Rieky sú tu sýto hnedé, mútne, brehy blatisté, krajina okolo bažinatá. Zlejú sa, spolu s kanálom vytvoria jedno a pokračujú na sever.
Krčmu pri sútoku spravuje muž, niekoho mi veľmi pripomína tou vlčou chudosťou, sivou gracióznosťou.
„Nič pre to nerobím, aby ma ľudia našli, a predsa ma nájdu,“ vraví.
Je to miesto, ktoré sa vymyká popisu a treba ho zažiť. Alebo, kto ho potrebuje zažiť, cestu sem si nájde. Všetky steny sú popísané názvami miest, a na hradu nad barom Nico pripíše Bratislavu.
„Odtiaľ je matka môjho syna,“ skonštatuje vlčí muž.
Niekoľko starých domov okolo krčmy prezrádza, že tu bolo kedysi rušno. Rieky priťahujú to túlavé v našej duši.
Akonáhle niekoho pustím do svojej blízkosti, dostávam sa blízko svojim zabudnutým, zahodeným, nepoznaným, odmietaným častiam. Je to napínavá chvíľa, strážcovia „bezpečia“ sa preberú z driemot a vytiahnu na obranu. Zlietajú sa energetické bytosti, aby boli svedkami toho, čo sa môže udiať.
Ak preváži strach, vyhrajú strážcovia. Intenzita svetla sa zmierni, konečne je znesiteľné, a môžem upadnúť do zvyčajného polobdelého modu.
Nikdy nie navždy, to nie je možné. Vždy sa niekto znova priblíži.
Nepotrebujeme vylepšenie. Potrebujeme prepojenie.
Chýbajúce fragmenty chýbajú. Známe časti potom nasilu zošívam, aby držali spolu, a pri pohybe to bolí. Ilúzia či skutočnosť?
Do krčmy vojde mladý muž so slepou dcérou. Objedná nápoje a tanier syra a zlatovlasému dievčatku vedie ruku: toto je syr, tu je chlieb.
Pri stolíku pod barom sedí dvojica, vlčí muž žene obradne nalieva bublinky do štíhleho pohára. Jeden za druhým. Žena má vo vlasoch štrasovú sponku a pochádza z nejakého ostrova, Bali, Thajsko? Hovorí plynulo po flámsky, takže tu nie je nová. Napriek tomu, ak spraví nejaké gesto rukami, vyzerá to akoby opisovala archipelág, brala do náručia tropický oceán.
Okamihov priblíženia nie je až toľko, ale sú. Rozsvietia sa kontrolky, strážcovia sa preberú z omámenia a postavia sa znova na obranu: ilúzie, strachu, identít, úzkosti, pochybnosti, starej bolesti a rany.
An annual celebration and an art walk in the village of Tourinnes la Grosse in Belgium where Flemish and Wallonian regions meet with surprising hills for such a flat country. Hilly is Brussels, too, and Belgium is a land of paradox.
We walk bravely, after drinking one coffee and one beer at the Relais St. Martin, a classic old-style pub, reliable and welcoming, a Labrador of pubs. Each of us breathes through a certain kind of physical discomfort, but that does not stop us. The red part of exhibitions are jury-selected contemporary artists. The blue ones are artists exposing privately, the venues are village houses, so it is also a way of entering dozens of homes in one afternoon.
Taking a winding road lined with houses, orchards, and gardens we arrive at a transformed grange where posters and visuals of the 1972 Munich Olympics are displayed. A sober, purposeful form of art, in the centre of a big room a piano and singers standing around. They are singing a beautiful Ukrainian song, people watching are moved, some to tears. Another room opens to a veranda which is just ideal. If they dropped me there with a notebook and coffee, I could stay very long. Nowhere the tragic events of German olympics are mentioned, the bravery of people is put into the foreground, subtly. Again and again a chance to stand up to one´s own potential. Again and again we can forgive ourselves for the weak moments.
We also pop into a bungalow where a lady presents her paintings of mostly human hands and necks and throats, hyperrealist, hypersensitive, very delicate brush touches. The lady seems well in her world and with her art, which is all that counts. (Once I visited another expo in a tiny house where an angry woman was standing surrounded by her paintings of birds; beautiful, accomplished, but the artist radiated so much anger that I had to leave and laugh).
In a cow shed a man wrestles on a big screen – with himself. Titled Cain and Abel. Watching a bare foot man in a white shirt trying to knock down his enemy – the reflection of himself. The fact that the most acclaimed artists are presented in cow and pig barns, is provoking. The animals long gone, and their presence felt in every pore of the construction.
For some reason this year expo is called GAME OVER. The village is sinking into an early November dusk, we are tired, stimulated, saturated, and soaked in various energies. Impossible to visit everything in a day. I buy a bottle of apple juice from local orchards and from local boys. Their mother offers us a smile. We need food, and to rest the legs, unlock the car parked by the brook in a lengthy manoeuvre. A girl runs out of a nearby house asking if we manage all right, inviting us for a wardrobe exchange soirée. Tempting, I love second hand clothes very much, but too tired and hungry.
A village where French and Flemish are equally spoken. Three weeks of art filling houses, villas, yards.
An old St. Martin´s Church on the hill where performances are held. An old, paved road leading down, some views could trick me into thinking this is Austria, or Slovakia. Hamlets above the village, fields, horses, sparse woods.
A need to come here every year. Every year anew and forging into new trust.
From among 200 arstists presenting we brushed a handful. And here are some picks:
Inšpirované víkendom jogy vo Waulsort v októbri, hoci všetko, čo má zostať v bezpečí jeho kruhu, v ňom aj zostáva.Fotka je z arboretum Wespelaar.
Kukučie hniezdo stojí vo svahu nad riekou, postavil ho Michel so svojimi synmi. Dom je veľkorysý v priestore, zároveň plný vecí, ktoré tu dostali x-tú šancu, a tie mu dodávajú atmosféru histórie, príbehov, prepojení v čase. Milujem veľké sčerneté zrkadlo v kúpeľni, ktoré v prítmí ponúka mäkký odraz. Z okien vidno zalesnený hrebeň kopcov na druhom brehu rieky, strechy domov, veže kostolov, vlajky na starom cintoríne. Nie je to bežná dedina, kedysi tu bolo zámožné letovisko priemyselníkov, mnohé domy sú honosné vily z prelomu 19. a 20. storočia.
Som dosť….
Vraj 9 z 10 žien v terapii trpí syndrómom, že nie sú a nerobia dosť. A približne 6 z 10 mužov. Myslím si, že toto presvedčenie ovláda rovnako mužov a ženy, len muži to o niečo lepšie zvládajú sústredením sa na výkony. Akékoľvek. Okrem tých, ktorí mi kedy tvrdili, že im nedávam dosť, nie som dosť, je veľa tých, čo mi hovoria presný opak. Obdivujem, čo všetko robíš a dokážeš… Vtip je v tom, že nech mi vraví kto čo chce, nič to nezmení na mojom vnútornom presvedčení. Jediná bytosť, ktorá potrebuje uveriť, že je dosť… som ja. A každý z nás.
Zdravie
Holistické, hlboké zdravie nie je absencia diagnózy. Navyše, v dnešnom rozvinutom systéme sa diagnóza asi nájde pre každého. Zdravie je proces, neustály pohyb. Okrem toho má mnohé vrstvy; fyzické, emocionálne, vzťahové a duchovné zdravie spoluvytvárajú harmóniu. V joge sa o chorobe hovorí ako o prekážke, klesha. A zároveň ako o príležitosti poznania. Bolesť je vždy učiteľka. Bolesť hovorí o tom, kde ubrať na tlaku a priliať poriadnu dávku lásky k sebe, nehy, uvoľnenia. V asánach to platí rovnako ako vo všetkom, v práci a vo vzťahoch.
V kukučom hniezde dominuje sýta červená, farba života, vitality, prvej čakry. Pozorovaním koreňovej čakry a energie v piatok aj začneme. Postavím sa na podložku a robím to, čo vo mne vyvoláva radosť, dáva mi zmysel. Aj v tom sú pochybnosti – je to dobre zostavená zostava? Dáva logiku to, čo hovorím? Lula mi v jednej chvíli povie, že rozprávam ako Joey v Priateľoch. Relaxáciu preruší smiech. Smiech oslobodzuje, je rečou srdca.
Čo s tým? Ako dosiahnuť to, že budem dosť sama sebe? Navyše, istá miera sebakritiky je posúvajúca, motivačná. Tak to tak nechám. Je okej cítiť sa niekedy nie dosť, pokiaľ ma tento pocit nevláči po bahne depresie a úzkosti.
Je nás šesť, dáme si za víkend päť zostáv s meditáciou. Veľa káv, čajov, smiechu, trochu vína, zopár prechádzok, celkom dosť jedla. Žiaden ritrít s odvykaním a sebazaprením to nie je. Navyše, navzájom sa dobre poznáme. Chýbajú nám Jitka a Martina, ktoré ochoreli a nemohli prísť. Aj to potrebujem prijať, spracovať.
Ako je to s tým hlbokým zdravím? Nekonečný proces. Emocionálne zdravie cez dovoliť si cítiť. Fyzické zdravie cez rituály, životosprávu, a uznanie toho, že telo rozpráva. Psychické zdravie a dovoliť si vnímať slobodne pomedzi všetky možné filtre. Zdravie autentických vzťahov – zdravé hranice, úprimnosť, ochota počúvať, dovoliť všetkým byť samými sebou, a nie vždy na vrchole svojho potenciálu. Spirituálne zdravie je vedomím prepojenia všetkého so všetkým.
V nedeľu večer za tmy zaparkujeme verné staré Clio a vyložíme veci. Unavené, ale ja som šťastná. A to napriek roztrhnutému väzu, ktorý sa dlho hojí, a, úprimne, nakladala som si viac, ako bolo zdravé. Niekde v hĺbke svojej bytosti v tejto chvíli viem, že som dosť a to dosť nepredstavuje žiaden limit a načisto vylučuje bezchybnosť a dokonalosť. Snaha o dokonalosť je ďalší z mechanizmov, akými nás vnútorné zranené dieťa chce uchovať v bezpečí. Detektív Phillipe Marlow hovorí, že keď ti niekto mieri na hlavu revolverom, je ti jedno, či mal ťažké detstvo. Tak si na tu hlavu nemierme sami.
Cesta
Položartom si niekedy vravím: Som ja teda pekná pozvánka na jogu! Odkedy som sa pustila na túto cestu, prišla som o všetky istoty. Na začiatku som mala k dispozícii dom, dve autá, slobodu robiť si s časom, čo chcem. Partnera, ktorý mi poskytoval útočisko a ochranu. Teraz, s jedným starým zdedeným autom, ktoré až tak nepotrebujem, ale je to skvelý kamarát na výlety za mesto, žonglujem s peniazmi a časom. Väčšinu dní pohltí „džob“, práca na uživenie, a joga, písanie, preklady, a hlavne to vitálne, nutné ničnerobenie, sa odohrávajú vo vzácnych štrbinách. Nákupy, účty, opravy a všetky tie ďalšie triviálnosti riešim sama a niekedy stojím pod schodmi a hovorím si, keby tak niekto vzal tie tašky hore a spýtal sa ma, aký som mala deň. Jeden za druhým odškrtávam ľudí, ktorých som pustila blízko a… bez súdenia, nebol to dobrý nápad. Dane z naivity, proces učenia a sebapoznania. Je možné, že až teraz si naozaj pripustím, že som si nevedela dovoliť hnevať sa? Základnú emóciu, ktorú máme vo výbave na prežitie a vytvorenie zdravých vzťahoch, takmer nepoznám?
Tie víkendy jogy, keď máme odrazu čas a dôverný priestor na rozhovory, prinášajú aha-okamihy. Už nejaký čas som o tom odstrihnutí od hnevu vedela, len som netušila, čo s tým. Skúšala som to schovať a do police som zrelá a hnev spracúvam a premieňam na vyššie emócie. Blbosť. Niekedy sa skrátka treba nasrať a dať to najavo. Cez víkend mi to osvetlila jedna z nás, osoba, ktorá má skúsenosť práce s deťmi. Deti, ktoré sú v detstve vystavené fackám, hlavne opakovane, sa často od hnevu odstrihnú. Facky prichádzajú ako prekvapenie, bolesť, narušenie intímneho priestoru, a to od ľudí, ktorí sú nám najbližší. Tá najjednoduchšia a najpresnejšia definícia reziduálnej traumy je: priskoro, pričasto, priveľa. V útlom detstve závisíme úplne od našich opatrovateľov. Zážitky v kategórii „priveľa, pričasto, priskoro“, sa zasúvajú hlboko do nevedomia, a neskôr potom vyliezajú von vo vzťahoch (čím bližší a intímnejší, tým viac sa zasunuté bolesti pokúšajú dostať na svetlo). Mechanizmy prežitia, aké sme si vytvorili presne na to – na prežitie. Facka je natoľko prekvapivá a narúšajúca územie, že mechanizmus prežitia zväčša upevní stav zmrazenia. A ten pretrvá, hoci facky si už dospelí medzi sebou štandardne nedávajú. V situáciách, keď zacítim, že ten druhý by sa mohol nahnevať (a teda mi vraziť), urobím všetko, aby som mu vyhovela, a facke sa vyhla, a keď ani to nepomôže, zmrznem. A v zásade o tom ani neviem. Lepšie povedané, je to také to – neviem, že viem.
Rola terapeuta a učiteľa
Joga aspekt psychoterapie neponúka. Ponúka staré, mystické texty, ktoré nabádajú k meditácii a rozjímaniu, ale psychologické rany neošetrí. Mnohí to nevieme, vstávame z podložky v tom nádhernom stave uvoľnenia a prepojenia, ale ten zväčša doznie, keď otvoríme dvere na ulicu alebo dvere do bytu. Výborný terapeut dokáže k tým ranným fackám bezpečne odprevadiť, a previesť človeka cez štádium hnevu (napríklad na tých, čo tie facky rozdali, alebo tých, čo zneužili stav zmrznutia), avšak, všetci sme doráňaní a do istej miery nevedomí, takže obviňovať sa navzájom nič nezahojí. Lenže aj terapeuti majú svoje agendy a zranenia a strachy, a tak sa napokon potrebujeme dostať k tej najvyššej autorite hojenia: k svojej vnútornej múdrosti, liečiteľovi, intuícii. Joga pripravuje terén – dychom najmä, a meditáciou.
Každá situácia je príležitosť na hojenie – emocionálnych zranení. Fyzické zranenia sú často ich zrkadlami. S niektorými ľuďmi sa naše bolesti dotýkajú natoľko, že udržať vzťah živý je možné len vedomým rozhodnutím. Inak je zdravšie a lepšie vzdialiť sa.
A ak teda robím bilanciu, o čo som na ceste sem prišla, tak na druhej strane váh je to všetko, čo som získala: ľahkosť, bezpečie v sebe (v procese), schopnosť rozlíšiť intuíciu od ilúzie (nie vždy), vyberať si a vytvárať si to, čo potrebujem, a dôveru vo svoju silu. Napríklad, tá podprahová, nejasná úzkosť, neistota, ktoré ma desaťročia sprevádzali napriek zdanlivej istote a pohodliu, tie sú preč. A je to oslobodenie. Ako okovy, o ktorých som ani nevedela, že ich vlečiem za sebou, a zrazu povolili.
S vďakou všetkým, kto so mnou kráčajú na tejto ceste a prijímajú ma takú, aká som. Učia ma takto prijať samu seba. A toto si vieme dať navzájom.
She swiftly crossed the paved path of the front garden and came to the elegant door of a 19th century villa on the hill above the old town of Bratislava. The door had a brass lion had with a half cercle passing the beast´s nose, originally used for knocking. It was already dark, but no automatic light appeared and there was no camera watch system either. Pre-technological era, though it was already looming and nearing. The Austrian Embassy residence was sunk in the quiet night. Who knows where the original inhabitants of this house ended? Perhaps the last ones that owned the house privately and properly fled the country if they were lucky, or ended up in a concentration camp, if they were not lucky.
Kristína was young, and even though she felt the untold stories bubbling in her blood, she was oblivious of them for the moment. She had no business coming to the residence at night. For visas, you called and applied. For courtesy visits, you were invited. For official events, too.
She rang the bell lightly, it echoed in this part of the villa, the place where the concierge and the housekeeper or whatever the position was called, lived. His name was Jurgen and he invited her over. Kristína was bored and curious, a dangerous combo in itself. Silence. Steps. Door opening. „Come in,“ he motioned. She slipped and sighed with a relief, naive and racy as she were, she was not completely unaware that this visit was not in accord with the protocole and rules. He should know better when asking her to come over.
They greeted with a light kiss on the cheeks and moved the living space overlooking the dark garden. Jurgen lived there alone, aparently. She did not feel attracted to him, perhaps only in a way one is driven to observe something strange and unknown. Everything about this man was rather weird, his name, his narrowness, even his moustache was a narrow one. He could play a suitor in an English romantic drama, the one who comes as a reliable catch, but conceals a dark secret, and prevents a true love from flourishing. She did not care, these were not the words rolling in her head, these are the narrator´s words.
„Saft?“ He offered her a glass of juice. Jurgen did not speak either English or Slovak, but everything was better than another night spent in the parents flat in the suburbs, and as no other friend, boyfriend or party was on, so there was Jurgen´s invitation. Kristína was expecting him to want to have sex with her. Each time she came, she awaited the predictable course of events to take place, something to break this boring juice drinking session and to stir the excitement. The proposition never came. Nevertheless, she kept coming. The good excuse was the opportunity to polish her German. And to saturate her curiosity, behind which lurked a genuine desire to travel, to get out of this town, to embrace the new. When you were a girl raised in the late communist era, who woke up into the new freedom without any proper tools (not counting her physical appearance and a decent English), you hesitated spreading the wings. To really get out of the country required courage, some paper work and navigation skills, none of those Kristína possesed, not yet. So there was Jurgen, on the territory of the Republic of Austria in a grand villa of the very town she was born in, at least a flavour of „foreign“. Jurgen looked at her with hungry eyes, the passion stayed there, in his hungry eyes. Clearly, he wanted something from her, wanted her in some way. Once even gave her an expensive bottle of parfum, YSL. She loved it, she loved his attention and was not getting him at all. Couldn´t, actually, with what she knew and experienced in her short life. A clever therapist would spot an opportunity: for him, to deal with his masculin insecurity and anxiety, for her, to give room to her desire and to ask herself some crucial questions. Nothing of this happened, they sipped juice and had blant superficial conversations that did not move her German language competence very far. After an hour or two he always drove her home in the limousine with a CD plate. There was a sparkle of advanture in that, and another evening successfully killed. It went on like this, with a frequency couple of times a week.
It could not go on like that forever. Sometimes Kristína felt he was gathering strength to make a move, she did not know how to encourage him, though.
One night, she walked the usual path, rang the bell and was let in as always. Jurgen looked slightly more nervous. Kristína entered the living room and saw a few magazines opened on the coffee table and on a side table. She glanced at them: they were all bride and groom fashion catalogues. Opened on certain pages, it looked like the bride left them for the groom to check out her preferences, suggestions. Kristína felt uneasy, stared at Jurgen, who also had a funny look plastered on his face. Is he trying to tell her something? Obviously, this is not a proposal to marriage. Most likely, he is wanting her to know that he is getting married, to somebody else than her.
On this particular night, he came to sit closer to her than usually, their bodies almost touching. Kristína did not comment on the bridal catalogues. For one thing, her German was not good enough for posing questions in an intelligent way, secondly, she had no practice of honest and difficult conversations. Apparently, Jurgen was ready to reveal something tonight. To be fair, he, at least, had the comfort of his own language.
„I want to tell you something.“
„Yes.“
Ackward silence.
„You know, certain body things come in pairs.“
„Yes,“ Kristína got the word „pair“ correctly.
„Well, in my case, there is one part of my body that does not come in pair.“
Was she dreaming? What was he talking about?
„One. Two.“ He explained. „I have only one.“
Of course, she got that information through her brain, she was not dumb. But kept staring at him stupidly as if she did not. Because, honestly, how was she supposed to treat that piece of information? With empathy? Oh yes, of course, with an empathy. But empathy was not taught, not in schools, not at her home, and like with the honest talk skill, she did not even know something like a true empathy existed. Of course, she was a rather well-educated girl and did not want to laugh in his face. Or ask him – „So you found somebody who wants to marry even with only one ball?“ Because, otherwise, what was the connection with the catalagues sporting beautiful white clad women and handsome men? She felt a pang of shame. Not even this dull one-ball Austrian chooses her. It was a silly thought and a silly feeling, as Kristína never lacked attention of males in classes, bars and cafés, only in this particular season there was nobody interesting and interested around.
She kept playing it numb, as if she knew, and at the same time did not know what he was saying. Was it a clumsy attempt of ending these visits? Was it a clumsy way of excusing himself why he never approached her in another way than with his hungry eyes?
He drove her home, to the suburbs. For the very last time. It was a silent ride. Not that the previous rides were chatty, at least, they were slightly sexy and saturated with a promise. The last one was uneasy silent. They parted with the usual good-bye kiss and she ran the stairs of the panel suburb building to the dark and silent parents´ apartment.
They met once again. A few years later. Kristína had a boyfriend then, somebody whom she finally in her instincts and limits considered a catch. They were invited to the Austrian Embassy for a reception. This time it was an oficial invitation to an elegant lobby at then the most elegant hotel in the town. Austrian Republic was born at the same day as Czechoslovakia, 28th October. The date held significance to both countries. The date is still important to Austrians and Czechs and to certain people in Slovakia. Diplomatic receptions had an air of importance in the slowly awakening town of Bratislava. As usual, people thronged at the buffets and did their best to look good and acceptable while hiding the underlying uneasiness. Kristína put a slice of cake on her plate. She did not want to push elbows in order to get to the fancy fish and paté cannapes. Sugar calms the nerves, anyway. Jurgen spotted them, her and her companion, and came nonchalantly nearer.
„You two stay with the sweet things?“ He asked.
She did not know why the sentence got burnt into her mind. A stupid question. Who stays with the sweet things?
What is it that comes in pairs and in your case, Jurgen, does not? She asked in her mind.
Why are we hurting each other and not knowing it?
„To your health.“ They raised their bubble-wine glasses. Then Jurgen returned to his companion.
The one who actually picked the wedding outfits for both and wanted him despite only one…
Zabrzdila som tesne pri obrubníku na čerpacej stanici, štrajchla koleso, ale zvládla som to s bravúrou novopečenej vodičky, vyskočila som z auta v letných šatách natankovať, a človek na pumpe mi hovorí, Dávajte na seba pozor, pani, bola by vás škoda.
Nejako mi tá scénka uviazla v mysli, no nijako som sa vtedy nezamyslela , prečo by ma bola škoda. Asi som predpokladala, že preto, lebo „nevyzerám najhoršie“, pritom ani tejto vete somnikdy neverila. A už vôbec mi neskrslo, že by som mohla mať aj inú hodnotu ako výzor. A aj mi to pripadalo normálne.
Občas sa mi vynorí spomienka na časy, keď som jedla prevažne ryžové sucháre, dnes sa tomu usmievam.
Jedla som ryžové sucháre, figy, kozí syr a arašidy, pila som kávu a červené víno. A vodu s citrónom. Toto boli bezpečné potraviny, všetko ostatné podozrivé a potenciálne škodlivé. Trvalo to roky a zdalo sa mi to celkom v poriadku a normálne. Keď sa mi napokon zlomil zub a sedela som trasúc sa strachom a zimou na schodoch v dome vo Woluwe St. Pierre, nepoznala som žiadneho zubára, a vlastne som nevedela, čoho sa bojím. Zub mi opravil mladý ryšavý doktor, s ktorým som sa dorozumela lámanou francúzštinou pretkanou angličtinou a pri rozhovore sa mi pozeral na nohy, čo sa mi zdalo trochu čudné, keďže som za ním prišla kvôli zubom.
Pamätám si, ako som sa zľakla listujúc v časopise o životnom štýle v časoch, keď asi mali svoj vrchol, a kopili sa v našom bratislavskom byte. Narazila som na článok „sun-scared“. Nastala éra fóbie, sun-blokov, sarongov, panického hľadania tieňa. Odjakživa som cítila, že mi koža niečo hovorí, nevedela som vtedy veľa o symbolike, o tom, že koža je orgánom ochrany a spätá s dychom. Úzkosť zhoršovala chronickú kondíciu zapálených močových ciest, no ani to mi nedávalo žiadnu spojitosť.
Červené víno, seriály, ak treba, dá sa prišupnúť nejaké prírodné rastlinné upokojovadlo. Numbing, slumbering, utlmiť, vyhnúť sa, uspať.
Spontánne nástroje hojenia si vždy cestu nájdu, sú súčasťou inteligencie, ktorá presahuje strachom riadenú myseľ, sú tu s nami od nepamäti. Dlhé prechádzky, hľadenie do plameňov, a, áno, aj hlboké nádychy, bosé nohy v tráve, hudba, voda, a ďalšie.
Pamätám si, keď som vyšla z miestnosti v prvý deň učiteľského výcviku jogy, a snažila som sa svojmu manželovi sprostredkovať ten pocit: pocit si pamätám, asi to stále neviem dať do slov. Zvláštna únava, nie svalová, nie mentálna. Jasnosť, prítomnosť, pocit zmyslu. To je hádam najbližšie.
Nič sa nikdy nekončí, ako vesmír.
Celkom nedávno som zlupla ďalšiu hrubú vrstvu cibule, a to už po veľa rokoch jogy, meditácie, hľadania autonómie a vnútornej slobody. Uvedomila som si, že som v mnohých vzťahoch operovala vo vzorci „môžete si so mnou robiť, čo chcete“. Naučený vzorec z pôvodnej rodiny, mechanizmus prežitia. Akurát som si ho nalakovala jogínskou povznesenosťou, a úprimne, dával mi aj istú nadradenosť a kvázi moc. A zrazu toho bolo priveľa, vzorec sa nejako dostal do aktívneho vedomia a bola som zrazu ochotná ho „vidieť“. Prišlo na „stanovenie zdravých hraníc“ a „autenticky prejaviť svoje potreby“. Netuším, ako vzniká božské načasovanie, prečo práve teraz. Hej, a zatiaľ mi to veľmi nejde. Moje hranice fungovali dlho v polohách – všetko je otvorené, namontujte sa mi hocikam a „do-not-fck-ing-dare-to-come-any-closer na opačnom konci.
Seba-vyjadrovanie oscilovalo medzi žiadne, stiahnuté hrdlo, priškrtený hlas, alebo ziapem svoje zúfalstvo, koľko mi hlasivky stačia. A písanie do zásuvky. Takže keď potom začnem praktizovať niečo nové, je to nové, ako keď sa učíte novú hru, šport. Chce to trpezlivosť, cvik.
Fascinujúce, ako nás Inteligencia tela do obrovskej miery podporuje vo všetkých rozhodnutiach, hrá s rozdanými kartami veľkú odvážnu hru. Málo jesť? Veľa jesť? Cvičiť do zblázenia alebo vôbec? Priveľa vína? Samé arašidy? Žiaden sex alebo nutkavý sex s takmer hocikým? Ja viem, telo rozpráva, a sú to aj protestné diskurzy.
Otvorená otázka – prečo „nevidíme“, nepustia nás ľahko do tých odľahlých komnát psychiky? Kto, čo nás nepustí? Je veľa teórií, ďakujem všetkým učiteľom, ktorým už neodovzdávam moc, ale nechávam sa nimi inšpirovať. Hovorí sa o vnútornom strážcovi väznice, nie a nie vydať kľúče, lebo veď by potom stratil moc. Prečo ale? Keď je našou súčasťou, a mohol by fungovať pre dobro celku. Hovorí sa o evolučnej sile meniť a pritom zachovávať, čo je vitálne, a to je v poriadku. Je udržovanie reziduálnej traumy vytesnenej do tmavých ciel súčasťou evolúcie? Je to zvyk, pohodlnosť? Aj, ale aj za tým niečo viazne. Toto je povzbudzujúca otázka bez jednoznačnej odpovede a samotné hľadanie interpretácií je fascinujúce.
Teal Swan. Nicole LePera, Deepak Chopra. Ester Hicks. Austrálsky biológ Jeremy Griffith. Inak ten má zaujímavý príklad a ponúka interpretácie z perspektívy svojho odboru. V príklade používa ako metaforu bociana, prvého jedinca, čo sa odvážil odbočiť z naplánovanej trajektórie a vydať sa novým smerom. Tým „púšťa, opúšťa, zrádza“ kŕdeľ. A tu vzniká vzorec hanby, pretože toto sa v skupine neodpúšťa. Preto sa tak ťažko vymaňujú odvážni jedinci z nefavorizovaného prostredia, preto je ich „break-through“ príbehom o obrovskej sile a odvahe. A nie, nerieši sa to sociálny inžinierstvom, nie nebudeme odoberať matkám deti, aby chodili do školy a učili sa návyky väčšiny. Toto nie je cesta.
Planéty, nekonečný priestor, prepájanie, niekto tam o tom niečo vie?
Podľa toho, čomu sa rozhodnem veriť. Ak verím, že som vedomie, ktoré sa v tomto živote manifestuje ako toto telo, myseľ, emócie, aby mohlo prísť k ďalšej expanzii, tak potom je všetko aspektom Jedinosti. Pozrite si posty Nassima Harrameina, sú nádherné. Tento muž je bádateľ bez formálneho vzdelania.
Tá ustráchaná osoba s ryžovými keksami vo vrecku podozrivo študujúca jedálny lístok, tá už tu nie je. Nafúknuté brucho a unavený mechúr sú bledou spomienkou. Omrvinky z ryžových podložiek sa ako stopy úzkosti drobili v aute a na pohovkách, no tie už nie sú.
Všetci si nesieme reziduálne traumy, tí zo „šťastných rodín“ to máme ešte náročnejšie, pretože limitujúce vzorce sú zalakované hrubou vrstvou „správnosti a šťastia“. Potláčanie je obrovská sila. Rovnako ako hanba, ktorá sa vinie dejinami ľudstva. Umožňujú však kontrast a dovidieť na horizont, kde namiesto hanby a potláčania panuje sloboda a autentickosť. A zodpovednosť je tu prirodzená a ľahká ako dych. Tá povestná palica o dvoch koncoch, ak cítim, že toto nechcem, tak potom na druhom konci, logicky, viem, čo chcem.
Keď dôverujem dychu, dôverujem životu.
Všetky tie kopance, ruptúry, ryžové podložky, liečitelia, stáli za to nekonečné putovanie sem. Na všetky situácie a vzťahy, keď som predstierala, zakrývala, potláčala, súdila a obmedzovala, si dávam generálny pardon. Fungujeme pre seba navzájom ako zrkadlo. Nič nie je „tam“, všetko je tu. V každom okamihu prepojenia a uvedomenia si vedomia sme doma, rozpúšťajú sa staré vzorce manipulácie, všetko je prijaté, aj strach, ktorý je tieňovou energiou prvej čakry, tou svetelnou je bezpečie. A… tie tieňové, tmavé plochy a energie sú tie zaujímavé, tvorivé, pozývajúce, tajomné a odhaľujúce. Vyhýbať sa im je načisto hlúpe. Opačný koniec hlúposti je však – múdrosť. Nikdy sa nič nekončí, a preto neexistuje chyba.
Priestor, v ktorom sme všetci prepojení.
Pri úplnom a plnom vedomí vieme o prepojení všetkého so všetkým.
Na poskytovanie tých najlepších skúseností používame technológie, ako sú súbory cookie na ukladanie a/alebo prístup k informáciám o zariadení. Súhlas s týmito technológiami nám umožní spracovávať údaje, ako je správanie pri prehliadaní alebo jedinečné ID na tejto stránke. Nesúhlas alebo odvolanie súhlasu môže nepriaznivo ovplyvniť určité vlastnosti a funkcie.
Funkčné Vždy aktívny
Technické uloženie alebo prístup sú nevyhnutne potrebné na legitímny účel umožnenia použitia konkrétnej služby, ktorú si účastník alebo používateľ výslovne vyžiadal, alebo na jediný účel vykonania prenosu komunikácie cez elektronickú komunikačnú sieť.
Predvoľby
Technické uloženie alebo prístup je potrebný na legitímny účel ukladania preferencií, ktoré si účastník alebo používateľ nepožaduje.
Štatistiky
Technické úložisko alebo prístup, ktorý sa používa výlučne na štatistické účely.Technické úložisko alebo prístup, ktorý sa používa výlučne na anonymné štatistické účely. Bez predvolania, dobrovoľného plnenia zo strany vášho poskytovateľa internetových služieb alebo dodatočných záznamov od tretej strany, informácie uložené alebo získané len na tento účel sa zvyčajne nedajú použiť na vašu identifikáciu.
Marketing
Technické úložisko alebo prístup sú potrebné na vytvorenie používateľských profilov na odosielanie reklamy alebo sledovanie používateľa na webovej stránke alebo na viacerých webových stránkach na podobné marketingové účely.
