Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

Príbehy pohybu

Foto Hlavy na pláži @Miro Kukučka

Zuzi, ako si mi povedala, svojím špecifickým spôsobom sme všetci migranti. Tvoja nedávna výstava v Akadémii krásnych umení v Namure spracúva tému pohybu a migrácie. Do diela si zakomponovala ceruzky, ktorými kreslili deti v centre utečencov z Ukrajiny v prvej vlne aj čistý papier, na ktorý túžime napísať nový príbeh. Príbeh o slobode, prijatí, realizovaní snov. Je to utópia? Nie sme nepopísaný papier, všetko si nosíme v sebe: minulosť, príbehy, bolesti, radosti. Korene máme hlboko. Vytvorila si hniezdo z konárov plné prázdnych vaječných škrupín. Nie sú však celkom prázdne, na dne sa čosi leskne. Vajíčko má dokonalú formu a ukrýva tajomstvo zrodu. Je vložené do výklenku.

A napokon, hlavy. Rozostavené po pláži v Ostende, vo vlhkom piesku. Tí, čo odchádzajú na more a dívajú sa na brehy, ktoré tam niekde sú, nevidené, tušené.

Téma migrácie nemusí mať len ten ťažký, politický podtext. Je to aj téma pohybu, priestoru, hľadania ako takého. Niekedy potrebujeme odísť z miesta, kde sme sa narodili, aby sme sa našli. Niekedy sa vraciame tam, odkiaľ sme prišli. Objavením nových miest objavujeme aj tie časti seba, ktoré by inak zostali ukryté.

Tvorivý proces je takisto dobrodružstvo hľadania neznámeho, nepoznaného.

Zuzi, ako dlho si v Belgicku a čo ťa priviedlo k štúdiu umenia na Akadémii?

V Belgicku žijem spolu s rodinou už devätnásť rokov. Počas mojej poslednej materskej dovolenky som navštevovala kurz akvarelu, po ktorého dokončení ma umelec a dnes už aj priateľ, ktorý viedol kurz, povzbudil, aby som v tvorivom procese pokračovala, lebo vidí vo mne potenciál. A tak som si pred rokmi vyhľadala umeleckú akadémiu a dala sa na štúdium.

Po rokoch štúdia, skúmania techník, materiálov a tém, si sa vyprofilovala a našla si svoj rukopis. Vedela by si o tomto procese povedať pár slov?

Štúdium som začala v multidisciplinárnom ateliéri, kde sme kreslili ceruzou, suchým pastelom, olejovým pastelom, uhlíkom, maľovali sme akrylovými farbami, olejovými farbami, akvarelom, pracovali s hlinou, pokračovali amatérskou fotografiou, rytinou, prácou s textilom, drôtom atď. Otvorili sa predo mnou dvere k nekonečným možnostiam, úžasného nikdy nekončiaceho umeleckého procesu, pri ktorom som zistila, že ako umelkyňa som nezaraditeľná len do jednej disciplíny. Stále s humorom tvrdím, že potrebujem minimálne tri životy, aby som všetko vyskúšala. Chcem naďalej experimentovať, poznávať, vytvárať diela a pri tom všetkom objavovať samú seba a následne to komunikovať ľuďom okolo mňa. Je to taká pomyselná hra medzi mojím vnútorným svetom ako umelkyne a svetom, ktorý ma obklopuje.

Dať sa na štúdium v Belgicku znamená určite aj dostať sa hlbšie do kultúrneho a spoločenského priestoru tejto krajiny. Aká je scéna umelcov konkrétne vo Valónsku, kde ty žiješ a pracuješ?

Moje osobná skúsenosť je, že ak zaklopete na dvere každého druhého obydlia vo Valónsku, určite tam nájdete nejakého umelca. Belgicko je pre mňa úžasnou krajinou v tom, že dáva možnosť ľuďom v každom veku – a tým myslím naozaj v každom – vydať sa na cestu umenia na školách, ktoré ponúka. Či je to vizuálne umenie, tanec alebo hudba, môžete sa začať vzdelávať, spojiť sa, prinavrátiť alebo objaviť v sebe umelca, ktorý tam drieme. To je v rámci Európy dosť výnimočné. Vo väčších aj menších mestách sa pravidelne konajú tzv. Umelecké chodníky, kde majitelia domov poskytnú svoje obydlia na predlžené víkendy ako miesto na výstavu umeleckých diel a tiež stretnutí umelcov s návštevníkmi. Víkendy sú nabité umením všetkého druhu, rozhovormi, výmenou kontaktov, pracovných postupov aj osobných príbehov.

Príbehov pohybu.

Ticho, ktoré kričí

Ďalšia zmena sezón, nový cyklus. Vytrvalé dažde a zamračená obloha predĺžili život jarným kvetom – pivónie kvitli aspoň o mesiac dlhšie. Zrazu udreli horúčavy, mláky, otepleli, hortenzie majú mimoriadne veľké kvety, vlhké teplo im robí dobre.

Dnes priniesli na úrad urnu s pozostatkami mladého muža, do ktorého na stavbe, kde pracoval, zacúval kamión. jeden fyzický život uzavretý v ťažkej nádobe odovzdaný v plátenej taške. Sme krehkí. Vieme to, a aj preto máme vo výbave strach. Zároveň sme silní, čo tiež vieme, ale tiež sa bojíme uveriť, že to tak naozaj je.

Na sociálnych sieťach vyskočí post o tom, ako dvesto ľudí odhodilo mobily a spolu v priestore kostola (asi odsväteného) kreslili, debatovali, písali. V Amsterdame. Akurát, že sa o tomto zjavne revolučnom čine dozvedám z –  mobilu. Pred pár desiatkami žili všetci bez neustáleho kontrolovania a sledovania niekoľkých kanálov v telefóne, tak asi je to možné a nevyžaduje si to nijaké hrdinstvo. Digitálna diktatúra si berie stále viac priestoru a pozornosti, uzurpuje, čo sa dá. To prepojenie, ktoré umožňuje, pravdaže, je čarovné. Mosty medzi Bruselom, Prahou, Antverpami, Bratislavou a ďalšími miestami, sú darom. Dualita časopriestoru. A všetko je aj tak vzťah –  s, medzi, k. Ktorékoľvek použijem spojky a predložky, či ide o energiu príťažlivosti alebo práve naopak, vždy je to vzťah. Tá najuniverzálnejšia potreba je potreba byť prijatí. Úplné prijatie seba je sloboda. Akurát, že sme sa takmer všetci ako malí naučili vytesniť, odmietnuť časti seba, aby sme sa mohli začleniť do svojej „skupiny“. Tam sa začína kolotoč, o ktorom už mnohí vieme, alebo aspoň tušíme:

Nedokážem sa akceptovať v úplnosti, respektíve, ani netuším, že veľké partie mojej bytosti existujú, čakajú v tôni na prijatie, a tak márne pýtam, hľadám úplné prijatie u druhých. Tí druhí by mi ho aj dali, keby som si ho dala sama, a keby oni sami nemali vytesnené veľké časti seba. Kolotoč očarenie – vytriezvenie – sklamanie – potlačenie – odmietnutie – znovu očarenie. Vozíme sa. Niekto nám kúpil lístok na nekonečnú jazdu dokola. Na koni s dúhovou hrivou, alebo na starobylom lietadle, v autíčku, v labuti. Melódia hrá, opantáva, a my sa vrtíme.

Vzrušujúci čas, keď si uvedomíme, že nemusíme. Tranz kolotoča je dobrovoľný. Vieme ho spomaliť natoľko, aby sme vystúpili. V plnej rýchlosti to nejde, odstredivá sila by nás odhodila do kríkov, a znova by sme v bolesti zabudli, prečo sme z neho vlastne chceli zliezť. V joge sa dukha, bolesť, považuje za jednu z prekážok napredovania, klesha. Zároveň, na cestu vedomého žitia nás rovnako dobre vie dostať inšpirácia ako zúfalstvo. Okej, dajme tomu, že som z kolotoču šikovne vyskočila, oprášila si kolená, chvíľu počkala, kým sa aj hlava prestane vrtieť. A môžem sa vydať ktorýmkoľvek smerom. Už to nie je predpísaná dráha – v koliesku. Kolotoč je len jedna možná metafora. Známy je aj príklad nekonečnej cibule; niektoré vrstvy sa uvoľňujú celkom ľahko, iné bolia ukrutne.

Joga pre mňa už nie je well-being – feel-good praktika, je to ponuka vnímať a prijať všetko ako aspekt vedomia. Jeden indický učiteľ začal ateliér jogy vetou: Mňa tie asány až tak nezaujímajú, zacvičte si, čo vás láka a urobí vám v danej chvíli dobre. Podstata jogy je inde. Ale potrebujeme ich cvičiť, tie asány. Aj vďaka nim sa v tele otvára priestor, dych je plný, spoznávame vrstvy svojej bytosti. Včera som pri shiatsu masáži ležala v pozícii dieťaťa, Tatiana na mne, lakte zaborené do dvoch bolestivých bodov panvy. Obe zhlboka dýchame. Bolesť je kamarátka. Vnímaním bolesti sa vymaňujeme z utrpenia, nie naopak. Hoci celý západný svet medicíny aj zábavy sme vybudovali tak, aby bolesť potláčal, vytesnil. Dobrá kamoška je to, vyhodíš ju dvermi, vráti sa oknom. Dobrovoľne alebo nie, potrebujeme cítiť – všetko.

A prestať sa hrať na rozdiely v hodnote a hierarchie. Namiesto múrov a valov vnímať dvere, ktoré možno otvoriť, a pokojne aj znova zavrieť. Spojiť sa svojou silou, oboma pólmi, mužským aj ženským. Pozerám sa na ženy, ktoré sa naučili uspieť v aréne vytvorenej mužmi, používajú mužské metódy, taktiky a stratégie, a vidím, ako to ich duši nerobí dobre. A pozerám sa na mužov, ktorí sa musia hrdinsky obrniť a predstierať silu, ktorú necítia, aby sa potom niekde v samote zrútili do seba a našli to chlapča, čo má strach. To všetko je v poriadku, to všetko sú príležitosti k zobudeniu.

Muž kŕmi holuby. Je obalený vrstvami špiny a handier a spáva na rušných zastávkach uprostred hluku Ixelles. Keď je chladno a veterno, v závetrí vstupných dvier do honosných domov. Zjav, aký v stredoveku asi patril medzi bežné. Holuby lietajú okolo neho, sadajú mu na hlavu a ramená. Neodpudzuje ich. Tento človek je rovnako nekonečný potenciál ako, povedzme, veľvyslanec niektorej krajiny. A, áno, aj ja sa hrdím svojimi úspechmi a považujem ich za hodnotu, ale je fajn si pripomenúť, že faktory ako okolnosti, prostredie, zohrávajú veľkú rolu. Dickensov príbeh Princ a žobrák so zámenou postáv ma fascinoval už v detstve.

Antagonizmus, pseudo-mocenské hry, naháňanie nepriateľov a riešenie problémov sú návykové, a zaujímavé koncepty. Nebudú sa opúšťať ľahko. Mnohí máme navyše predstavu, že alternatívou je nudné líhanie baránka s levom ako to zobrazujú prospekty jehovistov. Hm. Zatiaľ toto nehrozí. Vydať sa na cestu prijatia seba, dobrovoľne sa nechať spustiť do králičej nory (voľný pád, drsné pristátie, Alica), je vystúpením z narcisistickej ľútosti, osudovosti a namáhavej seba-konštrukcie. Uistenie – nuda to nebude. A nenastane žiadne mierové klišé. Nemá to nič spoločné so slniečkovaním. Je to hlboký nádych a uvedomenie, že to, čo je, je. Nedeje sa to tam vonku, a nedeje sa to mne. Ono to je. A vo vzťahu – reakcii – prijatí – nadobúdam slobodu. Ktorá tu vždy je.

Veľmi veľa konceptov a uhlov pohľadu pritom padne (to sú tie múry). A nie, to nie Hitler a jeho prisluhovači, to my. To sme vytvorili my, to je náš tieň. To dokážeme kedykoľvek znova zopakovať. Postaviť lágre, vysoké ploty, v tom sme šikovní. Kto sa ocitne za ich múrmi, je to jedno. Lebo aj vytvorenie ďalšie konceptu zlosyn – obeť je pasca.

Potreba sadnúť si svojím diskomfortom. Tu je mobil na prekážku, poskytuje veľmi ľahkú výhybku. Meditácia je zásadná. A nielen tá spontánna, ako pohľad na horizont, beh a zvuk dychu vo vlastných ušiach, prechádzka v lese. Nie, ozaj meditácia, sadnúť, a počúvať, čo kričí, keď nastane ticho.

Margot Vanderstraeten: Mazl Tov. Čítam ju v origináli, v holandčine. Jupí.

Podcast Know Thyself. Vďaka, André.

Teal Swan.

A my všetci.

Kruhy/Season Loops

Foto @Zuzanka Vidrová.

Jún ukončuje pravidelné kurzy jogy. Tie, pre ktoré je v kalendári vyhradený deň a hodina. Kam dobiehame z práce, stretávame sa, odchádzame iní, a želáme si fajn týždeň. Pondelkový prebieha v jednej z budov európskych inštitúcií na rušnej ulici Beliard. Postavili ju v časoch, keď bol v móde sklo-chróm a bombastické vstupné haly. Kancelárie nepoznám. Telocvičňa je zastrčená v servisnom trakte, na konci chodby, z ktorej vedú dvere do rôznych úschovní. Je bez okien, so zrkadlami. Počas celej hodiny hučí stropný ventilátor. O siedmej sa vždy vypne. Nastane ticho. Sladké, nečakané, prijaté ticho. Zväčša aj ja vtedy prestanem hovoriť, a na chvíľu sa doň ponorím. Hodina sa preklápa do svojej pomalej, stíšenej časti. Nie je nás veľa, sme stabilná skupinka plná dôvery.

V utorok podvečer sme dali dokopy väčšiu a takmer výlučne ženskú partiu v priestoroch Českej školy bez hraníc. Steny lemujú police s detskou literatúrou, po obvodoch sú stoly a malé stoličky. Takmer vždy je tu niekoľko Sloveniek, a tak aj esencia Československa. Našli sme spolu tempo a súlad. Používam svoj rodný jazyk, a špikujem inštrukcie českými výrazmi, len tak, pre hravosť. Toto hľadanie, naladenie na skupinu, vnímanie vibrácií a dychov je to, čo mám na vedení hodín najradšej. Kognitívnu myseľ pri tom prepínanom takmer do bodu nula, nechávam sa viesť pocitmi, tokmi energie. Zóna. Prúd.

Meniace sa sezóny svetla, tmy, chladu, tepla a znova svetla.

V ani jednom kurze sme nikdy nerobili fotky. Niežeby mi to nezišlo na um – vždy fajn mať čo šupnúť na IG. Ale nejako som s tým už dávnejšie prestala.

Prečo sa toto staré umenie prepájania fyzického a metafyzického zrazu dostalo na výslnie v západnom svete? Jedna indická stand-up herečka to raz vtipne pomenovala: Ste nám ju zobrali, tu jogu. Niečo čo sme my tisíce rokov robili doma v pyžame, bez fanfár, ste premenili na štýl a módu.

Sme slobodní. Aj slobodní vziať si z filozofie a fyziológie tohto umenia to, čo potrebujeme.

Vo svete plnom stimulov, je to pre mňa určite citlivosť na ticho, naladenie na frekvenciu srdca, vnímanie prepojenia a majstrovstvo prijatia.

Vďaka vám všetkým, čo ste sa pridali.

For my English speaking Buddies on the mat.

June buckles the season of regular yoga courses. Our weekly Monday sessions in the room with a noisy A/C that switches itself off at 7 pm. The moment to welcome silence, the quiet part of the sequence. Trust we have built over the years. What is yoga bringing and taking away? The word means both unite and yoke, the latter one suggesting discipline and freedom arising from the discipline. Perhaps the wash-away effects are the crucial ones. Shedding what is not essential. An Indian stand-up actress says half-jokingly: You have stolen yoga from us. Something we have always been doing privately, in our pyjamas in the morning. You have made it into a life-style and fashion.

We are free to take whatever suits us from the ancient art, its philosophy and physiology. Now, in the era of so many stimuli, I treasure most the sensitivity to silence, tuning to heart frequence, feeling connections and mastering yielding. Thank you.

The first night of August

It was almost eleven at night, the first night of August 2012. Miranda would be here any minute now. She had taken the evening flight from Budapest and her plane had already landed; Dan checked it online. The time to get the suitcase, to walk long corridors, to find an Uber… flying was only seemingly a quick way of transporting. She added a few final touches to the terrace table, all set – two tall champagne glasses, a bowl of peanuts, two thick dark green candles, napkins. The garden was soaked in the summer night; a chain of sun-powered stars stretched from the wisteria to the lilac tree giving an enchanting subtle glow. Only a few actual stars were visible on the sky, the town was too nearby. Cicadas chirruping. Occasional bat zigzagging, night moths attracted by the pools of light.

Tingle, tingle, the house bell. Dan did not bother to go inside, rather, she opened the side gate connecting the garden with the front yard.

“Hey, hello, “she addressed to a silhouette standing there with a suitcase at the feet. “Come straight here, or… you would perhaps want to put your things inside and wash your hands and whatever. “Wait there. Dan disappeared, returned to the garden, entered the living-room through the sliding door, crossed the hall and opened the front door to her friend.

They had long ago agreed to meet here, on the first night of August. Their kids were at summer camps, their husbands on a weekend with male friends. And Brussels always transformed in summer, emptier, though not empty, the crowd of locals felt homey and the crowd of tourists rather amusing.

“A good flight? “

“Moderate. Tiring still. It is a drag.  Crowds. Instructions. Noises. Anyway, good to be here. Which room are you putting me in? “

“Zoe’s. Upstairs, first door on the right. “

Miranda pulled her suitcase up the narrow stairs and appeared half an hour later in shorts and a t-shirt, fresh from the shower. Miranda popped open the bottle of champagne. Their glasses touched and tinkled.

To us.

“Thank you, Dan, for the invitation, and all these goodies.“ Miranda three a handful of peanuts into her mouth. They started to exchange the whereabouts of the first month of holiday.

“It rolls so fast. August again. In a blink of an eye school starts. Another season. All those routines. Short rainy days. “

“Okay, okay, let’s not spoil tonight. “Dan interrupted her friend.  “We are here, together, free. “ Her face looked dreamy in the candlelight. “I had a strange dream the other night, and it lingers with me like a vision. A vision that wants to be with me, if you know what I mean. “

“I do not, “Miranda laughed. “But tell me. Or wait, let me make myself a cup of herbal tea. “

“I will make you one, “Dan suggested.

“No, seriously, I know your kitchen, will handle. You get your story ready; I get a tea. Fancy a cup, too? “

“Not really. Too warm for tea. “Dan poured more wine into the glasses and stared into flames flicking in a slight warm breeze. Miranda came back with a steaming mug and lowered herself to a different chair as the one where she had been sitting before. They had the night, the house to themselves. How extraordinary. “So, tell me, “Miranda suppressed a yawn.

Dan was staring into the darkness of the garden, and started slowly to talk:

“It was a long time ago; around two hundred thousand years ago. People were roaming parts of the Earth. Quite many of them, though they counted in thousands, not millions. They packed, searched food, there was hierarchy between them, but no family bonds. Really, they looked more like apes than human, in the dream. Suddenly, a few flying saucers appeared and landed on different spots. They unloaded unearthly creatures. Tall. Slender. Translucent. With no hair on their bodies or heads. First, they kept to themselves, but inevitably they crossed paths with locals.

“Wait, the visitors were of both sexes? Extraterrestrials? “

“I guess. I do not know, really. And as for the genders, it was like, they did not care much about genders. Or food. They moved swiftly. They were physical, but hardly in an animalistic way. In the dream they got attracted to individuals among the locals and… “

“Wait, Dan. How long has it been since you had sex last time? When is John coming back? “

“Monday evening, and you do not need to develop that theory of me being deprived of sex. “

“Okay, continue. “

“So, the visitors picked their favourite individuals, who were first shy, reluctant to make contact. But, they persisted, showered them with so much affection, awe, curiosity that the apes surrendered, gradually. “

Miranda groaned, not that she was turned on, more annoyed. “Whatever works for you, Dan. John is back soon, I am going to bed. “

“Right. Of course. You had a long day. We talk in the morning. “

Miranda took her mug with, did not offer to help clearing the table, but hugged Dan from behind. “Sorry, I am dead tired. “

“Yes, of course. “

Dan stayed alone breathing through the disappointment. The long awaited soirée of them two ended so quickly and abruptly. Dan was always a night person, loved to observe all that life buzzing in the dark, so different from days. She lit a cigarette and took a sip of wine. The vision came back. Visitors coming closer to hairy inhabitants. Desire gave them strength and they developed physical capacities of intimacy. A vision of translucent creatures being intimate with hairy, messy, musty, clumsy and still so cute apes. Many boundaries were crossed in the act. New babies started to come into the world. Visitors never left. Us are them, the vision came to tell Dan. We are both, our foremothers and forefathers are both. All of us. We are precious, the creatures from the vision came to tell her.  Now what? A voice inside her asked. Perhaps Miranda sent the question from her sleep. Now, nothing. Just it is fine to know, Dan answered the question more with a feeling than words. She stayed at the table well into small hours until she finally blew the candles out and brought empty glasses and the champagne bottle inside.

Augustová noc

Bolo takmer jedenásť hodín večer, prvá augustová noc roku 2012. Miranda tu bude každú chvíľu. Letela večerným lietadlom z Budapešti, a už pristáli, Dan si to skontrolovala na stránke. No kým si vyzdvihne kufor, prejde dlhými chodbami letiska, nájde taxík… lietanie bolo iba zdanlivo rýchlym spôsobom prepravy. Urobila ešte zopár úprav na prestretom stole terasy – dva vysoké poháre na šampanské, miska arašidov, dve hrubé, tmavozelené sviece, obrúsky. Záhrada sa ponárala do letnej noci, medzi kríkom vistérie a orgovánom bola natiahnutá šnúra svetielok v tvare hviezd. Hviezdy mäkko žiarili, tie skutočné hore na nebi, tých bolo vidno iba pár. Zvuk cikád, občas preletel netopier, nočné mory sa ťahali ku kalužiam svetla.

Ting-ting, zaspieval zvonec pri dverách. Dan sa nenamáhala ísť dokola a otvoriť, namiesto toho odhasprovala bočnú bránku, ktorá spájala záhradu s predným dvorom. 

„Vitaj“, oslovila siluetu, ktorá tam stála s kufrom pri nohách. „Poď rovno do záhrady… alebo, možno si chceš dať veci dnu a umyť si ruky a tak. Vieš čo, počkaj.“ Dan sa vrátila na terasu, prešla sklenými dvermi cez obývačku do haly a otvorila predný vchod.

Už pred prázdninami si dohodli toto rande, že sa tu stretnú prvý večer v auguste. Deti mali byť v táboroch, manželia na chlapskej jazde. A tak sa stalo. Brusel sa v lete vždy premenil na iné mesto, prázdnejšie, tichšie, ale nie opustené. Príjemný dav miestnych, ktorí zostávali, a skupinky turistov, nech čokoľvek, dokazovali, že mesto je hodné návštevy.

„Let v pohode?“

„Celkom. Ale je to otrava. Únavné. Plno ľudí. Stále nejaké hlásenia. Hluk. Fajn prísť sem. Kam si mám dať veci?“

„Do izby Zoe na poschodí, prvé dvere vpravo.“

Miranda vytrepala kufrík po úzkych schodoch hore a zjavila sa o pol hodinu neskôr v šortkách a tričku, s mokrými vlasmi, po sprche. Dan otvorila fľašu šampanského. Poháre sa dotkli a zacinkali.

„Na nás.“

„Vďaka, Dan za pozvanie, a toto všetko.“ Miranda si hodila do úst za hrsť orieškov. Začali si vymieňať správy z prvej polovice prázdnin.

„Ide to tak rýchlo, o chvíľu je tu znova škola. Celý ten kolotoč vypukne nanovo, a krátke daždivé dni.“

„Hej, ale nepokazme si to dnes,“ skočila jej Dan do reči. “Sme tu, spolu, máme tento večer.“ Tvár jej priateľky v svetle sviečok pôsobila snovo.

„Ty, mala som zvláštny sen, a stále vo mne znie, ako nejaká vidina. Vidina, ktorá chce byť mnou videná, ak vieš, čo myslím.“  

„To teda neviem,“ zasmiala sa Miranda. „Ale povedz mi. Alebo vieš čo, počkaj, spravím si čaj.“

„Ja ti spravím.“

„Nie, to zvládnem. Poznám tvoju kuchyňu. Ty si zatiaľ nachystaj ten sen. A chceš tiež čaj?“

„Ani nie, v tomto teple.“ Dan im obom doliala vína a hľadela do blikajúcich plameňov, rozhojdával ich nepatrný teplý vánok. Miranda sa vrátila s pariacou sa šálkou a sadla si na inú stoličku ako predtým. Táto noc, dom tu boli iba pre ne. Aké nezvyčajné, vzácne. „Takže, povedz mi ten sen,“ Miranda potlačila zívnutie.

Dan stále mlčky hľadela do tmy záhrady. Po chvíli začala rozprávať.

Bolo to dávno, niekedy pred dvestotisíc rokmi. Ľudia už žili na tejto zemi. A bolo ich celkom dosť, hoci sa rátali viac v tisíckach než miliónoch. Žili v skupinách, lovili, panovala medzi nimi hierarchia, ale nemali rodinné väzby. Viac sa podobali na opice ako na dnešných ľudí, v tom sne. Zrazu sa na rôznych miestach zjavilo niekoľko lietajúcich tanierov. Pristáli, a vyložili zvláštne bytosti. Vysoké. Štíhle. Nemali vlasy ani ochlpenie, a boli perlovo biele, vieš, takmer svetielkujúce. Najskôr sa držali spolu, no potom sa ich cesty stretli s cestami domorodcov.“

„Počkaj, to boli mimozemšťania? Mali pohlavie?“

„Asi. Neviem vlastne. Čo sa týka pohlavia, skôr akoby to nehralo u nich rolu. Ani o jedlo veľmi nestáli. Pohybovali sa rýchlo. Mali telá, ale iné ako zvieracie. V mojom sne sa začali zaujímať o miestnych a…“

„Počkaj, Dan. Kedy si naposledy mala sex? Kedy sa vracia John?“

„V pondelok večer, a nemusíš tu rozvíjať teóriu o nedostatku sexu, to s tým nesúvisí.“

„Dobre. Pokračuj.“

„Takže návštevníci si vybrali svojich obľúbených spomedzi miestnych, ktorí sa najskôr zdráhali s nimi komunikovať, ale oni sa nevzdali. Dávali im toľko pozornosti, obdivu, zvedavosti, že postupne rozpustili ich nedôveru. Postupne.“

Miranda si povzdychla, nie že by ju predstava vzrušila, skôr ju príbeh otravoval. „Tak keď ti to funguje, Dan, v pohode, uži si fantáziu, ja idem spať. Prepáč, fakt, som na smrť unavená.“

Dan znovu stíchla a dýchala cez vlny sklamania, ktorému sa nevedela ubrániť.

„Celé mesiace sme toto plánovali. Tešili sme sa. A ty teraz vyhlásiš, že ideš spať!“

Bolo to detinské. Aspoň vo vzťahu priateľstva by sme mohli zostať slobodní, nechať si navzájom priestor postarať sa o vlastné potreby. Prehltla sklamanie:

„Hej. Jasné. Choď spať. Mala si dlhý deň. Porozprávame sa ráno. Máme celý deň.“

Miranda vzala so sebou šálku, ale neponúkla sa pomôcť odpratať zo stola. Objala Dan zozadu okolo ramien. „Ledva stojím na nohách.“

„Dobrú noc.“

Dan zostala sama. Odjakživa mala rada noc, nočné tvory a život, ktorý sa odohrával v tme. Všetko sa javilo inak ako cez deň. Zapálila si cigaretu a odpila si z vína. Vidina sa vrátila. Návštevníci, ktorí sa zblížili s chlpatými, vlasatými, nemotornými, dojemnými páchnucimi domorodcami. Túžba im dala silu a rozvinuli schopnosť intimity. Vnárali sa do seba a splývali v jedno. Padlo veľa bariér. Na svet prišli nové generácie. Návštevníci nikdy neodišli. My sme oni, prišiel jej sen povedať. My sme oboje, naši praotcovia a pramatky boli oboje. Sme vzácni. Každý z nás. A čo teraz? Otázku akoby jej poslala Miranda spiaca na poschodí v dome. Teraz nič, len je fajn to vedieť, odpovedala si Dan viac pocitom ako slovami. Zostala pri stole ešte dlho, až napokon zhasla sviečky a odniesla prázdne poháre a fľašu dnu a zavrela za sebou sklené dvere.

Prvá noc v augusta sa skončila.

**

Mačety

„Zákony“ holandskej spisovateľky Connie Palmen. Prečítala som ju v originále, v holandčine. Je to debut autorky z 90. rokov. Každá kapitola je nazvaná podľa mužského archetypu: Astrológ. Profesor. Umelec….a na záver Psychiater. Staré začiatky a nové konce. Connie bola v čase písania tejto knihy a podľa fotky na obale dychtivá, strapatá intelektuálka. Povzdych a konštatovanie: To, že napíše knihu, ju nepriblíži k vysnívanému mužovi, ani nevzbudí jeho záujem. 90´s Vibe. Vtedy sa aj v Česko-Slovensku nosili príbehy o tom, ako muž-spisovateľ povzbudzuje svoju milovanú k písaniu, a ona potom vydá knihu, a tá je (podľa očakávania) introspektívna, intímna, citová, avšak mužovu reputáciu intelektuála a spisovateľa neohrozí (nesmie). Nie, muži nám nepadajú k nohám preto, že bravúrne píšeme alebo si hľadáme vlastný vizuálny hlas. Nie, už nie je rok 1994 a ani to od nich nečakáme.
Skrátka, časy sa zmenili, no vzťahy zostávajú komplikované, čím viac sa priblížime, tým väčšia zraniteľnosť. Odhodláme sa dôverovať inej bytosti, a ocitneme sa v konfrontácii s tou svojou, mnohovrstvovou.

Martina Rotlingová výstavou Soft Fall v Antverpách vizuálne pomenúva osamelosť konfrontácie. Cesta lásky je cestou lásky k sebe.

Adrianin príbeh Zamatového ježa, Petra, je zároveň príbehom mnohých ďalších postáv. Malé, ničím špeciálnym známe mestečko v Anglicku. Na horizonte, za nemeckými diaľnicami, ponad viedenský les, okolo Dunaja, a ešte ďalej, mestá na Slovensku, odkiaľ sme prišli. Na začiatku Petrovho príbehu stojí mladá žena, jeho matka, ktorá verí romantickej láske natoľko, aby priviedla na svet jeho plod. Znova a znova. Nielenže romantika nemá trvanie, ani to materstvo nie je také povznášajúce, ako si ho v opare hormónov predstavujeme. A nejde o žiadne nové zistenie, ide o príbehy, v ktorých sa zamotávame, hľadáme, nenachádzame a rozchádzame. Lineárny čas ani v Ježovi neplatí, pri čítaní skáčeme do spomienok, vraciame sa dopredu aj dozadu.

Život v novej krajine. Ani návrat do starej vlasti nie je návratom, ale začiatkom, nie nanovo, pretože všetko prežité nami preteká a tvorí našu story: pocity, obrazy, myšlienky, emócie. Kokteil z nich je zakaždým originálna receptúra.

Spomínam na svoj príchod do Belgicka, keď to bol jeden nekonečný pobyt v Disneylande, objavy, dobrodružstvo, a všetko ťaživé vzdialené. Dajte mi auto, kreditku, a voľné pole pôsobnosti, a ja sa zabavím. Len nechcite, aby som riešila tie praktikality. Natankujem, to hej, niekto mi ale dofúkajte pneumatiky. V Disneylande možno byť naivným dieťaťom a doširoka otvárať oči a ústa. V krajine, kde sa rozhodnem žiť, sa naivita nevypláca. Ťažko sa jej zbavuje, však. A to povrchné sebavedomie, ktoré máme nacvičiné z domu, mechanizmy vytvorené rodinou, školou, zjednodušovaním, maskami, a presvedčením, že rozumiem, zrazu neslúžia.

Adriana žila v niekoľkých krajinách, kým zakotvila v Luxemburgu. Jej slovenčina je bohatá, autentická, keď hovorí, aj píše. Ja mám za sebou takmer dve desiatky rokov v Belgicku, keď sa naše cesty stretli. Naše deti už majú identitu prevrstvenú jazykmi a prostrediami, v ktorých vyrástli. A čím viac vnímam cez jogu to jednojediné, ktoré sa manifestuje v odlišných telách, tým zaujímavejšie sú tie subtílne rozdiely. Hľadám očami v publiku Veroniku, ktorá je česká autorka a takisto už dlho v Belgicku, Katarínu, ktorá má maďarsko-slovenské korene a prišla do Bruselu pred pár rokmi a už o ňom napísala knihu Mestské líšky. Ostrým perom.

Martina prišla do Belgicka so sučkou Shally a rozhodla sa pre Antverpy. Či chceme, či nie, korene rastú, nevidené, rastú do hĺbky. Turci v Nemecku stále hľadajú na škále 1 až 10, nakoľko sú Turci, a nakoľko Nemci. Belgicko je etnicky rozmanité, ale predsudky sa nekončia, nemusíme sa (zatiaľ) o ne obávať.

Veľa Slovákov, či skôr Sloveniek v Belgicku inklinuje k folklóru, červená farba stužiek a známy nápev, mikrosvet, ktorý je exotikou už aj na Slovensku.
Peter zo Zamatového ježa sa hneď na začiatku vracia na Slovensko. Naše deti píšu „vysieť“ a „výtať“, pretože vybrané slová im napriek nadšeniu učiteľov v európskej škole až tak neprenikli pod kožu. A spomínam na slová našej obľúbenej učiteľky slovenčiny, Natálie, ktorá mi povedala, že ten život v cudzine im veľa dá, ale niečo zoberie. Napríklad cit pre tvrdé a mäkké i.
Nedá sa hodnotiť, skúsenosť nie je na škále 1 až 10, to len myseľ zjednodušuje, vytvára škatuľky.

Dom, v ktorom je konča záhrady pochovaný pes Benetton, ten najvernejší z verných, je predaný. Žijú sa v ňom nové príbehy. V predzáhradke sú červené tulipány, ktoré zasadila moja mama pri jednej z návštev. Sused o dva domy ďalej si ma vyhliadol ako možné rozptýlenie v dlhom manželstve a blížiacom sa dôchodku. Od iného suseda som sa dozvedela príbehy o miznúcom Bruseli, francúzština šmrncnutá flámskym akcentom a humorom. Grilovačky v záhradách, nad hlavou lietadlá, niekedy sa v tom rámuse treba odmlčať. No ani tento rámus, ani úradnícke platy a steaky z írskych kráv a francúzske Bordeaux neprehlušia navždy a úplne tiché hlasy duše. Je to tá časť mnohovrstvovej bytosti, ktorá pozná viac, a stále nás volá, poď, poď tam, kde si dávno nebol(a), a netreba na to vymeniť krajinu. Hoci, v mojom prípade, bolo treba.
Prísť do zvodných Antverp, alebo do Luxemburgu postaveného na strmých terasách nad priepasťou, je začiatkom ďalšieho dobrodružstva.
A ja tie príbehy píšem. Alebo sa oni rozhodujú napísať sa cezo mňa.
Máme aj svoje buk-kluby, kde sa smejeme po slovensky. V Luxe, aj Bxe.
A aby som spravila oblúk k holandskej autorke Connie – vďačná za ďalší jazyk, v ktorom čítam. Aj za to, že nepotrebujem, aby mi ktorýkoľvek muž hovoril, že môžem/smiem/viem písať a že ma k tejto oslobodzujúcej myšlienke priviedla svojimi poviedkami.
Čo na nás tu čaká, je to božské mužské a božské ženské prepojiť. Zatiaľ neviem ako, ale duša to vie. Tam, kde nie je zlo a dobro, tam je tá záhrada, a tam sa stretneme. Hovorí Rumi. Vedie k nej cesta zarastená hanbou a vinou, a tak sa presekávame. Mačetou je pero, štetec, asána, dych a čokoľvek, pri čom sme slobodní.

https://www.martinus.sk/2629639-zamatovy-jez/kniha

https://writingbrussels.com/

https://www.martinus.sk/683735-mestske-lisky/kniha

https://conniepalmen.com/

http://@martinarotlingova