Až Kyjev na jaře kaštanem začne kvést…
To ešte chvíľu potrvá, no mám prvý kompletný týždeň voľna od začiatku septembra, letenky s Abramom do Kyjeva a veľmi hmlisté očakávania. Ako obvykle, myseľ si vedie svoj nekonečný dialóg s prítomnosťou: Prečo nejdeš radšej niekam do hôr alebo k moru, kde je ticho a pokoj? Prečo do cudzieho mesta? Nič zlého na týchto otázkach nie je, aj tak sa učím vypúšťať zo slovníka hodnotenie dobré-zlé. Je to, čo je, a hlavne, máme letenky a hotel, tak načo tie otázky?
Lietadlo klesá nad zhlukmi domov, pomedzi ktoré tečie široká rieka. Preletíme ponad mestom a zalesnenou krajinou a pristaneme. Vonku sú zvyšky špinavého snehu, spiace stromy, tma, chlad a autostrády. Je skorý predjarný večer a taxikár nás dovezie do hotela zastrčeného v mestskom dvore. Kyjevské dvory stoja za to, ale na to prídem až neskôr. Jaroslaviv val – ulica sa začína na veľkom námestí s niekoľkými opustenými domami ako duchmi a končí sa na živom vysvietenom námestí s drevenou Zlatou bránou, replikou mestskej brány, ktorá tu kedysi stála. Kráčame popri reštauráciách, hoteloch, obchodoch s „produktami“, čiže potravinami, kaviarňach a pekárňach. Jaroslaviv val je hipster, je to jasné. No tradičná ukrajinská reštaurácia s mierne letargickou obsluhou v červených lajblíkoch pôsobí schátralo. Za sklom ryba rozrezaná priečne na kusy, a hneď vedľa zákusky s neprirodzene tuhou šľahačkou. Ruština a ukrajinčina, oba slovanské jazyky, oba vzdialeno blízke, oba znejú v Kyjeve. Za veľkými oknami chodci v kabátoch, bundách a čižmách. Kabáty Kyjavčaniek takisto stoja za zmienku, takmer všetky krásne. Prvé chvíle na novom mieste sú vždy magické.
V pondelok máme rande s redaktorkou z vydavateľstva, ktoré spravilo sériu cestovateľským kníh o tejto krajine: Awesome Ukraine, Kyiv, Lviv a tak ďalej. Ešte niekoľko stretnutí je fixných – večera u Arieho a Julietty a potom v piatok s ich priateľmi.
Rande s redaktorkou o jednej na obed pri stanici metra, lenže stanica má aspoň tri východy a vieme len to, že Jarina bude mať na sebe fialovú bundu. Krúžime okolo, striehneme pri všetkých východoch na striedačku, a nič. Akurát po čase odhalím šmelinára, pravdepodobne s lístkami na koncerty (hneď vedľa je veľký štadión); fláka sa ležérne a zároveň veľmi sústredene medzi ľuďmi. A niekoľko kioskov s kávou, to je ďalšia kyjevská pamätihodnosť: káva je odpoveďou na ruský samovar a čaj, a je všade, v kaviarňach, pravdaže, a v rôznych búdach a vozíkoch a autách vybavených presso strojom a ostatným príslušenstvom. Na námestí, kde čakáme Jarinu, je káva-stánkov aspoň päť. A Jariny nikde. A tak sa vrátime do hotela, nájdeme mail, ktorý veľa nevysvetľuje, ale dáme si ďalšie rande a dostaneme sa napokon ešte v ten istý deň ku knižkám. Jarina je mladá, usmievavá, a jej fialovú bundu som si predstavovala celkom inak. Chystá sa do Bruselu, tak sa naše cesty možno niekde stretnú.
V Kyjeve nachodíme denne desiatky kilometrov, po širokých chodníkoch, smradľavých uliciach, je to veľkomesto, po zákutiach a dvoroch a parkoch, mostoch, námestiach a bulvároch. Stavby Stalinovej éry sú obrovské. Spomeniem si na pesničku z albumu Szidi Tobias, kde sa milenci na jar vedú na bulvár Kreščatyk, a on jej kúpi basturmu. Mám tu pieseň rada, a vždy mi tie slová unikali, čo to tam ten Geišberg melie? Voila, bulvár Kreščatyk je hlavná ulica v centre a basturma sušená šunka, môže byť aj z konského mäsa. V piesni ešte kvitnú gaštany, symbolický strom mesta, v marci holý a nepoznateľný. Kyjev je hlučný, každá kaviareň a obchod je vybavená reproduktormi a hudby sa navzájom prekrikujú, nájsť tichý bar či bistro by vyžadovalo dlhší pobyt, za týždeň sa nám to nepodarilo. Iba raz – v podzemnej krčme s antikvariátom, kde sedí starý muž a keď sa tam zvedavo obzerám, podá mi bez slova knihu. Neviem prečo a akú, nejako súvisí s Kyjevom, no azbuka je pre mňa takmer nečitateľná. Chvíľu ju obraciam v rukách, a potom vrátim na miesto. Hoci nie som ďaleko od rozhodnutia kúpiť ju – moja odveká snaha zavďačiť sa ľuďom. Brloh-krčma trochu pripomína bratislavské podniky 90. rokov, a paralel s deväťdesiatymi na Dnepri a Dunaji nájdeme viacero.
Dneper je širší ako Dunaj, velikánsky. Na miestach, kam sa kedysi slobodne na jar vylieval, stoja predmestské Petržalky – veľké, veľké, veľké. V jednom z domov býva aj Arie, takže prenikneme dnu. Panelák má 24-hodinovú živú službu, a tá Juliettu pozná, takže nás veselo pošle na štvrté. Po istom blúdení po výťahoch sa ocitneme v prerobenom byte, ktorý so sviečkami, svetielkami, červenými stenami, knihami, veľkým stolom a panorámou mesta za oknami pôsobí luxusne. Arie prekladá diela ruských autorov do holandčiny, rozhovor pri jedle a víne o krajinách, o nás. Mäsové guľky v skvostnej jemnej omáčke, šalát z červenej cvikle s orechmi. Na druhej strane Dnepra stráži mesto obrovská ženská – socha Matky-Domoviny. Vraj sa dá schodmi vyliezť do vztýčeného meča a štítu, niečo, čo viem, že urobiť nechcem. Na rieke je niekoľko ostrovov, na jeden z nich prejdeme po moste pre peších a cyklistov. Sú tu pláže a plážové bary, teraz pred sezónou patria tulákom, ojedinelým milencom a svorke psov. Sú to priateľské a ostražité psy, v ušiach majú čip, čiže celkom divoké nie sú. Neboja sa, ale neprídu blízko, okrem šteňaťa, ktoré sa nadšene zvalí do prachu a nechá si škrabkať bruško. Jeden plážový bar je otvorený, káva v papierom pohári s obrázkom Paríža skvelá, ako inak, a hudba prekrikuje vodu a vietor, ako inak. Slnko naberá silu, na lavičke sa dá sedieť v bunde a predstavovať si letné chvíle obyvateľov mesta.
Na veľkom trhu v meste zvanom Bezarabka to vonia orientom, orechy, ovocie, ale aj mäso vysekávané na mieste zo zvieracích tiel, predavači vynukujú kaviár, pretože ten turisti kupujú hlavne. Zablúdili sme do tmavého kúta tržnice, sú tu naskladané kartóny a odpad zo stánkov, a medzi nimi sedí na stoličke stará pani. Má rukou napísanú ceduľku, na ktorej zároveň hovorí niečo o zdraví a prírode, aspoň tak sa dohadujem. A za ňou nekonečné škatuľky s bylinkami, je to ozajstná bylinkárka. Na druhý raz sem zavediem Juliettu, v snahe dozvedieť sa viac. Ponúkne nám stoličku a Julietta začne rozhovor. Pani má 90 rokov, nechodí po doktoroch, a dovolia je tu predávať, pretože liečila rôznych potentátov. Vyžaruje pokoj a s nájdením tej správnej byliny sa nijako neponáhľa. Zbiera ich sama, najväčšiu moc má rastlinka tesne po tom, ako ju navštívi včela a vytiahne nektár, rastlina sa vtedy vzchopí a vydá to najlepšie. Metafora toho, ako dávať znamená dostať. Bylinkárka nás o ničom nepresviedča, naveľa predá Juliette akýsi koreň a vraví, že na presnú diagnostiku potrebuje ďalší rozhovor. A tak sa rozlúčime a ideme na večeru do reštaurácie krymských Tatárov. Prechádzame nočným mestom, pred kioskom stojí rad ľudí, predávajú perepičku, pochúťku odporúča aj kniha o Kyjeve. Tentoraz nevyskúšame, a vôbec, koľko sa toho dá za krátky čas zažiť a vyskúšať?
Maidan nezaleznosti, námestie slobody, ako inak, rozľahlé, nad ním sa týči kolos hotela, všade sú fotky a tabule pripomínajúce revolúciu, modro-žlté stužky, súčasnosť a minulosť. Mesto je naozaj veľké, no každodenným chodením sa mi začínajú štvrte prepájať, raz, netušiac ako, sme po dlhej prechádzke vynorili z celkom iného smeru pri kaviarni, kde sme boli na začiatku týždňa a páčila sa nám. Za niekoľko dní sa počasie zmenilo zo zimy na jar, pred kaviarňou sú stolíky, ten istý mladý muž za barom, koláče, pivo, keramika, a pravdaže, neodmysliteľné capuccino, na ktoré barman láka okoloidúce devy. Mám pocit, že toto mesto zrazu trochu poznám, ľudia sú vonku so psami a deťmi, prvá slnečná a teplejšia sobota, na námestiach trhy, zlaté kupole chrámov sa lesknú, betónový hotel Kyjev, bratranec toho bratislavského, patrí zjavne do inej éry. Zo zvedavosti vojdeme, áno, lobby pripomína zlaté časy komunizmu príšerným medeno-strieborno-zlatým barokovým dekórom, kde-tu aj sedia páni, ktorých akoby tu zabudli po schôdzi vedenia strany okolo roku 1985. V butikoch osamelé predavačky a cez chodbu sa dá vojsť do bufetu zaspomínať.
Úplne inak to vyzerá v štvrti, kde žil takmer dve desiatky rokov Bulgakov, je to dom jeho rodičov. Ulica je strmá, na kopci elegantný kostol sv. Andreja, pekne zasadený do okolia, a pritom vôbec nie bombastický. Mesto stojí na kopcoch, takže sa neustále chodí hore a dole. Prehliadka Bulgakovovho múzea je v ruštine, a veľmi napínam uši, aby som čosi vychytala: jeho sestry, bratia, povolanie lekára, ktoré neuchráni pred chorobami, intimita postelí a skríň, v knižnici všetky možné vydania Majstra a jeho Margaréty, aj slovenské. Príbeh patrí Moskve, no svojím spôsobom aj sem. Vonku prechádza po chodníku sučka a v papuli nesie obrovský kus mäsa, zmizne na kopci, kde má úkryt a mladé. A mám hmlistý pocit, že odkiaľ vykúka a smeje sa Woland v podobe kocúra. Žiadne zlo neprináša, vyťahuje z ľudí len to, čo v nich už je. A Majster a Margaréta patria k sebe.
Na jednom z vŕškov nad Dneprom je veľký kláštor a v susedstve pamätník vĺn hladomoru v 20. storočí, je to triezve a pietne miesto, určite stojí za to pripomenúť si, že veľké dejiny sú v skutočnosti príbehmi ľudí, neveľká soška vychudnutej dievčiny s klasom obilia v ruke hovorí za všetko. a nepotrebuje predimenzované parametre tej obrovskej kovovej ženskej, ktorú tu dal vztýčiť Brežnev v osemdesiatom druhom. Vraj mala byť potiahnutá zlatom, nie je. A v skutočnosti ju vidno len z jednej strany mesta, pre tie kopce. Je obrátená na Moskvu, stráži Kyjev. Jej tvár v detaile v sprievodcovi je však vydarená. Nešli sme veľmi blízko, ani sme do nej nevošli, obrátili sme to do ďalších obytných štvrtí, aby sme sa akoby náhodou ocitli v gruzínskej reštaurácii, kam sme predtým chceli ísť, a bolo zavreté. Špirála či kruh?
Dovidenia, Kyjev.
Pieseň inšpirovaná fotografiou a Kyjevom, spieva Marián Geišberg na albume Szidi Tobias, Pod obojím
https://www.youtube.com/watch?v=hI8EgMoy7KQ
Útulné a priateľské štúdio jogy v štvrti Jaroslaviv Val, kde sa, inak, nachádza aj veľvyslanectvo SR:
