encourage each other in countless unique ways.

These are a few links to my inspirations on the healing path:

https://www.anoopkumar.com

@theholisticpsychologist on IG. Dr. Nicole LePera also has her platform that is easy to find.

Keď na jar v Kyjeve rozkvitnú gaštany

foto baletky v Kyjeve. Jar 2019.

Ukrajinský prezident neutiekol a Ukrajinci sa zotročiť nenechajú. Úcta. To krásne, obrovské, prívetivé, ohromujúce mesto. Majestátny Dneper. Veľká zem.

Oni – my? Ilúzia. Všetci sme všetko.

Scenár, ktorý v diktátorských režimoch funguje: vybrať jedinca tvárneho, traumatizovaného (nájdite si informácie o nejasnostiach okolo Voloďovho detstva. Zmätený chlapec z pomerov naznačujúcich chaos, odmietnutie, opustenie, ktorý ako mladý prejde výcvikom KGB. Prečo je také nebezpečné pátrať po bielych miestach v jeho životopise? Lebo by sa odhalilo tajomstvo, že je to nešťastná ľudská bytosť hodná súcitu? Jednak by stratil svoj kredit pseudo-mocného, jednak priznaním skutočnosti sa začína liečenie, a to si v prípade veľkého vodcu nikto neželá. To je potom lepšie pohľadať iného vhodného kandidáta.

Čo na to láska? Čo ahimsa, princíp nenásilia? Na odľahčenie sa pohrávam s predstavou, že Kremeľ zaplavia budhisti v jasných rúchach a s jemne zdvihnutým obočím budú pozorovať bláznov, ktorí v mene ilúzie posielajú ľudí zabíjať. Predstavujem si za budhistami légie terapeutov v uvoľnenom postoji, ako sa pýtajú: „Moj zlatý, povedz, aký bol tvoj prvý deň v škôlke? To modré autíčko, čo ti zobral kamarát, a potom ti ho pred očami roztrieskal na dvore? A obyvateľom Kremľa, ktorí navzájom držia jeden druhého za gule, zvlhnú oči a roztrasú sa im ruky, tými naťukajú odvolanie rozkazov. Lebo okrem terapeutov sú tu aj anjeli, a tí im šepkajú do ucha To teplé, útolné miesto, kam sa chceš vrátiť, nie je Ukrajina. Ale existuje, neboj sa. Máš ho na dosah.

Avšak nie je to ani o nemožných mužoch, a ženách, ktoré by to riadili lepšie. Po prvé, ženy týchto mužov vychovávali. Po druhé, ženy majú svoje zbrane, iné, ale o nič menej účinné.

Nestačí odprásknuť psychopata. Všetko, čo sa na tejto planéte deje, nám násobí a zrkadlí len to, čo vytvárame. To, že sme sa na Západe vzdali agresivity a naučili sme sa vyjednávať, je veľké. Naučili sme sa to za cenu bolesti. A stále krehké – viď extrémizmus, a občas demokraticky zvolený načisto prepnutý, viete, koho myslím. Ale máme a žijeme tú denno-dennú komplikovanú vyjednávajúcu hľadajúcu demokraciu, Je to veľké, má to obrovskú cenu, pozvime do tejto skúsenosti ďalších. Jogínsky by som povedala, že sa prepojila solárna a srdcová čakra. Tu sa to nekončí. A to je v poriadku. Skúsenosť. Nie, to animálne v nás, čoho sa bojíme, alebo čím nás strašia, nie je hrozba. Naša komplikovaná psychika, tá áno.

Aj keď si v tejto časti sveta nepodrezávame krky, zatiaľ sme všetci do veľkej miery v limitujúcich, hierarchických vzťahoch. V korporátoch a doma. Ale aj to sa mení. Psychopat P je anachronizmus. Hyperbola toho, čo nefunguje. Budhistov a terapeutov by som do Kremľa poslala. A nielen tam. Pozývam ich k sebe, lebo cítim ten tlak: potlačiť, otupiť bolesť. Niekedy skĺznem do obmedzenosti. Do súdov. Ľahostajnosti. Hocičoho. Nevedome.

Nevedome. Pretože tu je kľúčový bod: dostať do vedomia. Dovoliť si cítiť bolesť je súčasťou hojenia. Prepojenie soláru a srdca je alchymistickou premenou, objatím skutočnej sily v sebe. A toto prepojenie sa komunikuje smerom nadol, tam, kde sídli rozkoš a bolesť, ešte nižšie, kde máme korene, bezpečie. A zároveň sa komunikuje smerom nahor. Hrdlo a hlas a sloboda vyjadrenia, a čo ďalej s touto slobodou? Je slobodou preto, že si ju každý môže hľadať a napĺňať za seba.

Sme zraniteľní, silní vo svojej zraniteľnosti. Túžime byť prijatí, počutí, túžime byť v spojení so svojimi túžbami. Sme si všetci navzájom zrkadlom. Sme hrdinovia, a niekedy to nevieme. Ďakujem Kyjevu za stretnutie na jar 2019. Rozkvitnú gaštany na bulvári Kreščatyk. Hojenie je prirodzená cesta. Obsahuje prijatie bolesti – svojej, a cez to, bolesti všetkých.

Ešte niečo:

Keby to Putin a jeho suita mysleli s pozdvihnutím a posilnením svojej krajiny vážne, sústredili by sa na tvorivosť ľudí, na potenciál vedy a umenia, na hľadanie, prepojenie a spoluprácu.

Tu je blog z nie tak dávnej návštevy Kyjeva s tou istou fotografiou baletky. Bolesť je skutočná, a bolesť je tiež láska.

https://varsik.sk/2019/03/19/na-jar-v-kyjeve/

Všetci sme všetko. Pieseň o láske a gaštanoch na kyjevskom bulvári: https://www.youtube.com/watch?v=hI8EgMoy7KQ