Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

Keď prší.

Keď prší, píšem.
Dážď, zápis.
V kvapkách poznanie
Mäkkého, prítulného,
Dôverného, ja.
Je sivo, ako v perí volavky.
Do kvapiek sa zapisujem.
Dážď je, keď sa skončí čakanie
na dážď.
V meste vonia najprv kovovo,
v lese zemito.
pri vode, vodou.
Nikoho nehľadám,
pretože všetci sú tu.
Dážď vo mne rozpúšťa sucho.
Nachádza priestor. Otvára hrádze.
Ako Murakami, ako džez, ako záhadná žena,
Dážď sa nechá spoznať a delí sa rád s tými,
Ktorí majú radi nevidené.
Učí počúvať kožou, dívať sa dušou,
dotýkať sa vzduchom.
Vymieňa ostrosť za mäkkosť.
Kóduje, nech je zaujímavo, inak, novo.
Zakaždým.
Prijatie dažďa je uznanie vášne.
Cítim. Vdýchnem. Vydýchnem.
A  viac netreba.

Osemdesiatsedem emócií

Fotka: súmrak na jazere v Hofstade dvanásteho novembra.

Pre všetkých učiteľov, a toho jedného – vnútorného bodhi.

87 emócií podľa knihy Brené Brown: Atlas Of the Heart. Nie päť-šesť – na aké to zväčša redukujeme: nahnevaný, smutná, spokojná, ešte zopár z vrchu mysle vytiahne každý.

Where the Crowdads Sing. Kde spievajú raci, kniha, film.

Pre mňa zatiaľ kniha. Kto rád volavky, mokrade, svet, kde vládne voda, je to určite ono. Literárne a kriticky – nejdem do toho. Postava Kye je snová, archetypálna, vyzdvihnutá zo sveta kauzality do vibrácie nekonečných možností.

Jedna zo scén, a neprezradím priveľa, ak sa chystáte čítať. Malú opustenú Kyu nalákajú predstavitelia štátu do školy na teplé jedlo, ktoré už dávno nezakúsila. Aj sa do školy vybrala. Konfrontácia s nepriateľstvom a posmechom preváži. Môžu si to pečené kura strčiť kam chcú, viac sem nepríde. A toto psychologicky sedí – kód prežitia má svoje zákony. Do žalúdka stiahnutého úzkosťou jedlo nepatrí. Prežitie je v prvom rade bezpečie, až potom plné brucho.

Sklamanie zo škôl, školského systému si nesiem v sebe od malička. Nedôveru, nikto tu nechce moje dobro. Pretože tu nikto nechce svoje vlastné dobro. A čo je vlastne „dobro“?

Obete výchovy, systém potláčania. Skúsenosť sa preniesla do generácie mojich detí. Škola je nástroj na potláčanie autentického. Česť výnimkám.

Potláčanie pocitov – zákaz cítiť to, čo cítim.

Boli sme s kamarátkou na obede v napoly prázdnej talianskej reštaurácii, ktorá má svoju poctivosť – len niekoľko jedál na  lístku – toľko, koľko vedia čerstvo pripraviť. Omáčky na cestovinu, ktoré majú hlavu aj pätu.

K vedľajšiemu stolu nesie čašník horúce zapekacie misky s obergine parmiggiana, zapekaným baklažánom, a keďže sú horúce, má ich na drevených doštičkách. Jednu kladie na stôl, druhá sa zošmykne a s treskne na zem. Horúca červená šťava sa rozprskne na dlaždiciach. Merde! Pochopiteľne.

Ospravedlnenia, utieranie, starosť o to, čo sú hostia v poriadku a ich šatstvo tiež. Mohlo to dopadnúť oveľa horšie. Po chvíli vzruchov sa situácia upokojí, hostia dostanú nové, čerstvo pripravené predjedlo. Zdanlivo nič také – zvládnutá situácia. Navyše je 11/11, deň pokoja zbraniam, v Belgicku sviatok, atmosféra nedele. Počujem napoly šeptané hlasy na oboch stranách – Lebo mi dávajú tridsať inštrukcií, komu čo mám kam položiť, čašník. Ešteže to bola červená omáčka, tá nezanecháva stopy, irónia hostí. Potlačenie pocitov je takmer dokonalé – takmer. Čo je potlačené, zostáva. Hoci v tej chvíli nevidené, niekde sa prejaví. V rodinnej hádke, v potrebe čosi nástojčivo otupiť. Na niekom si vyliať frustráciu. Za hnevom a sa skrýva všeličo – odporúčam pozrieť si koliesko Brené Brown v knihe Atlas srdca. Ak vezmem túto situáciu ako príklad, u čašníka je hnev maska pre hanbu, zlyhal v profesionálnej situácii. Je v ňom strach, možno o prácu, hoci si nemyslím, že by ho za toto ojedinelé zlyhanie vyhodili. Je to hnev v ktorom znie „nie-som-dosť-dobrý“.

V hneve hostí je potlačenie chuti vynadať obsluhujúcemu, vyliať si frustráciu, sme však civilizovaní a nerobí sa to. Je v tom obyčajný strach z nečakaného hluku a ohrozenia (atavisticky, a aj tak reálny). Avšak kódex káže ospravedlniť sa a veľkoryso prijať ospravedlnenie predtým, ako si stihnem uvedomiť, čo cítim. Pomenovať to, alebo nie. V každom prípade, dať emócií pozornosť a priestor. Nechať ju rozplynúť cez prijatie, a potom to naozaj nie je také vážne. Ani dôležité. A zároveň, je to to, čo tu pred nami naberá stále konkrétnejšiu podobu: výzva tejto civilizácie, generácie. Nás, čo nebojujeme denne o holý život. A nechcime vznešenosť od iných, na prázdne brucho a v prostredí, kde nie je bezpečne. Dajme ju sebe.

Kya ju má, tu vznešenosť napriek okolnostiam. Jednotlivci ju majú za akýchkoľvek okolností, aj v koncentračnom tábore je to možnosť. Je súčasť nekonečna možností. Ale nevyžadujme ju.

V súbore pravidiel tejto spoločnosti, dobre mienených, sme osamelí. Izolovaní. Natlakovaní pocitmi, ktoré sme nikdy nesmeli prejaviť, nenaučili sme sa ich prejaviť bezpečným spôsobom. Vysmievame sa. Sme pripravení hrýzť. Ujsť. Irónia je sofistikovaná agresia. Bežná škola, trieda, je toho všetkého plná. Je to kuchta s dobrým ventilom, takže nehrozí mega explózia, nie bežne, len keď sa ventil niekde upchá, vtedy áno. Aj napriek ventilu, je v nej obrovský tlak, malý priestor.

Kya žije v otvorenom svete čajok, volaviek, vody, ktorá sa vzdúva a klesá, vetra, čo sa dostane všade. Hmyzu, a jeho prefíkaných nástrojov na nalákanie. Obraz samičky, ktorá požiera svojho milenca, hlavu mu zožerie, a on stále kopuluje, nakladá do nej materiál na ďalšiu generáciu. Nemá na výber. My máme voľby. Až keď pochopíme, že sme súčasťou všetkého, všetci sme všetko v tomto 3D svete a prepojení so všetkým, až vtedy sme slobodní.

Osemdesiatsedem je spolu 15. Čiže 6. Číslo lásky. Čiže slobody.

https://www.goodreads.com/en/book/show/58330567-atlas-of-the-heart

https://en.wikipedia.org/wiki/Where_the_Crawdads_Sing

Nurse´s Nightshift

The picture courtesy to Tomáš Vereš, a yoga teacher. It is not how yoga is often shown, as an intimate moment of immersion, tapping to the unknown. This one from an ashtanga yoga class. My friends.

In an attempt to exclude, we are including. Abraham Hicks.

We have come across each other in a corner grocery shop run by a gentleman whose origins are somewhere in Central Asia. I was choosing some fruit and a bunch of white gladiolas while the shop owner was packing a plastic bag with beer cans for another customer.

“We are going to drink these with my colleagues after the shift,” the woman pointed to the beers. “I work as a nurse in a psychiatric ward, on a night shift. There is a woman on the ward who is attached to bed and hauls all night. We will need this later.” The accent of the U.S. east coast transported me overseas instantly.

We exchanged names, both starting with a K, shook hands and said good-bye. A moment of co: connection, conviviality, compassion.

Will we see each other again? Perhaps. Perhaps not. Connected, anyway. Such as we all are, knowing or not knowing about it, it does not matter. Or, better, everything matters.

Pain is real. Suffering is clinging to a pain, hence unnecessary, a Buddhist would say. Pain seeks to be felt, recognized, and thus released. This is the way out of suffering, wise people say. The woman tied to her hospital bed screaming might be the sanest one of all; her body and mind protesting against being labelled, her soul sending signals that healing can happen from a different level. Allowing to feel, not numbing.

We have created a society where adjusting by rule and force are daily. Subsequently, numbing is a way to cope with suppressed energy/feelings. Now, of course we must adjust to live a society! Yes, it helps to fit and it brings results: almost all kids in these countries got the chance to learn count, read and write. Then, adults, we are able to co-exist.

Yes, yes, and now is the time to flourish, to expand, to evolve, not just to cope with. Now we see that the society is to a huge extend based on separating, judging, hierarchy and violence and we have developed enough to recognise we can do it differently. We are becoming aware of the freedom to feel, to create, to explore. Good news.

We all come from far, enough to look back to our twentieth century ancestors and we can trace the traumatic imprint in us all, and then there are thousands years of conditioning, shaming, blaming, hurting, etc. that linger as a memory, call it genetics if you prefer scientific definition.

Survival mechanism is there to make us survive, it is not enough to bring us into developing full potential and fulfilling heart´s desires. When we are tiny (and we are born tiny and fully dependent on caretakers) we learn coping mechanisms that enable our survival and those determine us since then. We confuse surviving mechanisms with ways of love, as we learn them from people who mostly claim to love us. Most parents would say and mean it: We are doing it with love, out of love, for love. Yes, and out of inherited limiting beliefs, out of force of repetition, following unconscious drives. Thousands of limits:

As long as you are under my roof, you do as I please. If you love me, you would comply with this.

This is a rich and fun material, when we consciously play with it and start asking questions. Only we often do not. Survival mechanisms have a strong grip and run in deep undercurrents. Good news, we are waking up and ready to dive deep.

Focus. Calm focus. Unagi, Ross would say.

Nourishing a wild trust that every little shift and change leads towards inclusion, clarity, unlocking potential. So many shifts happening.

Parenting is changing. Kids are not supposed to make mummies and daddies happy and fulfilled. Nor to save them and compensate for their lacks. Kids come as a gift and are to be accompanied to fully open to their potential, may it be an unknown one to their parents.

School system? Kids learn at different pace through different senses, with different tools. Intelligence is way more grander than cognitive capacities.

Job and work? We function much better on trust than on strict rules, hierarchies, power-games.

In romantic couples? We are not supposed to save, complement the other, neither to improve them or for them. We hold space for each other to recognize the non-addressed pain and unconscious patters of conditioned minds. Child wounds come into the open in romantic relationship surely, naturally, with a purpose. Embracing them.

Friendship is perhaps where we act the freest. Even though power games happen here too, with friends we are more tolerant. Perhaps bringing more amigo- aspects and attributes to all above: school, work, family, and romance. To steadily grow into light, open, joyful, trustful beings.

Good news? The tools are here, plenty. Rituals instead of dogmas. Living myths that embrace the dark together with the light. Duality and paradox are vital and needed, they point out directions. Granting space for oneself we grant space for the others. Simple, not easy. We are allowed to go and see. We can and we dare.

This civilization is vital if we sift and keep what is healthy and collaborative and inclusive and let go what is judgmental, suppressive, fragmenting. We all are both teachers and pupils. Both healers and healed. Loveable, courageous, full of potential. We all have peak and aha moments and can ride them as a wave.

It is a precious moment when we dare to check – in.

Thank you, nurses, for the loving attention and tolerance in the process of healing. Cheers and to your health after the nightshift.

Kocúri a deti

Po štyroch rokov od svojho zmiznutia sa vrátil. Biely kocúr so sivým fľakom na tvári a sivým chvostom. Nie tak bulgakovsky jednoducho – žeby sa len zhmotnil, zapálil si cigaru a porozprával, kde bo, utrúsil pár znepokojivých právd a vysoko zdvihol fúzy. Náš kocúr prišiel uveriteľnejšie, aj keď je to teda historka. Jedného letného dňa vkráčal do bio potravín na Tombergu, kde ho chytili a začali pátrať po majiteľoch. Za pomoci Barbary z Ľubľany rozlúštili číp od slovenskej veterinárky, meno a telefónne číslo. Našla som si na mobile niekoľko odkazov – Máme vášho bieleho kocúra. A jedného slnečného augustové popoludnia som z Liptova volala s Barbarou v Ľubľane, tá ma odkázala na pani v Bruseli, u ktorej Jorek zatiaľ býva. Poslala fotku. Naozaj on, Jorek dostal meno po bojovom medveďovi zo Zlatého kompasu. Zmizol takmer presne pred štyrmi rokmi, koncom leta.

A tak máme kocúrov znova dvoch – bieleho a čierneho. Lucia vraví, že Jorek od prvej chvíle spokojne vzal staronový domov za svoj, chvost vztýčený, pohyby hebké a povaha dôverčivá. Ja už si prestávam myslieť, že niečo v živote je jasné, takto nejako filozoficky situáciu zhrnul Alex. Čierny kocúr Teru prijal znovunájdeného brata bez komentára, povznesený, a bez nadšenia. Ak by si niekto chcel nacvičiť blazeovanú ľahostajnosť, Teru by mohol byť ten správny kouč.

Niekde vo vzduchu visí patetická otázka: Keď si mám vybrať, či zachrániť mačiatko alebo dieťa, je to predsa jasné? Otázka sa používa na určenie hierarchie hodnôt. Je to tak? Prečo vôbec má záchranárska energia taký silný náboj? Vo filme, v príbehu. Lebo sa potrebujeme zachraňovať? Zachrániť dieťa a nebyť potom schopnými poskytnúť mu bezpečie, kde sa môže rozvinúť, nájsť, objaviť, prejaviť, nevedie k radosti bytia. S mačkami je to jednoduchšie. Dieťa, ktoré je potenciál a tvorivá sila, a pritom systematicky vystavené  zmätku, násiliu a potláčaným citom, bude pravdepodobne ďalšia traumatizovaná bytosť, nevedomý manipulátor, či manipulovaný jedinec. Ako v piesni Elvisa Presleyho, A child was born in a ghetto... Vždy je však šanca.

Poviedky D. Verhulsta, belgického autora z mesta Aalst západne od Bruselu, ktoré je známe karnevalom, spisovateľmi a všeličím iným, hovoria o skúsenostiach imigrantov, sú tvrdé, priame, napísané neúprosným jazykom, a preto (pre mňa) zároveň hojivé. Chlapec sa ocitne v škole, kde ničomu nerozumie, ale do školy treba chodiť, všakže? Napokon sa začlení, sme neuveriteľne flexibilné bytosti, tým najprirodzenejším spôsobom pre chlapca – prostredníctvom futbalu. Dokonca v deň narodenín dá rozhodujúci gól a je oslavovaný. Ujde sa mu aj rituál (pre neho neznámy, nový), keď na narodeniny spolužiaci napíšu fixkou na brucho a chrbát odkazy a priania. Príde hrdý zo školy domov, vychovávateľ v azylovom centre číta nápisy, jeden z nich je: Choď domov, ty čierna opica.

Kde je doma? Fyzicky, filozoficky, psychicky a inak?

Nacisti, ktorí posadnuto uctievali umenie, hudbu, lúpili obrazy a pátrali po kráse. Je to metafora, je to volanie duše po zjednotení svetla a tieňa. Na to potrebujeme príbeh. Alma Mahler Werfel, silná, obdivovaná, nenávidená. Narodila sa na prelome minulých dvoch storočí, do prostredia hustého klamstvom, potlačenou a spútanou sexualitou, pseudomorálkou. Ako dievča mohla byť umeniu nablízku, nie však umelkyňou. Ešte tak zahrať v nedeľu hosťom. Slúžiť mužom – skutočným umelcom. Nenávisť, skrytý hnev, zmätok, pýcha, strach z nedostatočnosti. Do akej miery nás determinuje pud prežitia? Zápas o jedlo, o priestor. Kým sme v tejto fyzickej dimenzii, do istej miery to tu bude vždy.

Kľúčoví muži Alminho života boli židia. Ona sama je známa antisemitskými vyhláseniami. Nič jasné, nič, jednoznačné, ťažko to chytiť. Zrútený potenciál.

Ten prvý okamih záchrany kohokoľvek – rozhodnutie, správny chmat, hrdinský pocit – a ďalej? Oveľa viac sme zmotaní vo vrstvách svojej nekonečnej bytosti, bublajú cez nás praveké inštinkty a vznešené pohnútky, často ťažko od seba odlíšiteľné. Deepak Chopra, učiteľ ukotvený v starých védskych jogínskych textoch to celkom fajn a zrozumiteľne zhrnul: sme POEM. Pocity, obrazy, emócie a myšlienky navzájom prepletené. Ako to celé vzniká? Čo je čisté vedomie? Nejdem rozvíjať teórie a následne ich obhajovať, naším rodeným právom, možno tým jediným ozajstným je hľadať, pre seba, za seba. Vyjasňovať. Tápať v tme, svietiť si svojím POEM. Vnímať to všetko. vytiahnuť z toku rozbúrenej rieky mača či dieťa, a tým sa to všetko začína a nekončí.

Ďakujem Bulgakovovi za kocúra, joge za otázky, ľuďom za prítomnosť.

Vibrácia

za fotku ďakujem Elene Schw, ďalšie z tvorby fotografky pozrite na jej profiloch. Na tejto je to obyvateľ pokojných miest pri Severnom mori.

Vibrovať je užitočné slovo. Možno ho použiť v iných európskych jazykoch, ktoré sa naučíte, a budú vám rozumieť. Vibrer. Vibration. Vibrátor. Zdá sa mi, že i by malo byť v slovenčine y, vyzerá to skoro ako vybrané slovo. Pri použití slova hrozí vždy aj zneužitie, a toto sa priam ponúka – druhá čakra vibruje, či vybruje pocitmi.

Na všetko podstatné prichádzame každý za seba a po svojom, akurát sa pritom navzájom zrkadlíme v tej sladkej a brutálnej sfére vzťahov. Muži mi krížia cestu, na to, aby sme dvaja zistili, že sa tu krížia aj naše očakávania, záujmy, máme rôzne bariéry, rôzne koncepty, rôzne zranenia a len veľmi, veľmi hlboko, v tej esenciálnej rovine, sa spolu slobodne preháňame na jednorožcoch, alebo divokých koňoch, alebo na slonoch. Je to jedno, pretože tu je všetko možné, slobodné, ochotné hrať sa a vytvárať nové kombinácie. Mňa tie rozprávkové jednorožce až tak nikdy nebrali, ale preložila som román Dáma a jednorožec z tapisérie, ktorú utkali bruselský tkáči. Slony viac, nežné, veľké, múdre, zraniteľné vo svojej sile – Architektov učeň a jeho biely slon, ďalšia kniha.  Pohyb energie je vibrácia, niekedy sotva zachytiteľná, niekedy ťažko ovládnuteľná, akurát, že vibrácia nepotrebuje ovládať, hľadá pozornosť, pozorovateľa. Ego vrieska Takto to nechcem! A ako to teda chceš? Pýtam sa. Otázky. A vo chvíli, keď mám slobodu klásť otázky, mám slobodu tvoriť, vibrácie sa menia. Chcela by som byť kocúr – kŕmený, milovaný, vykastrovaný (pre jeho dobro), obdivovaný, a zároveň nemusí plniť očakávania? Žije v prítomnosti a je autentický. Verry zen. Chcela-nechcela, to tu teraz nehrá rolu, pretože teraz sú tu možnosti tohto fyzického vtelenia. Joga, dva cudzie jazyky simultánne na app zelenej sovy, jazerá, hudba, vnútorný priestor, meditácia, vedomé vytváranie reality a iné tvory.

S tou celkom prvou hodinou jogy kedysi dávno sa niečo skončilo a začalo vytvárať nanovo. Neskončilo sa to veľkolepo, ani viditeľne, skôr sa do hry vsunula figúrka Koniec. Hýbe sa všetkými smermi a hocikedy. Má jedno pravidlo – skončí, čo sa má skončiť. Natvrdo, úplne, bez varovania, bez stratégie. A hra pokračuje. Zmiesť to celé z hracieho poľa? To by bola škoda, je to zaujímavé. Z miesta pozorovateľa veľmi zaujímavé. Neustále sa preskupujú priority a zjavujú sa nové. Hrám to sama? Nie. Kedy je koniec? Neviem. Rozhodca? Netreba. Je nejaká odmena za výhru? Nie. A kto vyhráva vlastne? Neviem. Nikto. Každý.

Ďakujem pekne choďte s touto hrou voľakde. Hovorí viete kto.

Vyjdem z jazera a stúpim na osu, bolesť je prekvapivá, ležím na slnku a pozorujem ju, bolesť, ako sa mení. Na druhý deň je z nej svrbenie, spomienka, bod pozornosti. Potrebujem byť veľa sama, ale nemôžem byť stále sama a niekedy je spoločnosť čistý pôžitok, hlboká, chladná voda, neuróny reagujú na podnety (si vždy pripravené, v hre s nimi, prosím rátajte, sú vždy na vašej strane), vibrujú a preskupujú, sťahujú, kombinujú úplne nové možnosti. Ďakujem, Maja.

Film o Elvisovi a skvelé použitie skratiek a symbolov filmového jazyka. Ružový Cadillac pre tú najdôležitejšiu zo všetkých žien, smútok a absolútna citlivosť. Priveľký talent na jedno telo – 10 000 voltov v zásuvke na 220. Vždy sa nájde niekto, kto chce situáciu využiť. Spomeňte si, nehráme túto hru sami. Za seba, ale nie sami. Vibrácia gospelov a horúcich piesní, rozvibrujú druhú čakru v žene v Tennessee, ktorá má svojich predkov v Afrike, jej telo si pamätá rytmus, a stlačí boky svojho milenca v tejto krajine, ktorá toľko spojila a rozdelila zároveň. Elvis na hracej ploche čosi veľmi podstatné pre túto hru posunul a prepojil, urobil to svojím spôsobom a intuitívne. Natiahol rytmus a šialenú rýchlosť africkej hudby a rozvibroval ju novým spôsobom. A to sa neskončilo. Hra pokračuje, do kina chodí v lete ešte menej ľudí, sú tu červené sedadlá a čaro príbehov. Vonku je letný Brusel a všetci si dávajú lepiť nechty, javí sa to podľa vibrácií v tejto pasáži v centre. Teplý pach gélových nechtov mi dvíha trochu žalúdok. Čo robili títo istí ľudia pred desiatimi rokmi, keď ešte neboli nechtové štúdia? A zmizli solária, takmer, tých bolo kedysi oveľa viac. Posuny a preskupovanie na hráčskom poli. Ticho medzi slovami, ticho toho, čo nedokážeme vysloviť. Zo strachu z poranenia. Je to takisto vibrácia. V každom kroku možnosť zraniť aj zahojiť. Hráme, nie sami. Za seba. A za všetkých.

Farby na bielom plátne

Ako sa postaviť pred namaľovaný obraz a čo tam robiť či nerobiť?

V prípade Moneta a mnohých ďalších je to jasné – máme to predchystané, prípadne nám niekto krásnym hlasom, ktorý prešiel medom alebo školením, povie, ako na to. Keď stojím pred obrazom, čo len nedávno vyšiel z intimity ateliéru, je to moje rozhodnutie, na čo a ako sa dívať a čo objaviť Obrazy Andrey Klimo lemujú dlhú chodbu na generálnom konzuláte na Avenue Moliere a zavedú vás do salóna, kde čaká niekoľko ďalších – roztrieštený  atóm – povedala Anka stojac pred jedným z nich. Motívy tanečnice, ktorú treba nájsť vo víre farieb, zemitých a v sýtej červenej. Symetria, pre mňa je to symetria, ktorú vnímam, keď tadiaľto prechádzam, povedal kolega. Cesta ku kávovaru lemovaná obrazmi, čo viac si priať?

Umenie učí odkrývať emócie. Niečo, čo sa veľmi potrebujeme učiť. Lebo jachta, fľaša dokonale vyzretého bordeaux, pralinka, dokonca ani milovaná osoba, nám od nich nepomôžu a hej, pomáhajú nám do tej miery, ako dobrý navigačný systém, avšak je tu ten, kto navigáciu vyhodnocuje. Za obyčajným hnevom, výbuchom zlosti, sa skrýva koľko ďalších emócií, s ktorými nemáme kontakt? Napríklad? Poníženie. Bezmocnosť. Opustenosť. zrada. Hanba. Vina. Zmätok. Pokračovať?

Umenie, všetky techniky zahŕňajúce pohyb, uvoľnené sústredenie, vnímanie, rituál, spomenula som umenie? Dostávajú nás do tela, do pocitov hlbšie a ešte hlbšie a do ďalšej hlbiny. A je v celá škála pocitov od tých najvznešenejších po tie najmätúcejšie? Má to tak byť. Všetko so všetkým veľmi intímne súvisí.

Ako sa postaviť pred prázdne plátno či nepopísaný papier? Práce v záhrade sú v tomto ohľaduplnejšie a takisto odmeňujúce – v podstate vieme, čo kedy a ako spraviť. Aspoň matne to tušíme a sú tu agrotechnické termíny, aby nám pomohli. Pred bielym plátnom? Sem vkĺzneme so všetkým: s tým, čo chceme, čo nechceme, čomu rozumieme, čomu nerozumieme, čo hľadáme, čo nevieme, že hľadáme, čo odmietame, čomu veríme, o čom pochybujeme, a keď sa dostaneme do svojho centra, k intuícii, k hlbokým pocitom a za ne, tak sme v bezpečí. Tak nás to vedie. Kam? Netušíme. Alebo tušíme.

Ako a za ako dlho a čo za to? A prečo? Tak tieto otázky sú znepokojivé, a okej, nech sú, univerzálne odpovede tu neexistujú. Čas v prúde plynie inak – je to Kairos so zlatou šticou, úplná prítomnosť, hlboký ponor, prijatie všetkého. Umelci a umelkyne dnes už nie sú citmi zmietaní alkoholici, ktorí netušia, koľko je hodín, a kto je tá osoba, čo priniesla polievku a prečo ma strkajú do oddelenia nemocnice, kde sú zamrežované okná? A ako za tú polievku zaplatím? Hej, hej, Maslov a jeho pyramída.

Umelci a umelkyne sú často pracovití, disciplinovaní, majú svojich koučov a podporujúcich partnerov, kolegov, prístup ku grantom, priestorom, kde svoje umenie zdieľať. Hej, svet sa zlepšuje? Teda, je tu veľká šanca.

Učím sa nebyť snob. Ktosi povie, že píše, maľuje, komponuje, a mám tendenciu k obdivu, oh, úžasné.A potom sú pomáhajúce povolania, a zase mám tendenciu k oh, šľachetné. Alebo obsluhujúce – fyzicky náročné, kde treba vlastné ego zastrčiť do zadného vrecka alebo rovno do ponožky a vyhovieť egám iným.

Odstupujem od vlastných súdov, a hľadám prepojenie v tomto bytí, lebo všetci sme všetko. Diamant roztrieštený v abstrakcii, vytiahnutý z útrob zeme, navrstvený na plátne. A je to metafora? Je to naozaj. Je to všetko. Tvorivý proces a sila a nekonečno možností. A obrazy sú vonku z ateliéru, a my pred nimi máme možnosť pochopiť, že nahota nie je neprítomnosť šiat. Nahota je prítomnosť všetkých emócií a viac. A všetci len matne tušíme, tu sme takisto všetci jedno. Prostredníctvom obrazov novej kolekcie LIFT ME UP od Andrey Klimo sa môžete nechať uniesť do zákutí duše v týchto letných mesiacoch v priestoroch Generálneho konzulátu v Bruseli na Avenue Moliere,

S bielym plátnom sme takisto sami len zdanlivo. A biele plátno je čokoľvek, čo prítomná chvíľa a ponorenie do nej umožňujú.